Cirkev a manželstvo Ako Katolícka cirkev menila pohľad na manželstvo

Láska, rodina, manželstvo. Tri pojmy, ktoré spolu súvisia, o ktorých sa dlho uvažuje, veľa píše a romanticky spieva. Snažíme sa ich dobre pochopiť, správne zadefinovať a v neposlednom rade aj prakticky žiť v našom každodennom živote.

Tieto dni nám dávajú príležitosť, aby sme sa nad nimi zamysleli, položili si v súvislosti s nimi niekoľko otázok a pokúsili sa nájsť na ne odpovede.

Kde sa vzalo manželstvo?

Nedávno som sa o téme manželstva rozprával s niektorými mojimi priateľmi, ktorí sú oproti mne v jednej výhode: žijú v manželstve. Niektorí v ňom robia prvé kroky, iní majú za sebou už kus cesty. Jedno však majú spoločné: každé z ich manželstiev, bez ohľadu na to, ako dlho trvá, vzniklo v istom konkrétom čase istým konkrétnym formálnym úkonom.

Tým úkonom je manželský sľub alebo súhlas, resp. jeho vzájomná výmena. Manželský sľub je po formálnej stránke druh zmluvy, ktorú medzi sebou uzatvárajú tí, ktorí sa rozhodli spojiť v manželstve svoje životy. Túto skutočnosť potvrdzuje aj učenie Katolíckej cirkvi, podľa ktorého je výmena súhlasu medzi manželmi nevyhnutný prvok, ktorý dáva vznik manželstvu.

Manželstvo je teda nad všetku pochybnosť právna záležitosť, je to pojem z oblasti práva a má svoj presne vymedzený právny rámec. O manželstve môžeme viesť filozofické debaty, písať básne či spievať piesne, ale samotný pojem ako taký je právny a jeho definícia je v kompetencii verejnej autority.

„Najprv bolo manželstvo právne zadefinované a až potom sa o ňom začali viesť filozofické dišputy či spievať ľúbostné piesne.“Zdieľať

V každej dobe a v každej kultúre to bola a je nejaká verejná autorita, ktorá určuje kto, akým spôsobom a s akým cieľom môže či nemôže uzavrieť manželstvo. Rovnako je to nejaká konkrétna verejná autorita, ktorá môže manželstvo ukončiť, resp. deklarovať jeho nulitu. A áno, je to verejná autorita, ktorá môže vzhľadom na vývoj spoločnosti definíciu, vlastnosti či ciele manželstvo v nejakej miere aj zmeniť.

Azda najväčšou zmenou v tomto ohľade je v našom civilizačnom priestore legalizácia civilných rozvodov, teda škrtnutie nerozlučiteľnosti ako jednej z podstatných vlastností manželstva v civilnom práve. Aj Katolícka cirkev v kánonickom práve pred niekoľkými dekádami urobila pri manželstve jednu dôležitú zmenu, no o tom si povieme o niekoľko riadkov nižšie a podrobnejšie.

Hoci manželstvo skutočne vzniká vzájomnou výmenou súhlasu, vždy sa uzatvára pred príslušnou občianskou alebo náboženskou autoritou. Každý, kto chce uzavrieť platné manželstvo, musí všetky podmienky právne definovanej manželskej zmluvy vziať na vedomie a musí s nimi súhlasiť. Preto sa v našom civilizačnom prostredí manželstvo vždy uzatváralo a stále uzatvára podľa vopred daných formálnych pravidiel a verejne.

Bolo skôr manželstvo alebo úvaha o ňom?

Za počiatok uvažovania sa v našom civilizačnom prostredí považuje filozofia antického Grécka, ktorá začala hľadaním „arché“ a pokračovala ďalšími otázkami, na ktoré rôzni filozofi nachádzali rôzne odpovede. Dialóg medzi nimi viedol k rozvoju správneho a plodného uvažovania. Úvahy o manželstve nájdeme v 4. storočí pred Kristom v období klasickej gréckej filozofie, ktorá sa spája s dvoma veľkými menami: Platón a Aristoteles. Ich pohľady na manželstvo súvisia s dvoma pojmami: rodina a polis.

Platón vidí ako najdôležitejšie zložky spoločnosti filozofov a bojovníkov, pretože oni udržiavajú múdrosť a bezpečnosť polis. Spoločné dobro je podľa neho viac ako dobro jednotlivca. Pre dobro polis sú filozofi a bojovníci povinní ostať slobodní a bez detí. Plodnosť má primárne zabezpečiť fungovanie polis ako celku, pre niektorých jednotlivcov nemať rodinu a deti tak nie je problém, lebo tento deficit dostatočne doplnia ostatní členovia polis.

Aristoteles, naopak, nadraďuje dobro v podobe jednotlivého manželstva a rodiny nad spoločné dobro polis. Poukazuje na význam a dôležitosť manželstva a jeho cieľa, ktorým je plodnosť, aj vo vzťahu ku konkrétnym manželom. Dokonca stanovuje aj najideálnejší vek na zodpovedné počatie dieťaťa: 18 rokov u ženy a 37 rokov u muža. A ide ešte ďalej: dieťa by malo byť podľa neho počaté v zime a počet detí na jeden manželský pár by nemal byť príliš veľký, aby sa pre každé dieťa zabezpečila potrebná starostlivosť a dobrá výchova.

Ilustračné foto – Flickr.com/Wyatt Fisher

Na dvojicu veľkých gréckych filozofov nadväzujú dvaja veľkí kresťanskí filozofi. Úvahu o troch dobrách manželstva ponúka sv. Augustín. Nazýva ich dobro plodenia a výchovy detí, dobro vzájomnej vernosti a dobro sviatostnosti, čiže nerozlučiteľnosti, resp. nezrušiteľnosti manželstva.

Ako pokračovateľ Platóna vníma manželskú plodnosť predovšetkým ako nástroj prežitia spoločnosti. O niekoľko storočí neskôr pokračovateľ Aristotela sv. Tomáš Akvinský dodáva, že podstatou manželstva je jeho jednota, jeho príčinou je manželský sľub a jeho účinkom alebo cieľom je dobro potomstva.

Všetky tieto úvahy sú mladšie ako Tóra či Zákon dvanástich tabúľ, ktoré obsahujú právne rámce manželstva v židovskom, resp. v rímskom práve. Právne texty iných kultúr môžeme dať bokom, lebo nie sú rozhodujúce pre formovanie práva v našom civilizačnom priestore. Môžeme teda pokojne skonštatovať, že najprv bolo manželstvo právne zadefinované a až potom sa o ňom začali viesť filozofické dišputy či spievať ľúbostné piesne.

Právo vychádza z ľudskej prirodzenosti

Nemožno sa vyhnúť argumentu, že manželstvo pochádza z ľudskej prirodzenosti. No iste, a platí to vzhľadom na to, že predsa celé prirodzené právo pochádza z ľudskej prirodzenosti, teda aj manželské a rodinné právo.

Keď si o pár riadkov nižšie ukážeme ciele manželstva, tak ľahko pochopíme, že je možné ich realizovať aj bez sobášneho listu. Už od staroveku je zrejmé, že na to, aby bol v spoločnosti poriadok v oblasti sexuality a plodenia detí, je potrebný právny inštitút manželstva. Pre nás je v tomto ohľade dôležité najmä židovské a rímske právo, ktoré majú na manželstvo niekoľko spoločných a niekoľko rozdielnych pohľadov.

Manželstvo: Židovské právo ho chápe ako nerozlučiteľné, lebo je Bohom ustanovené a požehnané, je pokračovaním Božieho stvoriteľského plánu, za prísne stanovených podmienok pripúšťa prepustenie. Rímske právo nemá koncept manželskej nerozlučiteľnosti, nepozná duchovné účinky požehnania, manželstvo vníma len ako ľudskú záležitosť a dáva plnú slobodu ho nielen uzavrieť, lež po vzájomnej dohode aj ukončiť.

Rodina: Židovské právo považuje rodinu za základ spoločnosti a zároveň ju vníma ako niečo posvätné, veľmi úzko spojené s Bohom. Rímske právo takisto chápe rodinu ako základ spoločnosti, posvätný rozmer je tu vyjadrený vo forme rodinného kultu domácich bôžikov, ako aj úcty k zosnulým predkom.

Hlava rodiny: Otec domu v židovskom práve, resp. otec rodiny v rímskom práve je vnímaný ako silná autorita a hlava celej domácnosti. Je mu podriadená manželka, deti, sluhovia, resp. otroci. Manželstvo slúži mužovi otcovi na realizáciu jeho reprodukčných práv.

Dieťa: Židovské právo chápe splodenie dieťaťa v prvom rade ako vyplnenie Božieho príkazu. Dieťa je prejavom Božieho požehnania, je Božím darom, je pokračovateľom rodu i celého národa. Rímske právo zdôrazňuje právo otca na dieťa, vníma dieťa ako pokračovateľa rodu i celej spoločnosti a z náboženského hľadiska ako pokračovateľa rodinného kultu.

Dedič: Židovské právo vníma prvorodeného syna ako dediča svojho otca, dediča Božieho požehnania, dediča otcovho majetku; ak muž nesplodí dediča, túto úlohu preberá jeho mladší brat, ktorý má bratovi splodiť dediča s vdovou po ňom. V rímskom práve je dedič rovnako dôležitý, je dedičom otcovho majetku i rodinného kultu; ak muž nesplodí dediča, môže si ho zabezpečiť adrogáciou alebo adopciou, prípadne môže ustanoviť dediča závetom.

Manželstvo v Katolíckej cirkvi

Židovské a rímske právo sa stali prameňmi kánonického práva, teda práva Katolíckej cirkvi. Bolo by nadlho písať o jeho vývoji, stačí uviesť, že najmä v prvom tisícročí sa formovalo predovšetkým ako miestne právo a idea jeho centralizácie sa objavila až v čase vrcholného stredoveku, keď začali rásť na význame pápežské dekretálie.

Najstarší pápežský cirkevnoprávny dokument, v ktorom sa oficiálne riadnou formou definujú vlastnosti a ciele kresťanského manželstva, je Decretum pro Armenis pápeža Eugena IV., vydaný v roku 1439 Florentským koncilom.

Manželstvo opisuje ako znamenie spojenia Krista a cirkvi: „Účinná príčina manželstva je vzájomný súhlas vyjadrený slovami vzťahujúcimi sa k prítomnosti. Manželstvo obnáša trojaké dobro. Prvé spočíva v prijímaní potomkov a ich výchove k uctievaniu Boha. Druhé je vernosť, ktorú je povinný zachovávať jeden manželský partner voči druhému. Tretím je nerozlučiteľnosť manželstva, pretože ona je znamením nerozlučiteľnosti spojenia Krista a cirkvi.“

Predmetom diskusie bolo, či je manželstvo vnímateľné ako sviatosť. Sv. Augustín chápal tento pojem v kontexte krstu a ordinácie, ktoré vtláčajú do duše človeka nezmazateľný znak a sú tak trvalé a nezrušiteľné. Keď teda hovorí v súvislosti s manželstvom o jeho sviatostnej povahe, má na mysli jeho trvalosť, nezrušiteľnosť či nerozlučiteľnosť.

Druhý lateránsky koncil (1139) sa zmieňuje o manželstve jedným dychom s krstom, eucharistiou a ordináciou. Druhý lyonský koncil (1274) už hovorí o siedmich sviatostiach vrátane manželstva.

„Katolícka cirkev učí, že Kristus manželstvo síce neustanovil, ale medzi pokrstenými ho povýšil na sviatosť.“Zdieľať

Martin Luther chápal pojem sviatosť nie v zmysle nezrušiteľnosti, ale v zmysle jej ustanovenia samým Kristom. Argumentoval tým, že manželstvo existovalo už v Starom zákone a existuje aj v iných kultúrach, preto ho nemožno vnímať rovnako ako Kristom ustanovené prostriedky spásy. S tým súvisí úvaha, ktorá platí nielen medzi evanjelikmi, že ak by manželstvo nebolo sviatosťou, nepodliehalo by ani cirkevnej jurisdikcii, bolo by teda v plnej kompetencii civilných autorít.

Tridentský koncil akademickú diskusiu na túto tému ukončil a názory spochybňujúce manželstvo ako sviatosť na svojom 24. zasadnutí odmietol dekrétom s argumentáciou, ktorá sa opiera nie o Božie slovo, lež predovšetkým o kánonickú prax. Katolícka cirkev teda učí, že Kristus manželstvo síce neustanovil, ale medzi pokrstenými ho povýšil na sviatosť.

Napokon treba pripomenúť, že ak hovoríme o sviatostnom manželstve, máme na mysli manželstvo medzi pokrstenými. Teda nie každé manželstvo, ktoré snúbenci uzatvárajú v kostole, je sviatosťou. Ak uzatvára pokrstená stránka manželstvo kánonickou formou s nepokrstenou, ide o cirkevné manželstvo, ale nie o sviatosť, keďže nepokrstený človek nemôže prijať pred krstom iné sviatosti. To nemá vplyv na platnosť ani na nerozlučiteľnosť manželstva, pretože tá závisí výlučne od vôle a schopnosti tých, ktorí ho medzi sebou uzatvárajú.

Hlavný cieľ manželstva

Židovské, rímske i kánonické právo sa zhodujú v tom, že hlavným cieľom manželstva je splodenie nového života s cieľom zachovania ľudského rodu. Ježiš to potvrdzuje v jedinom rozhovore so saducejmi, nachádzajúcom sa u všetkých synoptikov. Hovorí, že v nebi sa ľudia nebudú ženiť a vydávať, lebo budú ako anjeli, a teda už nebudú umierať. Ak nebudú podliehať smrti, nepotrebujú plodiť detí a nepotrebujú tak ani manželstvo.

Plodenie však nie je možné bez sexu a ten vždy bol a stále je pre niektorých kresťanov z nejakého dôvodu problém.

Ilustračné foto – Flickr.com/Giuseppe Milo

Starovekí gnostici, ktorí pohŕdali materiálnym svetom, považovali manželstvo za diablovo dielo a sexualitu za princíp zla, preto synoda v Braze (561) rozhodla o exkomunikácii tých, ktorí odsudzujú manželstvo a protiví sa im plodenie detí. Stredovekí albigénci a katari nástojili na úplnej zdržanlivosti a panenstve, preto Štvrtý lateránsky koncil (1215) potvrdil, že večnej blaženosti sú hodní aj ľudia žijúci v manželstve. Ján XXII. v roku 1318 odsúdil tých, ktorí „tárajú proti úctyhodnosti manželstva“.

Niektorí cirkevní otcovia vnímali manželstvo ako ústupok ľudskej slabosti pri tých ľuďoch, ktorí nemôžu žiť zdržanlivo. Boli k manželstvu tolerantní, pretože ho považovali za nutné na plodenie detí a reprodukciu spoločnosti. Dokonca sa objavil zvláštny názor (sv. Gregor Nysský, sv. Hieronym), že pohlavná rozdielnosť muža a ženy je dôsledok prvotného hriechu, ktorý Boh pri stvorení prvých ľudí vopred predvídal, a vraj by bez tohto hriechu bolo možné, aby sa ľudia rozmnožovali bezpohlavne.

Túto ideu definitívne odmietol sv. Tomáš Akvinský, podľa ktorého je pohlavná rozdielnosť Bohom stvorené dobro a nie následok hriechu.

Lev XIII. napísal v roku 1880 encykliku Arcanum divinae sapientiae, v ktorej o cieli kresťanského manželstva píše, že „predovšetkým slúži i smeruje k rozmnožovaniu ľudského pokolenia pre dobro spoločnosti i pre dobro rodiny“. V tom istom bode však už naznačuje aj niečo, na čo si bude musieť cirkev počkať ešte ďalších sto rokov.

Kódex kánonického práva z roku 1917 totiž ešte stále v kán. 1013 potvrdzuje, že „prvotný cieľ manželstva je plodiť a vychovávať potomstvo, podružný vzájomná pomoc a prostriedok na ukojenie žiadostivosti“. Takáto formulácia môže navodzovať dojem, že intímne spojenie medzi manželmi je „kóšer“ len vtedy, keď chcú počať dieťa, inak je skôr len tolerované.

Keď sa manželská plodnosť stáva problémom

Mohutné spoločenské zmeny v 19. storočí priniesli do každodenného života manželov nové výzvy a s nimi spojené otázky súvisiace s manželskou plodnosťou, ktorá sa začala vnímať ako vážny sociálny problém. Priemyselná revolúcia, zmena spôsobu života, spochybňovanie kresťanských hodnôt a iné novinky spôsobovali, že ľudia si nemohli dovoliť mať viac detí, a teda uvažovali o tom, či je vždy potrebné zameriavať sa na „primárny cieľ manželstva“ alebo či nestačí len „podružné ukojenie žiadostivosti“.

Nepochybne k tomu prispel aj vznik „tradičnej rodiny“, ktorá nahradila tisícročia fungujúci model viacgeneračnej rodiny, ktorá poskytovala dostatočnú podporu manželskému a rodinnému životu.

Rôznymi konkrétnymi praktickými záležitosťami, ktoré súvisia s intímnym životom manželov, v ktorom sa vyskytujú rôzne spôsoby odkladania alebo vylučovania manželskej plodnosti, teda primárneho cieľa manželstva, sa venujú viaceré odpovede Magistéria na konkrétne praktické otázky z obdobia rokov 1853 – 1932.

Otázka z roku 1853 o tom, čo dnes označujeme ako prirodzené plánovanie rodičovstva: „Veriaci manželia, opierajúci sa o mienku skúsených lekárov, sú presvedčení, že je viac dní v mesiaci, keď u ženy nemôže dôjsť k počatiu. Majú sa znepokojovať tí, ktorí užívajú manželstvo výlučne v tieto dni, ak majú spravodlivý dôvod k abstinencii od manželských aktov? Odpoveď Posvätnej penitenciárie: Nemajú byť znepokojovaní vo veci, o ktorej ide v otázke, len ak nekonajú nič, čo zabraňuje počatiu.“

Otázka z roku 1853 o pohlavnom styku vylučujúcom počatie potomstva: „Je dokonané užívanie manželstva buď v podobe onanistickej (rozumej: prerušovaný styk), alebo s použitím hanebného prostriedku ľudovo nazývaného kondóm, ak k nemu dôjde, dovolené? Odpoveď Posvätného ofícia: Nie, takéto konanie je samo osebe zlé.“

Otázka z roku 1880 o prirodzenom plánovaní rodičovstva: „Je dovolené užívať manželstvo výlučne v dňoch, keď je počatie ťažšie? Odpoveď Posvätnej penitenciárie: Manželia, ktorí využívajú tento spôsob, nemajú byť znepokojení. O jeho využívaní môže spovedník opatrne informovať tých manželov, ktorých sa márne snažil odviesť pádnym dôvodom od zavrhnutiahodného zločinu onanie (rozumej: prerušovaný styk).“

Niekoľko otázok z roku 1916 o vylučovaní splodenia potomstva formou prerušovanej súlože a análneho styku v manželstve je zodpovedaných nasledujúcim vyjadrením Posvätnej penitenciárie:

„Ak sa manžel pri užívaní manželstva chce dopustiť hriechu Onana, teda vypustiť semeno mimo prirodzený orgán, a hrozí pri započatom styku manželke smrťou alebo ťažkým ublížení na zdraví, ak sa manželka nepodriadi jeho zvrátenej vôli, podľa názoru osvedčených teológov sa manželka môže takto so svojím manželom spojiť.

Ak sa manžel chce s ňou dopustiť hriechu sodomitov, vzhľadom na to, že sodomský styk (rozumej análny styk) je skutok proti prirodzenosti zo strany oboch manželov, ktorí sa takto spájajú, a to je podľa mienky autorít závažné zlo, manželka nesmie zo žiadneho dôvodu, ani pri hrozbe smrti, svojmu nemravnému manželovi vyhovieť.“

V roku 1930 vydal Pius XI. encykliku Casti connubii, v ktorej „vyhlasuje, že akékoľvek manželské obcovanie, pri ktorom je olupovaný manželský úkon úmyselným zásahom ľudí o možnosť dať život dieťaťu, je prelomením zákona Božieho i prirodzeného“.

Zároveň dodáva, že „sa nesmie povedať, že by konali proti prirodzenému poriadku tí manželia, ktorí svoje právo používajú spôsobom správnym a prirodzeným, aj keď nemôže vzniknúť nový život z prirodzených príčin“.

A toto je veľmi dôležité: „Lebo pri manželstve samom a pri užívaní manželského práva sú tiež druhotné účely, ako je vzájomná pomoc, pestovanie vzájomnej lásky a utíšenie žiadostivosti; manželom sa nijako nezakazuje usilovať o tieto ciele, len keď sa riadne zachová vnútorná povaha onoho úkonu, a teda jeho náležité usmernenie vzhľadom k prvotnému cieľu.“

Evolúcia či dokonca revolúcia v chápaní manželstva

Vznik a rozšírenie „tradičnej“, teda nukleárnej rodiny v našej spoločnosti nepochybne prispel k vzniku ťažkostí pri ochote realizovania manželskej plodnosti. V Katolíckej cirkvi sa v tomto období zároveň otvorila debata o novom pohľade na manželstvo, ktoré by už nemalo byť primárne a v mnohých prípadoch dokonca aj výlučne o plodení detí.

Tomu, čo vyššie naznačil Pius XI., sa venoval Druhý vatikánsky koncil, ktorý v konštitúcii Gaudium et spes z roku 1965 označil manželstvo za „dôverné spoločenstvo života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi, založené na manželskej zmluve, čiže na neodvolateľnom osobnom súhlase. Ide o posvätný zväzok v záujme manželov a ich potomstva, ako aj spoločnosti a nezávisí od ľudskej svojvôle.

Veď sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznačuje rozličnými dobrami a cieľmi. To všetko je nanajvýš dôležité pre zachovanie ľudského rodu, pre osobné blaho a večný osud každého člena rodiny, ako aj pre dôstojnosť, stálosť, pokoj a šťastie rodiny i celej ľudskej spoločnosti“.

„Ak argumentujeme v prospech manželstva výhradne medzi jedným mužom a jednou ženou, mali by sme hovoriť o neschopnosti pohlavného styku a nie o neschopnosti počať dieťa.“Zdieľať

V tej dobe už prebiehali práce na širokej reforme Kódexu kánonického práva, ktorý v sebe niesol v otázke manželských cieľov jednu kontradikciu. Za primárny cieľ manželstva je – v súlade s tradíciou, ktorá siaha do židovského a rímskeho práva v kán. 1013 – označené „plodenie a výchova potomstva“.

No ten istý Kódex v kán. 1068 uvádza, že „neplodnosť (na rozdiel od impotencie) manželstvo ani nevylučuje, ani mu nezabraňuje“. Kto nie je schopný pohlavného styku, nie je schopný ani prirodzene počať dieťa. Ako však môže platiť, že kto nemôže naplniť „prvotný cieľ manželstva“, môže manželstvo uzavrieť?

Odpoveďou je radikálna zmena pohľadu Katolíckej cirkvi na manželstvo, ktorú v sebe nesie Kódex kánonického práva z roku 1983, ktorý túto kontradikciu odstránil.

Nezmenil pritom znenie kánonu o impotencii, ale zásadne zmenil znenie toho kánonu, ktorý manželstvo definuje a hovorí o jeho cieľoch. Táto významná zmena, ktorá prináša nový pohľad na manželské spolužitie a manželskú sexualitu, bola zavŕšená nielen vydaním nového Kódexu, ale významne k nej prispel aj sv. Ján Pavol II. tým, že odtabuizoval manželskú sexualitu a hovoril i písal o nej viac ako ktorýkoľvek pápež pred ním.

Manželská plodnosť a reprodukcia spoločnosti už nie je tým centrom, okolo ktorého sa točí celé učenie Katolíckej cirkvi o manželstve. Už nie je primárnym cieľom manželstva, pretože to má dnes tri rovnocenné ciele. Vypadla aj z kánonickej definície manželského súhlasu, teda právneho úkonu, ktorým vzniká manželstvo (porov. kán. 1081 §2 CIC 17).

Napriek tomu stále bez pochybnosti platí, že kto by pozitívnym úkonom vôle vylučoval dobro potomstva, rovnako ako akýkoľvek iný podstatný cieľ alebo vlastnosť manželstva, uzatváral by manželstvo neplatne.

Tri ciele manželstva v učení Katolíckej cirkvi

Kódex kánonického práva z roku 1983 definuje manželstvo v kán. 1055 §1 nasledovne:

„Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života a ktorá svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí, Kristus Pán povýšil medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“

Tie tri ciele manželstva sú: celoživotné spoločenstvo (lat. consortium totius vitae); dobro manželov (lat. bonum coniugum); plodenie a výchova detí (lat. bonum prolis). Tieto ciele si neurčujú samotní manželia, ale pochádzajú z prirodzeného práva, čiže z pohľadu kánonického práva platia i pre platnosť prirodzeného manželstva, hoci civilné zákony ich nemusia takto vnímať.

Ilustračné foto – Flickr.com/David Michalczuk

Celoživotné spoločenstvo znamená úplnosť a bezvýhradnosť daru bez možnosti návratu. Celá súčasná teológia manželstva rodiny sa nesie v duchu nového a komplexnejšieho chápania človeka vo vzájomných vzťahov medzi ľuďmi, teda aj medzi manželmi. Manželstvo ako vzťah, ako zväzok je čosi hlboko intímne a oveľa hlbšie než len obyčajné fyzické sexuálne spolužitie.

Pojem spoločenstvo – lat. consortium (con – spolu, sors – osud) zdôrazňuje význam manželstva ako spoločnej cesty života k Bohu s tými, s ktorými sme spojení. Zahŕňa v sebe kvalitatívny i kvantitatívny rozmer, teda zdieľanie všetkého, čo tvorí spoločný život manželov, a zároveň stálosť a trvalosť takéhoto vzťahu.

Dobro manželov je podstatný cieľ nielen v právnom zmysle, ale aj z hľadiska podstaty manželstva ako takého. V kánonickom práve sa dobro manželov chápe ako zachovanie manželskej zmluvy cez vzájomnú vernosť, vytrvanie v nej až do smrti a prijatie a výchovu detí. Iní kánonisti ho chápu ako vzájomné psychické a telesné dopĺňanie sa v hlbokej fúzii osôb, cez ktorú sa obaja vzájomne dopĺňajú, čím vytvárajú manželské spolužitie.

Dobro manželov je zo svojej prirodzenosti určené na obohatenie každého z manželov, má prispieť k ich vzájomnému zdokonaleniu a jeho prirodzené zameranie, ktoré má svoj základ v dopĺňaní prirodzenosti muža a ženy, vedie k ich vzájomnému odovzdávaniu sa a prijímaniu jeden druhého.

Plodenie a výchova detí ostáva v novom Kódexe ako tretie v zozname rovnocenných cieľov manželstva. Na jeho uskutočnenie však existujú prirodzené limity dané vekom či zdravotným stavom. Teda kto zo zdravotných dôvodov alebo pre vyšší vek nemôže počať dieťa, môže uzavrieť platné manželstvo.

Netreba zabúdať, že dobro potomstva je nielen o plodení, ale aj o výchove detí, čo môžeme vnímať aj ako možnosť vychovávať osvojené dieťa.

Civilné vs. kánonické právo

Definícia manželstva v civilnom práve je vecou konkrétneho štátu. V Slovenskej republike platí zákon z roku 2006, ktorý definuje manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy, ktorý spoločnosť všestranne chráni a napomáha jeho dobro a jeho hlavným účelom je založenie rodiny a riadna výchova detí.

Zadefinovanie jeho „hlavného účelu“ nám môže pripomínať Kódex z roku 1917, no skôr než nad tým zajasáme, všimnime si, že sa tu nespomína „splodenie dieťaťa“, ale „založenie rodiny“. A nezabúdajme ani na to, že civilný rozvod, negujúci nerozlučiteľnosť manželstva, bol u nás uzákonený ešte v 19. storočí.

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že v našom civilizačnom priestore už neplatí, že splodenie potomka sa spája s manželstvom. Spoločnosť toleruje deti mimo manželstva, dokonca aj mimo faktického partnerského spolužitia. Ak teda civilná legislatíva vyškrtla z definície manželstva „nerozlučiteľnosť“ a „splodenie potomka“, no zároveň ponechala „založenie rodiny“, stačí v ňom už len nahradiť „muža a ženu“ „dvoma ľuďmi“, prípadne škrtnúť aj číslovku „dva“ a máme tu manželstvo pre všetkých, ktoré síce neplatí u nás, ale v mnohých štátoch našej civilizácie je už realitou.

Áno, civilná autorita na toto má právo, lenže dá sa v tomto prípade vôbec ešte hovoriť o manželstve? Nie je takáto kastrácia a ošklbanie úplným popretím toho, čím bolo manželstvo od dávneho staroveku?

„Dve telá rovnakého pohlavia ani kolektív troch a viac tiel bez ohľadu na pohlavie nie sú schopné z fyziologického hľadiska uskutočniť spojenie pohlavných orgánov, teda pohlavný styk.“Zdieľať

Pre manželstvo je zásadne potrebná odlišnosť pohlavia, ktorá je potrebná nielen na splodenie dieťaťa, ale aj na samotné manželské spojenie, na realizáciu pohlavného styku. Pohlavný styk, spojenie dvoch tiel, je možné len a jedine medzi dvoma osobami (a ak to môžem poňať zoširoka, len medzi dvoma živočíchmi) opačného pohlavia.

Dve telá rovnakého pohlavia ani kolektív troch a viac tiel bez ohľadu na pohlavie nie sú schopné z fyziologického hľadiska uskutočniť spojenie pohlavných orgánov, teda pohlavný styk. Uvažovať o právnom umožnení manželstva osôb, ktoré spolu nemôžu mať pohlavný styk, je tak v tomto zmysle proti prirodzenosti človeka i celého stvorenstva. To nie je o diskriminácii, ale o tom, čo je a čo nie je prirodzene možné.

Kánonické právo v tom má jasno nielen pri definícii manželstva, ale aj vo vylúčení manželstva z dôvodu neschopnosti pohlavného styku. Ak vo vecnej debate argumentujeme v prospech manželstva výhradne medzi jedným mužom a jednou ženou, mali by sme hovoriť o neschopnosti pohlavného styku a nie o neschopnosti počať dieťa.

Na druhej strane treba priznať, že je nemiestne, aby sme nepriznali civilnej autorite suverénne právo na vlastnú právnu definíciu manželstva. Nikto dnes predsa neprotestuje proti civilným rozvodom, ktoré sú v rozpore s kánonickou koncepciou jeho nerozlučiteľnosti. Je vecou svedomia každého jednotlivca hlásiaceho sa ku Katolíckej cirkvi, či využije v tejto téme možnosti, ktoré ponúka civilné právo, alebo ostane verný kánonickému.

Alebo ešte inak: ak mi moje svedomie pripomína, že nie je správne v nedeľu nakupovať, nepotrebujem to mať v civilnej legislatíve. Správna formácia svedomia je ten najlepší spôsob, ako obstáť v hodnotových výzvach dnešnej doby a rešpektovať pritom suverénne právo civilných autorít na tvorbu vlastnej legislatívy.

Titulná fotografia – Flickr.com/Wyatt Fisher