Charitné trápenie V čom cirkev zlyhala a už to nezmení ani zahraničný audit

Záver roka sme si určite nepredstavovali tak, že pracovné úsilie bude treba vo výraznej miere smerovať na dianie v Slovenskej katolíckej charite. 

Platí to napriek tomu, že sa k nám dostávajú obvinenia typu „prečo v Advente ničíme dielo charity“. O rozhovor s generálnym sekretárom Slovenskej katolíckej charity (SKCH) Filipom Macákom sme žiadali v polovici októbra a z rôznych objektívnych dôvodov na oboch stranách vyšiel až v prvý decembrový deň. 

Tento rozhovor spôsobil, že sa niektorí z bývalých zamestnancov generálneho sekretariátu charity rozhodli vyjadriť svoj pohľad na vec. Pre férovosť bolo potrebné poskytnúť priestor obom stranám. Prišla reakcia biskupa Galisa ako prezidenta charity z 5. decembra, potom náš rozhovor s dvojicou odídencov a ďalšie stanovisko Rady charity. 

Téma je citlivá aj z dôvodu, že štruktúra charity je pre bežného človeka komplikovaná, a mnohí nerozlišujú, či sa pod pojmom charita myslí diecéza alebo centrála v hlavnom meste.

Pravidelná zbierka na charitu v kostoloch smeruje na diecéznu úroveň, niektoré zbierky, najmä na zahraničné účely, zase na bratislavský sekretariát. Potom tu máme aj najnižšiu zložku, a to farské charity, ktoré sa týkajú vyslovene dobrovoľníctva miestnej farskej komunity. 

Značka „charita“ je silná, čo ukazuje aj aktuálna kauza. Tým väčšmi musí jej predstaviteľom na všetkých úrovniach záležať na dôveryhodnosti, keďže pochybnosťami o správnom fungovaní jednej charity sa dostane do ohrozenia aj zvyšok „charitnej rodiny“. 

Dva roky bez výsledku

Naše články a reakcie na ne ukázali, že situácia nemusela eskalovať až do „mediálnych obáv“ o vnútornom fungovaní charity – ako to nazvalo stanovisko Rady charity 17. decembra dva dni po našom rozhovore s bývalými zamestnancami. 

Odídenci sa ešte ako zamestnanci charitnej centrály dva roky dožadovali u žilinského biskupa Tomáša Galisa, prezidenta charity, nezávislého auditu inštitúcie. 

Keďže to podľa nich nikam neviedlo, začiatkom leta napísali list všetkým biskupom, v ktorom uviedli svoje výhrady k vedeniu organizácie za predchádzajúceho aj súčasného generálneho sekretára, ako aj dôvody svojich výpovedí. Doteraz na list nedostali odpoveď.

Vraveli taktiež, že sa snažili stretnúť s predsedom Konferencie biskupov Slovenska arcibiskupom Boberom, no termín nedostali. Arcibiskup Bober pre Postoj na svoju obhajobu uviedol, že sa s nimi stretol biskup Galis a že došlo k rôznym iným stretnutiam v iných fórach.

Až vo vyhlásení Rady charity, ktorá združuje okrem prezidenta a generálneho sekretára aj riaditeľov všetkých diecéznych charít, zodpovední za charitu verejne spomenuli, že sa chystá zahraničný odborný audit organizačných procesov a systémov.

Stanovisko obišlo tvrdenia a obvinenia spomínaných zamestnancov. Píše sa v ňom, že „z úcty k spravodlivosti voči všetkým zúčastneným sa verejne nevyjadrujeme k individuálnym obvineniam alebo tvrdeniam bývalých zamestnancov ani ich verejne nehodnotíme. Takéto záležitosti si vyžadujú citlivé a zodpovedné riešenie prostredníctvom príslušných interných procesov“.

Ako však majú interné procesy vyriešiť obvinenia pracovníkov, ktoré smerujú práve k porušovaniu interných procesov a pravidiel? To je nezmysel, ktorý skôr zvyšuje nedôveryhodnosť daného vyhlásenia. 

Zmätočnosť zvýrazňuje fakt, že takéto konštatovanie sa objavilo naraz s ohláseným auditom. 

Charitná druhá šanca

Napriek tomu však treba dať novému vývoju šancu. 

Nepasujeme sa do roly sudcu, ktorý rozhodne, kde je pravda. Platí však, že zodpovední veci „riešili“ spôsobom, ktorý viedol až k medializácii a pohoršeniu.

Nešťastné bolo najmä vyjadrenie biskupa Galisa z 5. decembra, ktoré reagovalo na prvé stanovisko skupiny 21 bývalých zamestnancov. Namiesto signálu, že cirkev si chce vypočuť aj týchto ľudí, posúdiť ich kritiku a následne riešiť problém, bolo cítiť len direktívny tón v zmysle: toto je šéf, ktorému my dôverujeme a hotovo. 

Ak chce charita pôsobiť dôveryhodne, musí sa objektívne prešetriť, či naozaj došlo k zlyhaniam vnútri charity, v akom rozsahu a kto má za to niesť zodpovednosť. 

Zároveň platí, že ak chcú v tomto procese pôsobiť dôveryhodne aj predstavitelia cirkvi, ktorí dávajú mandát osobám na riadenie takýchto cirkevných organizácií, nemali by komunikovať spôsobom, ktorý navodzuje dojem, že si nevšimli odkaz posledných pontifikátov. Teda že obyčajní radoví ľudia nemajú byť obeťami štruktúry. 

Darmo sa bude navonok hovoriť o napĺňaní vatikánskych pokynov o synodálnych snahách alebo sa budú organizovať dni odprosenia. Ak sa to nepremietne do prístupu k ľuďom v cirkvi, podobné deklarácie zostanú v očiach veriacich len prázdnym gestom. 

Nechajme prehovoriť nového pápeža, ako on uvažuje o cirkvi a synodalite. V aktuálnom kontexte to pôsobí veľmi potrebne. Lev XIV. v rozhovore pre americký portál Crux now k téme synody povedal: 

„Keď hovoríme o cirkvi, znamená to, že každý člen cirkvi má svoj hlas a úlohu, ktorú môže plniť prostredníctvom modlitby, reflexie... prostredníctvom procesu. Existuje mnoho spôsobov, ako to dosiahnuť, ale je to prostredníctvom dialógu a vzájomného rešpektu. Spájať ľudí a pochopiť tento vzťah, túto interakciu, vytvárať príležitosti na stretnutia, to je dôležitý rozmer toho, ako žijeme náš život ako cirkev.

Niektorí ľudia sa tým cítia ohrození. Niekedy biskupi alebo kňazi môžu mať pocit, že ,mi synodalita vezme moju autoritu‘. O tom synodalita nie je a možno je vaša predstava o tom, čo je vaša autorita, trochu nejasná, mylná. 

Myslím si, že synodalita je spôsob, ako opísať, ako sa môžeme zjednotiť a byť spoločenstvom a hľadať spoločenstvo ako cirkev, aby to bola cirkev, ktorej primárnym zameraním nie je inštitucionálna hierarchia, ale skôr pocit ,my spolu‘, ,naša cirkev‘.“