Exarchátny monastier Svätej Márie Grottaferratskej

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Exarchátny monastier Svätej Márie Grottaferratskej

Exarchátny monastier v Grottaferrate. Zdroj: abbaziagreca.it

Posledný zachovaný pomník gréckeho mníšstva v Taliansku.

Vo svojom príspevku pre Vatikánsky rozhlas jezuitský páter Cyril Vasiľ poukázal na reportáž, ktorú v roku 2004 publikoval taliansky katolícky týždenník Famiglia cristiana o kláštore v Grottaferrate neďaleko Ríma pri príležitosti 1000. výročia založenia tohto posledného zachovaného pomníka gréckeho mníšstva v Taliansku.

Grécke monastiere, ktoré bolo možno počítať na stovky, prekvitali na území dnešného Talianska od 7. do 13. storočia. Boli sústredené predovšetkým v jeho južnej časti, najmä v Kalábrii a na Sicílii, teda na územiach, ktoré boli počas antiky súčasťou tzv. Veľkého Grécka.

Grottaferratský monastier dodnes nasleduje byzantský obrad v gréckom i talianskom jazyku. Spoznajte jeho dejiny vo svetle vatikánskej publikácie Oriente Cattolico z roku 2017/18: 

Exarchátny monastier Svätej Márie Grottaferratskej

Počiatky súčasného Exarchátneho monastiera Božej Matky, alebo Svätej Márie Božej, či Svätej Márie Grottaferratskej, sú späté s príchodom svätého askétu Níla z Rossana (909/919 – 25. september 1004) do tejto oblasti. Níl sem došiel po dlhých putovaniach, ktoré viedli z rodnej Kalábrie do Valleluce, závislej do Montecassina, potom do Sérperi v blízkosti Gaety a nakoniec do Sant’Agaty, malého gréckeho cenóbia v Tuscule. Krátko pred smrťou tohto svätca, obklopeného svojimi učeníkmi, ktorí za ním prišli zo Sérperi, mu tusculský gróf Gregor daroval pozemok s pozostatkami antickej rímskej vily, v ktorej sa nachádzala dodnes zachovaná kaplnka, ktorá mala okná s mrežami a z toho pochádza názov vzniknutého monastiera a neskôr terajšieho mestečka Grottaferrata. Nílovi nástupcovia, hlavne svätý Bartolomej (981 – 1055), pokračovali v jeho diele, pričom postavili cenóbium a chrám, ktorý 17. decembra 1024 posvätil pápež Ján XIX. 

Nílov monastier, ktorý vznikol v období pomalého, ale nezvratného zániku prítomnosti východného mníšstva v rímskom regióne, bol otvorene podporovaný tusculskými kniežatami a pápežmi, ktorí ho chránili pred anexiou miestnej latinskej hierarchie. Nílov monastier sa zaľudnil mníchmi pochádzajúcimi z gréckych komunít južného Talianska. Toto cenóbium postupne nadobudlo majetok v oblastiach Albano, Tivoli, Velletri, v samotnom Ríme, v Kampánii a Kalábrii. Mimoriadny význam mal dar sicílskeho kráľa Rogera II. v roku 1131 igumenovi Mikulášovi II., ktorý sa stal kniežaťom Rofrana v regióne Salerno, kde sa nachádzal Monastier svätého Nazara, v ktorom Níl prijal mníšsky odev.

Ekonomický blahobyt mal vážne následky pre budúcnosť tohto italo-gréckeho cenóbia, pretože ho zatiahol do miestnych sporov, ako aj do širšieho deja politických, cirkevných a vojenských udalostí, ktorých centrom bol veľmi blízky Rím. A tak Grottaferrata pocítila následky bojov medzi obyvateľmi Albana a Tuscula, medzi obyvateľmi Tuscula a Ríma, s následným exilom igumena Lukáša a väčšej časti komunity okolo roku 1165 v Subiacu. O necelé storočie neskôr bolo opátstvo a jeho územie zatiahnuté do vojenských operácií Federica II. proti pápežovi Gregorovi IX., takže utrpelo nové plienenia a devastácie. Pobyt pápežov v Avignone a následné  obdobie západnej schizmy zaiste nemali pozitívne následky pre tento italo-grécky monastier a jeho obyvateľov, platí to aj o bojoch medzi barónmi, o nájazdoch jednotiek neapolského kráľa Ladislava z Anjou Durazzo a o zrážkach medzi frakciami Orsiniovcov a Gaetaniovcov kvôli vlastníctvu blízkeho Marina.

Ostrovček v latinskom mori

Tieto mnohé a také nepokojné udalosti, ktoré sa predĺžili až do konca 16. storočia, jednako nebránili grottaferratským mníchom, hoci boli izolovaní na úplne latinskom území a „sub tutela et iurisdictione Sanctae Romanae Ecclesiae“, v silnom povedomí o svojej osobitnej spirituálnej a kultúrnej fyziognómii. V cenóbiu sa život odohrával podľa byzantskej liturgickej a kánonickej praxe; mnísi sa venovali modlitbe, práci a štúdiu, pričom praktizovali strohosť, ktorá je typická pre východné mníšstvo. Kopisti a pisári tu produkovali liturgické a hagiografické rukopisy v dobre zorganizovanom skriptóriu, ktoré zostalo aktívne aj po vynájdení kníhtlače. A vskutku nie je vylúčené, že v Grottafferrate fungoval aj ikonografický ateliér v službách liturgickému kultu.

Súčasný výskum, ktorý oslobodil tisícročné dejiny tusculského monastiera od hagiografických a apologetických usadenín, ukázal rozličné fázy jeho interného vývoja a jeho vzťahov s okolitým latinským svetom. Podarilo sa načrtnúť po období počiatkov až do roku 1462, ktorý predstavuje dátum prechodu monastiera do komendy kardinála Bessariona vývoj v rozličných etapách a tento vývoj sa vyznačoval postupnou ratifikáciou hegemónneho rímskeho modelu v cirkevnej, kánonickej, liturgickej a disciplinárnej oblasti grottaferratskými mníchmi. Tento fenomén, ktorý zasiahol v južných regiónoch polostrova italo-grécky mníšsky svet normánskej epochy i neskôr, viedol k posilneniu závislosti od pápežstva, od jeho inštitúcií, od jeho náuky a od jeho práva, viedol k vplyvu západného umenia a architektúry na kláštorné budovy a chrám, k osvojeniu latinských liturgických zvykov, sviatkov, formúl, modlitieb, k používaniu nekvaseného namiesto kvaseného chleba na eucharistii, ako aj k prevzatiu benediktínskych zvykov v klauzúrnej disciplíne, napríklad v pravidelných pôstoch. Jednoznačné znaky tejto tendencie, ktorú tá doba len urýchľovala, sú prítomné v slávnom Typikone igumena Biagia II. (1282 – 1303).

Úpadok v Grottaferrate

Úpadok helenizmu v južnom Taliansku, ktoré bolo „rezervoárom povolaní pre Grottaferratu“, izolácia v dôsledku postavenia gréckeho monastiera v úplne latinskom prostredí, časté a vážne krízy, ktoré boli zviazané s chronickou ekonomickou, sociálnou a náboženskou nestabilitou až do 16. storočia, vysvetľujú vo veľkej miere, prečo počas všeobecného úpadku mníšskeho a konventuálneho života sa aj toto tusculské cenóbium ocitlo v silnom úpadku. Po dlhom období opátstva Petra Vitaliho ktorý pochádzal z kalábrijského Pentadattila a bol povolaný viesť toto cenóbium pápežom Eugenom IV., pričom v tejto funkcii vytrval tridsať rokov, až do vymenovania za archimandritu kláštora Najsvätejšieho Spasiteľa v Messine sa začalo pre Grottaferratu neblahé obdobie komendy. Zatiaľ čo jej prvý titulár, slávny kardinál Bessarion, si robil starosti pre neistý osud grottaferratskej komunity a mdlých italo-gréckych monastierov na juhu, ktoré už boli ochotné k „baziliánskej“ normalizácii zavŕšenej v roku 1579, nástupcovia tohto gréckeho kardinála, ktorí patrili väčšinou do veľkých rímskych rodín, sa zaoberali často len tým, ako čo najviac vyťažiť zo značných zdrojov monastiera.

Baziliáni v Grottaferrate  

V kontexte opatrení prijatých potridentským pápežstvom s cieľom zvýšiť kvalitu rehoľného života, ako aj vyriešiť problém, ktorý v rozličných južných diecézach predstavovala prítomnosť skupín italo-gréckych a italo-albánskych veriacich, Gregor XIII. vytvoril takzvanú Baziliánsku kongregáciu, ktorá spájala v jedinom inštitúte, zorganizovanom podľa montecassinského benediktínskeho vzoru, zvyšné grécke cenóbiá na juhu Talianska so skupinou rehoľníkov, ktorí vznikli v Španielsku za vlády Filipa II. Do tejto italo-grécko-španielskej korporácie bola zaradená aj Grottaferrata, ktorá žila takto až do obdobia francúzskej revolúcie, pričom svojich rehoľníkov získavala viac-menej medzi miestnymi latinskými obyvateľmi. V roku 1597 sa toto opátstvo stalo sídlom noviciátu a v roku 1608 generálna kapitula, ktorá sa zišla v Messine, znovu potvrdila opátsku funkciu v Grottaferrate, ktorá tam bola vakantná takmer jeden a pol storočia. V roku 1636 sa grottaferratský monatier stal sídlom provincie, ktorá sa nazývala Rímsko-neapolská provincia a zahrnovala cenóbiá Gavignano (Segni), Velletri, Sant’Agrippino v Neapole e Mater Domini v Salerne. 

V priebehu 17. a 18. storočia opátstvo, hoci zostávalo podriadené nenávidenému komendátnemu režimu a malo pomerne malú komunitu, viedlo dôstojný život, malo obstojný počet učencov, ako bol Alessandro Tortoretti, Atanasio Rossi, Girolamo Pallotta, Giacomo Sciommari, Gregorio Piacentini a Filippo Vitali, ktorý sa stal svedkom barokovej transformácie chrámu z vôle kardinála komendátora Guidagniho v roku 1754. Čo sa týka liturgického obradu („náš grécko-latinský obrad“, ako ho definuje Shiommari), bol už kodifikovaný v ojedinelom mixe gréckych a latinských prvkov, a hoci bol ťažko znášaný nemalým počtom mníchov, ktorí by ho ochotne vymenili za rímsky obrad, ktorý bol preastantior et securior, naďalej zostával v platnosti až od poslednej štvrtiny 19. storočia.   

Riadny baziliánsky život bol náhle prerušený počas napoleonského obdobia (1811 – 1814) a znovu sa začal obnovením pápežskej monarchie, ale už bez kontaktov so sicílskymi mníchmi (kalábrijskí mnísi sa už viac nezotavili po zemetrasení z roku 1783), ktorí už speli k definitívnemu zániku. Avšak interný rozkol vyvolal aj v Grottaferrate takú závažnú krízu, že Gregor XVI. podrobil toto opátstvo prísnej apoštolskej vizitácii, čím sa riskovalo jeho zrušenie alebo fúzia s benediktínskymi mníchmi. Medzičasom došlo k zrušeniu režimu komendy (1824), ktorej posledným titulárom bol kardinál Ercole Consalvi, a monastier sa pomaly vracal k dôstojnejším podmienkam života so zvyčajnými klauzúrnymi cvičeniami, s pastoračnou starostlivosťou o obyvateľov na okolí a s malým interným „východným ústavom“, s tradičnými liturgickými sláveniami a so záujmom niektorých mníchov, napríklad Teodora Toscaniho a Giuseppeho Cazzu Luziho, o bohaté kultúrne dedičstvo, ktoré sa uchovávalo v opátstve. V roku 1869 Pius IX., ktorý bol viackrát hosťom v Grottaferrate, dovolili obnoviť opátsku hodnosť v osobe apúlijského mnícha Nicolu Contieriho.

Keď vymizli baziliánske cenóbiá na Sicílii po prechode ostrova pod talianske panstvo, aj tusculský monastier takmer zanikol z dôvodu zákonov, ktoré rušili cirkevný majetok. No úsilia komunity, a zvlášť otca Cozzu Luziho, odvrátili zánik opátstva, ktoré bolo dokonca vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku (1874). 

Prínos Leva XIII.

Obnovený záujem Apoštolskej stolice o kresťanský Východ počas dlhého pontifikátu Leva XIII. znamenal epochálny obrat v dejinách monastiera Níla z Rossana. Po povýšení opáta Contieriho, zarytého obhajcu grécko-latinského obradu, na biskupský stolec Gaety (1879), jeho nástupcovia Cozza Luzi (1879 – 1882) a Arsenio II. Pellegrini (1882 – 1918) postupne obnovovali byzantský obrad napriek odporu početnej časti komunity a takto vstúpili do Levovej východnej politiky. A v priebehu niekoľkých desaťročí príliv kandidátov z arberešských kolónií z juhu Talianska obnovil vo veľkej miere personál monastiera, ktorý sa stal sídlom rozličných iniciatív vďaka svojmu dynamického opátovi Arseniovi Pellegrinimu. Medzi týmito iniciatívami okrem osláv 900. výročia opátstva (1904) a založenia typografickej školy, ktorá preukázala známe služby budúcej Východnej kongregácii bol aj zrod periodika Roma e l’Oriente (1910), ktoré vyvolalo ohlas, súhlas i kontroverzie v dobovej verejnej mienke v Taliansku i zahraničí.

Z dôvodu rozličných interných problémov, ktoré boli zviazané hlavne so svojským štýlom vedenia opáta Arsenia, bolo opátstvo znovu podrobené apoštolskej vizitácii, ktorú Východná kongregácia zverila bosému karmelitánovi Guglielmovi zo Sant’Alberta. Po Pellegrinim, ktorý musel v roku 1918 opustiť svoju funkciu, nastúpil o dva roky neskôr Romano Capasso, ktorému až do roku 1928 asistoval vizitátor. Počas vedenia monastiera opátom Capassom boli vykonané podstatné zmeny v mníšskych konštitúciách z roku 1900, prepracovala sa vnútorná administratíva, obnovil sa sicílsky monastier v Mezzojuso (1920), bol založený ďalší v San Basile (Cosenza) v eparchii Lungro. A okrem toho v roku 1928 dva dekréty Východnej kongregácie dišpenzovali týchto mníchov, ktorí boli väčšinou italo-albáncami, od pastoračnej starostlivosti o latinských veriacich v tejto oblasti, pričom ju preniesli na diecézu Frascati, ktorá zverila saleziánom farský kostol zafinancovaný pápežmi Benediktom XV. a Piom XI.

Isidoro Croce

V marci 1929 nastúpil po Capassovi mních Isidoro Croce. Tento rodák z Grottaferraty v roku 1920 zložil slávnostné sľuby a prijal kňazskú vysviacku. Croce bol aj rektorom italo-albánskeho seminára, založeného v roku 1918 v priestoroch opátstva z vôle Benedikta XV. Počas Croceho dlhého mandátu (1929 – 1960) monastier zažil sériu dôležitých udalostí, počnúc dekrétom Východnej kongregácie z 19. mája 1929, ktorý vyňal spod autority frascatského biskupa územie opátstva, až po vrátenie časti priestorov malého rímskeho monastiera svätého Bazila. Ale najdôležitejšou udalosťou bola bula, ktorá v roku 1937 povýšila Grottaferratu na abbatia nullius alebo na exarchátny monastier, pričom stanovila hranice jej územia a do jej čela postavila riadneho archimandritu. V decembri 1937 kláštorná synaxis zvolila do takejto hodnosti Isidora Croceho, ktorému kardinál Eugène Tisserant 1. januára 1938 udelil chirotéziu.

Archimandritovi Crocemu tak pripadlo až do roku 1960 viesť grottaferratský monastier a malú baziliánsku kongregáciu, ktorá sa obohatila v roku 1948 ďalším domom v Piana degli Albanesi. Bolo to obdobie, v ktorom prekvitali rozličné interné aktivity, ako napríklad typografia a dielňa na reštaurovanie kníh, vzrástli zbierky kníh a umenia, no boli tiež skoncipované projekty „misionárskeho prenikania“ do gréckeho a albánskeho pravoslávneho sveta, ktoré však stroskotali, keď v roku 1945 došlo k zavretiu dvoch bazilánskych usadlostí vo Fiere a Argirocastre a rehoľníkov vyhnala z Albánska tamojšia komunistická vláda. Odvtedy Exarchátny monastier Svätej Márie po odstránení rán z druhej svetovej vojny, počas ktorej sa Croce a časť komunity exponovali v prospech civilného obyvateľstva zameriaval svoje sily čoraz viac na náboženskú a kultúrnu pomoc Italo-albáncom/Arberešom, ktorí ho považovali za svoje národné centrum, hoci historické trajektórie grottaferratských mníchov a arberešského sveta sa stretli až v súčasnom období.

V priebehu posledných desaťročí sa grottaferratská komunita, hoci bola menšieho počtu, pretože mala čoraz menej povolaní z italo-albánskych eparchií Lungro a Piana, usilovala v ekumenickej perspektíve obnoviť pravú italo-grécku liturgickú tradíciu. V roku 1959 opátstvo uvítalo niekoľko z najznámejších osobností katolíckeho ekumenizmu, zavítal sem Congar, Lialina, Bouyer, Dumont a v nasledujúcich rokoch nechýbali kontakty a zdieľania s gréckym pravoslávnym svetom. A k tomuto neskorému povolaniu slúžiť záležitosti únie medzi cirkvami, bez dvojznačností a nepriehliadností predchádzajúcich politických a cirkevných období, súčasní pontifexovia, od Jána XXIII. až po Františka, nezanedbávali povzbudzovať mníchov v Grottaferrate, pretože si uvedomovali jedinečnosť miesta, na ktorom už vyše jedno tisícročie generácie mníchov vznášajú k Bohu modlitbu za pokoj a jednotu medzi Kristovými učeníkmi na Východe i Západe.  

Po mandátoch exarchov Teodora Minisciho, OSBI (1960 – 1972), Paola Gianniniho, OSBI (1972 – 1994), Marca Pettu, OSBI (1994 – 2000) a Emiliana Fabbricatora, OSBI (2000 – 2013) pápež František 4. novembra 2013 vymenoval za igumena grottaferratskej mníšskej komunity Michela Van Parysa OSB, už opáta benediktínskeho monastiera v belgickom Chevetogne, a Marcella Semerara, biskupa Albana, za apoštolského administrátora ad nutum Sanctae Sedis exarchátneho monastiera. Opátska funkcia Van Parysa sa skončila 4. apríla 2006, keď bol biskup Semeraro vymenovaný za pápežského delegáta so všetkými právami a povinnosťami exarchu a igumena. 

Vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo