Camino z Košíc do Bratislavy Čím je človek bližšie k cieľu, tým viac si želá, aby to trvalo dlhšie

Cestovateľ Matej Rajkovič sa pre koronu musel vrátiť z Argentíny na Slovensko. Aby sa doma nenudil, pripravil pre občianske združenie Priatelia Svätojakubskej cesty – Camino de Santiago novú webstránku. Začiatkom leta vyrazil na púť z Košíc do Bratislavy – po trase, ktorú toto združenie postupne značí a propaguje. V polovici augusta dorazil do hlavného mesta. 

Precestovali ste kus sveta a dostali sa až na Nový Zéland. Prečo ste vôbec začali cestovať?

Študoval som najprv v Čechách a neskôr som sa za štúdiom vybral do Švajčiarska. Býval som v Bazileji, kde som aj dokončil školu a našiel si prácu v Zurichu. Mojou úlohou bolo migrovať webovú stránku z jedného serveru na druhý. Cieľom bolo zachovať jej pôvodný vizuál, takže som vlastne porovnával dve stránky medzi sebou. Bola to strašná práca, ale vďaka nej som sa dostal k miestu v švajčiarskej banke, kde ma časom povýšili. Chýbalo mi však akési vnútorné naplnenie.

Vo Švajčiarsku ste neboli spokojný?

Čo sa týka medziľudských vzťahov, Švajčiarsko je veľmi chladnou krajinou. Aj v práci som bol v kolektíve najmladší a bol som pred vyhorením. Vtedy som zatúžil cestovať po svete. Dovtedy som nemal precestované takmer nič, tak som dal výpoveď a vyrazil.

Mali ste konkrétny cieľ?

Chcel som najmä získať skúsenosti, nájsť sám seba a vybehnúť zo zabehnutých koľají. Túžil som spoznať inú kultúru a mentalitu. Najsilnejším zážitkom pre mňa bola práve púť Camino de Santiago v Španielsku, na ktorú som vyrazil minulý rok z portugalského Porta. Trvalo mi to jedenásť dní a bol to pre mňa jeden z najsilnejších zážitkov.

V čom konkrétne?

Mal som vtedy ťažšie obdobie, po vyše dvoch rokoch cestovania po svete som stále nevedel, či sa mám vrátiť do práce, hľadať si novú alebo ďalej cestovať. Stál som na životnej križovatke, paralyzovaný na jednom mieste, a mal som dojem, že mrhám časom. 

Camino mi v tomto pomohlo vyčistiť si hlavu. Odrazu som mal pred sebou konkrétny cieľ. Vedel som, že ráno vstanem, celý deň pôjdem a večer si opäť ľahnem. Už som nebol v strese, že mrhám časom. Keď sa mojím jediným cieľom stalo dôjsť do Santiaga, tak mi odpovede na moje otázky začali samy zvnútra prichádzať. 

Dnes mnoho ľudí čelí podobnej úzkosti zo stereotypu a východisko hľadajú práve v cestovaní. Stačí na vyčistenie hlavy samotná cesta alebo je potrebné aj niečo iné? 

Každý cestovanie prežíva inak. Sú ľudia, ktorí sa na ceste, naopak, stratia. Ochutnajú z každej kultúry, z každej krajiny, spoznajú nejaký spôsob života a sami pritom nevedia, kým vlastne sú. Často majú problém vrátiť sa domov na Slovensko, pretože zažili iný život v ekonomicky vyspelejších či zaostalejších krajinách, a keď prídu späť, nevedia sa stotožniť s mentalitou a problémami, ktoré tu ľudia riešia. V podobnom rozpoložení som sa po tých dvoch rokoch ocitol aj ja. Preto som sa rozhodol absolvovať camino. 

Pri Partizánskej Ľupči. 

Žehra.

Ako ste sa dostali k spolupráci so slovenským združením svätojakubskej cesty?

Korona ma stiahla z Južnej Ameriky späť na Slovensko. Musel som byť dva týždne doma zatvorený v karanténe. Chcel som ten čas nejako zmysluplne využiť. Keďže nebolo možné vycestovať do zahraničia, zameral som sa na Slovensko, ktoré som až tak dobre nepoznal. 

Zo skúsenosti viem, že najlepší spôsob ako spoznať krajinu, je ísť ňou pešo. Povedal som si, že prejdem camino na Slovensku, ale chcel som, aby to malo nejakú pridanú hodnotu. Akurát v tom čase sa dokončovala trasa a bolo potrebné vyznačiť posledné úseky. Nakontaktoval som sa teda na občianske združenie a dohodol sa s nimi na spolupráci.

Ste jedným z prvých pútnikov, ktorí prešli celú slovenskú trasu camina z Košíc do Bratislavy. Je zážitok zo slovenskej cesty porovnateľný s cestou do Compostely?  

Z vlastnej skúsenosti hovorím, že áno. Rozmer putovania je, samozrejme, trochu iný, ale obrovská výhoda Slovenska je, že camino tu nie je až také známe. Keď prechádzate obcami, kde nevidia turistu, ako je rok dlhý, tak ľudia sú neuveriteľne zvedaví a príjemní. Chcú vám všetko ukázať. Pre mňa bol tým najväčším momentom sebapoznania čas, keď som kráčal úplne sám alebo spolu s inými ľuďmi. Aj tí vám totiž nastavujú zrkadlo. 

Vedeli ľudia o tom, že vyrážate na cestu? Mohli sa k vám pridať alebo ste chceli putovať sám?

Keď som vyrážal, dal som na sociálnej sieti výzvu, aby sa ku mne ľudia pridali. Ozvalo sa mi vyše dvesto ľudí, takže som nemal kapacitu každému odpísať. Nakoniec sa so mnou na ceste vystriedalo asi tridsať ľudí. Niekedy to bola väčšia, inokedy menšia skupinka a niekedy som išiel sám. No vždy to bol výnimočný zážitok. 

Ako vyzerala príprava na cestu? Máte nejaké odporúčania, čo si treba zbaliť?

Základnou zásadou je pobaliť sa naľahko. Existuje pravidlo, že človek by mal na chrbte niesť len desať percent svojej hmotnosti. Na cestu stačia jedny topánky, opaľovací krém, klobúk a ochrana proti dažďu. Bedeker je dôležitý najmä v úsekoch, kde značenie nie je úplne dokonalé. Oficiálny preukaz pútnika – Credenciál slúži na zbieranie pečiatok. Tie je možné získať v ubytovniach, kostoloch a na rôznych miestach po trase. Pečiatky sú dôkazom, že človek tadiaľ naozaj pešo prešiel. Symbolická je aj svätojakubská mušľa, ktorá sa viaže zozadu na batoh. 

Ako je to po ceste s jedlom a vodou?

Etapy svätojakubskej cesty sú naplánované tak, aby každý večer bolo kde prenocovať. V ideálnom prípade vždy skončíte v nejakej obci, ku ktorej máte napísané miesta, kde sa môžete ubytovať. Ak chcete, tak každý večer môžete mať teplú stravu. Na túto cestu sa tak môžu vydať aj starší ľudia či rodiny s malými deťmi. 

Čo sa týka vody, kráčal som s litrovou fľašou na chrbte. Treba mať so sebou vždy rezervu, ak by sa čokoľvek stalo a človek by musel ostať napríklad v lese. V dedine som zvykol osloviť domácich a poprosiť ich, aby mi načapovali vodu do fľaše. Nikdy s tým nikto nemal problém, skôr boli všetci veľmi milí a ochotní. A, samozrejme, reštaurácie, kaviarne, krčmy, tam všade je možné si vodu po ceste do fľaše doplniť.

Ako v praxi vyzeralo značenie trasy?

Na vybrané miesta sa umiestňovali značky svätojakubskej cesty. Išlo o kombináciu mušle a šípky. Ak nebolo dosť miesta, použila sa aspoň šípka. Značky som klincoval na drevené povrchy, napríklad na stĺpy elektrického vedenia či osvetlenia, altánky popri ceste a iné verejné miesta. Ak išlo o súkromný majetok, napríklad drevenú bránu, tak som sa opýtal majiteľov, či by im neprekážalo mať tam umiestnenú značku. V prípade potreby sme použili aj nálepky.  

Na značenie ste si museli vypýtať nejaké povolenie od mesta či obce?

Áno, okrem samotného značenia som chodil aj na obecné úrady pýtať si povolenie. Mojou úlohou bolo okrem iného navštíviť aj ubytovne, ktoré boli po trase. Cieľom bolo vybaviť pre pútnikov ubytovanie alebo iné zľavy či benefity ako napríklad kávu, kofolu či pivo grátis. Prevádzkovatelia boli v tomto smere vždy veľmi ochotní. 

Dá sa povedať, že dnes sa už na svätojakubskej ceste z Košíc do Bratislavy nikto nestratí?

Existujú ešte miesta, ktoré nie sú dokonale označené. Buď preto, že sme nedostali povolenie alebo bola práve nedeľa a úrad bol zatvorený. V priebehu tohto leta ešte plánujem vybehnúť na bicykli na tieto miesta a doznačkovať ich. Dá sa však na nich dobre orientovať s bedekrami, v ktorých je mapa aj s popisom jednotlivých úsekov. 

Navigácia je možná aj pomocou GPS, keď si človek stiahne celú trasu z našej stránky a nahrá si ju do svojej aplikácie. S tou je takmer nemožné sa stratiť. Plánujeme v budúcnosti ešte označiť aj severnú trasu, ktorá bude prechádzať Oščadnicou a Trenčínom až do Trnavy a bude sa pripájať na poľskú vetvu camina.

Slovenské camino má svoj oficiálny začiatok v Košiciach, pri Dóme sv. Alžbety. Ako by ste opísali prvý úsek cesty z Košíc do Levoče?

Pútnik si v košickom Mestskom informačnom centre kúpi Credenciál a v Dóme sv. Alžbety dostane prvú pečiatku. Pred Dómom je v dlažbe šamotová mušľa, ktorá ukazuje smer cesty. Tá pokračuje von z centra mesta ďalej smerom na Bankov, Jahodnú, do Gelnice a na Krompachy. Tam potom pokračuje po turistických značkách. Máme dohodu s Klubom slovenských turistov, ktorí nám dovolili, aby sme si tam dali aj svoju značku. 

Je niečo, čo vás na prvej etape cesty ohúrilo?

Najmä Spiš, ale aj Krompachy a Gelnica s ich baníckou históriou. Za seba môžem povedať, že ide o najkrajšiu časť camina. Košice sú krásne historické mesto a Dóm sv. Alžbety má starodávnu pútnickú históriu, keďže jeho stavba súvisí s úctou k relikvii Kristovej krvi. Košice sú tak oficiálne najvýchodnejším bodom svätojakubskej cesty. 

Keď zostupujete na Spiš z Plejsov, vidíte pred sebou celú kotlinu, ktorej dominuje Spišský hrad a aj prekrásny kostolík v Žehre. K Spišskému hradu putujete cez Dreveník, takže ho dlhšie nevidíte, až sa odrazu pred vami ukáže v plnej kráse. Predtým som tento kút Slovenska vôbec nepoznal, čo je veľká škoda.  

Druhá etapa cesty pokračuje z Levoče na Donovaly?

Áno. Pre vysoké ceny ubytovania a služieb sme sa chceli vyhnúť Vysokým Tatrám. Oficiálna cesta tak prechádza kotlinou, kde máte po jednej strane Nízke a po druhej Vysoké Tatry. Ide sa Važcom a Štrbou a je to naozaj krásny úsek. Veľká časť z neho je po cyklostrasách s nádhernými výhľadmi. A keď sa pred vami zrazu ukáže Kriváň, zatají sa vám dych. 

Výhodou pešej púte je zrejme aj dostatok času na obdivovanie prírody. 

Presne tak. Okolo Kriváňa kráčate celé hodiny, takže je to iné ako preletieť popod Tatry po diaľnici. Z Donoval sa potom schádza do Španej Doliny a následne cez Banskú Bystricu a Zvolen až do kláštora benediktínov v Sampore, kde je možné aj prenocovať. Zo Zvolena potom vedie pútnická trasa cez Banskú Štiavnicu až k Hronskému Beňadiku. Aj tam je možnosť prenocovať, treba si však vždy vopred overiť kapacitu. 

Po tejto etape nasleduje zrejme menej zaujímavá časť na rovine. 

Dá sa to tak povedať. Z Hronského Beňadiku do Topoľčianok je to ešte fajn, lebo sa ide cez Obycké lúky. Ide o výstup z Tekovských Nemiec a potom schádzate do Topoľčianok, čo je naozaj pekným spestrením pred tým, ako sa začne „poľná bitka“. Posledná časť pred Nitrou je síce rovinatá, ale po príchode do Nitry vás zase ohúri Katedrála sv. Emeráma.

Z Nitry to už do Bratislavy nie je ďaleko.  

Úsek z Nitry do Trnavy som zvládol za jeden deň, hoci podľa sprievodcu sú naň vyčlenené dva. Je to 42 kilometrov. No a za Trnavou sa začína „záverečný šprint“ – posledné štyri etapy do Bratislavy. Putuje sa cez moje rodné Budmerice, kde vchádzame do Malých Karpát a pokračuje sa cez miesta ako Červený Kameň, rozhľadňa na Veľkej Homoli, Biely kríž až do Marianky. 

To je posledné miesto na prenocovanie pred vstupom do Bratislavy? 

Áno. V Marianke je pútnický dom, kde sa dá perfektne ubytovať. V záverečný deň sa prichádza do Bratislavy cez Patrónku. Oficiálny cieľ púte je pri Kaplnke svätého Jakuba pred Starou tržnicou. Tá síce nie je sprístupnená pre verejnosť, ale pracujeme na tom, aby sa časom otvorila pútnikom. Mnoho ľudí ukončí púť neoficiálne v Katedrále svätého Martina. Tam je možnosť získať aj pečiatku. Mne sa však páči myšlienka ukončenia púte na Námestí Nežnej revolúcie. Pripomína mi totiž atmosféru na námestí pred bazilikou v Santiagu. Dá sa tam sadnúť, oddýchnuť si, občerstviť sa. 

Ako ste sa cítili, keď ste dorazili na miesto po takmer šiestich týždňoch putovania? 

Je to zvláštne, ale čím je človek bližšie k cieľu, tým viac si želá, aby to trvalo dlhšie. Na začiatku je to naopak, človek sa pýta, kedy konečne bude v tej Bratislave. Keď prichádza k cieľu, rozmýšľa, ako si urobiť zachádzku. Ako ten zážitok ešte predĺžiť.

Pri vstupe z Marianky do mesta je človek konfrontovaný s realitou – autobusy, doprava, hluk. Je to trochu šok. Potom, keď sedí na námestí a vníma realitu okolo, je vyrovnaný sám so sebou. Pozitívnym efektom putovania je aj to, že človek zosilnie a lepšie cíti svoje telo. Keď prekoná sám seba a vyčistí si hlavu, intuícia k nemu prehovára silnejšie. 

Ostal vo vás pocit pokoja aj po skončení púte? 

Iste, mne zostal istý čas aj po camine v Španielsku. Čo je však podľa mňa dôležitejšie, je akési nastavenie po skončení putovania. Poznanie, že za veľkým cieľom sa kráča postupne, po malých krôčikoch. Keď toto človek na ceste precíti, zostane mu to na celý život. 

Mali ste pred začiatkom cesty nejaké obavy?  

Slovensko som v tom čase veľmi nepoznal. Keď som vyrážal na cestu, veľa ľudí ma varovalo, že u nás bude tá púť iná. Vraveli mi, že v zahraničí sú ľudia milší, pohostinnejší, viac sa usmievajú. Je to hlúposť. U nás sú ľudia tiež veľmi pohostinní. Boli zvedaví, prečo mám mušľu na batohu, pýtali sa, odkiaľ a kam idem. Keď sa dozvedeli, že som pútnik, boli nadšení a ochotní pomôcť mi. Raz ma prichýlila k sebe babička, spal som u nej na povale. Ponúkla mi buchty a dostal som aj nedeľnú polievku. 

Skúsme spomenúť ešte zopár praktickejších vecí. Je slovenské camino náročné na kondičku? 

Ťažko sa to zovšeobecňuje, každý totiž zvládne niečo iné. V našich bedekroch máme informácie o výškových profiloch ku konkrétnym etapám, takže človek vie, čo má pred sebou. Ak si nie je istý, navrhujem prejsť si na skúšku jednu etapu aj s batohom. Až následne zvážiť, či vládzem pokračovať. Pokiaľ človek prekoná prvé tri dni, už to pôjde len ľahšie. Telo si rýchlo privykne na pešie putovanie a čím dlhšie idete, tým viac sa to zlepšuje.  

Stretli ste sa aj s nejakým nebezpečenstvami na ceste? Napríklad zvieratá? 

Trasa prechádza Liptovom a Štiavnickými vrchmi, kde sa vyskytujú medvede. Je dobré si pred cestou pozrieť rady, ako sa v lese správať a ako postupovať v prípade stretnutia. Odporúčam napríklad stránku medvede.sk. Keď som bol na kopci sám, tak som tlieskal. Občas som si aj spieval. To ma naučili počas pobytu v Amerike. Tam som sa už s medveďom stretol. Rozbil mi auto, kým ja som spal vedľa v stane. 

A čo počasie? Aj ono môže skomplikovať putovanie.  

Ja som sa vydal na cestu začiatkom leta, no aj tak som často zmokol. Búrkam sa človek u nás jednoducho nevyhne. Cesta síce nejde vyslovene hrebeňovkami, skôr takými vyvýšenými miestami, no aj tak treba rátať s tým, že človek zmokne. Vhodnou dobou na púť je aj pokročilejšie leto, keď sa dajú ochutnať dozrievajúce plody, prípadne na západe aj burčiak. (Úsmev.) 

Aký ste mali denný režim? Na španielskom camine sa vstáva už za tmy.

Na Slovensku je režim voľnejší. Aj my sme v Španielsku vstávali o piatej ráno, ale to najmä preto, aby sme si už na obed chytili miesto v najlacnejšom „alberge“. V našich podmienkach sa netreba až tak ponáhľať, zvlášť, ak máte vopred zarezervované ubytovanie. Vedel som o kamarátkach, ktoré vyrážali vždy až na obed a o šiestej večer už boli na mieste. 

Kde ste spali vo väčších mestách? 

Využíval som turistické ubytovne a hostely. Prípadne sa dá zavolať do školských táborov. 

Ako zavčasu je dobré si nocľah rezervovať? 

Ja som zlý príklad, pretože som to riešil až na mieste. Preto sa mi občas stalo, že som spal v prírode. Najideálnejšie je urobiť si rezerváciu aspoň deň-dva dopredu. V kláštoroch aj viac dní, aby vás očakávali. Môžu mať totiž v pláne rozličné akcie a nemusia mať voľné kapacity na ubytovanie.

Spišská Kapitula. 

Nad Špaňou Dolinou. 

Precestovali ste svet od Nového Zélandu po Argentínu. Aké je podľa vás Slovensko? 

Na Slovensku máme nádhernú prírodu, hoci služby by mohli byť o čosi lepšie. A mohli by sme sa viac usmievať. V niektorých regiónoch je život ťažký, to je fakt. Paradoxne, na týchto miestach som stretol najsrdečnejších ľudí. 

Camino má starobylú katolícku tradíciu. Vnímajú to ešte dnešní pútnici?  

Stretol som na ceste aj neveriacich pútnikov. Každý si dokáže nájsť svoj prístup a dôvody, pre ktoré sa vydá na cestu.

Aký ste mali duchovný program? Plánovali ste si sväté omše? 

Veľmi som neplánoval. Vždy ma cesta niekam zaviedla. Raz som stretol človeka, ktorý mi povedal, že majú dobrého pána farára, aby som si ho vypočul. Alebo ma zavolali na organový koncert. Nechal som sa doslova viesť samotnou cestou. 

Napríklad v Španej Doline som nemal kde prespať. Zavolal som na faru do Uľanky, kde mi povedali, že je tam diecézne centrum mládeže. Štandardne vraj pútnikov neprijímajú, ale akurát mali voľné miesto. Strávili sme potom perfektný večer pri stolných hrách a mali aj svätú omšu. 

Podobných zážitkov asi máte viac.

Napríklad v krčme v Liptovskej Lužnej som stretol starší nemecký pár. Mali v pláne ísť do Fínska, ale pre covid zostali na Slovensku. Povedali si: divočina ako divočina. (Úsmev.) Dovolili mi prespať v ich aute, kde mali aj matrac. Strávili sme pekný večer spoločnou diskusiou. Aj kvôli takýmto zážitkom mám púte veľmi rád. 

V Pánovi prsteňov Bilbo hovorí Frodovi: „Keď vybehneš na cestu a nestojíš dosť pevne, netušíš, kam až ťa môže zaviesť.“ Myslím si, že to platí aj o svätojakubskej ceste. Človek nikdy netuší, kam presne ho cesta zavedie, s kým sa na nej stretne a čo bude na jej konci. Ale vždy to bolo niečo pozitívne.

Pôjdete na camino znovu? 

Určite. Chcel by som prejsť spomínanú severnú trasu z Osčadnice na Trenčín. Budem rád, ak sa ku mne pridajú aj ďalší ľudia a tiež objavia čaro camina. 

Výbava pútnika: credencial, bedeker...

Kde sa vzalo camino na Slovensku

Putovať z územia Slovenska k hrobu apoštola Jakuba v španielskom Santiagu de Compostela bolo kedysi bežné. Ľudia tým vyjadrovali vieru, no pre niektorých to bol aj trest. Jedna z prvých zdokumentovaných zmienok o takomto putovaní pochádza zo Spišského Hrhova z roku 1309. Istý člen šľachtickej rodiny spáchal vraždu a za pokánie musel absolvovať dlhočiznú púť do Santiaga. 

Svätý Jakub je súčasťou histórie Slovenska. Dosvedčujú to mnohé chrámy zasvätenému tomuto apoštolovi. „Nedávno našli v Jelenci pri Nitre pri výkopových prácach kameň, na ktorom bola mušľa – stredoveký symbol putovania do Santiaga,“ hovorí pre Postoj Eva Kocanová z občianskeho združenia Priatelia Svätojakubskej cesty – Camino de Santiago. 

Združenie sa pred štyrmi rokmi pustilo do obnovy svätojakubskej cesty na Slovensku. Košičanka Eva Kocanová vtedy pracovala pre košickú organizáciu cestovného ruchu, keď za ňou prišiel Kolumbijčan Castor Sanchéz so svojim kamarátom z Katalánska. Oslovili ju, že chcú spraviť camino na Slovensku. 

Hoci pred tým žila v Španielsku, nápad sa jej zdal spočiatku čudný. Čo má camino spoločné so Slovenskom? Po vypracovaní historickej štúdie však pochopila, že slovenské doliny a údolia riek kedysi slúžili ako trasy do mesta na okraji európskeho kontinentu. K týmto pôvodným koridorom sa snažili v občianskom združení čo najviac priblížiť, keď začali značiť slovenskú svätojakubskú cestu.

Tento rok je camino na Slovensku už súvislou trasou, ktorá sa začína v Košiciach, končí sa v Bratislave a potom sa napája na rakúsku trasu. Ide o zhruba 650 kilometrov, ktoré sa dajú presť za štyri týždne. 

Reklama na benzínku

Trasa vedie zväčša po turistických chodníkoch. Na smerovníkoch postupne lepia symbol mušle, v centrách miest zase bronzové mušle do dlažby. Niektoré úseky prechádzajú poľnými cestami, kde združenie plánuje umiestňovať pätníky, s akými sa môžeme stretnúť v Španielsku. „Ide zväčša o obecné pozemky, čiže bude ľahšie sa dohodnúť so starostami. Pre obce by to mohlo byť zaujímavé, lebo ak tam budú pútnici chodiť, nechajú tam i nejaké peniaze,“ hovorí. 

Spropagovanie slovenského camina nebolo zo začiatku vôbec jednoduché, spomína si Eva Kocanová. „Bolo ťažké presvedčiť mesto, že nerobíme reklamu firme Shell, ale že camino je euróspke kultúrne dedičstvo,“ vraví. Združenie ponúka pútnikom bedekre k jednotlivým častiam púte. Sú v nich informácie o trase, body záujmu, tipy na ubytovanie – v súkromí i penziónoch. 

Hoci sa pútnici neregistrujú, ich počet vedia odhadnúť podľa predaných bedekrov a credenciálov, teda pasov, do ktorých sa zbierajú pečiatky. Eva Kocanová odhaduje tento rok záujem na stovky ľudí. „Každý deň mám aspoň jeden telefonát,“ opisuje Kocanová. „Volali mi aj z jedného luxusnejšieho hotela, ktorý sme do bedekra nezaradili, ale ľudia sa tam zastavia na pivo alebo niečo pod zub. Pýtali sa ma, že čo majú robiť, chodia k nim pútnici a pýtajú si pečiatku. Vravím im, tak si spravte.“ 

Združenie ponúka pútnikom aj mušle so slovenským znakom. Zľavy v ubytovaní alebo tzv. pútnické menu (menu del pelegrino), známe zo Španielska, zatiaľ ovplyvniť nevedia, ale s rastúcou popularitou camina v našich podmienkach možno príde aj na to. 

V združení Priateľov svätojakubskej cesty robia aj organizované púte, keď zabezpečia ubytovanie a ostatný program je na pútnikoch. 
„Ani v našom tíme nie sú všetci veriaci. Niektorí len hľadajú duchovno, ale nie sú praktizujúci alebo ani nechodia do kostola, ale považujú sa za veriacich. Vlani sme mali medzinárodnú skupinku, šli sme z Banskej Štiavnice do Viedne a boli tam rôzni ľudia, na omšu išli všetci,“ spomína si šéfka združenia.  

Požičiate mi koňa? 

Žiaľ, nadšenci pre camino sa stretávajú aj so zlomyseľnosťou. „Niekto nám zničil označenie, smerovky na cyklo-smerovníkoch pri Dunaji zostali všetky okrem našej, alebo inde nám zoškrabali nálepky,“ hovorí. 

Camino sa môže podľa oficiálnych pravidiel absolvovať okrem pešej chôdze aj na bicykli či koňmo. Aj slovenské združenie riešilo túto otázku, hoci skôr v úsmevnom kontexte. „Volala nám pani, či sa dá ísť koňom. Vravím: dá sa, ale neviem, kto sa vám o neho postará. A potom sa ma pýta, či nepožičiavame koňa.“ Iný muž sa zase pýtal, či môže prestať putovať, keď nebude vládať.

Priatelia svätojakubskej cesty splnili jeden veľký cieľ – označili trasu. Teraz sa chcú viac zamerať na budovanie komunity pútnikov a propagáciu. „Poľsko, Rakúsko, Maďarsko i Nemecko má peknú sieť svätojakubskej cesty, naším cieľom je dostať zahraničných pútnikov na Slovensko,“ pokračuje Kocanová. „Chceme dostať Slovensko na pútnickú mapu Európy.“ 

Aktivistom sa tiež začínajú ozývať aktívni starostovia, ktorí majú nevyužité budovy, z ktorých by mohli byť priestory na ubytovanie pútnikov. Zástupcovia združenia sa stretli aj so španielskym veľvyslancom a k budúcoročnému jubileu svätého Jakuba by radi pripravili nejaké propagačné podujatie. 

„Chystáme sa do Španielska, spolupracujeme s oficiálnou federáciou, ktorá združuje všetky združenia ako sme my. Organizujú konferenciu a pozvali nás ako prednášajúcich. To poteší,“ zakončuje Eva Kocanová. 



Cesta z Košíc na Jahodnú. 

Foto – archív Mateja Rajkoviča, P. Rábara