Potulky po Švajčiarsku Duchovné a pastoračné inšpirácie spod Álp

Z Francúzska a hlavne z prijatia našich priateľov Vadima a Zuzky sa nám veľmi nechcelo, ale vlak bolo treba stihnúť. Mali sme pred sebou cieľ – zem, v ktorej sa v minulosti zápasilo o to, akú podobu viery bude žiť. Bola som zvedavá, či Švajčiarsko je aj dnes poznačené traumou z dávnych čias, ako to vidno na jeho religiozite a čo tam nájdeme.

Stihli sme všetko, aj prestup na TGV v Paríži smer Lyon a ďalší prestup do Ženevy. Tam sme v prvom rade hľadali úschovňu na ten náš „nekolieskový“ kufor a znovu sme si sľúbili, že si kúpime pojazdný. Vyrazili sme do mesta, ako prvé mi môj drahý ukázal hotel, z ktorého má doma kľúče – zabudol ich vrátiť.

Čítajte tiež

Potulky po Francúzsku Duchovné a pastoračné inšpirácie od prvorodenej dcéry cirkvi

Mária Kohutiarová zastolom.sk

Francúzsko nás prekvapilo a nasadilo nám (pastoračného) chrobáka do hlavy. Všeličo by sa dalo uplatniť aj na Slovensku. 

Kúsok od hotela bol kostol Notre Dame. Vyzerá staro, ale má len okolo 150 rokov. Postavili ho nanovo po tom, čo v čase reformácie katolícka cirkev prišla o všetky kostoly. Tento je vo vnútri veľmi jednoduchý, no krásny. Priťahuje bohostánok s motívom piatich chlebov a dvoch rýb, tiež nádherne zdobený strop.

Mňa zaujali spovednice (a nebolo ich málo). Každá z nich totiž mala na sebe nielen meno spovedníka, ale aj čas jeho „výskytu“ v službe plus zoznam svetových jazykov, v ktorých spovedá. Nadchla nás aj nástenka s pastoračnými ponukami, lebo pokrývala všetko od programov pre deti, učňov (!), stredoškolákov, vysokoškolákov, výborne prepracovaný program prípravy snúbencov do manželstva (ten sme si odfotili ako inšpiráciu) aj programy pre seniorov a chorých. 

Navyše, vo farnosti mali oslavu narodenín pátra, ktorý mal požehnaný vek, už si presne nepamätám to číslo, ale bolo značne vysoké, a zábery z oslavy fascinovali počtom ľudí, bezprostrednosťou a radosťou.

Pokračovali sme v ceste k jazeru, ktoré sa dávalo poznať podľa gejzíru viditeľného aj spoza budov. Cez cestu sme zbadali malý krásny kostolík. Rozhodli sme sa naň ísť pozrieť. Vysvitlo, že je z roku 1500, zasvätený Najsvätejšej Trojici, no teraz slúži anglikánom. Logicky mi vychádzalo, aj vzhľadom na vek, spôsob stavby a pozostatok výzdoby vnútri, že bol predtým katolícky. Vnútri bol precízne udržiavaný a pekný, no bez bohostánku a oltára v hlavnej lodi. Pripadal mi bez toho akýsi smutný...

Prešli sme k jazeru a od neho cez park – verná zhromažďovaniu nových rastliniek podľa svojej precestovanej priateľky Tacy som si aj ja do vreckoviek balila semienka nádherných rastlín. No v našich pomeroch sa im asi nepáčilo (alebo sa im nezdal spôsob nadobudnutia?) a zatiaľ napriek mojej záhradníckej vášni nemám z nich nič.

Kostolík sv. Mórica v St. Moritzi 

Vlak sme v pohode stihli a frčali smer Zürich a Cham. O deviatej večer za tmy nás malý vláčik vypľul v meste, kde bývajú naši priatelia Peťo a Zuzka. Trafiť čo aj s pomocou GPS a navigácie pešo k nim domov bola celkom kovbojka... Potešila nás slovenská večera: šošovica, zemiakovo-cviklové pyré a vyprážaná cuketa.

Na druhý deň sme sa vybrali do St. Moritz. Cesta vláčikom cez nádherné údolia a úplne modré riečky bola fascinujúca. V mestečku sme si však najprv museli zvyknúť na obrovské množstvo obchodov prestížnych značiek, akoby sa tu robila výkladná skriňa všetkého, čo sa dá za drahé peniaze kúpiť. Niekedy to bolo až otravné, no biznisové centrum, ktorým St. Moritz je, sa nezaprie.

Vychýlená veža kostola sv. Mórica v St. Moritzi. Zdroj: Wikipedia

Kúsok nad mestom sme však našli starú vežu pôvodného kostolíka sv. Mórica. Areál bol uzavretý zvyčajným opevnením kostola a v udržiavanom trávniku bolo krásne vidieť pôvodný pôdorys kostola, dokonca sa zachovala aj jedna stena s pomníkmi.

Kostolík museli zrúcať kvôli posúvajúcemu sa podložiu a nebezpečne sa nakláňajúcim stenám smerom do mestečka. Veža sa nakláňala tiež, no zásah akéhosi stavebníka a betónová skruž, nahradená v roku 1983 oceľovými pilótmi s výstužou, ju zachránili. Hoci stále sa tri metre odkláňa od svojej osi smerom do mesta. Sklon veže bolo výborne vidieť od nového kostola, doň sme sa však, žiaľ, nedostali.

Katechetický raj v Luzerne

Ráno nás zobudila silná búrka, a teda naše plány padli, plus zaúradoval vplyv počasia a únava z predchádzajúceho dňa. Nakoniec však prestalo pršať a Zuzka nám odporučila ísť do Lucernu. Hoci je mesto známe kaplnkovým postom cez rieku, váhali sme, či tam ísť, pretože tam bola turistická hlava na hlave. Obrazy na moste už nie sú všetky, 88 zo 118 zničil požiar, ale aj tak je to unikátna stavba. Problémom však stále bolo to množstvo ľudí, vravy a človek bol nútený prejsť mostom rýchlejšie, ako by chcel...

Z mosta sme šli obzrieť veľký barokový kostol na nábreží. Vysvitlo, že je jezuitský, zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Zaujali ma medailóny jezuitských svätých na strope kostola po obvode hlavnej lode, a hoci nepoznám všetkých, s radosťou som dešifrovala troch košických mučeníkov. 

Zaujal ma aj netypický obraz sv. Jozefa s Ježiškom v náručí či bočný oltár brata Mikuláša, o ktorom nám veľa porozprával Peťo. Jeho úcta je vo Švajčiarsku veľmi silná, aj preto, že zažil všeličo ako otec, manžel, muž aj pustovník.

Kaplnkový most v Luzerne. Zdroj: Wikipedia

Prešli sme znovu cez druhý most okolo už nefunkčných turbín na hradby. Výhľad bol nádherný, mňa zaujal naľavo na kopci od rieky malý zámoček bielej farby – údajne tam má byť hrob Piláta, no ako sa tam jeho telo dostalo a či je to pravda, netušíme. Hradby oddeľovali staré mesto od nového – za nimi bolo klasické moderné mesto s panelákmi a bytovkami, až by to človek pri pohľade na tajomstvo dejín v budovách starého mesta (veľmi precízne udržiavaných) nečakal.

Vrátili sme sa do mesta, kde sme objavili tentoraz františkánsky kostol, na ktorého priečelí bol nádherný obraz korunovania Panny Márie za kráľovnú neba Najsvätejšou Trojicou. Komu je kostol zasvätený, to sme nezistili, no moja katechetická duša sa tu vytešila asi najviac zo všetkých kostolov, ktoré sme videli. Hoci je kostolík zariadený jednoducho, čo sa týka inventáru, fascinovalo ma, že som vpredu, pár metrov od svätyne, našla detský kútik. Mal stolík, stoličky, poličku s knihami pre deti a nástenku, ktorá očividne reflektovala prácu detí počas svätej omše na tému evanjelia...

Potešilo ma, že tu deti nie sú vytesnené von z kostola alebo za presklenú stenu, ale sú jeho súčasťou. No na druhej strane ma zaujímalo (škoda, že nebol čas to zistiť), kto a ako s nimi pracuje počas svätej omše. Inšpirácie tam bolo toľko, že som si ju pofotila pre svoju katechetickú prax.

Na druhej strane od svätyne, pri druhom bočnom oltári, bola kniha zomrelých za posledných 365 dní. Bola možnosť sa za nich modliť a dopísať ich tam, čo mi pripadalo veľmi inšpirujúce. Pred stolíkom s knihou stál z pletiva urobený asi 1,5 m vysoký stĺpik plný okruhliakov, spomedzi ktorých trčali lístky s prosbami. Mala to byť obdoba Múru nárekov a očividne bola používaná často, lebo aj počas našej prítomnosti si ľudia brali pripravené lístky a písali prosby. Na tej istej strane kostola bola aj nádherná krstiteľnica s vyobrazením Ducha Svätého ako holubice. 

Kúsok odtiaľ, na mrežiach bočnej kaplnky svätého Antona Paduánskeho, boli umiestnené vitrážne tabuľky s menami pokrstených detí. Výborný nápad, ako ich mať na pamäti!

Mreža v krstnej kaplnke. Foto: autorka

Oproti tejto mreži boli na stenách nádherné sochy svätých, nielen preto, že boli bielo-modré s jemnou zlatou ozdobou. Fascinovalo ma, ako ich výraz a znázornenie neboli statické, žiadne oči obrátené do neba. Najkrajší bol svätý pár Joachima a Anny, ktorí si bežali do manželského objatia s radosťou. Bolo pre mňa potešením sa na nich takto dívať – a isto je povzbudením aj pre iných manželov.

Keďže sme ešte mali čas, išli sme za vežami. Prvý bol kostol svätého Petra, veľmi jednoduchý, čo sa týka výzdoby. Potešil nás v ňom obraz Sedembolestnej vzadu. Cez bočné uličky sme sa došli k obrovskému areálu uršulínskeho kláštora, zrejme aj so školou, pretože sme sa ku kostolu dostali cez obrovské ihrisko aj so skateboardovou plochou. Kostol bol však zavretý.

Kúsok odtiaľ sme našli ešte jeden kostol, no neboli sme si istí, či je katolícky. No určite hlavne mňa priťahoval ako osobitnú ctiteľku Panny Márie, Stelly Maris – Hviezdy morskej. Obrovský oltárny obraz s týmto vyobrazením bol cez celú plochu steny vytvorený z mozaiky a aj z diaľky pôsobil veľmi jemne a vznešene.

Cirkev bez moci, no s charizmou

Ráno bol čas presunúť sa ďalej – smer Zürich. Kostol aj slovenskú misiu nájdeme rýchlo, kaplnka sa zapĺňa. Aká radosť konečne spievať z JKS a rozumieť, navyše mať pred sebou nečakane nášho dlhoročného priateľa z eRka, Paľka Šajgalíka, alias Rebríka, ako kňaza! Kázeň bola výborná.

Po svätej omši sme za ním zašli. Milana, môjho drahého, spoznal hneď, mňa slušne oblečenú a bez erkárskych copov nie... No natrafili sme tam na mnoho priateľov a známych zo Slovenska a posedeli sme si v malinkej putike s pizzou a kadečím rovno pod kostolom. Sedelo sa nám dobre, no bol čas ísť – tentoraz už konečne domov.

Isté je, že tak Francúzsko, ako aj Švajčiarsko nám v mnohom nasadili chrobáka do hlavy – minimálne tým, že sa tu viera žije aktívne, naplno, kreatívne a inšpiratívne. A to napriek tomu, že kostolné lavice nepraskajú od počtu stálych návštevníkov. Zdá sa, že ono maličké stádo má väčšiu silu a výpovednú hodnotu ako naše slovenské masy, v ktorých sa stráca všeličo a stávajú sa neosobné a pokrivené.

Uvidíme, či sa aj u nás naplnia prorocké slová Benedikta XVI. o malom stáde, o scvrknutej cirkvi bez moci, no s charizmou. V každom prípade sme aj vďaka tejto ceste pripravení na čokoľvek, čo príde a bude potrebné.