Otázky a odpovede Je morálne dodávať zbrane napadnutému štátu? Majú vojaci hriech?

Aktuálny vojenský konflikt v Európe vyvoláva mnohé morálne otázky, napríklad čo je koncept spravodlivej vojny a čo považovať za legitímnu obranu. Možno podporovať napadnutý štát dodávaním zbraní alebo muníciou? A ako sa Cirkev pozerá na zabitie vo vojne?

Odpovedajú kňaz Trnavskej arcidiecézy Peter Juhás, ktorý dokončuje v Ríme doktorandské štúdiá zamerané na morálnu teológiu a sociálnu náuku Cirkvi. Svojím pohľadom prispel aj odborný asistent v odbore filozofia na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku Ivan Koniar.

Čo učí Katolícka cirkev o vojne?

V evanjeliovej reči na vrchu, ktorá je Magnou chartou kresťanskej morálky, nachádzame silnú výzvu:

„Počuli ste, že bolo povedané: ,Oko za oko a zub za zub.‘ No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé... Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“ (Mt 5, 38-39.44-45)

Cirkev je povolaná hlásať predovšetkým posolstvo pokoja, nádeje a vykúpenia pre všetkých, ktorí sú ochotní počúvať. Avšak zároveň si dobre uvedomuje aj naše ľudské slabosti a nízke sklony a nad touto otázkou sa zamýšľa už dlho.

Podľa Petra Juhása možno súhlasiť s tvrdením, že tento problém je starý ako história ľudstva, ale rozvoj vojenských technológií v 20. storočí nás prinútil pozrieť sa naň z inej perspektívy.

Známu doktrínu „spravodlivej vojny“ formuloval Augustín v De civitate Dei a následne podrobnejšie rozpracoval Tomáš Akvinský v Summe (II-II, q. 40). Tomáš si kladie otázku, či je každá vojna aj hriech, následne prichádza k odpovedi, že za určitých prísne stanovených a dodržiavaných podmienok by bolo možné vyhlásiť konflikt za „spravodlivý“.

Podľa Akvinského musia byť splnené tri podmienky, ktoré sa však v neskoršom magisteriálnom vyjadrení uchytili tak, ako uvádzame tu. Prvé dve neskorší autori, z ktorých čerpala teológia, uvádzajú pod kategóriou jus ad bellum, „právo viesť vojnu“, a tretiu pod kategóriou jus in bello, „právo (ktoré sa má rešpektovať) vo vojne“.

Ako približuje Juhás, prvou podmienkou je, že vojna je vyhlásená „legitímnou autoritou“ (legitima auctoritas), že sa uskutočňuje z „oprávneného dôvodu“ (iusta causa) a má sa viesť „legitímnym spôsobom“ (debitus modus), ktorý zodpovedá účelu vojny.

Dôležitou súčasťou bol podľa niektorých autorov zároveň princíp spravodlivého úmyslu (recta intentio), ktorý mal vždy smerovať k znovunastoleniu spravodlivosti a pokoja. Pôvodne ho ako tretiu podmienku uvádza Tomáš Akvinský.

„Cieľom tohto učenia bolo nájsť objektívne princípy na obmedzenie škôd spôsobené vojnovými konfliktmi a pokiaľ možno zabrániť agresii vedenej pod rúškom rôznych pseudoideálov,“ vysvetľuje Juhás.

Od spravodlivej vojny k legitímnej obrane (píše P. Juhás)

Mnohí pontifikovia sa počas dejín zo všetkých síl snažili zabrániť ozbrojeným konfliktom a krviprelievaniu. Lev XIII. odsúdil iluzórnu povahu takzvaného ozbrojeného mieru, zatiaľ čo Benedikt XV. vo svojej výzve k bojujúcim mocnostiam prvej svetovej vojny definuje vojnu ako „márnosť a zbytočné zabíjanie“.

Pius XI. odsúdil agresivitu nacistickej, komunistickej a fašistickej totality. Odsúdil všetky formy nespravodlivej vojny, ale hovoril pozitívne o intervencii Franca v Španielsku, ktorá ukončila krvavú občiansku vojnu.

Pius XII. krátko po svojom zvolení, mesiac pred inváziou nacistov do Poľska, vyhlásil: „Mierom sa nič nestratí, všetko sa však môže stratiť vojnou.“

Cirkev s veľkým znepokojením sledovala stupňujúcu sa nevraživosť, agresiu ideológií a vývin nových ničivých zbraní, ktoré si ľudia v minulosti nedokázali ani predstaviť.

Pod tlakom ničenia, ktoré nemalo v dejinách obdobu, a vzostupu nových totalitárnych a diktátorských režimov vyvstala otázka, do akej miery platia podmienky „spravodlivej vojny“, ktoré boli aktuálne v období stredovekých európskych monarchií.

Dôležitým míľnikom v tejto otázke bola encyklika Pacem in terris, ktorú vydal pápež Ján XXIII. na Veľký piatok v roku 1963. Píše v nej, že v čase, keď svet disponuje takými ničivými zbraňami, ako sú tie nukleárne, „alienum a ratione bellum iam aptum esse ad violata iura sarcienda“, čo by sme mohli preložiť ako „je cudzie rozumu tvrdiť, že vojna môže byť vhodným nástrojom na obhajobu porušených práv“ alebo parafrázovať menej diplomatickým jazykom: „je hlúposť tvrdiť, že vojna môže byť vhodným nástrojom...“.

Od tohto momentu sa magisteriálne vyjadrenia začínajú odlišovať od predchádzajúcich. Táto encyklika Jána XXIII. mala veľa kritikov, môžeme však povedať, že v tomto prípade prorocky objasnil a prehĺbil učenie, čo bolo v niektorých prípadoch v konkrétnom historickom období rovnako prorocké.

Magistérium však nezačína odsudzovať všetky intervencie s použitím sily. Už sa však nehovorí o spravodlivej vojne, ale o legitímnej obrane. K tomuto postoju sa prihlásili aj nasledovní pápeži v magisteriálnych dokumentoch, naposledy pápež František v encyklike Fratelli tutti.

Súčasný pápež toto učenie Jána XXIII. ešte silnejšie akcentoval, za čo si podobne ako jeho predchodca odniesol u svojich myšlienkových odporcov značnú vlnu kritiky.

Odozvu tejto náuky možno nájsť v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, v bode č. 79 Gaudium et spes (1965), ktorý vysvetľuje a viac prehlbuje tri vyšie spomínané princípy. Odporúčam prečítať si celý bod (k téme sú relevantné aj ostatné po 82), dovolím si vybrať dve pasáže:

„Vojna z ľudského prostredia zatiaľ nie je vykorenená. Dokedy bude jestvovať nebezpečenstvo vojny a bude chýbať kompetentná medzinárodná autorita vybavená primeranou brannou mocou, dovtedy sa nebude môcť uprieť vládam právo na oprávnenú obranu, ak sa už vyčerpali všetky prostriedky pokojného urovnania. (...) Lenže jedna vec je mať ozbrojené sily v záujme spravodlivej obrany národov a druhá chcieť si podrobiť iné národy. Ani vojenský potenciál neoprávňuje jeho ľubovoľné strategické alebo politické nasadenie.“

Gaudium et spes pojem „spravodlivá vojna“, ako sme ho videli v minulosti, nepoužíva.

Plagát vo Varšave. Foto TASR: AP Photo/Petr David Josek

Filozof Ivan Koniar, ktorý sa zaoberá morálnymi problémami vojny, označuje kresťanskú intelektuálnu tradíciu v mnohých ohľadoch za nesmierne bohatú, a to aj v otázke vojny.

„Máme tu myšlienky úplného odmietania vojny (napríklad Tertullian či Origenes), teda pozíciu, ktorú by sme označili ako pacifizmus. Na druhej strane práve kresťanskí autori ako Augustín, Akvinský a mnohí ďalší dali vzniknúť tomu, čo dnes nazývame teória spravodlivej vojny,“ hovorí s tým, že vojna však pre žiadneho z týchto autorov nebola primárnym predmetom záujmu.

O vojne vždy písali v kontexte nejaké širšieho problému ako mier, hriech či láska a ich slová je potrebné interpretovať s týmto porozumením.

Podľa Koniara je učenie alebo teória spravodlivej vojny oveľa širší koncept, ktorý má rôzne historické podoby a v súčasnosti celému diskurzu o spravodlivej vojne dominuje sekulárna podoba tohto uvažovania.

„Ústredná myšlienka je však podľa mňa rovnaká. Teda že vojna môže byť za istých okolností morálne oprávnená. Rozdiel je v tom, kedy, respektíve za akých okolnosti to nastane,“ dodal.

Čo hovorí o pojme spravodlivá vojna Katechizmus?

Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC 1992) nám pod číslami 2308 – 2317 ponúka krátku syntézu doterajšieho magisteriálneho učenia aj na túto tému.

V bode 2307 sa píše: „Piate prikázanie zakazuje úmyselné ničenie ľudského života. Pre zlá a nespravodlivosti, ktoré prináša každá vojna, Cirkev naliehavo vyzýva všetkých modliť sa a pričiniť sa o to, aby nás Božia dobrota oslobodila od odvekého otroctva vojny.“

Bod 2309 hovorí: „Dôsledne treba vziať do úvahy podmienky oprávnenej obrany vojenskou silou. Takéto rozhodnutie pre svoju závažnosť podlieha prísnym podmienkam morálnej oprávnenosti. Vyžaduje sa, a to súčasne:

aby škoda spôsobená útočníkom národu alebo spoločenstvu národov bola trvalá, ťažká a istá;
aby sa všetky ostatné prostriedky, ako tomu urobiť koniec, ukázali nepoužiteľné alebo neúčinné;
aby sa vyskytli spolu seriózne podmienky na úspech;
aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť. Pri hodnotení tejto podmienky veľmi zaváži sila moderných prostriedkov ničenia.

Toto sú tradičné prvky, ktoré sa uvádzajú v učení o takzvanej ,spravodlivej vojne‘. Hodnotenie týchto podmienok morálnej oprávnenosti patrí rozvážnemu úsudku tých, ktorí majú zodpovednosť za spoločné dobro.“

Tento bod jasne hovorí a legitímnej obrane, vysvetľujúc a prehlbujúc týmto spôsobom aj podstatné prvky celého doterajšieho učenia o takzvanej spravodlivej vojne.

„Vo svetle aktuálneho Magistéria je teda lepšie a presnejšie nehovoriť o spravodlivej vojne, ale o legitímnej, proporčnej alebo spravodlivej obrane,“ prízvukuje Peter Juhás.

Aké možnosti na obranu – či už vlastného života, alebo územia – povoľuje učenie Cirkvi?

Ivan Koniar pripomína, že Augustín, ktorý je považovaný za architekta teórie spravodlivej vojny, odmieta právo na sebaobranu v prípade individuálnej osoby s výnimkou vojaka, ktorý bráni seba a iných proti nespravodlivému napadnutiu.

Tomáš Akvinský prijíma i možnosť primeranej sebaobrany a Vitoria a Suarez už hovoria o práve jednotlivca na sebaobranu. „Myslím, že i v súčasnosti je to právo chápané takto, teda že osoba má právo na primeranú a zdôvodnenú sebaobranu,“ uvádza Koniar.

Augustín hovorí, že ústredným úmyslom verejných osôb v prípade bezdôvodného napadnutia má byť povinnosť pomáhať blížnym. Akvinský sa domnieva, že politická autorita je tu na zachovanie morálneho a sociálneho poriadku a na ochranu spoločného dobra politicky organizovaných spoločenstiev.

„Obrana spoločného dobra tak môže vyžadovať postaviť sa nespravodlivému útočníkovi, a preto legitímne vlády majú právo použiť smrtiacu silu pri obrane pred agresiou,“ dodáva filozof Koniar.

Peter Juhás (vľavo) a Ivan Koniar. Foto: osobný archív, ku.sk

Kňaz Juhás k tomu ponúka pohľad cirkevného Magistéria.

Dokument Jána Pavla II. Evangelium Vitae v bode 55 hovorí: „Na druhej strane ,legitímna obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre tých, ktorí sú zodpovední za život iných, za spoločné dobro rodiny alebo občianskej spoločnosti‘.

Žiaľ, stáva sa, že snaha prekaziť útočníkovi možnosť škodiť vedie niekedy k tomu, že je pozbavený života. V takomto prípade treba fatálny následok pripísať samotnému agresorovi, ktorý sa mu svojím konaním vystavil, aj keď nebol morálne zodpovedný vzhľadom na nedostatok používania rozumu.“

Tento bod treba podľa Juhása vysvetľovať v spojitosti s následným bodom 57:

„Keď sa taká veľká pozornosť venuje rešpektovaniu každého života, dokonca života páchateľa a nespravodlivého útočníka, prikázanie ,Nezabiješ!‘ má absolútnu hodnotu vzhľadom na nevinnú osobu, a to tým viac vtedy, keď je to človek slabý a bezbranný, ktorý len v absolútnej platnosti Božieho prikázania nachádza radikálnu obranu pred svojvôľou a presilou iných.

Absolútna nenarušiteľnosť nevinného ľudského života je totiž morálna pravda, priamo vyplývajúca z náuky Svätého písma, ktorú neustále uznáva tradícia Cirkvi a jednomyseľne ju hlása jej Magistérium.“

Ján Pavol II. sa zároveň 5. decembra 1992 po prvýkrát vo všeobecnosti, hoci s transparentným odkazom na vojenské zločiny páchané v Bosne a Hercegovine, vyslovil za právo na humanitárnu vojenskú intervenciu.

Môže katolík používať strelnú zbraň?

Používanie zbraní počas vojenského konfliktu bolo v kresťanskom uvažovaní o spravodlivej vojne od začiatku vecou morálnych reštrikcií, ozrejmuje Koniar.

V stredoveku sa zakazovali isté typy zbraní v boji proti kresťanom, napríklad kuše. Stanovovali sa tiež konkrétne skupiny osôb, ktoré sa nesmeli stať cieľom vojenských útokov (napríklad ženy, deti, klerici, pútnici a podobne), a kládol sa dôraz na spôsob, ako viesť vojnu a bojovať.

„Myslím, že jedným z hlavných posolstiev kresťanského uvažovania o spravodlivej vojne je práve myšlienka, že i v podmienkach vojny stále žijeme vo svete, kde platia morálne pravidlá,“ vraví prodekan filozofickej fakulty.

„Použitie nástroja nadobúda morálnu hodnotu s úmyslom a skutkom konajúceho,“ dopĺňa kňaz Juhás. Podľa jeho slov musíme s poľutovaním konštatovať, že držanie zbrane môže byť aj účinným prostriedkom odstrašenia prípadného agresora.

„V niektorých hraničných prípadoch katolík zbraň proti agresorovi použiť môže, ale podľa evanjelia aj nemusí, je to však na samostatnú tému,“ mieni. Strelná zbraň môže byť morálne využitá na zabezpečenie živobytia pri love.

Ako Cirkev chápe z morálneho hľadiska zabitie vo vojne? Za akých podmienok by mohlo ísť o hriech? Naopak, kedy hriechom nie je?

Uvažovanie kresťanských mysliteľov približuje Ivan Koniar:

Augustín odmieta právo na sebaobranu, avšak zabitie vo vojne zdôvodňuje tým, že vojaci sú nástrojom v rukách panovníka a zabitie v individuálnych prípadoch nie je hriechom, pretože vojaci nekonajú z vášne.

Akvinský o vojakoch hovorí ako o osobách poverených ochranou spoločného dobra, ktoré môžu zabiť nepriateľa, pretože takýto čin nie je vyjadrením ich osobného nepriateľstva.

„Treba však zdôrazniť, že túto ,licenciu zabiť‘ majú len vojaci tej strany vo vojne, ktorá má spravodlivú príčinu pre takúto vojnu,“ upozorňuje Koniar.

Ak v prípade oprávnenej sebaobrany (v situácii nevinná obeť vs. nezdôvodnené napadnutie útočníkom) dôjde k zabitiu útočníka, nejde o vraždu. Stále však ide o zabitie, čo nielen pre kresťanské učenie predstavuje veľký morálny problém. Pravdepodobne však pôjde o neúmyselné zabitie.

Od dôb Akvinského totiž kresťanské tomistické morálne uvažovanie akceptuje, že konanie môže mať dva následky, z ktorých jeden je úmyselný – napríklad zachovanie si života – a druhý neúmyselný – zabitie útočníka.

Podľa Juhása treba v tejto otázke jasne rozlíšiť, kto je útočník a kto sa bráni, kto napríklad zaberá teritórium a kto bráni domov. „Treba takisto zvažovať, či je obrana proporčná. Nemôžem mať právo zastreliť niekoho, kto na mňa zaútočí povedzme fackou,“ dodal. Ak je obrana proporčná, katolícka morálka v hraničných prípadoch nevylučuje ani použitie strelnej zbrane voči agresorovi.

Aký je pohľad Cirkvi na vykonanie vojenského rozkazu, ktorý je v rozpore so svedomím vojaka?

Hoci v počiatkoch kresťanského uvažovania o spravodlivej vojne nájdeme podľa Koniara skôr pohľad, že vojaci majú povinnosť zúčastniť sa na vojne, za ktorú nesie plnú zodpovednosť panovník, neskôr už kresťanskí teoretici hovoria o tom, že i jednotliví vojaci môžu rozporovať spravodlivosť príčiny vojny a že majú morálnu povinnosť nezúčastniť sa na vojne, ktorá je nespravodlivá.

„Je možné, že niektoré vojenské rozkazy budú od vojakov vyžadovať spáchanie zločinu, v takomto prípade poslušnosť jednoducho nie je dostatočným dôvodom na podriadenie sa takémuto rozkazu,“ vraví Koniar s tým, že vzoprieť sa neľudským rozkazom, ktoré nariaďujú napríklad genocídu, je v podstate morálnou povinnosťou.    

Peter Juhás dáva do pozornosti Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, ktoré v bodoch 502 a 504 píše, že požiadavky legitímnej obrany odôvodňujú v štátoch existenciu ozbrojených síl, ktorých činnosť musí byť postavená do služieb mieru. Spomína sa aj naliehavá povinnosť chrániť nevinných.

Žena nastupuje do vlaku smerom na západnú Ukrajinu v meste Kramatorsk 27. februára 2022. Foto: TASR: AP Photo/Andriy Andriyenko

Čo sa týka priamej morálnej zodpovednosti vojakov, podľa Juhása je dôležité zamyslieť sa nad bodom kompendia 503, ktorý rozpracováva aj Katechizmus.

„Každý príslušník ozbrojených síl je morálne povinný postaviť sa proti rozkazom, ktoré podnecujú k zločinom proti právu národov a jeho univerzálnym zásadám. Vojenský personál zostáva plne zodpovedný za činy, ktoré spáchal v rozpore s právami osôb a národov alebo normami medzinárodného humanitárneho práva. Takéto činy nemožno ospravedlniť na základe poslušnosti voči príkazom nadriadených.“

Je morálne dodávať zbrane alebo muníciu napadnutému štátu?

To, či je morálne správne napadnutému štátu poskytnúť vojenské vybavenie alebo dokonca vojensky intervenovať v prospech nejakej strany konfliktu, závisí podľa Ivana Koniara predovšetkým od toho, či bol daný štát napadnutý nespravodlivo.

„Ak by išlo o nezdôvodnenú agresiu, domnievam sa, že pomôcť niekomu, kto je napadnutý, je opätovne skôr našou morálnou povinnosťou. Aj tu je však potrebné zvážiť okolnosti takéhoto rozhodnutia, napríklad vzhľadom na princíp proporcionality, aby takéto konanie nespôsobilo ešte horšie dôsledky,“ uvádza.

Kňaz Peter Juhás poukazuje na jeden precedens. Pápež Ján Pavol II. v príhovore k diplomatickému zboru v roku 1993 povedal nasledovné slová: „Keď sa už využili všetky možnosti, ktoré ponúkajú diplomatické rokovania, postupy stanovené medzinárodnými dohovormi a organizáciami a obyvateľstvo je napriek tomu na pokraji podľahnutia pod údermi nespravodlivého agresora, štáty už nemajú právo na ľahostajnosť.“ 

Peter Juhás zároveň pozýva na spoločný myšlienkový experiment.

„Ako často radil môj profesor sociálnej náuky Martin McKeever, skúsme si predstaviť všetko na opustenom ostrove, kde nie je žiadne štátne zriadenie, len hŕstka stroskotancov. Skúsme si predstaviť nás a rodinu našich susedov, na ktorých zatiaľ slovne útočia iní vzdialenejší susedia.

Chcú časť ich záhrady a zariadenia chatrče. Naši susedia to odmietajú dať, pretože zo záhrady žijú a chcú ju odovzdať svojim deťom. Zaútočia na nich zbraňami, otec a syn sa bránia presile, matka vezme najmenšie deti a uteká. Prosia vás o pomoc. Nechcete sa priamo zapojiť, aby ste aj vy svoju rodinu nevystavili prípadnej agresii. Prosia vás: ,Ak nám nepomôžete priamo, pomôžte nám aspoň prostriedkami, ktorými sa môžeme brániť. Dajte nám, prosím, aspoň strelivo, budeme sa brániť ako vieme.‘

Podobne ako v aktuálnej situácii, aj nám sa môžu naskytnúť otázky:

Nechať ich, nech otca a syna zastrelia čím skôr, aby sa ten konflikt skončil s najmenším možným počtom obetí? Neposkytnúť im strelivo, pretože pri svojej obrane by mohli usmrtiť útočníkov? Alebo pomôcť im a poskytnúť strelivo a jedlo, aby sa dokázali brániť účinnejšie?

Tieto otázky sa môžu zdať banálne, ale práve v týchto dňoch hýbu mnohými spoločnosťami na celom svete.

Ako pomoc pri rozlišovaní a zamýšľaní sa nám môžu pomôcť aj slová pápeža Františka v príhovore pri modlitbe Anjel Pána v nedeľu 20. marca, keď odsúdil vojenskú agresiu proti Ukrajine:

„To všetko je neľudské! Dokonca je to aj svätokrádežné, pretože je to proti posvätnosti ľudského života, predovšetkým proti bezbrannému ľudskému životu, ktorý treba mať v úcte a chrániť ho, nie ho likvidovať, a ktorý má prednosť pred akoukoľvek stratégiou!“