Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Východné cirkvi Svet kresťanstva
14. jún 2022

Polemika

Niekoľko poznámok k Deklarácii o ruskom svete

Skutočný ruský svet je takmer nereligiózny. Pravoslávie v ňom nie je nosnou štruktúrou, ale malým barokovým detailom, ktorý plní len dekoratívne funkcie.

Niekoľko poznámok k Deklarácii o ruskom svete

Ilustračné foto: TASR/AP

Ruská vojenská agresia proti Ukrajine je zlomovým bodom v európskych dejinách, porovnateľným so začiatkom oboch svetových vojen. Preto je úplne pochopiteľné, že teológovia a bežní veriaci na ňu reagovali gestami solidarity s obeťami agresie a odsúdením agresorov a tých, ktorí ich podporujú.

V snahe o pochopenie duchovných príčin tejto vojny skupina pravoslávnych teológov vydala Deklaráciu o ruskom svete a odsúdila túto doktrínu. Medzičasom je pod týmto dokumentom viac ako 1 400 podpisov. Tak ako v podobných prípadoch, ľudia podpísali túto deklaráciu na jednej strane zo solidarity a na strane druhej s túžbou odsúdiť najvyššie vedenie Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktoré priamo či nepriamo podporuje túto vojnu.

Zatiaľ čo prvú úlohu tento dokument vybavuje dokonale, ukazujú sa problémy s vybavením druhej úlohy.

Pod túto deklaráciu som sa podpísal, pretože chcem s ostatnými teológmi a veriacimi demonštrovať svoju solidaritu odsúdením vojny a podporou jej obetí. A okrem toho mám blízko k zámeru autorov tohto dokumentu, ktorí sa pokúšajú analyzovať náuku o ruskom svete, ktorú dlhé roky formuloval a podporoval moskovský patriarcha Kirill.

Zároveň sa domnievam, že tento text nedosahuje svoj cieľ ani svojou podstatou, ani celkovou argumentáciou. Nemožno sformulovať obžalobu tejto doktríny a jej autora na základe deklarácie, ktorá sa nezaoberá skutočným ruským svetom, ktorý práve zabíja nevinných ľudí, ale skôr svetom imaginárnym.

Na účely diskusie by som rád načrtol tri body, o ktorých si myslím, že Deklarácia o ruskom svete v nich zaostáva. Verím, že moja kritika poslúži ako konštruktívny impulz pre ďalšie rozvíjanie tejto témy a pre lepšie pochopenie duchovného neduhu, ktorý viedol vedenie Ruskej pravoslávnej cirkvi k podpore agresie proti Ukrajine.

Som rád, že Public Orthodoxy, ktoré ako prvé zverejnilo tento dokument, môže poskytnúť fórum na takúto diskusiu.

Autori nesprávne opisujú podstatu učenia o ruskom svete

Deklarácia prezentuje ruský svet ako „nadnárodnú ruskú sféru alebo civilizáciu, nazývanú Sväté Rusko alebo Svätá Rus, ktorá zahŕňa Rusko, Ukrajinu a Bielorusko (a niekedy aj Moldavsko a Kazachstan), ako aj etnických Rusov a rusky hovoriacich ľudí po svete“.

Táto sféra má spoločné politické centrum v Moskve, spoločné duchovné centrum v Kyjeve, spoločný jazyk (ruštinu), spoločnú cirkev so spoločným patriarchom (Ruská pravoslávna cirkev a Kirill) a spoločného národného vodcu (Vladimir Putin), aby „vládol tomuto ruskému svetu a taktiež podporoval spoločnú osobitú spiritualitu, morálku a kultúru“. Podľa tejto doktríny stojí proti ruskému svetu skazený Západ.

Problémom je, že z tohto opisu nie je jasné, prečo je ruský svet taký hrozný a prečo ho zrazu treba odsúdiť. A čo je najdôležitejšie, neobjasňuje, ako z tejto doktríny vyplýva vojenská agresia Ruska proti Ukrajine.

Ruský svet je tu prezentovaný ako obyčajná národná doktrína, ktorá je veľmi podobná napríklad helenistickej Μεγάλη Ιδέα alebo myšlienke Veľkého Srbska/Rumunska/Bulharska. Každý veľký národ má svoju vlastnú národnú ideu, ktorá spája krajanov po celom svete do jednej imaginárnej komunity, vyjadrené terminológiou Benedicta Andersona.

Na vytváraní cezhraničnej sféry kultúrneho, jazykového a dokonca politického vplyvu nie je nič trestné. Ako vieme, vo Washingtone sú aj lobisti za rôzne národné záujmy.

Myšlienka „symfónie autorít“ nie je sama osebe trestná, pokiaľ cirkev nezačne podporovať morálne neprijateľné činy politického režimu. Zdieľať

Samozrejme, národná doktrína cezhraničného vplyvu sa môže nakoniec stať určitým druhom expanzionizmu či imperializmu, ktorý môže začať pôsobiť prostredníctvom ozbrojeného násilia. Napríklad grécka vojenská expanzia v Turecku (1919), založená na Μεγάλη Ιδέα obnovy kresťanskej byzantskej ríše, sa stala katastrofou pre Malú Áziu.

V modernej dobe sa pravoslávne cirkvi vždy podieľali na budovaní národa. Podľa romantickej predstavy, ktorá vstúpila do pravoslávia v 19. storočí, cirkev je dušou národa. Tu, samozrejme, existuje aj nebezpečenstvo zlúčenia cirkvi a štátu, ktoré je plné mnohých prípadov zneužívania. Ale myšlienka „symfónie autorít“ nie je sama osebe trestná, pokiaľ cirkev nezačne podporovať morálne neprijateľné činy politického režimu.

Reálny hrozný „ruský svet“, ktorý bombarduje Mariupol a ďalšie ukrajinské mestá, je radikálne odlišný od toho, ktorý je opísaný v deklarácii. Podstatou doktríny o ruskom svete je to, že odmieta považovať Ukrajincov a Bielorusov za národy a snaží sa ich prezentovať ako subetnické skupiny v rámci ruského národa. Práve túto myšlienku trojjediného Svätého Ruska sa snažil presadzovať patriarcha Kirill počas svojho pontifikátu. A národný štát bez národa nemá právo na existenciu.

Nie nadarmo sa ako jeden z hlavných cieľov vojenskej operácie uvádza „denacifikácia“, v ktorej sú ukrajinské autority predstavované ako votrelecká skupina nacionalistov, ktorí údajne ovládli krajinu. V skutočnosti expanzia „ruského sveta“ na Ukrajinu viedla k tomu, že etnicky ruskí občania Ukrajiny sa identifikovali ako Ukrajinci. Takýmto spôsobom sa stávajú súčasťou skupiny, ktorá si vyžaduje „denacifikáciu“ v očiach ruskej vojenskej mašinérie.

Ruský svet nie je teologickou, ale politickou doktrínou, a preto nie je herézou

Odsúdiť učenie o ruskom svete ako herézu etnofyletizmu je slabý argument. Vymyslenie herézy etnofyletizmu v roku 1872 bolo namierené proti vyhláseniu autokefálie Bulharskej cirkvi. Pravoslávni teológovia reflektujú túto tému stále ešte dosť slabo.

V dokumente s názvom Za život sveta: k sociálnemu étosu Pravoslávnej cirkvi nachádzame nasledujúcu definíciu etnofyletizmu: „Podriadenie pravoslávnej viery etnickým identitám a národným záujmom“ (§ 11). Ale táto otázka má aj postkoloniálny pohľad. Herézu etnofyletizmu možno interpretovať ako realizáciu imperiálnych ambícií Konštantínopolského patriarchátu v kontexte rozpadajúcej sa Osmanskej ríše.

Možno vytiahnuť priame analógie medzi Konštantínopolskou a Bulharskou cirkvou vtedy a Ruskou a Ukrajinskou cirkvou dnes. Je ľahké obrátiť tento koncept proti ukrajinským pravoslávnym. Napríklad Kirill Frolov, jeden z pravoslávnych ideológov ruského sveta, vymyslel „herézu ukrajinizmu“ podľa analógie s etnofyletizmom.

Inzercia

Problémom je to, že definícia etnofyletizmu neobjasňuje, pri ktorom bode sú národné záujmy nadradené kresťanskej viere a pri ktorom nie sú. Každú národnú pravoslávnu cirkev možno ľubovoľne obviniť z etnofyletizmu vrátane mladej Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, ktorá sa stavia do pozície národnej cirkvi. Najmä ak sa spoliehame na opis ruského sveta, ktorý ponúkajú autori deklarácie. Zavedenie herézy etnofyletizmu do teologického obehu je bodnutím do chrbta pravoslávnym Ukrajincom, ktorí so zbraňami vo svojich rukách bránia svoje životy a slobodu.

Patriarcha Kirill a duchovní by mali byť v budúcnosti postavení pred cirkevný súd nie ako heretici, ale ako vysokopostavení spolupáchatelia zločinov proti ľudskosti. Zdieľať

Vo všeobecnosti, odsúdiť geopolitickú doktrínu ako herézu je teologicky nesprávne, ak táto doktrína nemá kresťanský obsah. A skutočný ruský svet je takmer nereligiózny. Pravoslávie v ňom nie je nosnou štruktúrou, ale malým barokovým detailom, ktorý plní len dekoratívne funkcie. A chápať súčasnú vojnu Ruska s Ukrajinou ako prvú náboženskú vojnu 21. storočia je podľa mňa neopodstatnené.

V ruskej oficiálnej rétorike to nie je vojna, ale „špeciálna vojenská operácia“, chirurgický zásah na „denacifikáciu“, nie ľudová alebo svätá vojna s náboženskou rétorikou. Všetky odkazy na náboženské témy sú vedľajšie.

Inštrumentálny postoj ruského politického režimu k pravosláviu a iným náboženstvám je jasne viditeľný v dodatkoch, ktoré boli vykonané v Ústave Ruskej federácie v roku 2020. Novela spomínajúca Boha v ústave znie takto: „Ruská federácia, zjednotená tisícročnými dejinami, uchovávajúca pamiatku našich predkov, ktorí nám odovzdali svoje ideály a vieru v Boha, ako aj kontinuitu vo vývoji ruského štátu, uznáva historicky ustanovenú štátnu jednotu.“ Viera v Boha tu pôsobí ako muzeálny exponát spojený s pamiatkou predkov.

Ak by vojna, ktorú Rusko vedie proti Ukrajine, bola náboženská, nevraživosti by boli sprevádzané náboženskými rituálmi. Patriarcha Kirill by požehnával vojenské vozidlá na Červenom námestí v Moskve. Ale všetky činy moskovského patriarchu na podporu vojenskej kampane možno nazvať jeho vlastnými pokusmi byť relevantným pre novú agendu.

V skutočnosti patriarcha nie je potrebný v tejto agende. Samozrejme, armáda sa môže uchýliť k náboženským rituálom, aby pozdvihla ducha vojakov, ak vojenské ťaženie neprebieha podľa očakávaní. To sa už raz stalo, keď bol patriarcha Kirill naverbovaný, aby odslúžil liturgiu v obrovskom chráme ozbrojených síl po ústupe ruských jednotiek z Kyjeva. Ale to opäť ukazuje inštrumentálnu povahu postoja štátu k cirkvi.

Odsúdiť doktrínu o ruskom svete ako herézu nijako neuškodí morálke ruskej armády. A vo formulácii, ako je prezentovaná v deklarácii, to neublíži vedeniu Ruskej cirkvi. Toto však nič nemení na skutočnosti, že patriarcha a duchovní by mali byť v budúcnosti postavení pred cirkevný súd nie ako heretici, ale ako vysokopostavení spolupáchatelia zločinov proti ľudskosti.

Napodobňovanie Barmenskej deklarácie je znakom paternalizmu a kolonializmu

Tretím bodom mojej kritiky je to, že zvolený štýl deklarácie napodobňujúci Barmenskú deklaráciu z roku 1934 je mimoriadne nešťastný. Barmenská deklarácia bola vytvorená v kontexte rodiaceho sa totalitného štátu. Napísali ju a prijali kresťania bojujúci proti totalitnej politike Adolfa Hitlera voči cirkvi v Tretej ríši. Táto deklarácia bola svedectvom odvahy a sily ducha nemeckých kresťanov, ktorí sa nebáli čeliť diktatúre.

Barmenská deklarácia vyjadruje skúsenosť a vieru vyznávačskej cirkvi. Ak by Barmenskú deklaráciu pre Nemcov napísali slobodní anglickí, americkí alebo kanadskí teológovia, nemala by takú istú silu. Nová Barmenská deklarácia sa môže objaviť len v kontexte vznikajúceho totalitného štátu (a tento prechod od autoritárstva k totalite sme videli v Bielorusku od roku 2020 a v Rusku v marci).

Napodobňovaním tohto štýlu sa Deklarácia o ruskom svete stáva akousi antiBarmenskou deklaráciou, pretože vyjadruje presne opačnú skúsenosť. Napísaná bola s dobrými úmyslami, ale teológmi, ktorí nikdy nežili dlho v autoritárskom, a tým menej v totalitnom režime. Pokiaľ viem, na jej príprave sa nepodieľali žiadni teológovia z Ruska či Bieloruska.

Na rozdiel od ťažko vybojovanej a veľmi skromnej Barmenskej deklarácie, ktorej morálny hlas preráža hustú hmlu ideologickej propagandy, autori Deklarácie o ruskom svete hovoria z osobitnej morálnej pozície bez toho, aby na to mali nejaký dôvod. Deklaráciu preto možno interpretovať ako paternalistickú a dokonca ako majúcu koloniálnu príchuť.

Môj priateľ, ukrajinský teológ Alexander Filonenko, ktorý je teraz v Kyjeve, povedal počas nedávnej videokonferencie pre priateľov: „Práve teraz my všetci máme neporovnateľné skúsenosti.“

Jednou je skúsenosť Ukrajincov, na ktorých útočia bombami a ktorí každú minútu riskujú svoj život. Ďalšou je skúsenosť Rusov žijúcich v radikálnej neslobode, represii a propagande. Treťou sú skúsenosti Európanov a Američanov, ktorí podporujú utečencov, no žijú v relatívnom bezpečí. Štvrtou je skúsenosť utečencov a emigrantov. A nemali by sme ich v tejto chvíli miešať a snažiť sa porovnávať. Medzi každou z týchto skúseností je obrovská priepasť.

Nemôžeme očakávať, že sa dnes v Rusku, Bielorusku alebo na okupovaných ukrajinských územiach objaví nová Barmenská deklarácia, ale aj v Tretej ríši kresťanom trvalo rok, pokým sformulovali svoje skúsenosti a víziu. Západní kresťania, na druhej strane, musia zvoliť iný štýl.

Na záver by som chcel na jednej strane pochváliť autorov Deklarácie o ruskom svete za ich zámer a rýchlosť reakcie, ale na druhej strane by som ich chcel varovať pred sakralizáciou tohto dokumentu, ktorá je už evidentná v niektorých prípadoch na sociálnych sieťach. Táto deklarácia je však iba text, ktorý môže a mal by byť spresnený na základe dôkladného teologického, filozofického a historického štúdia doktríny o ruskom svete.

Pravoslávie prechádza obdobím extrémneho napätia a v tejto situácii je dôležité nestratiť kontakt s realitou, načúvať hlasom druhých a byť im otvorený.

Andrej Šiškov je PhD. študent na Škole teológie a religionistiky na Univerzite v Tartu (Estónsko) a mladší výskumník v projekte „Pravoslávie ako solidarita“ podporovanom Estónskou výskumnou radou (PRG 1599). Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.