Pravoslávie na Ukrajine Ako sa modlíme, tak aj veríme?

Väčšina ľudí, ktorí písali o napätiach medzi Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou (UPC) a Pravoslávnou cirkvou Ukrajiny (PCU) po ruskej invázii, má tendenciu sústrediť sa na jednu vec: kto sa spomína.

Toto neprekvapuje. Akceptovanie autority tohto biskupa, ale nie tamtoho, je jednoduchou skratkou na vyjadrenie toho, aké má človek stanovisko k všetkým možným ďalším otázkam. Nedávne rozhodnutie UPC už nespomínať patriarchu Kirilla bolo symbolom toho, že jej duchovní odmietajú ruské nároky, útoky a brutalitu. Následné vyhlásenie nezávislosti UPC otvára dvere dialógu s PCU.

Zameranie sa na spomínanie a kánonickosť však môže zakryť ďalšie, menej zrejmé výzvy. Už pred 24. februárom sa rozdiely medzi UPC a PCU neobmedzovali len na to, ktorého biskupa treba nasledovať.

Liturgické výbery oboch cirkví – ktorý jazyk používajú, ktorých svätých vzývajú, ktoré hymny spievajú, ktoré ikony uctievajú, aké slová používajú pre tak tradične štát oslavujúce bohoslužby, akými sú bohoslužby na Povýšenie Kríža, ktoré štátne sviatky alebo traumy si pripomínajú a ako – ukazujú divergentné prístupy. Každé budúce zbližovanie sa bude musieť zaoberať aj týmito divergenciami.

Vezmime si otázku jazyka

Používanie ukrajinčiny ako liturgického jazyka bolo súčasťou ukrajinského národného projektu pre PCU od jej vzniku, rovnako ako pre Ukrajinskú autokefálnu pravoslávnu cirkev (UAPC) v rokoch 1917 – 1918 a pre Kyjevský patriarchát.

Po ruskej invázii je ukrajinčina ako liturgický jazyk ešte dôležitejšia pre národný projekt PCU. Naopak, UPC argumentovala, že cirkevná slovančina, zdieľaná všetkými slovanskými tradíciami, je cennou väzbou na ranú Rus – a preto používala tak ukrajinčinu, ako aj kyjevskú verziu cirkevnej slovančiny. Po vypuknutí vojny UPC začala používať viac ukrajinčiny v liturgii.

Uctievanie svätých

Pri svätých je ústrednou otázkou, či sú považovaní za „dobrých“ alebo „zlých“ pre Ukrajinu. Ak nejaký svätec z éry Rusi bol viac spájaný s imperiálnym Ruskom, napríklad knieža Alexander Nevský, praxou PCU bolo ho odignorovať a uprednostniť službu „univerzálnemu“ (t. j. z byzantskej éry pochádzajúcemu) svätcovi dňa.

Toto sa praktizovalo najmä v prípade, keď je nejaká svätorečená osobnosť z éry Rusi považovaná za osobu, ktorá poškodila ukrajinskú národnú vec, napríklad pri Andrejovi Bogoľubskom, kniežati z 12. storočia, ktorý zaútočil na Kyjev a ukoristil slávnu kyjevskú ikonu Bohorodičky pre svoju vlastnú katedrálu vo Vladimíre. Potom sa táto ikona stala známou ako „Vladimírska“ ikona.

Úcta k mariánskym ikonám sa ukázala byť politickou aj inak. Napriek pretrvávajúcej úcte k Ochtyrskej ikone v Charkove a Sumách, keďže táto ikona sa spája so začlenením slobodnej Ukrajiny do Ruského impéria, PCU ju odmieta.

Hoci sa PCU a UPC zhodujú na národných svätých, napríklad na Vladimírovi (Volodomyrovi), ktorý si vyslúžil titul „apoštolom-rovný“ za prijatie pravoslávneho kresťanstva pre seba a pre Rus okolo roku 988, predsa len našli odlišné riešenia pre jeho opis. Pretože stará bohoslužba Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC) zdôrazňovala Vladimírove väzby na ruského cára, PCO vynechala všetky odkazy na vládcov a zdôraznila zhromaždených ukrajinských veriacich s kyjevským veľkokniežaťom na čele.

Bohoslužobné texty PCU na slávenie Volodymyrovej pamiatky boli viac zamerané na Ukrajinu a viac „demokratické“. UPC vzala do úvahy svoje viaceré obvody a ponúkla tri rôzne bohoslužobné texty, ktoré vyhovujú trom rôznym predstavám o Volodymyrovej úlohe v kresťanstve a v dejinách Rusi, takže kňazi a kantori UPC si z nich mohli vybrať podľa svojich vlastných preferencií.

Azda najvýrečnejší rozdiel v liturgickom uctievaní svätých nastal v druhom týždni po Päťdesiatnici, ktorý je v slovanských pravoslávnych cirkvách určený na spomínanie na všetkých svätých daného národa (prvý týždeň po Päťdesiatnici je Všetkých svätých).

V PCU si počas tohto týždňa spomínajú na všetkých svätých Ukrajiny. V roku 2021 v Georgievovskom monastieri v meste Rivne metropolita Epifanij viedol bohoslužbu a „vše-ukrajinskú modlitbu“ pri hroboch kozákov, ktoré odkazujú na padlých v bitke Bohdana Chmelnického v roku 1651 pri mestečku Berestečko.

Na rozdiel od toho, hoci UPC diskutovala na tému všetkých svätých Ukrajiny v roku 2015, pričom poznamenala, že prvá takáto bohoslužba vznikla v 17. storočí z iniciatívy Petra Mohylu a že najlepším dátumom by mohla byť nedeľa po 15. júli, teda po dni, keď sa slávi pamiatka svätého Vladimíra, z tejto iniciatívy nevzišlo nič. V tomto roku by mohlo.

Niektorých národných svätých, ktorých si spočiatku pripomínal len Kyjevský patriarchát (Jaroslav Múdry, Peter Mohyla), prijala tak UPC, ako aj PCU. Obzvlášť výrečné bolo zo strany UPC svätorečenie Petra Kalnyševského, posledného hajtmana, ktorý po zničení Záporožskej Siče Katarínou II. strávil posledných 27 rokov svojho života uväznený na Solovkách.

Keďže sa toto svätorečenie konalo po úmrtiach na Euromajdane v roku 2014 a po štarte vojny na východnej Ukrajine, Kalnyševského kanonizácia sa javila vlastencom plným nádeje v UPC ako uznanie reálneho násilia spáchaného na nezávislých kozákoch imperiálnym štátom, najmä dôraz na Záporožie (uvádza sa ako „spravodlivý bojovník Petro Záporožský“). Bude zaujímavé sledovať, čo sa udeje v oboch cirkvách, keď sa 13. júna bude sláviť jeho pamiatka.

Najväčšie výzvy predstavujú nedávne politické udalosti

Pred vojnou bol Holodomor v rokoch 1932 – 1933, nárožný kameň ukrajinskej pamäťovej kultúry od získania nezávislosti, reflektovaný v UPC a PCU rozdielne. Tendenciou UPC bolo robiť to, čo oficiálne predpisovalo cirkevné vedenie. Účasť PCU bola hlasnejšia, rozmanitejšia a nadšenejšie zamestnaná so sekulárnou pamäťovou kultúrou. Aj PCU bola viac naklonená používať tie formy spomínania Holodomoru, ktoré boli vyvinuté v severoamerickej diaspóre počas 50. rokov až do polovice 60. rokov (napríklad označovať obete Holodomoru za mučeníkov).

Spomienka na tých, ktorí zahynuli na Majdane v roku 2014, bola viac spolitizovaná. Ukrajinskí gréckokatolíci, ktorí spolu s klerikmi Kyjevského patriarchátu ovládali náboženský aspekt protestov na Majdane, prezývali „nebeskú stotinu“ ako „nových mučeníkov“ a v jednom zastavení modlitby krížovej cesty ich velebili ako „rebelujúcich proti zlu, ktoré ovládlo náš štát, proti agresorom z východu, z moskovských močiarov“.

Aj PCU spomínala zahynutých ako „všetkých majdanských bojovníkov zabitých ruskou agresiou“, zúčastnila sa na spoločných spomienkových sprievodoch s gréckokatolíkmi a slávila spomienkové panychídy za „padlých bojovníkov ATO“ (vojakov bojujúcich na východnej Ukrajine). UPC sa obmedzila na panychídy za padlých pravoslávnych.

Avšak keďže ruská invázia zasiahla mimoriadne silne obvod UPC (väčšina chrámov na východnej Ukrajine patrí UPC), UPC teraz zaviedla viac vlastenecké orodovania vrátane akatistov pred mimoriadne uctievanými ikonami, ďalej prosby proti agresorovi a spievanie mariánskych hymnov, akým je napríklad Carice moja prehlahaja, pred miestnymi mariánskymi ikonami (ako napríklad pred korsunskou ikonou v Sumách).

Odlišné liturgické prístupy

Pred vojnou, hoci mnohí v UPC aj v PCU zdieľali túžbu po kánonickej cirkvi v miestnej tradícii, ich liturgické prístupy odrážali odlišné výklady toho, čo to znamenalo. Pluralita liturgického vyjadrenia v PCU, jej početné preklady do ukrajinčiny a jej väčšie ekumenické iniciatívy znamenali viac liturgických experimentov, napríklad začlenenie „ekologického molebenu“ patriarchu Bartolomeja do cirkevného Nového roka (1. september).

Postoj PCU k minulosti bol selektívny (v tom zmysle, že bol zameraný na naratív ukrajinskej histórie) a jej postoj k budúcnosti expanzívny. S menším dôrazom na vonkajšie formy, napríklad na pokrývky hlavy pre ženy, a s menším dôrazom na hierarchický pomer medzi duchovenstvom a laikmi sa PCO akoby uberala rovnakým smerom ako UAPC v rokoch 1917 – 1918, Parížsky exarchát v 20. až 50. rokoch 20. storočia, Pravoslávna cirkev v Amerike v 60. až 70. rokoch 20. storočia alebo (vo svojom dôraze na budovanie národa a sekulárnu pamäťovú kultúru) Estónska apoštolská pravoslávna cirkev.

Naproti tomu liturgická prax UPC pred vojnou bola konzervatívna a zdôrazňovala obrad a hierarchiu. Postoj UPC k minulosti bol inkluzívny v tom zmysle, že mal rôznorodé naratívy (Rusko, Poľsko-litovský commonwealth, Ruské impérium a ZSSR). UPC mala opatrný postoj k súčasnému konzervativizmu a takisto k budúcnosti. Klerici zdieľali túžbu svojich stád po „sakrálnej“ atmosfére a po sprostredkovaní zmyslu, že liturgia je väzbou tak k minulosti, ako aj k živému Kristovmu telu.

V tomto zmysle by sa dali prirovnať ku Gréckej pravoslávnej archieparchii v Amerike (s jej uchovávaním liturgickej gréčtiny), k Estónskej pravoslávnej cirkvi v spoločenstve s Moskovským patriarchátom alebo k Ruskej pravoslávnej cirkvi mimo Ruska.

Pred 24. februárom nebolo možné ani UPC, ani PCU považovať za stelesnenie čistej tradície alebo inovácie. Ani jedna nemohla tvrdiť, že hovorí za „pravú“ Ukrajinu. Po ruskej invázii by sa obe strany mohli priblížiť ku koherentnému ukrajinskému liturgickému naratívu.

Najviac proruské živly, napríklad Svjatohirská lavra, sú okupované Rusmi a vyjadrili sa, že uprednostňujú Ruskú pravoslávnu cirkev. Potenciálne najviac zaťažené sviatky – druhá nedeľa po Päťdesiatnici, sviatky sv. Oľhy, sv. Volodymyra a svätých Borysa a Hleba – sú už za rohom.

Slávenie tých istých obradov môže byť signálom k jednote. A azda zapojenie vojny a jej strašných dôsledkov do liturgie môže priniesť zblíženie, ktoré by inak nebolo možné.

Nadieszda Kizenko je profesorkou dejín na univerzite v severoamerickom meste Albany.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.