Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
07. júl 2022

Farár na dedine Juraj Valúšek

Zvažujem, že si spravím stavebnú priemyslovku. Nechcem, aby ma niekto oklamal

Rozhovor s Jurajom Valúškom o živote kňaza na dedine, vlažných kresťanoch aj tridentskej liturgii.

Zvažujem, že si spravím stavebnú priemyslovku. Nechcem, aby ma niekto oklamal
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s Jurajom Valúškom o živote kňaza na dedine, vlažných kresťanoch aj tridentskej liturgii.

Kňaz Juraj Valúšek pôsobí ako farský administrátor v dedine Buková uprostred Malých Karpát. Rozprávali sme sa o rozdieloch v mestskej a vidieckej pastorácii aj o príležitosti prihovoriť sa papierovým kresťanom, ktorí chcú zo zvyku pokrstiť dieťa. Vysvetľuje tiež, prečo ho láka urobiť si po večeroch stavebnú školu a prečo prestal verejne slúžiť tzv. tridentskú omšu.

Chalupári z Bratislavy a Trnavy možno poznajú obec Buková, kde ste farský administrátor. Predstavme ju trochu ostatným.

Po tom, ako sa otvorili hranice, ľudia zistili, že more je lepšie ako priehrada na Bukovej, takže vodné športy a kúpanie tu už zanikli. (úsmev) Dnes je miestna priehrada len pre rybárov.

Buková bola historicky významným malokarpatským priesmykom (Biksárd), viedla tadiaľto jedna z ciest spájajúca Prahu s Budapešťou.

Samotná obec má vyše 600 obyvateľov, ale ťažko povedať, koľko ich je reálne. Niekto tu vlastní rekreačnú nehnuteľnosť, ale trvalý pobyt má povedzme v Bratislave, no možno sa viac zdržuje na Bukovej. Niekto si zase napíše pobyt tu, ale chodí sem len na víkendy.

Cez týždeň vnímať v dedine prázdnotu, no cez víkendy to tu žije – a hlavne v lete. Je tu zmes pôvodných obyvateľov a nových, chalupárov, pričom mnohí z nich sú tu už riadne dlho. Netvrdil by som teda, že sme úplne typická farnosť západného Slovenska.

Ale nie je to ani satelit Bratislavy...

Vôbec nie. Buková nie je satelit ničoho, lebo sme uprostred Malých Karpát. Dosť ľudí je uzavretých v štýle „cudzie nechceme, svoje si nedáme“.

Niekoho môže prekvapiť, že taká malá obec má svojho farára.

Pôvodne boli všetky farnosti zhruba takto veľké, časom sa počet obyvateľov zvyšoval skôr na nížinách a tieto farnosti na okolí ako Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter či Prievaly sú skôr menšie dediny, ale farnosťami ostali.

Niekomu sa to môže javiť ako plytvanie, ale Buková je naozaj uprostred pohoria a nedá sa ju k niečomu pričleniť.

Buková je zároveň na rozhraní diecéz, okresov a vlastne aj regiónov. Má obec bližšie k Záhoriu alebo k trnavského regiónu?

Napríklad nárečie na Bukovej je zmiešanina trnavského a záhoráckeho dialektu. Zaujímavé je, že s veľmi starými ľuďmi, ktorí sa narodili na miestnych kopaniciach – lebo ten chotár je tu ozaj obrovský –, tak s tima sem sa viprávjau po záhorácki.

O kňazoch sa hovorí, že niekto sa až desí ísť na dedinu a iný zase mesta. Vy ste ktorý typ?

Ja som sa na dedinu určite tešil. Predtým som pôsobil ako kaplán desať rokov v okresných mestách, bola to fajn skúsenosť. A v pravom čase som šiel na dedinu, kde som päť rokov.

Už v seminári ste mali sen byť farárom na dedine?

Prirodzenejšie je mi dedinské prostredie, vždy by som si vybral obec, keby som do toho mohol hovoriť, ale ako kaplán ste, samozrejme, v mestách.

Je to tým, že ste z dediny?

Myslím, že ani nie. Je to individuálne, poznám kňazov, ktorí pochádzajú z mesta a chceli ísť na dedinu a naopak. Byť kňazom na dedine a v meste sú dve absolútne odlišné povolania.

Až tak?

Za tým si stojím. Je to, ako keby som porovnával stolára a učiteľa.

Tak si to rozoberme.

Keď má chalan manažérske zručnosti a baví ho organizovať veci, tak v meste sa vyžije. Keď je niekto skôr introvertnejší typ a nemá rád bombastické akcie, tak mu vidiek bude vyhovovať viac. Je tam väčší pokoj z hľadiska organizácie života farnosti.

Keby chcel byť niekto zlomyseľný, tak by povedal, že na dedine netreba toľko aktivít, čiže je to ľahšie.

To je pravda, nepopieram to. V meste sa jedno skončilo a druhé sa už malo začať, je toho veľa, ide o život vo väčšom tempe.

Na dedine je to asi vyvážené zase niečím iným, nejakou inou výzvou.

Asi ani nie. Úprimne považujem fungovanie kňaza na dedine za ľahšie. Cítil som to aj ako kaplán v meste, kde som sa zobudil a do večera som stále niečo robil, a to nie som vorkoholik, rád by som sa ulial, ale nedalo sa. (úsmev)

Videl som to na vlastné oči. Raz prišiel na faru kňaz z dediny, niečo sme vybavili a on si sadol a len-tak tam sedel. Neviem si predstaviť, že ako mestský kňaz by som si uprostred dňa len tak sadol. Jemu sa to nezdalo zvláštne.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Napríklad v prvopiatkovom týždni je kňaz v meste úplne zničený. Ráno máte omšu, predtým spovedáte, po omši ešte čaká desať ľudí, dospovedáte. Potom raňajky a už začínate chodiť po chorých, vrátite sa okolo obeda, poobede máte prípadne nejaký ten pohreb, potom kanceláriu a následne spovedanie v kostole zhruba od nejakej šestnástej až do omše. A toto celý týždeň.

Raz som napočítal sto penitentov za deň. Teraz, v mojej farnosti vyspovedám za celý prvopiatkový týždeň maximálne tridsať ľudí.

Čo sa pre vás okrem tohto zmenilo po príchode na dedinu?

Mám kopec času, čo neznamená kopec nudy či lenošenia, ale ide o to, že voľný čas môžem využiť podľa seba. Tešil som sa, že si môžem zase otvoriť knihu, načerpať z teológie, duchovných autorov, šlo to akoby do vyprahnutej studne, lebo v meste na to nebolo toľko času.

Pripomína mi to výrok Pána Ježiša Petrovi, že keď bol mladší, sám sa opásal a išiel, kam chcel – to je farár na dedine. A slová „iní ťa opášu“ sa vzťahujú na potrebu robiť to, čo žiadajú iní – čo je pastorácia v meste.

Nemali ste problém so samotou?

Osobne nie. No môže to byť výzva pre manažérsky typ kňaza, ktorý bol z mesta naučený stále niečo robiť. Jeden môj kamarát kňaz sa raz priznal: „Večer ďakujem Bohu za televíziu. Počujem ľudský hlas.“

Zvonku sa javí, že kňaz na dedine možno viac rieši veci, ktoré robia dedinčania, napríklad záhradu, stavebné práce, chov a podobne. Ako ste na tom vy?

Už len tým, že máte na dedine väčší kontakt s ľuďmi, tak viac prežívate aj ich život. Neznamená to automaticky, že prevezmete na seba tieto činnosti – môj prípad to nie je –, ale rozprávate sa o tom.

Poznám dedinských kňazov, ktorí začali chovať ovce, venovať sa včelárstvu, môže to byť fajn spôsob, ako využiť voľný čas.

Vás to nelákalo?

Priznám sa, som skôr knihomoľ. Navyše hoci pochádzam z dediny, som z generácie tzv. Husákových detí, takže nemám taký vzťah k pôde ako staršie generácie.

Ľuďom na Bukovej neprekáža, že ich farár sa k tomu až tak nemá?

Vôbec nie, lebo sa dá rozprávať o mnohých veciach. Okrem toho ľudia dnes všeobecne už na dedine nefungujú ako gazdovia a hospodári v takej miere ako kedysi. Všimol som si akurát, že sa do módy vracajú sliepky, ale množstvo ľudí už uprednostní za domom trávnik a bazén.

Kážete teraz inak, ako keď ste boli v mestách?

Veľmi. Je to úplne iné publikum.

V čom?

Netvrdím, že na dedine nie sú vzdelaní ľudia, respektíve ľudia, ktorí nechcú ísť do hĺbky. Rozdiel medzi dedinou a mestskou farnosťou nespočíva ani tak v relatívnych, ako skôr absolútnych číslach.

„Neriešim Trumpa, registrované partnerstvá či politiku. Snažím sa ísť do tém, ktorými moji farníci žijú.“ Zdieľať

Povedzme, že z 10 000 katolíkov v malom meste máte nejakých 10 až 15 percent, čo chodia v nedeľu do kostola, a z nich trebárs 10 až 20 percent žije aktívnejšie duchovný život, zaujímajú sa o veci a podobne.

Na dedine ten istý pomer rátajme z tisícky, a tak kým v meste máte pred sebou 150 ľudí, ktorí potrebujú ísť do hĺbky, na dedine to môže byť ani nie 15. A to je veľký rozdiel.

Čo vám z toho vyplýva?

Aj na dedine sa nájdu vysokoškolsky vzdelaní, ale v absolútnych číslach je ich málo a mať veľmi vzdelané homílie by bolo scestné. Mám čoraz silnejší pocit, že dedina potrebuje byť katechizovaná. Ľudia majú veľké medzery v náboženskej vzdelanosti. Mám túžbu ísť od nuly, preberať katechizmus a to sa týka mnohých dedín. Vzdelanejších vnímam skôr ako tých, čo by mi mali pomáhať, nie ako adresátov mojej pomoci.

Treba však povedať, že rovnaký problém môže byť aj v mestách, ibaže tam to môže skresľovať vyšší počet vzdelanejších a aktívnejších ľudí v absolútnych číslach.

Čiže kážete o katechizme?

Zatiaľ nie, len o tom rozmýšľam, ako to spraviť. Možno formou prednášky po svätej omši, ešte uvidím.

Pri homíliách sa snažím vždy vyjadriť k Božiemu slovu, ale štýlom, že čo hovorí do života. Neriešim Trumpa, registrované partnerstvá, gender či politiku. Snažím sa ísť do tém, čím moji farníci žijú a aké otázky si kladú.

Čo sú teda ich témy?

Ako hovorí pápež František – nie akademické, ale životné, existenciálne otázky. Majú napríklad materiálne a rodinné problémy. Snažím sa ťahať ich do väčšej hĺbky, ale nie teologicky. Chcem pri kázňach poukázať na to, že najesť sa, zarobiť peniaze a ísť na dovolenku nie je všetko, ale treba žiť aj pre vyšší cieľ, napríklad pomôcť inému. Mnohí to takto aj cítia, len to treba pripomínať.

Nechýbajú vám potom náročnejšie témy, keďže sledujete spoločenské aj cirkevné dianie?

Na kázni mi to nechýba, lebo nemá ísť o sebarealizáciu. Kázeň vnímam ako zadanie – ako nás učili v seminári – najprv čo hovorí Písmo mne a potom čo chce Boh povedať ľuďom. Zároveň mám heslo, že ak to má byť o ničom, nech je to aspoň krátke. (smiech)

Myslel som, či vám nechýbajú diskusie s farníkmi na tieto témy.

To áno, veľmi. Keďže chcem žiť spiritualitu, že som tu pre nich, nie oni pre mňa, tak sa tomu prispôsobím, pričom sa viem stretnúť s ľuďmi, ktorí to riešia. Tým, že bývam na dedine, som flexibilnejší. Napríklad mám kamaráta, ktorý je v meste a na spoveď by tam čakal pol hodiny, tak mi zavolá, či nemôže dobehúť aj večer. Posedíme, vyspovedám ho a zároveň sa porozprávame práve o témach, ktoré sa možno nedajú až tak rozoberať s farníkmi. A takto sa môžem vrátiť do mestského prostredia.

Vnímam to aj tak, že môžem kryť chrbát kňazom v meste, ktorí sú tam v prvej línii a drine. Ja s mojím voľnejším časom môžem byť ten flexibilneší, ktorí ich supluje, keď nevedia vyjsť niekomu v ústrety.

Trochu to pripomína model, že človek príde za pustovníkom. Nemáte takú zaťaženú hlavu ako kňazi v meste.

(smiech) Tak zase až tak nie, ale v niečom to platí, že ľudia môžu prísť. Keď som totiž vyspovedal pred prvým piatkom v meste sto ľudí, tak večer viesť duchovný rozhovor asi nebudem vládať. Tu môžem, majú otvorené dvere.

Inzercia

Foto: Postoj/Adam Rábara

Na dedinách sa vyčíta formálnosť v kresťanskom živote. Je to prítomné?

Je to pravda a môžeme sa na to pozerať dvoma spôsobmi – pesimisticky ako na dačo prázdne alebo optimisticky s tým, že ide o príležitosť, potenciál.

V čom je formálnosť príležitosťou?

Keď príde za vami človek, ktorý vôbec nežije podľa viery a chce pokrstiť dieťa čisto zo zvyku, tak považujem za obrovskú chybu, ak sa mu zabuchnú dvere. Katastrofálnu, je to zmarenie šance. Lebo takýto človek je ochotný sadnúť si na fare a hodinu vás počúvať.

A bude počúvať?

Áno, nikdy sa mi nestalo, že by proti tomu niekto protestoval. On je síce neznaboh, ale minimálne je ochotný toto spraviť. Ja mu môžem za ten čas povedať kerygmu, čiže základné ohlasovanie evanjelia, aby som to zrnko viery, ak tam nejaké je, rozprúdil. Keď mu poviem, že nepokrstím, tak som ho o to pripravil.

My nemusíme robiť veľké evanjelizačné akcie a ísť do ulíc a spievať o Ježišovi, lebo mne do obývačky na fare príde neznaboh a osobne ma hodinu pozorne počúva.

Je pravda, že v mestách máte niekedy aj dvadsať párov naraz, ale na dedine je to individuálne a môžete im rozprávať.

Čo im hovoríte?

Takéto poučenia nerobím v duchu nejakej silnej vierouky, ale skôr základného ohlasovania evanjelia. Povedať mu, prečo sme veriaci, prečo veríme. Je to skôr fundamentálna teológia než katechizácia. Načo budeme ľudí poučovať, keď nemajú vieru, základ?

Pri druhom dieťati možno poviem niečo o Desatore, a ak vidím, že sa neposunuli, tak znovu zopakujem základné veci.

Pochádzam z prostredia papierových katolíkov a cítim veľkú zodpovednosť venovať sa práve takým a to sa pekne dá práve na dedine.

Súhlasíte, že v mestách je menší formalizmus?

Aj v mestách je formalizmus, len tým, že v meste sa venujete aktívnejším, máte stretko, birmovancov, výlety, nevnímate tak veľmi tých vlažných a formálnych.

Vzhľadom na to, čo ste doteraz povedali o dedinskej farnosti, dá sa robiť na vidieku niečo ako synoda o synodalite?

Povedal by som, že na dedine sa synodou aj žije. Ľudia sú otvorenejší. Keď ma niekto stretne na ulici a povie mi niečo rovno do očí, je to podľa mňa synodalita cirkvi.

Ale riešiť pomerne abstraktné témy, to je pre ľudí na dedine ťažšie predstaviteľné. Dedinský človek ťažšie filozofuje. Keď sme sa aj s ľuďmi bavili, o čom by mohla byť synodalita v našom prípade, skôr tápali.

„My nemusíme robiť veľké evanjelizačné akcie a ísť do ulíc a spievať o Ježišovi, lebo mne do obývačky príde neznaboh a hodinu ma pozorne počúva.“ Zdieľať

Mnohé veci berú, že je to kňazova kompetencia, v iných veciach zase fungujeme tak, že sa ich rovno pýtam, napríklad kedy má byť omša a podobne. V mnohých otázkach sú zase aj radi, že ich niekto rozhodne za nich.

Nevravím však, že všetky dediny sú také. Čo viem, tak v mestách prijali synodu s nadšením. Navyše aj pre koronu si myslím, že to bolo dosť narýchlo. Keby bolo na mne, nechal by som ešte rok, dva odklad.

Vravíte, že máte dosť voľného času. Nechcete čosi externe študovať?

Povedal som to aj verejne, keďže mám nejaký ten voľný času na štúdium, tak by som to aj rád využil. Ale nešiel by som ani tak do teológie či kánonického práva, skôr ma láka urobiť si externe stavebnú priemyslovku.

Stavebnú priemyslovku?

Na dedine zriedkavo riešim témy ako manželská nulita, a keď k tomu dôjde, odkážem ich na spolužiaka, ktorý sa tomu venuje. Jednak je mojou témou, okrem pastorácie, skôr opravovať a jednak chcem, aby to bolo čo najekonomickejšie a zároveň nie sfušované.

To znamená, aby som poznal niektoré stavebné postupy, aby som minimálne vedel odhadnúť, či ma niekto neklame. V tomto sme my, dedinskí kňazi, tak trochu sami, ešte v mestách sa niektorí farári môžu oprieť o veriacich, ak sú medzi nimi napríklad stavební podnikatelia.

Nemôže váš zálusk na štúdium stavbárčiny vyznievať ako nedôvera k farníkom?

Nejde o nedôveru, problém je, že ani veľmi nemám komu nedôverovať, lebo tu nemám ľudí z tejto oblasti. Iste, niektorí chalani to poznajú z domu, boli napríklad pri stavbe, ale ja nie. Aspoň čosi aby som o tom vedel.

Mala by sa stavbárčina preberať aj v seminári?

Áno, v rámci formácie, ako nejaký krúžok. Rovnako ekonomika. Stanete sa kňazom, správcom a zrazu máte viesť jednoduché účtovníctvo. Na to nás však nikto nepripravil, nikto neučil.

Bežný kňaz nepotrebuje poznať spisy Tomáša Akvinského až do takej miery, ako potrebujem poznať stavebné postupy, zákony o pamiatkach, GDPR, vedenie ekonomiky, účtovníctvo.

Poznáte nejakého kňaza, ktorý si spravil stavebnú školu?

To nie, niektorí chceli, ale skôr rezignujú. Potom buď dajú na radu a riskujú, že ich oklamú, alebo ak sa tomu trošku rozumejú, trúfnu si sami. Uvedomujem si, že aj v odbornom prostredí je viacero názorov, napríklad pri pamiatkach a stavbároch, ale cítil by som sa istejší s nejakým penzom vedomostí.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Viem o vás, že ste sa už dávnejšie naučili sláviť predkoncilovú liturgiu, pričom by som vás vôbec nezaradil do tradicionalistického prúdu. Čo vás viedlo k tzv. tridentskej omši?

Určite ma k tomu neviedlo spochybňovanie Druhého vatikánskeho koncilu, ale kardinál Ratzinger, keď som si prečítal jeho knihu Duch liturgie. My sme sa v seminári učili o predkoncilovej liturgii dosť negatívne, ale on sa snažil vidieť v nej aj pozitíva – to ma zaujalo.

Druhý faktor súvisel s mojím pôsobením vo farnosti sv. Cyrila a Metoda v Piešťanoch, kde sa celebrovala aj gréckokatolícka liturgia. Videl som, že boli otočení smerom k východu, teda chrbtom k ľudu. Dalo sa mi to do spojitosti s Ratzingerovým Duchom liturgie a uvedomil som si, že nejde o otázku modernosti a nemodernosti, ale že to vychádzalo z nejakých starších foriem, ktoré nemusia byť nutne zlé.

Tak ste to sám skúsili?

Povedal som si, že sa skúsim naučiť celebrovať. Zohnal som si starý misál, pozrel rubriky a zohnal som si jeden manuál, z ktorého sa učili kedysi v seminári.

„Bežný kňaz nepotrebuje poznať spisy Tomáša Akvinského až do takej miery, ako potrebujem poznať stavebné postupy, zákony o pamiatkach či účtovníctvo.“ Zdieľať

Vnímal som však záväzok, aj v duchu tých starých predpisov, že nemôžem celebrovať sám. Musíte mať miništranta. Ukecal som na to dvoch chalanov, v niečom ma to oslovilo a minimálne by som odporúčal všetkým kňazom, ktorí chcú tento starší spôsob kritizovať, nech si ho vyskúšajú. Preto akceptujem kritiku od starších kňazov, ktorí to buď zažili ako miništranti, alebo aj celebrovali.

Aký máte teda pohľad na tzv. tridentskú omšu po vlastnej skúsenosti?

Stotožnil som sa s Ratzingerom, že niektoré veci sa rušiť nemuseli a niektoré boli zasa akútne, zmenili sa skutočne o päť minút dvanásť. Konkrétne bohoslužba slova, tá je v starom spôsobe slabo riešená. Naopak to, že kňaz cez eucharistickú modlitbu niekoľkokrát spraví znak kríža, mohlo pokojne zostať.

Vidím to tak, že vyskúšať starší spôsob svätej omše možno párkrát do roka na pripomenutie ľuďom môže byť dobré, ale v bežnej pastorácii si to neviem predstaviť. Navyše keď som starší spôsob párkrát celebroval ako kaplán v Novom Meste nad Váhom, tak väčšina účastníkov nebola z mojej farnosti.

Akí to boli ľudia? Je známe, že v slovenskom prostredí sa často s tzv. tridentskou omšou spájajú aj rôzne názorové prúdy...

O to ide, bola to komunita, kde niektorí na inú omšu ani nechodili a stretol som sa tam naozaj s takými strašnými herézami a proticirkevnými názormi, že som bol znechutený. Až som si povedal, že ak budem celebrovať starší spôsob, tak jedine sine populo, teda bez účasti ľudu.

Využíval som to cez pandémiu, keď tam bol len jeden miništrant, ale definitívne som upustil od slávenia pre nejaký širší počet veriacich práve po zlej skúsenosti.

Ako vnímate skupinu kňazov, ktorí na Slovensku slávia túto omšu?

V prvom rade nepresne používajú pojem „tradičná omša“. To nie je žiadna tradičná omša, ale len starší spôsob, starší úzus rímskeho rítu. Existuje teda iba jeden tradičný rímsky rítus, takže aj pokoncilová omša podľa misála Pavla VI. je tradičná.

Niektorí kňazi robia zo staršieho spôsobu niečo na štýl elitárstva, akoby boli lepší, a tento prístup považujem dokonca za zneužitie tohto spôsobu slávenia, jeho deformáciu a karikaturizáciu.

Nie je vám ľúto, že neslávite tzv. tridentskú omšu?

Ak by bolo spoločenstvo, ktoré by bolo pravoverné, tak by som im išiel v ústrety, ale, bohužiaľ, ja som také nenašiel. Možno niekto iný áno.

Je to pekný spôsob svätej omše, fascinuje ma na ňom jeho starobylosť. Veď viac-menej 600 rokov sa slávila omša identickým spôsobom.

Prirovnal by som to k tomu, že vynášam z pokladnice veci staré aj nové. Je to, ako keď si dnes moderná rodina oblečie občas kroj. Nebudú v tom chodiť dennodenne, ale z času na čas ho vytiahnu. Tak ako staršia liturgia – dnes by sa v tom už nedalo fungovať, ale je to spomienka na niečo, čo trvalo dlhý čas a máme k tomu citovú väzbu ako lásku k minulosti, ku koreňom.

Viem si teda predstaviť dva-tri razy do roka celebrovať tento starší spôsob aj pre celú farnosť – podobne ako obliecť si kroj, ale považujem za slepú uličku celebrovať ho stále. To by bolo ako nosiť kroj celý život.

 

Odporúčame

)
Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.