Knižný pohľad do večnosti | Chesterton dobre vystihol, čo je zlé na svete

Vydavateľstvo Sophia Institute Press znovu vydalo knihu s názvom, ktorý je rovnako večný ako podnetný: Čo je zlé na svete od G. K. Chestertona.

Chesterton vo svojej knihe, ktorá je v podstate knihou politickej filozofie, s prenikavým umom pranieruje vtedajšie módne myšlienky v eduardovskej Británii (historická etapa vývoja Spojeného kráľovstva v čase vlády kráľa Eduarda VII. v rokoch 1901 až 1910, pozn. prekl.).

Do parády si vzal najmä tieto štyri: veľké korporácie, ešte väčšie vlády, feminizmus a vzdelávanie. Tieto myšlienky a vtedajšie myslenie, ktoré ich podporovalo, sú verejnými „krivdami“, ktoré Chesterton identifikuje, a to v rámci jednej zastrešujúcej krivdy – padlej ľudskej prirodzenosti človeka.

Kniha Čo je zlé na svete vyšla prvýkrát v roku 1910. Môžeme sa teda právom pýtať: Čo môže táto kniha povedať dnešnému svetu?

Je smutné, že tými istými krivdami trpíme aj dnes, aj keď v 21. storočí dostávajú nový šat. Je užitočné, že Chesterton nielen identifikuje, „čo je zlé na svete“, ale poukazuje aj na to, o čom si ľudia – často mylne – myslia, že je zlé, a v čom potom spočíva liek na choroby sveta.

Možno nie je prekvapujúce a vzhľadom na dnešné spoločenské „bitky“ je to deprimujúce, že Chesterton zdôrazňuje, že rodina je napádaná pod zámienkou „pokroku“. Opäť nie je prekvapujúce, že rodina, ako hovorí Chesterton, nie je „problémom“, ale základom každej civilizovanej spoločnosti. V skutočnosti je riešením mnohých problémov spoločnosti – a preto ju treba podporiť, nie podkopať.

Jednou z hlavných výčitiek voči takejto knihe, napísanej pred takmer sto rokmi, je, že je „zastaraná“. Jedným z hlavných Chestertonových tvrdení v tomto diele je však to, že takýto úsudok vychádza z falošného predpokladu, že naši predkovia boli nejakým spôsobom menej inteligentní ako my, a preto sú ich zápasy a myšlienky zastarané, a to jednoducho z dôvodu neúprosného behu času.

V kapitole nazvanej Strach z minulosti Chesterton rozbíja falošnú predstavu, že pokrok je zaručený výlučne postupom času, a navyše odhaľuje klamnú fascináciu mýtickou budúcnosťou, v ktorej je „pokrok“ – nech už to znamená čokoľvek v mysliach tých, ktorí sa takýmito predstavami zaoberajú – vždy zaručený. Podľa môjho názoru Chesterton správne identifikuje, že táto viera vo vytúženú utopickú budúcnosť pramení zo strachu z minulosti. Jednoducho povedané, hanbíme sa uznať normy správania a hrdinstva z minulosti za správne, pretože podľa nich už nežijeme – nie sme toho schopní.

Je to zaujímavá myšlienka, keďže potreba skrývať túto našu zbabelosť je podľa Chestertona katalyzátorom, vďaka ktorému potom znevažujeme minulosť a tých, ktorí boli pred nami. Je to preto, poznamenáva spisovateľ, že je ťažšie obzrieť sa späť, aby sme videli skutočnú minulosť, ako pozerať sa dopredu na časy, ktoré ešte len prídu, čo je často ľahký únik pred našimi súčasnými problémami; pretože, ako poznamenáva Chesterton, „budúcnosť je útočiskom pred silnou konkurenciou našich predkov... [Budúcnosť je] prázdna stena, na ktorú si každý môže napísať svoje meno také veľké, ako sa mu páči“. Toto vnímanie neľahkého a falošného odsúdenia minulosti (a úniku pred ňou) spojené s ľahkovážnym optimizmom v budúcnosti dodáva knihe Čo je zlé na svete nečakane súčasnú aktuálnosť.

Kresťanský pohľad na čas však hľadí na slávnu budúcnosť a najmä na našu účasť v nej. Práve toto poňatie času, ktoré pôsobí ako filozofické pozadie, je v podstate predmetom skúmania celej knihy.

Na jej stránkach vystupujú historické postavy ako živé a skutočné, ktoré rezonujú až do čias, v ktorých píše: do čias eduardovského Anglicka. Chesterton odkazuje na históriu a na tých, ktorí ju tvorili, nie ako na mŕtve osoby a ešte mŕtvejšie diskusie, ale skôr ako na historické postavy, ktoré pôsobia ako účinná protiváha rytmu pokrokového bubna, ktorý nás nabáda k neúnavnému pochodu vpred k lepšej budúcnosti. O tomto „pochode“ Chesterton dôvtipne poznamenáva, že účastníci pochodu nám nikdy nepovedia, kam presne nás vedú.

Aj v súvislosti s časom je zaujímavé, že na námietku, že hodiny sa nedajú pretočiť späť, Chesterton neochvejne odpovedá: dajú. Dôvod? „Hodiny, keďže sú dielom ľudskej práce, môžu byť ľudskou rukou nastavené na akýkoľvek čas. Rovnako aj spoločnosť, ktorá je dielom ľudskej práce, sa dá nastaviť na základe akéhokoľvek plánu, ktorý kedy existoval.“ Je ťažké namietať proti takejto jasnej logike.

Napriek tomu Chesterton nikdy nepôsobí spiatočnícky. Ani zďaleka nie. Mal príliš brilantnú myseľ na to, aby sa nechal uväzniť vo fantáziách o minulosti alebo v preludoch o budúcnosti. Jednoducho pozoruje a zaznamenáva prítomnosť a minulosť a tým im umožňuje hovoriť nadčasovo.

Nie je práve toto znakom veľkej mysle, takáto nadčasová kvalita jej postrehov?

Možno to bolo preto, že jeho poňatie dejín bolo nadčasové. Preto je táto kniha nielen kritikou eduardovského Anglicka, ale aj pohľadom ani nie tak do budúcnosti ako skôr do večnosti. To je jeden z dôvodov, prečo je táto kniha pre nás aktuálna aj dnes.

Druhým dôvodom je samotný Chesterton. Nikto nemôže tvrdiť, že jeho myšlienky boli v roku 1910 nudné; a aj po toľkých desaťročiach naďalej rovnakou mierou provokujú a zabávajú, pretože aj on sám je nadčasový.

Jeho postrehy sa niekedy zdajú byť dokonca prorocké. Naznačuje napríklad, že Prusi boli národ, ktorý sotva prijal katolicizmus, keď jeho náboženský život narušil Martin Luther. Ďalej dodáva: „To vysvetľuje mnohé z ich správania.“ Jeho slová sa ukázali ako prorocké, pretože len o štyri roky neskôr nemecké vojská pod vedením pruského panovníka vtrhli do Belgicka.

Keď ešte Chesterton nebol katolíkom, mal zaujímavý pohľad na reformáciu. Často citovaný Chestertonov aforizmus, ktorý sa objavuje v kapitole Nedokončený chrám, hovorí: „Kresťanský ideál nebol odskúšaný a zhodnotený ako nedostatočný. Bol zhodnotený ako ťažký a zostal neodskúšaný.“ Tu zisťujeme, že to, čo „nebolo odskúšané“, nie je nejaký nejasný kresťanský ideál, ale konkrétne pravdy katolicizmu. Už ako protestant Chesterton zastával názor, že reformácia rozdelila Európanov práve v čase, keď sa Katolícka cirkev snažila vrátiť Európu k zjednocujúcemu mieru, ktorý dosiahla Svätá ríša rímska.

Tento pohľad na čas v dejinách a prostredníctvom dejín napokon ovplyvňuje jeho teológiu. Ako vieme, Chesterton vstúpil do Katolíckej cirkvi dvanásť rokov po napísaní tejto knihy. Jeho komentáre sú tak ešte zaujímavejšie, pretože sa zdá, že čítame myšlienky mysle, ktorá je stále na ceste, ďaleko od svojho konečného cieľa, ak vôbec ide tým správnym smerom.

V roku 1910 vyšla v denníku The Times séria článkov od významných spisovateľov a mysliteľov tej doby, v ktorých sa pýtali, čo je zlé na svete. Chesterton na to novinám odpísal: „Vážení páni, [Čo je zlé na svete?] ja.“

Samozrejme, mal pravdu. A v dôsledku toho sa mýlime aj my – zvyšok ľudstva. To je v skratke skutočný problém sveta: minulý, súčasný a nepochybne aj budúci.