Blahorečenie Jána Pavla I. Cez úsmev dokázal pápež Luciani vyžarovať dobrotu Pána, povedal František

Tisícky ľudí sa v nedeľu zhromaždili na Námestí sv. Petra, kde sa uskutočnilo blahorečenie Jána Pavla I., známeho ako „usmievavý pápež“.

Na čele cirkvi stál len 33 dní. Beatifikačnú omšu viedol pápež František.

Ján Pavol I. sa narodil 17. októbra 1912 ako Albino Luciani a bol synom murára z talianskeho pohoria Dolomity. Za pápeža ho zvolili 26. augusta 1978. Mal vtedy 65 rokov.

Len o 33 dní neskôr, 28. septembra 1978, však náhle zomrel na infarkt a stal sa najkratšie úradujúcou hlavou Katolíckej cirkvi v jej modernej histórii. Jeho nástupcom sa stal Poliak Karol Wojtyla s pápežským menom Ján Pavol II.

Tisícky ľudí vrátane talianskeho prezidenta Sergia Mattarellu sa zhromaždili pod dáždnikmi počas búrky, ktorá sprevádzala beatifikačnú omšu, spresňuje AFP.

„Pápežovi Jánovi Pavlovi sa úsmevom podarilo sprostredkovať dobrotu Pána,“ povedal pápež František počas nedeľnej omše. „Aká krásna je Cirkev so šťastnou, pokojnou a usmievavou tvárou, ktorá nikdy nezatvára dvere, nikdy nezatvrdzuje srdcia, nikdy sa nesťažuje ani neprechováva odpor, nehnevá sa ani nie je netrpezlivá, nevyzerá zatrpknuto ani ju nesužuje nostalgia za minulosťou,“ dodal.

Smrť Jána Pavla I. vyvolala intenzívne špekulácie o jej príčine. Diskutovalo sa o samovražde – zdalo sa, že sa zdráhal prevziať pozíciu pápeža – i o vražde. Údajne mala byť vykonaná ľuďmi, ktorí odporovali jeho plánom na reformu cirkvi, najmä vplyvnej Vatikánskej banky.

Podľa životopisca Christopha Henninga došlo k týmto dohadom v dôsledku jeho náhlej smrti a „katastrofálnej komunikácii“ Vatikánu v tomto období. Po smrti Jána Pavla I. totiž nebola vykonaná žiadna pitva na určenie jej príčiny.

Vatikán v októbri 2021 oznámil, že uznal zázrak pripisovaný Jánovi Pavlovi I., čo je podmienkou k blahorečeniu. Zázrakom bolo náhle uzdravenie ťažko chorého 11-ročného dievčaťa z Argentíny.

Pápež František na dnešnej slávnosti. Foto: TASR/AP

Kardináli s dáždnikmi počas slávnosti. Foto: TASR/AP

„Aká krásna je cirkev so šťastnou, pokojnou a usmievavou tvárou“

Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu prináša v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka pri slávnosti blahorečenia pápeža Jána Pavla I. v nedeľu 4. septembra na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

Ježiš je na ceste smerom k Jeruzalemu a dnešné evanjelium hovorí, že s ním „išli veľké zástupy“ (Lk 14,25). Ísť s ním znamená nasledovať ho, čo značí stať sa učeníkmi. Týmto ľuďom však Pán predkladá neveľmi príťažlivú a veľmi náročnú reč: nemôže byť jeho učeníkom ten, kto ho nemiluje viac ako svojich blízkych, kto nenesie jeho kríž, kto sa neodtrhne od pozemských dobier (porov. v. 26-27.33). Prečo Ježiš adresuje zástupu takéto slová? Aký význam majú jeho napomenutia? Pokúsme sa odpovedať na tieto otázky.

Ponajprv, vidíme veľký zástup, veľa ľudí, ktorí nasledujú Ježiša. Môžeme si predstaviť, že mnohí boli fascinovaní jeho slovami a ohromení skutkami, ktoré vykonal; a preto v ňom videli nádej pre svoju budúcnosť. Čo by urobil ktorýkoľvek učiteľ tej doby alebo – môžeme sa tiež opýtať – čo by urobil umný líder, ak by videl, že jeho slová a charizma priťahujú davy a zvyšujú jeho uznanie?

Stáva sa to aj dnes: najmä vo chvíľach osobnej a spoločenskej krízy, keď sme viac vystavení pocitom hnevu alebo sa bojíme niečoho, čo ohrozuje našu budúcnosť, sa stávame zraniteľnejšími; a takto sa na vlne emócií spoľahneme na niekoho, kto sa obratne a prefíkane vie na tejto situácii viezť, využíva strach spoločnosti a sľubuje, že je „spasiteľom“, ktorý vyrieši problémy, hoci v skutočnosti chce zvýšiť vlastnú popularitu a moc, vlastnú osobu, vlastnú schopnosť mať veci vo svojej hrsti.

Evanjelium nám hovorí, že Ježiš to tak nerobí. Boží štýl je iný. Je dôležité porozumieť Božiemu štýlu, tomu, ako koná Boh. Boh má svoj štýl konania. Boží štýl sa líši od týchto ľudí, pretože on nevyužíva naše potreby, nikdy nepoužíva naše slabosti na vyvýšenie seba samého. On, ktorý nás nechce zvádzať podvodom a nechce rozdávať lacné radosti, nemá záujem o obrovské davy. Nezbožňuje čísla, nevyhľadáva uznanie, neslúži modle osobného úspechu.

Naopak, zdá sa, že ho znepokojuje, keď ho ľudia sledujú s eufóriou a lacným nadšením. Takto namiesto toho, aby sa nechal zlákať čarom popularity – pretože popularita očaruje – , žiada každého, aby pozorne rozlišoval dôvody, prečo ho nasleduje, a dôsledky, ktoré to zahŕňa. Mnohí z toho zástupu totiž azda nasledovali Ježiša preto, lebo dúfali, že bude vodcom, ktorý ich vyslobodí od nepriateľov, niekým, kto získa moc a podelí sa o ňu s nimi; alebo že bude tým, kto zázrakmi vyrieši problémy hladu a chorôb.

Človek totiž môže ísť za Pánom z rôznych dôvodov a niektoré, musíme to rozpoznať, sú svetské: za dokonalým náboženským vzhľadom sa môže skrývať len číre uspokojovanie vlastných potrieb, snaha o osobnú prestíž, túžba po funkcii, mať veci pod kontrolou, baženie po ovládnutí priestoru a získavaní privilégií, ašpirácia na prijímanie ocenení a mnohé iné. Toto sa stáva, dnes, medzi kresťanmi. Ale toto nie je Ježišov štýl. A nemôže to byť štýl učeníka a Cirkvi. Ak niekto nasleduje Ježiša s týmito osobnými záujmami, zmýlil si cestu.

Pán žiada o iný postoj. Nasledovať ho neznamená vstúpiť do nejakej dvorany alebo sa zúčastniť na triumfálnom sprievode a ani nie získať si životné poistenie. Naopak, znamená to aj „niesť kríž“ (Lk 14,27): tak ako on sa ujímať bremien, svojich vlastných i bremien tých druhých, urobiť život darom, nie vlastníctvom, stráviť ho napodobňovaním veľkorysej a milosrdnej lásky, ktorú má on k nám. Sú to rozhodnutia, ktoré zamestnávajú celý život; preto Ježiš chce, aby učeník pred touto láskou nedal prednosť ničomu inému, ani tým najdrahším citom či tomu najväčšiemu majetku.

Ale aby sme to dokázali, musíme hľadieť viac na neho než na seba samých, učiť sa láske, čerpať ju od Ukrižovaného. Tam vidíme tú lásku, ktorá sa dáva až do konca, bez miery a bez hraníc. Mierou lásky je milovať bez miery. „My sami,“ povedal pápež Luciani, „sme zo strany Boha predmetom neskonalej lásky“ (Anjel Pána, 10. sept. 1978).

Neskonalej: nikdy z nášho života nemizne, žiari nám a osvetľuje aj tie najtemnejšie noci. A tak, hľadiac na Ukrižovaného, sme povolaní k vznešenosti tejto lásky: očistiť sa od našich skreslených predstáv o Bohu a od svojej uzavretosti, milovať jeho i našich blížnych, v Cirkvi i v spoločnosti, aj tých, ktorí zmýšľajú inak ako my, dokonca aj nepriateľov.

Čítajte tiež

Blahoslavený Ján Pavol I. Spájal pokrok a tradíciu, mal „radar“ nasmerovaný na svet a potreby ľudí

Jana Zlatohlávková

Napriek krátkemu pontifikátu si stihol získať sympatie veriacich aj urobiť niekoľko výrazných zmien.

Milovať: aj za cenu kríža obety, mlčania, nepochopenia, osamelosti, prekážok či prenasledovania. Milovať takto, aj za túto cenu, pretože, ako to tiež povedal blahoslavený Ján Pavol I., ak chceš pobozkať ukrižovaného Ježiša, „nemôžeš to urobiť bez toho, aby si sa sklonil ku krížu a nechal sa pichnúť niektorým tŕňom z koruny, ktorá je na Pánovej hlave“ (Generálna audiencia, 27. sept. 1978). Láska až do konca, so všetkými jej tŕňmi: nie veci robené polovičato, prispôsobovanie sa alebo nerušený život.

Ak nemierime vysoko, ak neriskujeme, ak sa uspokojíme s vierou ako voda z ruží, sme – ako hovorí Ježiš – ako niekto, kto chce postaviť vežu, ale nemá na to dobre vypočítané prostriedky; „začne stavať“ a potom dielo „nedokáže dokončiť“ (v. 29). Ak sa zo strachu, že sa stratíme, vzdáme dávania seba samých, necháme veci nedokončené: vzťahy, prácu, zverené zodpovednosti, sny, ba aj vieru. A tak nakoniec žijeme polovičato – a koľko ľudí žije polovičato, aj my! Toľkokrát máme pokušenie žiť na polovicu, tak, že nikdy neurobíme rozhodujúci krok, nikdy nevzlietneme, nikdy neriskujeme pre dobro, nikdy sa skutočne neangažujeme pre druhých. Ježiš od nás žiada toto: ži evanjelium a budeš žiť život nie polovičato, ale naplno. Ži evanjelium, ži bez kompromisov.

Bratia a sestry, takto žil nový blahoslavený: v radosti z evanjelia, bez kompromisov, milujúc až do konca. Stelesňoval chudobu učeníka, ktorá nespočíva len v odpútaní sa od materiálnych dobier, ale predovšetkým v prekonaní pokušenia postaviť do centra vlastné „ja“ alebo hľadať vlastnú slávu.

Naopak, podľa Ježišovho príkladu bol tichým a pokorným pastierom. Považoval seba samého za prach, do ktorého sa Bohu ráčilo písať (porov. A. Luciani – Ján Pavol I., Opera omnia, Padova 1988, zv. II, 11). Preto hovoril: „Pán to tak veľmi prízvukoval: buďte pokorní. Aj keď ste vykonali veľké veci, povedzte: sme neužitoční sluhovia“ (Generálna audiencia, 6. sept. 1978).

A cez úsmev dokázal pápež Luciani vyžarovať dobrotu Pána. Krásna je Cirkev s radostnou tvárou, tvárou pokojnou, tvárou usmievavou, ktorá nikdy nezatvára svoje dvere, ktorá nedáva srdciam zatrpknúť, ktorá nebedáka a neprechováva nevôľu, ktorá nie je nahnevaná – Cirkev, ktorá nie je nahnevaná –, nie je netrpezlivá, ktorá nepôsobí mrzuto, ktorá netrpí nostalgiou za minulosťou, upadajúc do spiatočníctva.

Prosme tohto nášho otca a brata, požiadajme ho, nech nám vyprosí ten „úsmev duše“; ten priezračný, ktorý neklame, úsmev duše. Prosme jeho slovami o to, o čo on sám zvykol prosiť. A vravieval takto: „Pane, prijmi ma takého, aký som, s mojimi chybami, s mojimi nedostatkami, ale daj mi stať sa takým, akého si ma praješ“ (Generálna audiencia, 13. sept. 1978). Amen.