Jediný diplomat z radov Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine pôsobil ako sekretár Apoštolskej nunciatúry na Slovensku tri a pol roka. Zažil obdobie pandémie, pripravoval návštevu pápeža a po odchode nuncia Ottonella na dôchodok viedol deväť mesiacov nunciatúru.

Mons. Andrij Jevčuk minulý týždeň opustil Slovensko a ďalej bude pôsobiť v Konžskej demokratickej republike, kam sa tento týždeň chystá aj hlava Katolíckej cirkvi. Rozhovor s ním sa uskutočnil v slovenskom jazyku.

Na Slovensko ste prišli ešte za čias bývalého nuncia arcibiskupa Giacoma Guida Ottonella. Odkedy ste vlastne boli u nás?

Prišiel som v auguste 2019. Slovensko bola moja druhá nominácia, predtým som bol tri roky v Zambii a Malawi, viac ako mesiac som bol chargé d’affaires aj v Zimbabwe.

V Afrike som pôsobil ako sekretár nunciatúry, čo môžeme nazvať aj post prvého spolupracovníka pána nuncia alebo v angličtine deputy head of mission.

Kedy hovoríme o chargé d’affaires?

To nastáva v prípade, keď je krajina bez nuncia. Napríklad keď nuncius ukončil misiu a nový ešte nebol ustanovený.

Túto situáciu ste zažili aj vy na Slovensku, keď sme pomerne dlhé obdobie nemali nuncia, až kým vlani v lete prišiel arcibiskup Nicola Girasoli.

Aj v Afrike som bol jeden rok chargé d’affaires. Tu na Slovensku som bol v tejto pozícii deväť mesiacov – od novembra 2021 do konca augusta 2022.

Deväť mesiacov je celkom slušná doba, pocítili ste ten rozdiel, keď ste prebrali zodpovednosť za celú nunciatúru?

Ako som spomenul, počas svojho pôsobenia na Slovensku som už mal skúsenosť z Afriky, čo znamená robiť chargé d’affaires. Keď som bol však v Zambii, išlo o moju prvú misiu, takže vtedy som si kládol otázky, aké to bude a či to zvládnem. Avšak na Slovensku, vďaka Bohu, to fungovalo veľmi dobre, mali sme nachystané veci a práca išla plynulo.

„Slovensku je síce malá krajina, ale vie ponúknuť pozitívny impulz aj pre iných.“ Zdieľať

Iste, je to iné, keď máte na nunciatúre prítomného aj nuncia, ale tu na Slovensku som mal dobrých spolupracovníkov, takže sme to zvládli.

Zambia a Slovensko sú dosť iné svety, tam je misionárske prostredie, u nás sú zase všetky štruktúry vybudované, každé má zrejme svoje výzvy. Ako ste vnímali našu krajinu?

V týchto posledných dňoch pred svojím odchodom hovorím, že od prvého dňa, čo som prišiel na Slovensko, som sa tu cítil ako doma. Je to iste aj tým, že som z Ukrajiny, čo je mentálne blízko, a aj kultúra našich národov i tradícia cirkvi majú k sebe blízko.

Moje pôsobenie bolo poznačené aj obdobím pandémie, prišiel som tesne pred covidom. Zažili sme návštevu Svätého Otca, čiže veľa vecí sme robili prvýkrát v živote, ale mentalita na Slovensku mi bola veľmi blízka.

Ako si máme predstaviť vašu prácu? Časť agendy tvorí korešpondencia s Vatikánom a nejaká komunikácia s predstaviteľmi cirkvi, zabudli sme na niečo?

Pre nás už nie je také ťažké zmeniť nunciatúru, lebo práca je podobná, či ste v Afrike, Ázii alebo v Európe. Naša činnosť je rozdelená na dve oblasti – budujeme vzťahy so štátom, lebo reprezentujeme Svätého Otca a Svätú stolicu, a potom druhá vec je podporovať lokálnu cirkev.

Takže kým iné ambasády majú len jednu úlohu – vzťah štátu so štátom, my máme okrem toho reprezentovať Svätého Otca, ktorý je nielen hlava štátu, ale aj hlava cirkvi.

V tejto druhej oblasti sa už môžu vyskytovať odlišnosti, lebo v Afrike máme pred sebou misiu, musíme budovať školy, nemocnice, kostoly a inde už je iná potreba; tu napríklad podporujeme morálne a kresťanské hodnoty a sme nápomocní biskupom.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Opíšem ten rozdiel ešte na jednom príklade – keď som prišiel z Afriky na Slovensko, videl som, ako v praxi funguje zbierka na dobročinné diela Svätého Otca. Teda kým v afrických krajinách je našou úlohou tieto peniaze správne prerozdeliť, u vás som videl, že nie je samozrejmosťou tieto prostriedky vyzbierať. Slováci sú veľmi štedrí v charitatívnych zbierkach.

Hovoríte, že vašou agendou je budovanie vzťahu lokálnej cirkvi so Svätým Otcom. Ako by ste zhodnotili postoj cirkvi na Slovensku v tejto otázke?

No, mali sme tu jeho návštevu a celý svet to videl. Cirkev na Slovensku má veľmi rada Svätého Otca, vie sa veľmi rýchlo pripraviť na jeho návštevu a veľmi dôstojne ho privítať.

Slovensku je síce malá krajina, ale vie ponúknuť pozitívny impulz aj pre iných.

Určite ste ako vatikánsky diplomat rád, že ste mali túto skúsenosť, veď onedlho si to zopakujete, ale k tomu sa ešte dostaneme. Na čo si zvlášť spomínate z návštevy pápeža Františka na Slovensku z ľudskej stránky?

Dotkla sa ma jedna vec: mali sme možnosť stretnúť sa s rôznymi ľuďmi zapojenými do príprav, či už z prostredia cirkvi, štátu, alebo aj s jednoduchými ľuďmi. Pre každého z nich bola návšteva niečím osobným. Mali sme priateľský rozhovor s týmito ľuďmi a videl som v každom z nich otvorenosť voči návšteve.

Každý sa pýtal, ako môže pomôcť. Mnohí ani nepozerali na hodinky a robili, dokedy bolo treba.

Mohli ste samotnú návštevu prežiť duchovne ako kňaz napriek tým povinnostiam?

Ja som ešte týždeň po nej prežíval všetky veci, aj vo vnútri. Iste, povinností bolo veľa. Veď Svätý Otec 15. septembra odišiel a ja som sa 16. septembra ráno o štvrtej zobudil s tým, či máme niečo robiť. (Smiech.)

Potom už prišli aj iné myšlienky, napríklad mesiac po návšteve sme urobili ďakovné stretnutie pre ľudí, ktorí prispeli k príprave tejto udalosti.

Čo znamenalo pre tento dom, že tu býval pápež?

Poviem malý príklad. Predtým ako som sa stal diplomatom, som pracoval ako bežný kňaz, osem rokov som videl, že keď má kňaz navštíviť nejakú rodinu, členovia domácnosti sa na to pripravujú.

Do tohto domu prišla hlava cirkvi, no my stále pripomíname, že to nie je náš dom, ale jeho dom tu na Slovensku a my Svätého Otca len reprezentujeme. Pápež František teda prišiel navštíviť nás vo svojom dome.

Musíme tento dom chrániť, ale zároveň je stále otvorený pre každého, kto potrebuje niečo zreferovať alebo mať nejaký rozhovor, prosbu, ponuku...

Ako opísať atmosféru, ktorá tu bola počas tých štyroch dní?

Ťažko ju opísať slovami, mali sme možnosť modliť sa s ním v našej kaplnke, bývať v jednom dome a rozprávať sa s ním. Tak ako po návšteve Jána Pavla II. z roku 2003, aj teraz tu máme tabuľku s nápisom, že v tomto dome býval Svätý Otec – to zostane zapísané pre históriu nielen tohto domu, ale aj pre celé Slovensko.

„Vojenskí kapláni na Ukrajine hovoria o mnohých zázračných udalostiach, pri ktorých by sme si rozumom povedali, že tí ľudia už musia byť mŕtvi, ale zostali nažive.“ Zdieľať

Podelím sa s jednou osobnou vecou – pýtal som sa jednej osoby – laika, ktorý mal pri prípravách aj počas návštevy jednu osobitnú funkciu: Čo znamená pre teba byť tak blízko Svätého Otca? On mi odpovedal: To je top, čo som mohol zažiť vo svojom živote.

Veriaci vnímajú nunciatúru ešte v tej súvislosti, že zohráva kľúčovú rolu pri výbere a menovaní biskupov miestnej cirkvi. Ako by ste opísali ten proces?

Je to moment, keď treba počúvať, analyzovať a modliť sa.

Pretože pri výbere biskupa nejde o to, že jeden človek si povie, že sa mu páči ten alebo onen. Je to proces štúdia a rozlišovania v modlitbe, kto môže na tom mieste najlepšie slúžiť Bohu a ľuďom.

Na Slovensku máme niektoré biskupské miesta neobsadené. Hovoríte, že je to proces, ktorý zahŕňa modlitbu aj analýzu. My veriaci laici sa určite môžeme za nových biskupov modliť, no často aj analyzujeme, čo je asi z ľudskej stránky pochopiteľné...

Pápež František nám dal príklad, pri každom stretnutí opakuje jednu vetu: Modlite sa za mňa.

Neodhalím nič nové, lebo to nie sú moje slová, ale ak chceme mať dobrých kňazov, rehoľníkov a biskupov, treba sa za nich modliť. Všetko závisí od veriacich laikov, či sa modlia za svojich pastierov s hlbokou vierou.

S pápežom Františkom na Slovensku. Foto: Apoštolská nunciatúra na Slovensku

Napadol mi jeden vtip. Manželia sa hádali a žena hovorila: Myslela som si, že keď sa budem modliť, budem mať super manžela. A on na to: Ja som sa modlil a mám dobrú manželku, a ako si sa ty modlila, takého máš manžela.

Tak je to aj v cirkvi, musíme spolupracovať. Každý deň sa pýtať samého seba, ako môžem pomôcť kňazovi, biskupovi, nielen si robiť nároky, ale opýtať sa, ako môžem byť užitočný.

Môžeme tomu teda rozumieť tak, že otázka výberu biskupov je spoločným dielom – Svätej stolice a bežných veriacich?

Vždy to tak bolo, od začiatku. Pretože v rámci procesu výberu biskupa sa počúvajú aj veriaci.

Dialo a deje sa to aj na Slovensku?

V celom svete.

V čase, keď vyjde tento rozhovor, budete už mimo Slovenska. Kde sa budete nachádzať?

Zvyknem hovoriť, že mám tri domy: tam, kde som sa narodil, môj rodný dom na Ukrajine. Potom za dom považujem Európu, pretože veľa rokov som strávil v Taliansku. A ešte pred Slovenskom som bol v Afrike, ako som už povedal. Takže teraz sa vraciam do svojho afrického domu.

Slovenský misionár na Ukrajine Peter Krenický pomáha a trpí spolu s veriacimi, Rusi ho zbili a deportovali

Pavol Hudák

Ruskí vojaci v novembri zbili slovenského kňaza, ktorý pôsobil v Melitopole. Vyhrážali sa mu, že ho zastrelia, a deportovali ho.

Tak veľmi na vás Afrika zapôsobila?

Áno, moja skúsenosť odtiaľ bola veľmi pekná, išlo o prvú skúsenosť ako diplomata, takže keď som mal skončiť, bolo mi to ľúto, lebo som tam objavil inú cirkev, odlišnú, ako je tá, na ktorú sme zvyknutí v Európe.

Keď som teraz dostal nomináciu ísť do Konžskej demokratickej republiky, niekto sa ma spýtal, či mám strach. Pretože, žiaľ, funguje stále stereotyp, že Afrika je niečo, čo má naháňať strach.

Takže nemáte strach? Len pred pár dňami sme čítali správy z tejto krajiny o útoku Islamského štátu pri protestantskom kostole, pri ktorom zahynulo desať ľudí a desiatky boli zranené.

Som pokojný, lebo viem, kam idem. Mám tam veľa priateľov, poznám tam ľudí, ktorí ma veľa naučili. Keď idem do novej krajiny, musím sa naučiť dve veci: jazyk, čo bolo v Zambii náročné, keďže hovoria viac ako 50 dialektmi, ale dôležitá je aj druhá vec – pochopiť ich kultúru a mentalitu. Pátri misionári hovoria, že treba rozumieť miestnym ľuďom, lebo každý krok, ktorý robia, má svoj dôvod.

Prídete do Konžskej demokratickej republiky len pár dní predtým, ako tam zavíta pápež František. Čo to znamená pre vás ako vatikánskeho diplomata?

Byť zapojený do prípravy a osobne prežívať návštevu Svätého Otca je vždy česť. Pri každej príprave je posledný týždeň najintenzívnejší, čo sa týka práce. Zo svojej strany sa budem snažiť byť užitočný pre miestneho pána nuncia, pre krajinu a podeliť sa o skúsenosť z pápežskej návštevy, ktorú som mal na Slovensku.

Ako vnímajú návštevu Svätého Otca v spomínanej africkej krajine?

Veľmi na ňu čakali a tak ako pre Slovensko je pre nich veľmi dôležitá. Takmer každá návšteva pápeža prináša začiatok niečoho nového. Často sa pýtame, čo môže priniesť návšteva v tej či onej krajine, no závisí to aj od nás samých.

S pápežom Františkom v priestoroch nunciatúry v septembri 2021. Vľavo nuncius Mons. Giacomo Guido Ottonello. Foto: Apoštolská nunciatúra na Slovensku

Od návštevy pápeža Františka na Slovensku uplynul už viac ako rok, ale stále pri stretnutiach s rôznymi ľuďmi vo farnostiach počúvam, aká to bola úžasná návšteva, a pýtajú sa, čo môžu ešte urobiť. Presne tak, otázka je, čo môžem spraviť pre túto návštevu ja.

Čo mohla podľa vás priniesť Slovensku?

Verím, že dala nový impulz nielen pre cirkev, ale pre celú krajinu. Ako si spomínate, bola to takmer prvá zahraničná návšteva Svätého Otca po covide, takže sme museli čeliť mnohým veciam, prispôsobiť sa viacerým skutočnostiam, ale zistili sme, že nás pandémia nezničila a môžeme mať odvahu ísť ďalej.

Prezradím jednu vec, len málo ľudí o tom vie. Na svätej omši v Šaštíne bola prítomná žena – ktorej sa napokon podarilo dostať aj požehnanie od Svätého Otca –, ktorá práve v ten deň dovŕšila sto rokov. Veľmi chcela byť prítomná na svätej omši, pričom vôbec nežiadala o stretnutie so Svätým Otcom, ale pripravovala sa už v predstihu, dala sa aj zaočkovať, aby mohla ísť do Šaštína.

Je povzbudivé, že pre osobu v takom vysokom veku, ktorá iste zažila počas svojho života veľa vecí, bola návšteva Svätého Otca a možnosť modliť sa s ním tak veľmi dôležitá.

V Afrike budete mať v štruktúre nunciatúry rovnakú funkciu ako na Slovensku?

Odlišnosť je v tom, že v Konžskej demokratickej republike je najväčšia nunciatúra na africkom kontinente. Konžská demokratická republika má oficiálne približne 105 miliónov obyvateľov, z toho katolíkov je okolo 52 miliónov.

„V Konžskej demokratickej republike prichádza každú nedeľu na svätú omšu na nunciatúre asi sto ľudí.“ Zdieľať

Máme 48 diecéz a 62 biskupov, čiže ide o veľké pole pôsobnosti. Takže kým na Slovensku je len nuncius a sekretár, v hlavnom meste Kinshasa pôsobí nuncius a dvaja sekretári. Odišiel prvý sekretár nunciatúry a ja tam idem na jeho miesto.

Môžem spomenúť aj to, že idem na miesto, kde už pôsobil jeden Slovák. V službách pápežskej diplomacie je Mons. Rastislav Zummer a on bol niekoľko rokov práve sekretárom na nunciatúre, kam smerujem.

Poďme ešte k jednej téme. Ste Ukrajinec aj diplomat. Ako z ľudskej stránky prežívate, čo sa deje vo vašej rodnej krajine?

Situácia nie je jednoduchá a nikto nevie odpovedať na otázku, ako sa bude ďalej vyvíjať.

Keď som navštívil rodičov a príbuzných, ktorí sa rozhodli zostať doma, videl som, že ľudia z celej krajiny sa modlia a dôverujú Bohu ako nikdy predtým. Pretože napriek všetkej podpore, ktorú poskytuje svet Ukrajine, musíme vnímať aj potrebu podpory, ktorú poskytuje Pán – modliť sa, ako hovorí aj pápež, aby sa skončila vojna nielen na Ukrajine, ale aj v iných častiach sveta.

Mám známych kňazov, ktorí tam slúžia ako vojenskí duchovní, čo je na Ukrajine pomerne nová vec, na Slovensku už je ordinariát, tam sa táto inštitúcia len vyvíja.

Títo vojenskí kapláni hovoria o mnohých zázračných udalostiach, pri ktorých by sme si rozumom povedali, že tí ľudia už musia byť mŕtvi, ale zostali nažive. Je to znamenie aj Božej ruky, ktorá zachraňuje.

Hovoril som s jedným kňazom, ktorý býval v dome, vedľa ktorého dopadli štyri rakety, vo vzdialenosti asi 25 metrov, aj moja sestra má dom neďaleko odtiaľ. Bolo tam veľa zranených, ale nikto nezomrel. Pritom vieme, že sila len jednej takej rakety môže zničiť celú bytovku.

Mnoho ľudí hovorí o Ukrajine ako o odvážnej krajine, ale máme dôverovať aj Bohu.

V súčasnosti ste jediný diplomat z Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Žijú v Konžskej demokratickej republike aj gréckokatolíci? Respektíve súvisí vaša nominácia s tým, že ste gréckokatolík?

Neviem o tom, či tam žijú, ale aj v Zambii boli gréckokatolíci. Moje menovanie však s touto otázkou nesúvisí. Idem tam ako diplomat a spolupracovník pána nuncia.

Naši predstavení na vatikánskom štátnom sekretariáte nás vždy povzbudzujú a pamätám si, keď sme mali prvé stretnutie so Svätým Otcom, ako povedal jednu vetu: Budete poslaní ako predstavitelia Svätej stolice, ale pamätajte na to, že ste predovšetkým kňazi a misionári.

S veriacimi na Slovensku. Foto: Apoštolská nunciatúra na Slovensku

Preto tam, kam prídeme, sa snažíme okrem svojej práce, ktorú vykonávame na nunciatúre, byť k dispozícii ako kňazi. V Zambii som viedol taliansku komunitu, slúžil som im omše a spovedal som ich. Cez víkend, keď je voľnejšie, som mohol slúžiť aj takto. Môj nový nuncius v Kinshase Mons. Ettore Balestrero mi oznámil, že každú nedeľu prichádza na svätú omšu na nunciatúre asi sto ľudí.

Aj na Slovensku ste mali pastoračné aktivity?

Áno. Poznal som jedného kňaza, otca Luciana Boguckého, minoritu, a chodil som k nim slúžiť. Na požiadanie a podľa spoločnej dohody medzi Mons. Giacomom Guidom Ottonellom, bývalým apoštolským nunciom, Jurijom Muškom, bývalým veľvyslancom Ukrajiny na Slovensku, a vladykom Petrom Rusnákom som chodieval aj do komunity Ukrajincov v Lamači, ktorá v tom čase, ešte pred vojnou, začínala fungovať.

Pred dvomi rokmi tam prišiel ukrajinský kňaz otec Igor Marusyn. Je to veľmi dobrý kňaz a teraz som tam chodil skôr spovedať alebo občas kázať. Inak, veľmi rád spovedám, takže keď ma pozvú, idem ochotne.