Veronika Gavalová porodila vlani v septembri vytúženú dcérku, ktorá bola na svete necelú hodinu. Už v prvých mesiacoch tehotenstva jej totiž diagnostikovali acranius.

Ide o genetickú poruchu, ktorá spôsobuje, že bábätku sa nevyvinie lebečná kosť. Dieťa môže umrieť počas tehotenstva, pri pôrode alebo tesne po ňom. Aj keď Veronike lekári odporúčali ukončiť tehotenstvo, nemala žiadne pochybnosti o tom, že dieťatko donosí.

Vo februári prichádzame za Veronikou a Tadeášom Gavalovcami do ich prešovského bytu. To, čo prežili, nazývajú svedectvom a chcú o ňom otvorene rozprávať.

Vo dverách nás privíta Tadeáš spolu s dvoma synmi, štvorročným Tobiáškom a dvojročným Tadeáškom. Usádzame sa v obývačke, po chvíli prichádza aj Veronika.

Kým staršieho Tobiho okamžite upúta náš fotoaparát, mladší Tade sa s veľkou chuťou púšťa do medu, ktorý nám priniesli k čaju. Chlapci cez deň nespali, ale evidentne majú kopec energie na to, aby s nami vydržali celý rozhovor.

Aj keď ide o vážnu tému a naše otázky sú opatrné, manželia sú od začiatku uvoľnení a otvorení.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Nevidím žiadny negatívny dôsledok toho, čo sme prežili. Uvedomujem si, že pre niektorých ľudí to môže vyznievať zvláštne. Bolo to náročné, ale ako keby sme cez to obdobie našli samých seba. Našli sme Boha, našu silu. Spoznali sme ho ako dobrého a milujúceho Otca, ktorý nás miluje za každých okolností. Pochopili sme, že na to nie sme sami. Možno je to len skúška tak, ako bol skúšaný Jób. Neviem, ale verím, že sa to raz dozvieme,“ odpovedá Veronika na otázku, či sa neobáva, že neskôr ju z celej tejto situácie niečo negatívne alebo nespracované dobehne.

Tadeáš pritakáva a hovorí, že sa budúcnosti ani ďalších bolestivých dôsledkov neboja. „Myslím, že to bude mať skôr pozitívne účinky. Jednak nás to viac stmelilo a povzbudzuje a posilňuje to aj našu širšiu rodinu.“

O tom, že ich dieťatko má vážny problém, nepovedali všetkým, informovali len blízkych. Teraz, po Terezkinej smrti, majú skúsenosť, že ak o tom začnú otvorene rozprávať, ľudia sú zháčení, nevedia, čo sa môžu pýtať a či vôbec.

Prečo o tom teda chcú rozprávať verejne? „Pár mesiacov po pohrebe sme si uvedomili, že z toho nemáme nejaký extra smútok. Nemáme pocit, že je problém baviť sa o tom. Povedali sme si, že nech je to na povzbudenie iným,“ vysvetľuje Tadeáš.

Veronika dodá, že na to majú potvrdenie od Boha. „Máme ohlasovať a rozprávať o tom, čo vykonal v našom živote. Je mocnejší než naše nedokonalosti a slabosti.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Hmotným odkazom má byť aj pripravované CD. Piesne, ktoré zložila a napísala Veronika, vznikli pred rokmi, ale až počas tehotenstva pocítili, že je ten správny čas pustiť ich do sveta. „Piesne nám začali dávať zmysel, prihovárali sa nám, špeciálne Veronike. Povedali sme si, že ich nahráme pre Terezku,“ hovorí Tadeáš.

Slzavé údolie aj odporúčanie lekárov

Akákoľvek iná ako pozitívna správa vyruší každú tehotnú ženu. Ako zvládla Veronika fakt, že jej dieťa nemá žiadnu šancu na prežitie?

Po prvom vyšetrení sa najskôr dozvedela, že mu nebije srdce. Na ďalšom, už u inej lekárky, síce videli na ultrazvuku vitálne dieťa, ktoré žije, ale lekárka im naznačila, že je tam problém. Acranius definitívne potvrdilo ďalšie morfologické vyšetrenie. Veronika hovorí, že paradoxne najviac plakala pre nebijúce srdiečko.

„Mala som slzavé údolie a odovzdávala som Pánu Bohu bábätko. Čítala som Božie slovo a hovorila som, že on dáva život v hojnosti. Povedala som si, že mu dôverujem, aj keď je to náročné a bolí ma to, ale verím, že vie, čo je pre mňa najlepšie, aby som bola spasená a mala večný život,“ spomína Veronika.

Pre Tadeáša bolo, naopak, najťažšie, keď sa potvrdilo, že dieťatko má genetickú poruchu. „To obdobie počas Veľkej noci bolo náročné. Potom to už bolo jednoduchšie.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Veronika hovorí, že lekári im odporúčali ukončenie tehotenstva. „Pre mňa bolo absolútne nepredstaviteľné, keď nám vraveli, že máme prerušiť tehotenstvo, lebo budem zbytočne trápiť seba aj bábätko. Hovorili, že sa nemáme vystavovať takej bolesti. Boli aj také názory iných, že by nedokázali žiť s vedomím, že dieťatko sa narodí a zomrie. Ale pre nás bolo nepredstaviteľné, že by sme mali vziať život,“ opisuje Veronika a dodáva, že je to práve Boh, ktorý to má v rukách.

Po potvrdení diagnózy mali obaja nádej, že sa ešte niečo Božou mocou môže zmeniť. Verili do posledného dňa.

Veronika prináša fotku z ultrazvuku a ukazuje nám aj rodinný album. Na fotke z leta vidíme šťastnú rodinku, na ktorej je Tadeáš, chlapci a tehotná Veronika. Všetci uvoľnení a usmiati.

Ťažšie chvíle zažívala Veronika pri tehotenských kontrolách, keď museli od lekárov počúvať znova to isté. „Keď vám niekto hovorí negatívne veci, tak na to začnete myslieť.“ Každému novému lekárovi museli zas vysvetľovať všetko odznova.

Ku koncu tehotenstva, keď už chodili do inej nemocnice, opäť počúvali, čo tu s tou diagnózou ešte robia. „Bolo nepríjemné počúvať to?“ pýtam sa Veroniky. „Brala som to tak, že ani Pán Ježiš nemal na ružiach ustlané, mal to oveľa ťažšie, ľudia ním opovrhovali a čo ja teraz? Bola to pre mňa česť, trpieť pre Ježiša.“

Velebí moja duša Pána

Chlapcov už medzitým dobehlo, že nespali, ich aktivity sa o čosi zvoľnili a badať na nich začínajúcu sa únavu. Po celý čas sú s nami v obývačke. Nechce sa im ísť do detskej ani nám ukazovať hračky. Tobi chodí akurát kontrolovať rodičovský mobil, či sa správne nabíja, a mladší Tade je s nami pri gauči.

Hneď po tom, ako Veronika povie, že svoj veľký boj odovzdávala Bohu, si začína Tadeáško spievať.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Všetci sa usmievame, keď spoznávame evanjeliový chválospev Magnifikat. „Velebí, velebí, velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi,“ zaspieva malý Tade skomolene, ale hudobne úplne presne a niekoľkokrát.

Zaujíma nás, či Veronika niekedy cítila nespravodlivosť alebo hnev a riešila, prečo sa to stalo práve jej. „Boli aj sebaobviňovacie myšlienky. Mala som pocit, že som prežila taký veľký útok, že nielen to, čo sa deje okolo mňa, je veľké zlyhanie, ale aj ja sama. V tom celom som prežívala útok na vlastnú identitu,“ priznáva.

Ako sa s tým dokázala vyrovnať? Vedela, že týmto myšlienkam nemôže dávať priestor, lebo ju to zruinuje. Chcela stáť na Božích slovách, na pravde.

„Stále sme túžili mať dievčatko. Pýtala som sa Pána Boha, čo to má znamenať. Že je to také zvláštne, že neviem, prečo to tak robí. Ale potom som sa snažila nad tým nepremýšľať. Niekedy je najlepšie neriešiť to, odovzdať sa Pánu Bohu,“ konštatuje.

Jej víťazstvo nad negatívnymi myšlienkami je výsledkom toho, že celý svoj boj odovzdala Bohu a oň už za ňu bojoval.

S Terezkou Matteou

Priblížili sme sa k rozprávaniu o pôrode. Tadeáš spomína, že bolo evidentné, že nešlo o bežný pôrod. Sála bola plná lekárov a sestier. Aj keď Veroniku na poslednú chvíľu vystrašila možnosť, že by mala rodiť cisárskym rezom, napokon porodila prirodzene.

„Matteu zobrali na klasické váženie, prišla sestrička, že diagnóza je potvrdená. Pokrstili ju, napojili na prístroje. Povedali nám, že nevedia, ako dlho bude žiť a aké to celé bude,“ opísal narodenie Tadeáš.

Terézia Mattea bola s rodičmi asi 20 minút, srdiečko jej bilo, pľúca však nefungovali, pretože im mozog nevysielal žiadny impulz.

Ako strávili rodičia krátky čas so svojou dcérou? „Hladkali sme ju, rozprávali sme na ňu, modlili sme sa. Otvorili sme si Božie Slovo v aplikácii a tam sa nám ukázal verš: Z úst nemluvniat a dojčiat si si pripravil chválu.“

Mattea sa narodila na sviatok svätého Matúša. Žila približne 55 minút.

Pohreb, ktorý bol o niekoľko dní, bol len za účasti rodičov a kňaza. „Tak sme to chceli, vysvetlili sme to aj našim rodičom.“ Ešte v ten deň zvládla Veronika v štúdiu naspievať pieseň na CD. Tadeáš hovorí, že v piesni tie emócie cítiť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Veronika a Tadeáš rozprávajú o posledných chvíľach vyrovnane, presvedčivo a bez sĺz. „Myslím si, že Terezkinou smrťou sa všetko ešte len začalo. Začala sa nová etapa, o ktorej ešte nevieme, čo všetko bude zahŕňať,“ hovorí Tadeáš.

Stretneme sa v Legolande

Vnímajú chlapci to, čo sa stalo? Mladší Tade nie, ale Tobi videl, že mamke zrazu brucho zmizlo, pýtal sa. Čo by povedal Tobi o svojej sestričke Terezke Mattei? „Že sa stretneme v Legolande,“ odpovie s úsmevom a bez váhania.

Gavalovci vedia, že takáto udalosť je náročná najmä pre tých, ktorí prišli o svoje prvé dieťa. „Chceme o tom hovoriť, aj cítime povinnosť a záväzok voči všetkým ľuďom, ktorí nás v modlitbách niesli. A chceme dať nádej aj iným, lebo Pán Boh je Boh nádeje, viery a lásky,“ odkazuje Veronika.

Aká je ich ďalšia predstava o rodine? Tadeáš so smiechom odpovedá: „Dohoda zatiaľ platí. Chceli by sme mať štyri deti. Mali sme dohodnuté, že prvý bude Tobiáš, druhý Tadeáš, to už je realita. Pri dievčatách sme sa tak dohodli, že prvá bude Terezka a druhá Veronika. Otázka ešte je, či štyri žijúce.“

Ak by mali ešte jedného chlapca, určite by mu dali meno Matteo.

Veronika a Tadeáš veria, že ich svedectvo a CD pomôžu všetkým, ktorí prežili ťažké chvíle: párom, ktoré túžia po dieťatku alebo ho stratili, osamelým, ktorí si hľadajú životného partnera, ale aj tým, ktorí trpia nejakou chorobou.

„Ak by to pomohlo len jednému človeku, tak to má zmysel. Chceme odovzdávať ďalej požehnanie, ktoré sa nám dostalo,“ zakončuje Veronika a Tadeáš súhlasí.

Lúčime sa s Gavalovcami. Spoznali sme ich svedectvo o strate, ktorú manželia označili ako „zdanlivo veľkú“. A my už rozumieme, ako to vlastne mysleli.