Ladislav Nemet (66) je rodák zo srbskej Vojvodiny. Ako člen rehole verbistov bol na misiách na Filipínach, potom pôsobil ako teológ v Rakúsku, Maďarsku i Chorvátsku, pracoval aj pri OSN vo Viedni. Dnes je arcibiskupom v Belehrade a vedie biskupskú konferenciu, ktorá zastrešuje Srbsko, Čiernu Horu, Severné Macedónsko a Kosovo.

Počas európskeho synodálneho stretnutia v Prahe poskytol pre Svet kresťanstva rozhovor, v ktorom hovorí nielen o svojej misii v krajinách bývalej Juhoslávie, ale aj o vzťahu katolíkov k téme národa a vyjadril sa tiež k citlivej téme Kosova.

Vaše meno je Ladislav Nemet. Znamená to, že máte slovenské aj maďarské korene?

Som Maďar narodený v Srbsku. Moje krstné meno je Ladislav z toho dôvodu, že tak sa uvádzalo vtedy v registroch, nemohla sa použiť jeho maďarská verzia.

Prečo?

Bolo to v roku 1956, keď vládol v Juhoslávii režim negatívne nastavený voči etnickým menšinám. Všetko sa robilo tak, ako keby boli v Srbsku všetci Slovania. Tak mi napísali meno Ladislav a aj priezvisko mi zapísali bez akcentu, ktorý je dôležitý v maďarčine.

Nerobím však z toho vedu, som jednoducho Ladislav Nemet. Ale pokiaľ ide o korene, na ktoré ste sa pýtali, tak rodina mojej matky prišla do regiónu Vojvodina, kde som sa narodil, po oslobodení od osmanskej vlády práve z oblasti dnešného okolia Bratislavy.

Bola to teda zmiešaná slovensko-maďarská rodina. Vo Vojvodine sme žili všetci spolu – Maďari, Slováci, Nemci i Srbi. Tam som sa narodil a vyrástol.

Ako kňaz ste boli misionárom na Filipínach, neskôr ste pôsobili v Rakúsku. Ako tieto a ďalšie skúsenosti ovplyvnili vašu súčasnú rolu arcibiskupa Belehradu? Pomohli vám?

Vždy som sa snažil poznať miestnu kultúru, kde som pracoval. Ako verbisti máme princíp, že keď prídete do novej krajiny, musíte sa spoznať s ľuďmi a naučiť sa jazyk. Spolu s tým aj idey, kultúru a spôsob spoločného života.

Vďaka tomu som mal možnosť spoznať život miestnych farností, mal som skúsenosť s dobrými aj s menej dobrými vecami. Snažil som sa mať rozšírené obzory, najmä po formácii, ktorú som absolvoval v Poľsku. Veru, videl som mnohé veci.

Arcibiskup Belehradu Ladislav Nemet počas rozhovoru pre Svet kresťanstva v Prahe. Foto: CCEE/Jana Podhorská

Biskupská konferencia, ktorej predsedáte, zahŕňa Srbsko, Čiernu Horu, Severné Macedónsko a Kosovo. Ide o región poznačený konfliktmi, v ktorom sú zároveň katolíci menšinou. Aká je teda vaša pozícia, respektíve misia?

Svätá stolica v roku 1994 rozhodla, že nás spojí, teda Srbsko, ďalej Macedónsko – ktoré medzičasom zmenilo názov na Severné Macedónsko –, Čiernu Horu a aj Kosovo, ktoré vyhlásilo nezávislosť.

Za dôležité považujem, že my katolíci môžeme vydať svedectvo o tom, že existuje možnosť a schopnosť žiť spolu. Popri napätiach, ktoré sme mali, a stále nejaké vnímame aj dnes, sme schopní sláviť spolu eucharistiu a mať aj ďalšie spoločné aktivity ako kultúrne podujatia či jednoducho sa navštevovať.

V názve vašej biskupskej konferencie sú mená svätých Cyrila a Metoda. Na Slovensku vnímame snahy politikov zneužiť historický odkaz spájaný so solúnskymi bratmi. Aj v kontexte vzťahov medzi národmi v bývalej Juhoslávii – aký je podľa vás správny vzťah katolíka k národnej otázke?

Boh stvoril človeka, takže na prvom mieste sme členmi ľudskej rodiny. Potom je tu skutočnosť, že som sa v istom veku – povedzme, keď som mal rok či dva – naučil svoj rodný jazyk. Lenže čo sa stalo predtým? Bol som pokrstený. A to po troch týždňoch. (Úsmev.)

Takže kresťanská katolícka identita sa zrodila vo mne pred tým, ako som povedal čo len jedno slovo vo svojom rodnom jazyku.

Tým chcete povedať...

... že pre mňa je veľmi dôležité byť súčasťou etnickej skupiny, hovoriť jej jazykom a iste ma ovplyvnilo aj to, že som patril k menšine, ktorá žila v bývalej Juhoslávii, dnes Srbsku, kde sa stále kládol dôraz na to, kde je moja vlasť, aká je moja identita a materský jazyk.

Podľa mňa však skutočný katolík, ak by si musel vybrať, tak by si mal na prvom mieste zvoliť Katolícku cirkev – a až potom je Maďar, Slovák a podobne. Lebo najdôležitejší je krst.

Aj tu v Prahe počas synody sme počuli, že základom kresťanského života je krst a z neho vyplýva aj idea kráľovského kňazstva, ktorú nám Kristus dal v krste. Takže nezáleží, odkiaľ pochádzam a akým jazykom hovorím.

Ako vnímate túto synodu z pozície viceprezidenta Rady európskych biskupských konferencií? Veľa sa hovorilo o tom, že nemecká skupina spôsobí „bombu“ v diskusii, ale pôsobí to skôr tak, že Nemci sa zdajú byť trochu sklamaní, no k „výbuchu“ nedošlo. Súhlasíte?

Súhlasím s touto optikou. Aby som povedal pravdu, tento kontinentálny krok sa udial prvý raz v dejinách. Nemáme s tým žiadnu skúsenosť ako Európa. Čo mi pripadá ako veľmi významné na tomto podujatí, že ľudia sú veľmi pozitívni.

Ako hodnotíte samotné stretnutie?

Podľa mňa všetky delegácie z biskupských konferencií prišli s očakávaním, že sa urobí niečo veľké, možnože sa prijme nejaký záver v zmysle, že sme niečo zmenili, urobili cirkev lepšou, modernejšou. Alebo, naopak, tradicionalistickejšou, lebo aj takí sem prišli, čo by chceli udržať všetko ako v 16. storočí.

Foto: CCEE/Jana Podhorská

Takže sme tu v Prahe dospeli ku komplexnému obrazu cirkvi v Európe, kde existujú rôzne idey a prístupy k evanjeliu a pastorácii. Niektorí by chceli zostať v čase Tridentu, iní zase, naopak, skočiť až do 23. storočia, keď to preženiem. (Úsmev.) Vskutku, objavili sa tu všetky možné názory a podľa mňa ide o historický úspech.

V čom bolo synodálne stretnutie prelomové?

Už celé roky som súčasťou rôznych medzinárodných cirkevných organizácií. Všímam si, že vždy, keď sme sa niekde stretli na oficiálnych podujatiach, tak sa medzi nami biskupmi o problémoch a napätiach, ktoré existujú medzi rôznymi krajinami, hovorilo mimo veľkých ául, nikdy nie v sále. Tentoraz sa priamo v sále aj za účasti laikov veľmi priamo hovorilo o problémoch, výzvach, napätiach a ťažkostiach.

Čo je najväčšia ťažkosť, s ktorou sa boríte vy?

S emigráciou. Zo Srbska odíde každý rok 50-tisíc ľudí, sú v najlepších rokoch, dobre pripravení, aj s deťmi. Naša cirkev, ale aj štát tak prichádza o ľudské zdroje.

Dotknime sa ešte Kosova. Ako vidíte túto citlivú tému v kontexte, o ktorom sme sa doteraz rozprávali?

Vidím to takto: keď medzinárodné spoločenstvo vyvinie veľký tlak na Srbsko a Kosovo, aby dospeli k riešeniu, môžu sa udiať veci. Najprv prídu demonštrácie, potom nastanú veľké polemiky na televíznych obrazovkách a v novinách a na konci spravia mocní nejakú vec malého rozsahu – ale v zákulisí – a potom sa to po dvoch či troch mesiacoch publikuje. Toto je zrejme spôsob, ako prísť k riešeniu, aspoň funkčnému. Pretože Srbsko určite neuzná – čo je podľa mňa správne – nezávislosť Kosova, keďže odišli sami.

Na druhej strane, v Kosove je dnes srbská prítomnosť na úrovni 1,5 percenta populácie. Po ľudskej stránke je takmer nepredstaviteľné, že toto môže byť základ pre znovuzjednotenie so Srbskom.

Okrem toho, tak Srbsko, ako aj Kosovo sú malé krajiny. Srbsko so svojimi 6,5 miliónmi obyvateľov a Kosovo s takmer dvomi miliónmi, ale čo to znamená v Európe alebo vo svete?

Preto je pre mňa dôležité, či sa európskym krajinám podarí naďalej vytvárať priestor s otvorenými hranicami a s podmienkami pre kvalitný a normálny život. Lebo žijeme 60, 70 či 80 rokov a z toho už 30 rokov je Srbsko vo vojne s Kosovom. Znamená to, že ak sa niekto narodil pred tými tridsiatimi rokmi, už je dnes dospelým a nikdy nežil bez tohto napätia. A načo to je dobré?

Čo vnímate ako dôležité z pohľadu náboženského života v otázke srbsko-kosovských vzťahov?

Prirodzene, je potrebné, aby sa zachránili a udržali všetky pravoslávne sanktuáriá v Kosove, aby tam pravoslávni veriaci mohli bezpečne a bez strachu ísť do kostola či kláštora.

Mnohé otázky sú otvorené, ale podľa mňa od roku 2013, keď sa začali prístupové rokovania so Srbskom do EÚ, veci sa menia. Len dúfam, že sa dospeje k mierovému riešeniu.