Kardinál Schönborn: Neviňte pápeža z relativizmu

Kardinál Schönborn: Neviňte pápeža z relativizmu

Kardinál Christoph Schönborn dnes na poludnie predstavil vo Vatikáne novú Františkovu exhortáciu Amoris laetitia. Prinášame to najdôležitejšie z jeho prezentácie.

František hovorí na týchto 200 stranách „O láske v rodine“ a činí to tak konkrétne, tak jednoducho, tak hrejivo, ako keď nás 13. marca 2013 ako novozvolený pápež pozdravil svojím „Buona sera“.

Aby som to predostrel hneď na začiatku: cirkevné dokumenty nepatria často k čitateľsky vďačným literárnym útvarom. Tento pápežský dokument je čitateľný. A ten, kto sa nedá odstrašiť jeho rozsahom, objaví radosť z konkrétnosti a realizmu tohto textu. (...)

V cirkevnom jazyku, ktorý sa týka manželstva a rodiny, je často tendencia, azda nevedomá, vyjadrovať sa o rôznych životných skutočnostiach akosi dvojkoľajne. Na jednej strane sú tu manželstvá a rodiny, ktoré sú „v poriadku“, ktoré zodpovedajú pravidlám, v ktorých všetko „súhlasí“ a všetko „sedí“, a potom sú tu „neregulárne“ situácie, ktoré predstavujú problém. Už len slovom „neregulárne“ sa vsugerúva, že toto rozlíšenie možno spraviť tak číročisto.

Potrebujeme rozlišovanie a sprevádzanie

Ten, kto sa ocitne na strane „neregulárnych“, bude musieť žiť s tým, že tí „regulárni“ stoja na druhej strane. Aké je to bolestivé pre tých, čo pochádzajú z rodiny, v ktorej vyrastali s nevlastnými súrodencami, poznám z vlastnej rodinnej situácie. Cirkevný jazyk vie byť zraňujúci, môže vnútiť pocit vylúčenosti.

Pápež František dal svojmu dokumentu motto: „Ide o to integrovať všetkých.“ Pretože ide o základný evanjeliový postoj: My všetci potrebujeme milosrdenstvo! „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň!“ Všetci, nech sa nachádzame v akejkoľvek manželskej a rodinnej situácii, sme na ceste. Aj manželstvo, pri ktorom nie všetko „sedí“, je na ceste. Musí rásť, učiť sa, zvládnuť nové etapy. Pozná hriech a zlyhanie, potrebuje zmierenie a nový začiatok, a to až do vysokého veku.

Aj manželstvo, pri ktorom nie všetko „sedí“, je na ceste. Zdieľať

Pápežovi Františkovi sa podarilo zachytiť všetky situácie bez toho, aby katalogizoval, kategorizoval, s pohľadom akejsi fundamentálnej láskavosti, ktorá má niečo dočinenia so srdcom Boha, s očami Ježiša, ktoré nikoho nevylučujú, všetko prijímajú a všetkým priznávajú „radosť z Evanjelia“. Preto je čítanie Amoris Laetitia také blahodarné. Nikto sa nemusí cítiť odsúdený, opovrhnutý. V tejto atmosfére prijatia sa stávajú slová o kresťanskom pohľade na manželstvo a rodinu pozvaním, povzbudením, radosťou z lásky, v ktorú môžeme veriť a ktorá nikoho, skutočne a úprimne nikoho nevylučuje.  

Tento základný postoj prechádza celým dokumentom. Je hlbším dôvodom pre obe ďalšie kľúčové slová: rozlišovať a sprevádzať. Neplatia len pre „takzvané neregulárne situácie“ (Pápež František pritom zdôrazňuje ono „takzvané“!), ale pre všetkých ľudí, pre každé manželstvo, pre každú rodinu. Pretože všetci sú na ceste a všetci potrebujú „rozlišovanie“ a „sprevádzanie“. 

Moja veľká radosť z tohto dokumentu spočíva v tom, že dôsledne prekonáva toto umelé, vonkajškové, číročisté delenie na „regulárne“ a „neregulárne“ a na všetkých kladie spoločný nárok evanjelia, presne podľa slov svätého Pavla: „Boh všetkých uzavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval.“

Čo ako katolíci robíme zle

Tento neprerušený princíp včlenenia, pravdaže, robí viacerým starosti. Nedávame tu za pravdu relativizmu? Nestáva sa z milosrdenstva, o ktorom sa tu tak veľa hovorí, ľubovôľa?

Už niet viac jasných hraníc, ktoré nesmú byť prekročené, už niet viac situácií, ktoré nemožno objektívne označiť za neregulárne, áno, za hriešne? Neposilní tento dokument istú laxnosť, akési „everything goes“? Nie je napokon Ježišovo milosrdenstvo často veľmi prísnym, náročným milosrdenstvom?

Aby som to vyjasnil: Pápež František nepripúšťa pochybnosti o svojom úmysle a našej úlohe: „Ako kresťania nesmieme rezignovať na to, aby sme sa vyjadrovali v prospech rodiny. (...) Ale žiada sa od nás zodpovednejšie a šľachetnejšie konanie, ktoré spočíva v tom, aby sme ukázali dôvody a motivácie, prečo sa rozhodnúť pre manželstvo a rodinu, aby boli ľudia skôr ochotní odpovedať na milosť, ktorú im ponúka Boh.“

Pápež František je presvedčený, že kresťanský pohľad na manželstvo a rodinu má aj dnes nezdolnú príťažlivosť. Ale žiada zreteľnú sebakritiku: „Súčasne musíme pokorne a realisticky priznať, že náš spôsob, akým odovzdávame ďalej kresťanské presvedčenie, a spôsob, akým pristupujeme k ľuďom, niekedy vyprovokoval to, na čo sa dnes sťažujeme. (...)

Pápež František je presvedčený, že kresťanský pohľad na manželstvo a rodinu má aj dnes nezdolnú príťažlivosť. Ale žiada zreteľnú sebakritiku. Zdieľať

Inokedy sme predstavovali až príliš abstraktný teologický ideál manželstva, ktorý bol konštruovaný takmer umelo a vzdialene od konkrétnej situácie a skutočných možností reálnych rodín. Toto prehnané idealizovanie, najmä keď sme nevzbudzovali dôveru v milosť, manželstvo neukazoval ako nasledovaniahodné či atraktívnejšie, ale spôsoboval pravý opak.“

Z pápeža Františka hovorí jeho hlboká dôvera v srdcia a túžby ľudí. Veľmi pekne to vyjadruje v statiach o výchove. Cítiť tu veľkú jezuitskú tradíciu výchovy k sebazodpovednosti. Dotýka sa dvoch protikladných nebezpečenstiev: „Laissez-faire“ (tolerancie voči svojvôli) a obsesie všetko kontrolovať a ovládať. Na jednej strane platí: „Rodina nesmie prestať byť miestom ochrany, sprevádzania, vedenia. Stále je potrebný dozor. Prenechať deti sebe samotným nie je nikdy zdravé.“

Ostražitosť môže byť aj prehnaná: „(...) Ak je otec posadnutý potrebou vedieť, kde je jeho syn, kontrolovať všetky jeho pohyby, bude sa len usilovať ovládať jeho priestor. Týmto spôsobom ho však nevychová, neposilní ho a nepripraví ho na to, aby čelil výzvam. Predovšetkým je dôležité, aby s veľkou láskou v synovi vyvolal procesy zrenia jeho slobody, schopnosti, duchovného rastu a starostlivosti o pravú samostatnosť.“

Pápež mnohých sklame

Myslím si, že je veľmi osvetľujúce spojiť tieto myšlienky o výchove s myšlienkami o pastorálnej praxi cirkvi. Pretože presne v tomto zmysle pápež František vždy hovorí aj o dôvere vo svedomie veriacich: „Sme povolaní k tomu, aby sme formovali svedomia, nie však k tomu, aby sme si nárokovali ich nahradiť.“

Veľká otázka však znie: ako sa formuje svedomie? Ako príde k tomu, čo je kľúčovým pojmom celého veľkého dokumentu, kľúčom k pravému pochopeniu želania pápeža Františka: „osobné rozlišovanie“, obzvlášť v zložitých, komplexných situáciách?

Rozlišovanie je centrálnym pojmom ignaciánskych exercícií. Pretože tieto nám majú pomáhať v tom, aby sme rozlišovali vôľu Boha v konkrétnych životných situáciách. Takéto rozlišovanie je podstatou zrelej osobnosti a k tomuto dozrievaniu osobnosti má práve pomôcť kresťanská cesta: žiadne diaľkovo riadené automaty, ale v priateľstve s Kristom dozretí ľudia.

Len tam, kde rástlo osobné rozlišovanie, môže dôjsť aj k „pastorálnemu rozlišovaniu“, ktoré je predovšetkým dôležité „vzhľadom na situácie, ktoré nie celkom zodpovedajú tomu, čo nám prikazuje Pán“.

(...)

Rozhodujúce tvrdenia stoja v Amoris laetitia 300. Určite sa ešte postarajú o diskusiu. Sú však tiež dôležitým vyjasnením a výhybkou pre druhú cestu. Najskôr vyjasnenie: „Keď sa zohľadnia bezpočetné rozdiely konkrétnych situácií (...), možno rozumieť, že od synody alebo od tohto dokumentu sa nedali očakávať nové, všeobecné reguly kánonického druhu, ktoré by sa dali uplatniť na všetky prípady.“

Kresťanská cesta: žiadne diaľkovo riadené automaty, ale v priateľstve s Kristom dozretí ľudia. Zdieľať

Mnohí takúto normu očakávali. Budú sklamaní. Čo je možné? Pápež to hovorí so všetkou jasnosťou: „Je možné len vyjadriť nové povzbudenie k zodpovednému osobnému a pastorálnemu rozlišovaniu jednotlivých špecifických prípadov.“

Jednoduché recepty neexistujú

(...) Pápež František pomenúva dva chybné postoje: jedným je rigorizmus: „Pastier sa preto nesmie uspokojiť s tým, aby na ľudí, ktorí žijú v „neregulárnych“ situáciách, aplikoval morálne zákony, akoby to boli skaliská, ktoré dopadajú na ich životy. To je prípad uzavretých sŕdc, ktoré sa dokonca zvyknú skrývať za učením cirkvi.“

Na druhej strane cirkev nesmie v žiadnom prípade „rezignovať, aby predkladala dokonalý ideál manželstva, Boží plán v celej jeho veľkosti“.

Je samozrejmé, že mnohí kladú otázku: A čo hovorí pápež na sprístupnenie sviatostí pre osoby, ktoré žijú v „neregulárnych“ situáciách?

Už pápež Benedikt povedal, že neexistujú žiadne „jednoduché recepty“. A pápež František ešte raz pripomína nevyhnutnosť rozlišovať podľa línie Familiaris Consortio Jána Pavla II.

„Rozlišovanie musí napomôcť, aby sme možné cesty odpovede na Boha našli uprostred obmedzení. Vo viere, že všetko je biele alebo čierne, si občas uzatvárame cestu milosti a rastu a odoberáme odvahu pre cesty posväcovania sa, ktoré oslavujú Boha.“

A pápež František pripomína dôležité slovo, ktoré napísal v Evangelii Gaudium: „Malý krok uprostred veľkých ľudských obmedzení môže byť Bohu milší než navonok korektný život toho, kto žije svoje dni bez toho, aby natrafil na ťažkosti hodné zmienky.“

V zmysle „via caritatis“ hovorí potom pápež jednoducho a prosto „v poznámke pod čiarou“, že „v niektorých prípadoch“ môže byž podaná aj pomoc sviatostí. K tomu neponúka nijakú kazuistiku, nijaké recepty, ale oprašuje svoje známe slová: „Pripomínam kňazom, že spovednica sa nesmie stať mučiarňou, ale miestom Pánovho milosrdenstva“ a: „Eucharistia, hoci predstavuje plnosť sviatostného života, nie je odmenou pre dokonalých, ale veľkorysým liekom a potravou pre slabých.“  

Nepreťažíme našich duchovných pastierov tým, ak „rozlišovanie situácií“ nebude presnejšie upravené? Pápež František si túto starosť uvedomuje: „Rozumiem tým, čo uprednostňujú neúprosnú pastoráciu, ktorá nedáva dôvod na žiadne zmätky.“ Namieta však: „Kladieme milosrdenstvu toľko podmienok, že ho temer vyprázdňujeme a zbavujeme konkrétneho zmyslu a reálneho významu, a to je najhorší spôsob, akým rozriediť Evanjelium.“

Pápež František verí na „radosť z lásky“. Tá dokáže nájsť cestu. Ona je kompasom, ktorý nám ukazuje cestu. Je cieľom a zároveň cestou, pretože Boh je láska a pretože láska je z Boha. Nič nie je také náročné ako láska. Nedostať ju zadarmo. Preto by sa nemal nikto báť, že pápež František so svojou Amoris laetitia pozýva na príliš jednoduchú cestu. Jednoduchá nie je. Ale je plná radosti!

 

Spracoval Martin Hanus

Foto: TASR

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo