Vo veku 89 rokov zomrel emeritný košický arcibiskup, posledný veľký vyznávač vernosti pápežovi, cirkvi a pravde a trpiteľ pre túto vernosť z čias komunizmu Mons. Alojz Tkáč.

Jeho meno prvýkrát zaznelo v celom Československu, keď v októbri 1974, v čase zúriacej normalizácie a skrze prorežimné hnutie katolíckych duchovných Pacem in terris devastujúce hodnoty a pravdy v samotnej Katolíckej cirkvi, zaznel jeho pokojný hlas na schôdzi tohto hnutia, kde otvorene upozornil kňazov, že kým oni vychvaľujú náboženskú „slobodu“ v krajine, naši veriaci ľudia, najmä rodiny, sú postihovaní pre svoje svedectvo vernosti cirkvi.

Ten, kto nezažil roky normalizácie, keď bolo často vidieť prispôsobovanie sa ľudí novej politickej realite, keď zaznievali sebakritiky známych ľudí a keď spomínané hnutie Pacem in terris privádzalo k depresii ľudí verných cirkvi, nevie posúdiť, čo znamenalo takéto verejné svedectvo verného a statočného kňaza.

V takýchto historických chvíľach zohrávajú často jednotlivci rozhodujúcu úlohu v zápase národa o hodnoty a pravdu. Na ich vernosti sa ľudia povzbudzujú, aby uniesli príkoria páchané na nich samých. Alojz Tkáč statočne zohral v tej dobe túto nezastupiteľnú úlohu.

A nielen to. Prijal aj príkorie, ktoré mu bolo zo strany režimu naložené. V novembri 1975 mu bol odobraný súhlas štátu k verejnému vykonávaniu kňazskej služby a on išiel pokojne pracovať ako vodič električky. Takto žil až do roku 1982, keď mohol nastúpiť ako správca farnosti v Červenici.

Tu v Červenici sme ho raz navštívili spolu so Silvom Krčmérym. Nebola v ňom žiadna zatrpknutosť, naopak, na stene v izbe mal na klinci zavesenú čapicu vodiča električky. Ako pokojná spomienka a súčasť jeho kňazského života.

Alojz Tkáč si ani po návrate do pastorácie nedával pozor, aby už o miesto farára neprišiel. Bol stále v kontakte s tajnou cirkvou, jeho fara bola miestom, kde sa vždy niekto z Bratislavy zastavil, aby mu priniesol samizdaty, a on zase prispieval svojimi prekladmi poľských náboženských kníh.

Nebola v ňom žiadna zatrpknutosť, naopak, na stene v izbe mal na klinci zavesenú čapicu vodiča električky. Ako pokojná spomienka a súčasť jeho kňazského života. Zdieľať

Keď Slovensko zostalo v druhej polovici 80. rokov takmer bez biskupov, na podnet Silva Krčméryho vzniklo tzv. Jadro. Boli to kňazi, ktorí požívali prirodzenú autoritu vo svojich diecézach, a títo sa spolu s biskupom Jánom Korcom dvakrát do roka stretali, aby sa vzájomne informovali, povzbudzovali a vedeli usmerňovať svojich spolubratov v diecéze.

Pre historickú pamäť vymenujem kňazov v tomto Jadre: za Spišskú diecézu Ján Maga a Jozef Jaráb, za Košickú diecézu Alojz Tkáč a Bartolomej Urbanec, za Banskobystrickú Rudolf Baláž, za Rožňavskú Eduard Kojnok, za Trnavskú Jozef Slamka, za Nitriansku Jozef Oprala a František Rábek a za gréckokatolíkov Jozef Sukovský.

Boli to kňazi, za ktorými stála čistá celoživotná línia. Nebola náhoda, že traja z nich spolu s biskupom Korcom obsadili hneď po páde komunizmu uprázdnené biskupské stolce na Slovensku a František Rábek sa stal zanedlho pomocným nitrianskym biskupom.

Emeritný košický arcibiskup Alojz Tkáč Tie problémy som musel verejne pomenovať

Imrich Gazda

Vo veku 89 rokov zomrel emeritný arcibiskup Košickej arcidiecézy Alojz Tkáč. Prečítajte si archívny rozhovor, ktorý sme s ním pripravili v roku 2019.

Smrť arcibiskupa Alojza Tkáča nás núti, aby sme sa na chvíľu zastavili a poďakovali sa Pánu Bohu za tieto osobnosti, ktoré stáli v prvej línii zápasu o zachovanie viery na Slovensku. Boli „horčičným zrnom“, ktoré padlo do zeme, odumrelo a potom prinieslo stonásobnú úrodu.

Patrí k historickej satisfakcii arcibiskupa Alojza Tkáča, že práve za jeho pôsobenia bola Košická diecéza povýšená na arcibiskupstvo a východnú metropolu. Nech jeho život je odkaz a výzva pre kňazov tejto arcidiecézy, aby verne pokračovali v šľapajach svojich veľkých predkov.

Modlíme sa za jeho blaženú večnosť, nech mu Svetlo večné svieti a nech odpočíva v pokoji!