Život v štýle Laudato si’ Rodina gréckokatolíckeho kňaza na ekologickej farme pestuje kivi i hurmikaki

Ekologická farma Adamov dvor je nápadom rodiny gréckokatolíckeho kňaza Petra Lazoríka. Za svojím domom v Rudlove túži s manželkou Máriou vybudovať priestor umožňujúci zveľaďovať vzťahy s Bohom, blížnym a prírodou, čo sú tri základné piliere encykliky pápeža Františka Laudato si’.

Aktuálne vytvárajú súkromnú ekologickú záhradu, kde experimentujú s kivi, hurmikaki a inou exotikou a v projekte kresťanského hnutia eRko DOBROčiny vzdelávajú o životnom štýle podľa Laudato si’.

eRko Ekológia nemá byť novou dogmou, no príroda je neoddeliteľnou súčasťou človeka

Veronika Verešová

Kampaň kresťanského hnutia eRko DOBROčiny učí deti odvahe byť aktérom zmeny.

Adamov dvor ako zhmotnenie encykliky Laudato si’

Vystupujem na autobusovej stanici vo Vranove nad Topľou. Nebo je sivé, zakryté mrakmi, prorokuje prichádzajúcu búrku. Z opačnej strany ulice mi kýva vysoký chudý muž s baretkou a vlasmi po plecia. Čaká pri aute, kde sedia jeho štyri deti. Otec Peter Lazorík je gréckokatolíckym kňazom vo Vranovskom okrese, kde sa venuje pastorácii Rómov.

Cestou do obce Rudlov, kde s rodinou žije, mi hovorí o okolitých kopcoch a krajine s pláňami lúk, lesov a polí. Zastavujeme vo vedľajšej dedinke. Z diaľky počuť hudbu a vravu. Prší. Ľudia sa schovávajú pod strechy budov futbalového ihriska. Dva stánky sú však stále plné aj napriek začínajúcej sa búrke – bufet a maľovanie tváre.

Uprostred toho druhého sedí manželka Petra Lazoríka a niečo kreslí na tvár malému dievčatku. Takmer ju nevidíme, ako sa jedno dieťa tlačí na druhé, netrpezlivo čakajúc, kedy na ne príde rad. Prehodia pár slov. Mária Lazoríková sa usmeje a pokývne plecom, naznačujúc, že teraz sa odtiaľto asi nepohne.

Peter a Mária Lazoríkovci. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď prichádzame do staršieho domu v Rudlove, ktorý si Lazoríkovci postupne prerábajú, na stole nás čaká koláč potretý jogurtom a jahodami. Aj napriek tomu, že nie je ich chalúpka novostavbou a ešte si vyžaduje veľa prác, pôsobí útulne. Knižnice sú zaplnené knihami, váza plná kvetov hrá farbami letnej lúky, obrazy zdobia steny a okno objímajú staroružové záclony.

Otec Peter nakladá koláč, zatiaľ čo zapálene hovorí o výrobe domáceho skyru, islandského jogurtu. „Do odtučneného mlieka som pridal jogurtovú kultúru spolu s troškou syridla a po dvanásťhodinovom tuhnutí ho nechal prekvapkať,“ v očiach mu hrajú iskričky radosti prezrádzajúce jeho experimentálneho ducha. Rád skúša nové veci, ako sám hodnotí.

Aj najmenšie deti jedia samy. Dvojročný chlapec najskôr do seba tlačí iba jogurt a cesto koláča necháva na ocot, na čo otec Peter so smiechom hovorí, že deti by jedli jeho jogurt od rána do večera. Nečudujem sa. Je skutočne lahodný.

Keď sa odchádzajú hrať do izieb, pýtam sa ho na Adamov dvor. Zhlboka sa nadýchne, zamyslí a s unaveným výdychom hovorí, že ich príbeh je dosť komplikovaný. „Keď sme sa dostali do rómskej misie, začali sme uvažovať nad vytvorením farmy, ktorá by podporovala misiu a zamestnávala ľudí v našej pastorácii. Myšlienka rástla a od pestovania zeleniny sme sa dostali k ovociu a experimentom s kivi a hurmikaki,“ s veľavýznamnou pauzou sa na mňa tajomne pozrie.

V tom čase sa Lazoríkovcom končil nájom a začali hľadať nové bývanie s vhodným pozemkom. Prešli vranovskú dolinu. Najskôr chceli ísť bežnou cestou, že cirkev kúpi dom pre kňaza, no finančná situácia to neumožnila a robiť zbierku v ďalšej vlne korony bolo nepredstaviteľné. Dom si teda kúpili pred rokom a pol sami.

„Máme 1 800 štvorcových metrov vlastného pozemku, čo je na záhradu fajn, ale na väčšiu produkciu nemožné. Hneď za ním však pokračujú tri hektáre cirkevného pozemku, ktorý je parádne orientovaný, mierne smerom na juh. Má mokré časti, čiže sa budú dať navŕtať studne. Hlbokú pôdu bez kameňov s nízkym podielom ílu. Nachádzame sa na okraji sopečného pohoria, kde je pôda bohatá na minerály,“ vášnivo opisuje a dodáva, že cirkev pozemok aktuálne prenajíma na pestovanie kukurice.

Pozemok rodiny Lazoríkovcov, za ktorým sa rozprestierajú tri hektáre kukuričného poľa. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako myšlienka rástla, rozhodli sa, že Adamov dvor nebude cieliť len na Rómov, ale celé cirkevné spoločenstvo. „Niečo ako zhmotnenie encykliky Laudato si’. Aj vo vzťahu s Bohom, aj s blížnym, aj s prírodou. Obzvlášť, ako pápež František vyzdvihuje, s chudobnými a tými, čo sú na okraji,“ hovorí a so smiechom priznáva, že na začiatku encykliku prelistoval len z povinnosti, až potom sa stala niečím, čo by mohlo formovať ich život.

Aktuálne ich vízia čaká na rozhodnutie biskupstva, aby mohli pokračovať. Lazoríkovci sa preto sústreďujú na svoju vlastnú záhradu a opravu domu. O Adamovom dvore však neprestávajú snívať.

Tri hektáre, tri vzťahy a pestovanie kivi

Adamov dvor by sa skladal z troch častí. Prvý hektár by bol náučno-oddychovým priestorom na zveľaďovanie vzťahu s Bohom, so sebou, s komunitou a prírodou. „Chceme doslova vybudovať rajskú záhradu. Arborétum ovocných stromov a kríkov, kde by človek mohol spoznávať, čo všetko sa dá pestovať, a stretnúť aj zvieratá, hlavne hydinu, pávy, pštrosy.

Mohol by si oddýchnuť, načerpať síl, reštartovať sa, najesť sa ovocia, hľadať zmysel svojho života. Okrem toho by šlo aj o istý typ komunitnej záhrady, kde by sa vzdelávali deti priamo v objatí prírody,“ zanietene opisuje a nazýva túto časť terapeutickou záhradou – takéto záhrady sú dnes v zahraničí veľmi populárne.

Druhý hektár by bol hlavne o vzťahu s prírodou a slúžil by na produkciu a udržateľnosť farmy cez pestovanie ovocia. Experimentálna duša Petra Lazoríka má jasno v tom, že by išlo o sady kivi, hurmikaky a inú exotiku. 

Hovorí, že je po nej dopyt, no nepestuje sa na Slovensku, čo by im dávalo výhodu oproti iným pestovateľom. Ak by vysadili hektár kivi, bežnú úrodu odhaduje až na pätnásť ton ovocia, ktoré by predávali do škôl, obchodov alebo prostredníctvom samozberu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Na treťom hektári by pestovali zeleninu, ktorú by predávali na dvore, v stánku alebo ponúkali ako službu: objednáte si debničku sezónnej zeleniny, oni ju vypestujú a dodajú na pravidelnej báze priamo domov.

Vie si predstaviť, že by sady a zeleninové pole uživili dvoch až piatich zamestnancov, čím by pomohli svojej komunite. Dokázali by totiž zamestnávať ľudí so špecifickými pracovnými požiadavkami, samoživiteľov, jednorodičov či inak znevýhodnených na trhu práce.

Poslanie človeka obrábať a chrániť zem

Adamov dvor má ukazovať ľuďom, že vzťah k prírode by mala byť normálna vec. „Pre nás kresťanov by mala byť skromnosť prirodzená. Vzťah k blížnemu znamená aj vzťah k ľuďom, ktorí tu budú po mne. Keď sa správam ekologicky, prejavujem reálnu lásku k budúcim generáciám.

Veľakrát keď pracujem, nachádzam veci, ktoré nám zanechali naši predkovia. Zamýšľam sa, čo tu zanecháme my... Plastové fľaše?“ dodáva, odľahčujúc situáciu úsmevom. „A do istej miery je to aj o láske k blížnemu, ktorý stojí na druhej strane sveta a vyrába veci, ktoré ja kupujem.“

V minulosti sa podľa Petra Lazoríka cirkev v ochrane prírody aktívne angažovala, dnes sa k nej stavia skôr laxne. Každý druhý kňaz mal farmu, kde experimentoval s pestovaním či choval včely.

„Niekedy mám pocit, že dnes je cirkev len chrám a plot okolo. Počas dejín však bola veľmi inovatívna. Prinášala nové myšlienky, niečo vytvárala, starala sa o prírodu. Toto sa stráca. Treba sa posunúť a hľadať nové spôsoby, nové projekty...“ ukazuje na plagát Adamovho dvora. Z jeho hlasu cítiť silnú túžbu budovať myšlienku ďalej.

Logo Adamovho dvora inšpirované Michelangelovou maľbou. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Logo Adamovho dvora tvoria prsty Boha a Adama z Michelangelovej maľby. Keďže plachtu za vyobrazením Boha nakreslil tento slávny taliansky umelec v tvare mozgu, mnohí obraz interpretujú ako moment, keď Boh dáva človeku rozum a slobodnú vôľu.

Lazoríkovci sa o tejto interpretácii dozvedeli až po tom, čo si logo vybrali. Maľbu chápali ako metaforu Božieho dotyku, ktorý dokážeme zažiť cez prírodu a stvorenie. Koncept odovzdania vedomostí, vedomia a informácií Boha Adamovi im však do ich vízie rovnako dobre zapadol.

„Adam bol prvý záhradník. Keď Boh stvoril človeka, Adama a Evu, umiestnil ich do raja a dal im poslanie obrábať ho a strážiť alebo chrániť. Bola to prvá vec, ktorú Boh povedal človeku. Nepovedal, aby ho milovali. To bolo normálne. Nepovedal ani, aby mu slúžili a milovali sa navzájom. To bolo tiež normálne. Nie. On dáva príkaz obrábať a chrániť rajskú záhradu. A toto poslanie sa nekončí. V priebehu dejín Boh nepovedal, aby sme prestali,“ vysvetľuje Peter.

Trochu provokačne sa ho pýtam, prečo nie je dvor aj Evin. Zasmeje sa a promptne vyťahuje svoje vedomosti z hebrejčiny, kde Adam znamená pozemšťan. „Adamah je zem alebo pôda a Adam znamená vzatý zo zeme. V názve Adam teda nerozlišujeme muža a ženu.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pre Lazoríkovcov sa ochrana prírody a život podľa Laudato si’ stali životným štýlom, celoživotným poslaním a vášňou. Nie sú vo všetkom perfektní alebo zero waste, ale robia, čo dokážu.

Spôsob života v skromnosti im prináša väčší pokoj, viac času pre rodinu a záhradu. Deti zase učí samostatnosti a slobode, keď si môžu dovoliť byť divoké, nespútané, zašpinené, jesť priamo zo stromu a z poľa a rozvíjať fantáziu. A Adamov dvor by zase dokázal sprostredkovať tento pokoj a spojenie s prírodou širšej komunite a spoločnosti.

Vzťah s Bohom: Odovzdať to najlepšie, čo sami dostali

Vychovávať deti vo viere je pre otca Petra ako gréckokatolíckeho kňaza najprirodzenejšia vec. Chce im odovzdať to najlepšie, čo sám zažil, hoci priznáva, že ide o veľkú skúšku. „Keď som bol mladý kňaz a nemal som deti a prišiel nejaký rodič, sťažujúc sa, ako nezvláda výchovu, hovoril som mu, že sa treba viac modliť, nájsť si viac času na Boha a podobné reči.

Teraz keď niekto príde s tou istou vecou, poviem mu len, že s ním súcitím. Viem, že je ťažké nájsť si čas na modlitbu alebo zostať pokojný, keď deti vystroja niečo, z čoho ma ide roztrhnúť,“ povie žartovne.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Odrazu zvážnie a hovorí, že pri vzťahu s Bohom chce vždy vnímať realitu takú, aká je, či vo výchove, alebo v manželstve. „Som rád, že v pastorácii nie som sám, ale je tu aj moja manželka a deti, ktoré dokážu k budovaniu tohto vzťahu prispieť,“ uzatvára.

Vzťah s blížnym: Navzájom vnímať potrebu druhého

O vzťahu s blížnym sa mu rozpráva ťažšie než o zvyšných dvoch. Jeho doménou je príroda a viera, manželkinou komunita, ktorej v danej chvíli slúži na miestnom jarmoku. „Desať percent z príjmu dávame ľuďom v núdzi a snažíme sa budovať komunitný spôsob života,“ zamyslí sa, hľadajúc, čo by ďalej povedal. „Majka by to vedela krajšie opísať,“ dodáva len.

Mária Lazoríková v kvetovanej sukni prichádza, keď už má slnko za sebou značnú časť svojej púte po oblohe. Najskôr sa víta s deťmi, skúmajúc, akým činnostiam sa venujú, zatiaľ čo zabávam ich otca. Potom sa zoznamuje so mnou. Modré oči jej žiaria na tvári, ktorú lemujú zopnuté kučeravé hnedé vlasy.

Na otázku o vzťahu s blížnym sa neisto zasmeje, otočí sa na svojho muža a pýta sa, či tu bola Sofia. Peter Lazorík odpovedá, že celý deň. Zmätene na nich pozerám.

Maruška s kamarátkou Sofiou. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Sofia je Rómka. Niekedy mám pocit, že je viac u nás než doma. Je to vtipné, lebo Maruška vždy túžila po kamarátke alebo sestre. Nevedeli sme to nijako vyriešiť, tak som ju pozvala do modlitby. Presťahovali sme sa a odrazu pri bráničke stála Sofia. Rómske dievčatko s veľkými očami a otázkou, či sa môže pohrať,“ približuje.

„A už sem chodí aj Dominik, jej brat,“ s nádychom nevinného sarkazmu ju dopĺňa manžel. Márii sa páči, že ich dcéra má rómsku kamarátku, lebo ju to učí nerobiť rozdiely.

Oni zase veľmi túžili po spoločenstve, ktoré pokladajú za kľúčový element pri budovaní vzťahu s blížnym. Trvalo im to dlhšie. Minulý rok v novembri si však spoločenstvo našlo ich.

„V spoločenstve vnímame potrebu druhého, čo je potrebné v akejkoľvek komunite a vzťahu. Nielen byť uzavretý a robiť si po svojom, preto sa mi páči chodiť medzi ľudí na dedinské akcie, spoznávať a rozprávať sa,“ hovorí, zatiaľ čo do domu Lazoríkovcov prichádza Ivana Németová, ktorá s Máriou a Petrom spolupracuje v rámci Gréckokatolíckej rómskej misie.

Na Adamovom dvore by totiž vzťah s blížnym nechceli rozvíjať len cez komunitnú prácu či záhradu, ale aj vzdelávanie. „S Ivkou spolupracujeme, lebo v rámci záhrady by mohol byť aj montessori kútik, kde by sa realizovala,“ približuje Mária.

Zasvätené panenstvo Túžila som po deťoch. No svoju ženskú dôstojnosť mám aj bez fyzického materstva

Jana Zlatohlávková

Ivana Németová je zasvätená panna, ktorá sa navonok nijako neodlišuje od iných žien, nenosí habit, nežije v rehoľnej komunite.

Ivana Németová, metodička montessori pedagogiky a vyštudovaná záhradná architektka, si sadá na gauč vedľa Márie. „Vo svete existujú montessori farmy, kde sa u mňa perfektne spája koncept montessori pedagogiky a permakultúry, ktorej sa sama venujem,“ objasňuje. Bola by rada, ak by svoje vedomosti mohla využiť aj na Adamovom dvore.

„Bolo by pre nás skvelé, ak by sa deti postupne učili počas toho, ako si reálne semienka zasadia, sledujú ich rásť a následne zožnú,“ hovorí Peter, na čo ho Ivka dopĺňa, že to presne robila aj samotná Mária Montessori: „Okrem toho tomu dala aj duchovný rozmer, keď deti upiekli chlieb a doniesli ho do chrámu.“

Najstarší syn Peťko zbiera slimáky. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vzťah k blížnemu podľa Ivky nie je len o charite, náprave či finančnej podpore, ale aj o spoločenstve bratov a sestier. „Aj pápež František hovorí, že máme ísť priamo za núdznym, pozrieť sa mu do očí, spýtať sa ho na meno...

Často sa deje, že k nemu pristupujeme so snahou napraviť ho, aby sa prispôsobil, ale to zvyčajne nefunguje. Vzťah k blížnemu je o dôstojnosti voči človeku, že aj on je Boží syn a Božia dcéra, ktorá má hodnotu. A ak sa toto deti učia od malička, že je jedno, akú farbu pleti má ten druhý, pretože má svoju dôstojnosť, buduje sa pravá komunita,“ uzatvára Ivana.

Okrem toho chcú vzdelávať aj dospelých. Naučiť ich, ako si jednoducho spraviť niektoré veci sami doma, aby si rodiny trochu finančne pomohli.

Vzťah s prírodou: Prúd vody, ktorý nemožno zastaviť, ale dá sa usmerniť

Peter Lazorík je poľnohospodár dušou aj telom, hoci hovorí, že keď bol malý, mal plné zuby práce na gazdovstve a myslel si, že to už nikdy robiť nebude. Teraz ho na pestovaní najviac fascinuje živá spolupráca s prírodou.

„Sadenie stromčekov je fajn, turistika je tiež fajn, ale cielene pestovať a pozorovať rastlinu od semiačka k úrode je náročnejšie a vyžaduje si viac ako len letmý záujem. Pôde niečo dávam a ona mi to následne vracia,“ objasňuje a na otázku, čo všetko pestuje, odpovedá so smiechom, že skôr je otázka, čo nepestuje. „Machovku peruánsku tohto roku nemám.“

Opúšťame dom, aby sme vzťah s prírodou vnímali z prvej ruky. Pred odchodom Mária prebaľuje jedno z detí a s mierne zahanbeným úsmevom mi hovorí, že látkové plienky sú presne tá vec, ktorú nezvláda, a tak používa tie umelé.

Celý dvor vytvárajú v koncepte viacerých biotopov, aby návštevník videl, čo všetko je možné pestovať. Záhradka pred domom je najslnečnejšie a najsuchšie miesto, na ktorom Peter buduje suchomilnú stredomorskú skalku plnú rôznych druhov kaktusov.

„Mám tu opuncie. Ďalej za skalkou je levanduľa, rozmarín, šalvia a zmes lúčnych kvetov,“ ukazuje. Záhradu vníma ako proces, ktorý sa neustále vyvíja. Rastliny, ktoré zasadia na začiatku, tam neskôr nemusia byť.

Na záhradkárčení Petra najviac baví experimentovanie. „Skúšal som vyrábať syry a prešiel som od jednoduchých po plesňové a dlhozrejúce. Zvládol som to a teraz ma to nudí, ale záhrada ma neprestáva baviť, lebo v nej je stále čo objavovať,“ hovorí a vedie ma dlhými krokmi za dom, kde pestujú bylinky.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Cestou mi aj s manželkou Máriou opisujú svoje plány s budovami a dvorom. Prízemie domu nemajú prerobené a zatiaľ je slovami Petra Lazoríka čistou katastrofou, ktorú musia vybudovať od nuly. Taktiež plánujú obnoviť kuchyňu, ktorá by mala aj vzdelávací charakter a slúžila by na predaj z dvora.

„Tu chceme vybudovať dve pivnice, na ovocie a zeleninu zvlášť, a možno ešte jednu syrovú,“ ukazuje mi časť pozemku za domom a vysvetľuje, že ovocie vypúšťa plyn, ktorý ho núti dozrievať, no zároveň spôsobuje, že mrkva sa rozhodne tiež dozrieť a začne horknúť. Jablká zase dokážu nasať vôňu zemiakov, a preto musia byť oddelené.

Ako prechádzame staveniskom, Mária občas volá na deti, aby si dávali pozor. Zem je mokrá po daždi. Dvor na mňa pôsobí divoko, na čo si musím chvíľu zvykať. Nie je perfektne pokoseným trávnikom, ktorý lemuje chodník. Niekde je kopa hliny, inde dreva a sena, ďalej pás bujnejúcej trávy či hustých vysokých bylín zasahujúcich do vychodeného chodníčka. Dvor však nie je neuprataný, všetko má svoje miesto a dýcha to tam životom.

Deťom dávajú možnosť byť nespútané. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prechádzame okolo starej drevenej budovy so škridlovou strechou. Bývalý chliev plánujú prerobiť na vykurovaný skleník na pestovanie prísad, ktorý bude v lete slúžiť ako sušiareň. Vedľa bude zase udiareň a chlebová pec.

„Všade tu boli budovy, ktoré sa rozpadávali. Veľa vecí sme museli búrať, preto tu máme rôzny odpad. Za rok, čo tu bývame, sme však toho už veľa stihli,“ vysvetľuje Mária a dodáva, že odpad z budov sa snažia repasovať a použiť na pivnicu či nové múry.

Hlbšiu, lepšiu zem zase využívajú na vypĺňanie omietky. Z kameňov stavajú kurín v stredovekom štýle s hrazdenou konštrukciou. Cestou počujeme výskot detí, ktoré sa hrajú so Sofiou a s Dominikom na hojdačke. Dvaja chlapci zase skúmajú blato po búrke.

Prichádzame k poľu, na ktorom majú 160 sadeníc paradajok – 48 odrôd. „Tento rok sú trochu pribrzdené, lebo je chladno, ale zatiaľ je to celkom fajn. Toto je špecialita,“ zohýba sa Peter k malému kríku a odkrýva listy, ukazujúc plný strapec zelených paradajok, „tieto majú rady chladno a už majú naviazané plody. Zvyčajne ich už na Petra a Pavla zbieram. Tam na druhej strane sú melóny a papriky, ale tie sú zaspaté, lebo nočné teploty sú veľmi nízke.“

Svojou otázkou, či zažil aj nejaký neúspech pri pestovaní, ho na plné ústa rozosmejem. „Každý jeden rok,“ odpovedá. „Napríklad jeden rok mi pleseň zožrala všetky paradajky. Ostali mi len štyri sadeničky, ktoré priniesli úrodu. Sto sadeníc skončilo v komposte.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pôdu sa snažia držať živú. Neorú, ale investujú do mikróbov, vďaka ktorým rastlina prospieva bez použitia umelých hnojív. Každý rok obnovujú mykorhízne huby, ktoré spolunažívajú s paradajkami, dopĺňajú im živiny a chránia ich pred plesňami. Nefungovalo by to však vtedy, keby pôdu preorali.

Keď sa otca Petra pýtam, či je neúspech demotivujúci, zvážnie a zamyslí sa. „Každý neúspech je smútkom, ranou... Obzvlášť pri záležitostiach, ktoré sú vzácne. Pozháňal som si dosť vzácne semienka melónov a prišiel mokrý rok. Všetky komplet pohnili a stratil som celú sadbu. Minulý rok zase prišlo sucho a väčšina melónov nedokázala vyrásť... Vždy je však niečo iné, čo vyrastie,“ hodnotí odovzdane a spokojne zároveň.

Zaujíma ma, či je teda človek odkázaný len na Božiu vôľu alebo šťastie, keď pestuje. „Aj, no dá sa predvídať, či bude horší alebo lepši rok, a pripraviť sa na to. Je to ako prúd vody, ktorý nemožno zastaviť, ale dá sa usmerniť,“ hovorí zadumane.

Kráčame ďalej. Ukazuje mi modrozelené kamienky pozdĺž hriadok. Zeolit. Ide o vápencový sedimentovaný minerál, ktorý funguje ako špongia na organické látky. Nasaje do seba hnojivo a postupne ho uvoľňuje. „Obzvlášť skvelo funguje na dusík, ktorý rastliny nemajú veľmi rady. Zeolit ho vezme do seba, a keď je ho málo, postupne ho vypúšťa. Zároveň zabraňuje, aby presakoval do spodných vôd.“

Prechádzame okolo ohrady pre sliepky, ktorú lemuje ovocná škôlka malých jabloní a hrušiek. Vzduch je mokrý a svieži po búrke. Pozerám na svoje už zablatené sandále a rozmýšľam, že som zvolila zlú obuv. Divoká záhrada si drží dážď na každom kúsku listov, ktoré sa mi obtierajú o nohy. Vtáky štebocú a z diaľky sa ozývajú hlasy povzbudzujúce hráčov na futbalovom zápase.

Vo svojej divokosti, kráse a rozkvete záhradka rodiny Lazoríkovcov žije životom v silnom kontraste s obrovským poľom kukurice za ňou. Na ňom akoby nič nežilo a oko má tendenciu prehliadať ho. Tu, naopak, zrakom nestíham vstrebávať všetky druhy plodín rôznych tvarov a veľkostí.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Snažím sa kombinovať rôzne rastliny cez alelopatické vzťahy, aby si vzájomne vyhovovali. Zistil som, že niektoré rastliny lepšie fungujú nie v monokultúre, ale dikultúre. Osvedčila sa mi kombinácia melóny alebo uhorky s paprikou. Oboje potrebuje vyhnojenú a mokrú zem, pričom kým sa uhorky vybesnia na začiatku letnej sezóny, paprika až neskôr, hoci bežný alelopatický vzťah medzi nimi nie je.

Rovnako aj cibuľovina z jednej strany a koreňová zelenina z druhej strany bôbu. Kým sa petržlen rozvinie, prázdnu plochu využije bôb,“ opisuje zapálene, ukazujúc na jednu plodinu za druhou.

Ekologický kláštor Keď mnísi žijú tak, aby sa príroda mohla nadýchnuť

Veronika Verešová

Benediktíni v Sampore sú veľmi moderní a inovatívni. V ekológii by mohli byť inšpiráciou aj mnohým environmentalistom.

Minulý rok zažili storočné sucho, keď stromy zhodili listy, pretože nebola voda. „Voda je životodarná. Bez toho sa nedá pestovať ani poriadne žiť. Podobné sucho bolo naposledy po druhej svetovej vojne, predtým v stredoveku. Opakuje sa to, a preto sa naň dá pripraviť, rovnako ako na dažde a prívalové vody spevnením svahu či pristavením hrádze,“ vysvetľuje.

Sucho riešia zachytávaním dažďovej vody, ktorú používajú na polievanie aj z dôvodu, že neobsahuje vápnik, vďaka čomu rastliny prijímajú ostatné živiny lepšie. Okrem toho kosia minimálne a na konci dvora budujú jazierko pre kačky.

Z malej hladiny budúceho jazierka sa odráža slnko. Biele kačky s ostro červenými zobákmi si spokojne hovejú pri vode, ktorá vyviera sama od seba, pretože je na danom mieste vyššia hladina spodnej vody. „Keď sme sa nasťahovali, jamu sme zahrabali, lebo tam pre sucho nič nebolo, ale tento rok je dosť vody, takže sme ho nanovo objavili a budujeme ďalší biotop, močiar,“ hovorí Peter.

Keď sa ho pýtam, či bolo sucho spôsobené klimatickými zmenami, odmlčí sa a potmehúdsky sa usmeje. „Asi by si to teraz pýtalo odpoveď, že áno, máme tu globálne oteplenie a CO₂ vo vzduchu, ale tým, že skúmam históriu a študujem ju bez romantizovanej predstavy viem, že extrémne suchá boli aj v minulosti.

Faktom však, samozrejme, zostáva, že za posledných pár rokov stúpla ročná teplota a klesli priemerné zrážky. Nesústreďujeme sa však na príčiny, ale riešenia,“ argumentuje.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Výbehom pre kačky sa končí zeleninová časť a pokračuje ovocná a experimentálna. Sad troch odrôd kivi a pätnástich druhov malín zatiaľ nevyzerá ako sad. Rastlinky sú malé, no časom kivi vyrastú až do výšky 180 centimetrov. Priestor pod nimi zase využijú maliny, čo je ďalšia kombinácia, ktorá sa zvyčajne nepestuje. Otec Peter však hovorí, že obe plodiny potrebujú pôdu ako v lese, a tak by to mohlo fungovať.

Vedľa rastú černice, ríbezle, ovocné stromy a kvety na sušenie. Plánujú pestovať slamienky, z ktorých chcú vyrábať vence na hroby. „Dali by sme na cintorín recyklovateľný kontajner, kde budú môcť ľudia vyhadzovať naše ekologické vence. My ich potom skompostujeme,“ vysvetľuje Mária a dodáva, že kompost následne využijú na mulčovanie a hnojenie.

„A je to aj duchovné, aj ekologické, aj vo vzťahu k ľuďom, takže celé Laudato si’ v jednom,“ dopĺňa ju manžel so smiechom.

Otec Peter hovorí zapálene o ďalších plodinách. Keďže je záhrada na samotnom začiatku sezóny, je ťažké predstaviť si, ako skutočne vyzerajú. Zatiaľ sú všetky podobné, zelené. O to viac, keď o niektorých počujem prvýkrát.

Napríklad taký cirok cukrový, ktorý je podľa slov Petra Lazoríka podobný ako kukurica: „Má zrýchlený proces pri fotosyntéze. Tvorí cukry rýchlejšie a jednoduchšie a stonka obsahuje vysoký podiel cukrov. Skúšame ho, aby sme boli v oblasti cukru sebestační.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prístup Lazoríkovcov k pôde je veľmi špecifický nielen tým, že sa snažia kŕmiť dážďovky a baktérie burinou, ktorú nechávajú na hriadkach. Bez nej by odišli a nezapracovali organickú hmotu pre rastliny. „Nevyzerá to tu úplne dokonale. Je tu burina a vysoká tráva, ale pre mňa je dôležité využívať metódy, ktoré nevyžadujú veľa času. V detstve ma hnevalo, že sme museli nonstop okopávať repu. Stačilo zmeniť prístup a výsledok je rovnaký, no menej namáhavý,“ hovorí Peter.

Vzťah k prírode je podľa gréckokatolíckeho kňaza v spoločnosti najneobyčajnejší. „Vychovávať deti k viere bežne funguje... Dúfam,“ zasmeje sa, ukazujúc, že sa neberie príliš vážne. „Vytvárať komunitné vzťahy sa snažia aj obce a mestá. No potom je tu vzťah k prírode, ktorý je v cirkvi niekde naspodku. Nie je úplne prioritou,“ hodnotí.

V rodine ho nebudujú nejako špeciálne. Len nechávajú deti v priamom kontakte s prírodou. Zašpiniť sa, vyliezť na strom, chytať hmyz, lienky, chrobáky a lúčne koníky do pohárov. Učia ich deliť sa a veci, ktoré už nepotrebujú, posúvať ďalej a v skromnosti si vážiť, čo majú.

Prehliadku končíme na konci záhrady. Za plotom sa rozprestierajú tri hektáre cirkevného pozemku s kukuricou, ktoré možno raz budú Adamovým dvorom, o ktorom Lazoríkovci snívajú.

Sami nevedia, či sa podarí pretaviť myšlienku na reálne činy. Z ich prejavu cítiť akúsi odovzdanosť. Že bude tak, ako má byť, a nejako sa ten život vyskladá. Oni zatiaľ idú jeden drobný krok za druhým a uvidia, kam až dôjdu.

Článok vyšiel s podporou eRka – Hnutia kresťanských spoločenstiev detí.