Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život Svet kresťanstva
21. júl 2023

Šesť hlavných právd

Človek od prirodzenosti smeruje k pravde. Je povinný ju rešpektovať a dosviedčať

Relativizovanie pravdy nie je len módou či vynálezom našich čias. Existuje, odkedy existuje človek, hovorí arcibiskup Cyril Vasiľ.

Človek od prirodzenosti smeruje k pravde. Je povinný ju rešpektovať a dosviedčať

Foto: archív Košickej eparchie


Po seriáli o desiatich Božích prikázaniach a siedmich sviatostiach sme pre vás pripravili sériu rozhovorov, v ktorých sa bližšie pozrieme na katolícke učenie zhrnuté v šiestich hlavných pravdách.

V úvodnom rozhovore arcibiskup Cyril Vasiľ poukazuje na pravdu ako takú, prečo majú ľudia sklony k jej popieraniu, vysvetľuje, ako vzniklo šesť hlavných právd a ako ich vnímať v postmodernej spoločnosti.

„Boh podáva dôkazy svojej existencie rovnako všetkým generáciám, aj tej dnešnej, a bude tak robiť až po tú poslednú. S Bohom je svet tajomstvom, ale bez Boha by bol absurdnosťou,“ hovorí košický eparchiálny biskup.
 

Mnohí ľudia dnes pravdu relativizujú, spochybňujú alebo nabádajú k tolerancii aj toho, čo pravda nie je. Prečo to robia?

Relativizovanie pravdy nie je len módou či vynálezom našich čias. Existuje, odkedy existuje človek. Je pokusom vyhnúť sa nepohodliu vyplývajúcemu z vnútorného konfliktu.

Ten môže vzniknúť medzi poznaním, ktoré by nás malo viesť k istému rozhodovaniu a konaniu v prípade, že takéto rozhodnutie a konzekventné konanie sa prieči nejakému inému nášmu záujmu, túžbe alebo so sebou prináša nejaké riziko.

Existenciu človeka od počiatku máme zaznamenanú vo Svätom písme. Kde je v ňom spochybnenie pravdy najvýraznejšie a s akými dôsledkami?

Relativizovaním pravdy začínal v raji had svoje pokúšanie: „Naozaj povedal Boh?“ (Gn 3, 1). Najslávnejšou ukážkou takéhoto prístupu bola Pilátova ironická odpoveď na Ježišove slová o pravde: „Ja som sa nato narodil a nato som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ Pilát mu povedal: „Čo je pravda?“ (Jn 18, 37-38).

V tomto prípade dôsledky spochybnenia možnosti existencie pravdy boli: totálne protirečenie a bezcharakterné sfalšovanie pravdy, strata vlastnej vnútornej integrity, ľahostajné vydanie človeka na smrť.

Aj dnes žije mnoho pilátov, ktorí by sa mohli poučiť zo skúseností svojho predchodcu. O čo išlo Pilátovi?

V priebehu procesu povedal: „Nenašiel som na ňom nič, za čo by si zasluhoval smrť,“ ale súčasne, úplne v protirečení s predchádzajúcim vlastným poznaním, aby mal pokoj a nepokazil si prípadne aj kariéru, vyhlásil svoju ochotu konať proti tomuto poznaniu: „Potrestám ho teda a prepustím.“

Pilát sa pokúšal o žalostný kompromis. Vedel, že Ježiš je síce nevinný, ale predsa ho chcel potrestať, aby uspokojil jeho žalobcov.

„Pravda je zhoda poznania s vecou, ktorú poznávame. Zhoda veci a rozumu. Teda zhoda medzi myslením a bytím.“ Zdieľať

Po prvom zlyhaní a zrieknutí sa pravdy prišiel ďalší nátlak. „Ale oni veľkým krikom dorážali a žiadali, aby ho dal ukrižovať.“ Ich krik sa stupňoval a Pilát sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti (Lk 23, 22-24).

Lavínu popierania skutočnosti sa už nedarilo zastaviť a pokus o kompromis sa skončil fiaskom a zločinnou rezignáciou. Aby urobil ľudu po vôli, vydal ho, aby ho ukrižovali.

Pilát dostal odpoveď na otázku o pravde. Mnohí ľudia v tom stále tápu. Existuje nejaká ľahko pochopiteľná definícia pravdy?

Spomedzi množstva definícií pravdy je azda najjednoduchšie a súčasne najobsažnejšie aristotelovské tvrdenie prevzaté aj Tomášom Akvinským, že pravda je zhoda poznania s vecou, ktorú poznávame. Zhoda veci a rozumu. Teda zhoda medzi myslením a bytím.

Často sa stretávame s reakciou „ja to tak nevnímam, necítim, a preto si myslím, že pravda je niekde inde“.

V dnešnej dobe sa kladie väčší dôraz na pocit, na subjektívne vnímanie a pociťovanie než na verifikovateľnú skutočnosť. Z toho vyplýva aj nárokovanie si toho, aby sa tolerovalo to, čo niekto pokladá za svoju subjektívnu pravdu, na základe pocitu, ktorý prežíva. Aj keď tento pocit nie je výsledkom objektívnej reality, ale jej falošnou interpretáciou.

Dopátrať sa k pravde tak nie je jednoduché, keďže každý ponúka tú „svoju“ pravdu. Prečo je hľadanie pravdy také namáhavé, niekedy komplikované?

Hľadanie pravdy vyžaduje istý stupeň pokory. Pri uvažovaní o pravde sa nám totiž nevyhnutne otvárajú otázky o kvalite a úplnosti nášho poznania. Pochybnosť o úplnosti nášho poznania i o tom, či nie je skreslené následkom rôznych faktorov, môže viesť aj k legitímnej obozretnosti pri označovaní niečoho za „pravdu“.

V prípade, že existuje zhoda medzi poznaním a vecou, ktorú poznávame, a túto zhodu by sme popreli, prehrešili by sme sa proti pravde.

Možno tieto ťažkosti a prekážky pri hľadaní pravdy nejako kategorizovať?

Prekážky pri spoznávaní pravdy sú viacnásobné, patriace do rozdielnych kategórií: kvalita poznania, úplnosť poznania, správna interpretácia vnímanej skutočnosti. Tiež ochota prijať výsledky poznania, ktorá musí byť spojená s istým stupňom pokory, najmä ak tieto výsledky nekolidujú s našimi dovtedajšími predstavami či presvedčením.

Tieto posledné prekážky sú najťažšie prekonateľné, lebo vyžadujú aj naše vôľové, aj citové priľnutie k poznanej pravde.

Je zvláštne, že keď ľudia konečne pravdu nájdu, začnú ju prekrúcať, popierať alebo odmietať. Čo je za tým?

Prekrúcanie pravdy môže byť výsledkom omylu v poznávaní, omylom v spájaní jednotlivých prvkov poznania. Alebo prevládnutia citovej interpretácie faktov, ktorá víťazí nad faktografickým konštatovaním skutočnosti. Ale môže byť aj úkonom vôle, ktorá poznanú pravdu vedome odmieta.

Odmietanie alebo prekrúcanie pravdy je niekedy istou spontánnou, akoby reflexnou či pocitovou reakciou. Inokedy je to proces vôľový a úmyselný. Veľakrát ide o kombináciu oboch prístupov.

V každom z týchto prípadov ide o istú formu reakcie na to, že uznanie poznanej pravdy by človeka nútilo prehodnotiť alebo zmeniť názor, postoj, presvedčenie, alebo mu prináša dôsledky, ktorým sa chce vyhnúť. Výsledkom je teda jeho odmietanie pravdy, jej popieranie či prekrúcanie.

Spomeniete konkrétny príklad?

Za bývalého režimu bol známy vtip o spravodajstve sovietskej agentúry TASS, ktorá komentovala súťaž v behu. Išlo najmä o výsledky bežeckého súboja medzi dvoma bežcami. Medzi sovietskym a americkým. Američan beh vyhral, pretože fakticky zabehol trať v kratšom čase.

Sovietska tlačová agentúra TASS, pri informovaní o výsledkoch pretekov uviedla, v istom technickom zmysle slova „pravdivo“, že sovietsky športovec dosiahol v pretekoch krásne druhé miesto a že Američan dobehol ako predposledný. V podstate boli oba výroky tlačovej agentúry „technicky“ pravdivé, ale priblížili čitateľovi pravdu?

Mali za cieľ sprostredkovať reálne výsledky udalosti alebo jemnou manipuláciou potvrdiť predstavu, že sovietsky športovec je vlastne úspešnejší? Niekedy sa teda proces „prekrúcania“ pravdy nesie v duchu starej westernovej hlášky: „Záleží na tom, jak se ta historka podá.“

Foto: archív Košickej eparchie

Svätá Edita Steinová povedala, že kto hľadá pravdu, vedome či nevedome hľadá Boha. Platí to vždy, aj dnes?

Svätá Edita sa týmto výrokom dotýka hľadania pravdy v tom najhlbšom zmysle slova. Nejde teda len o empirické či faktografické poznávanie okolitého sveta, ale o poslednú ľudskú túžbu po poznaní zmyslu existencie.

V tomto ohľade je naša túžba po pravde a po Bohu v podstate rovnaká počas celej ľudskej histórie. Menia sa jej prejavy, ktoré odrážajú jednotlivé kultúry, úrovne poznania, sociálny kontext a podobne. Menia sa aj výrazové prostriedky tejto najhlbšej ľudskej túžby.

Ale napriek tomu, že niekedy je táto túžba vyjadrovaná zdanlivo v nenáboženských, pseudonáboženských, ba až otvorene protináboženských termínoch, predsa v sebe skrýva onen základný duchovný nepokoj.

Svätý Augustín ho vyjadril vo svojich Vyznaniach: „Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“

Má aj dnešný človek takéto nespokojné srdce, túžiace po pravde?

Takéto nespokojné srdce má tibetský mních, ktorý hľadá upokojenie v meditácii. Vedec skúmajúci záhady vesmíru. Askéta na brehu Gangy. Neurochirurg odkrývajúci tajomstvá ľudského mozgu.

Zasvätená panna v klauzúre kontemplatívneho kláštora či tínedžer na sobotňajšej diskotéke, možno v opare alkoholu či inej látky, túžiaci prelomiť hranice svojho nudného týždňa. 

„Každá úprimná túžba po pravde, kráse, láske, dobre a spravodlivosti sa dá interpretovať ako prejav hlbokej, bytostnej túžby po Bohu.“ Zdieľať

Ale aj unavená pokladníčka v supermarkete, rovnako ako futbalový fanúšik žijúci v ošiali kultu svojho mužstva, básnik hľadajúci vhodný rým aj univerzitný profesor píšuci ďalšiu monografiu. Láskavá matka, ktorá bdie pri svojom chorom dieťati či ktokoľvek iný.

Tento zoznam obsahuje každú ľudskú bytosť, aj tú najmenej vzdelanú, zdanlivo najpovrchnejšiu alebo dokonca aj tú najviac otvorenú morálnemu zlu. Každý človek vo svojich predstavách a túžbach priamo či prenesene, úspešne alebo neúspešne hľadá niečo, čomu by mohol dôverovať, čo mu poskytne radosť, čo dá jeho bytiu zmysel, čo ho naplní.

V takomto ponímaní sa teda každá úprimná túžba po pravde, kráse, láske, dobre, spravodlivosti dá interpretovať ako prejav hlbokej, bytostnej túžby po Bohu. Táto túžba je súčasťou človeka a aj viery v Boha.

Možno Božiu pravdu poznávať a nájsť aj prostredníctvom stvorenia?

Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Veríme, že pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote. 

Božia pravda je Božia múdrosť, ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta. Boh sám stvoril nebo i zem a len on sám môže dať pravé poznanie všetkých stvorených vecí v ich vzťahu k nemu, ako uvádza Katechizmus Katolíckej cirkvi.

Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neprestajne hľadá.

V katechizme je tiež uvedené, že musíme očisťovať ľudskú reč od toho, čo je v nej obmedzené a nedokonalé, aby sme si Boha, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“, nezamieňali so svojimi predstavami. Ako by ste neveriacim a pochybujúcim vysvetlili pravdu o Bohu, keď ľudské slová sú neprimerané tajomstvu Boha?

Práve preto, že ľudské slová sú neprimerané tajomstvu Boha, môžeme si byť istí, že Boh je stále viac než to, čo sa o Bohu dá povedať, vedieť a zakusovať. Akýkoľvek ľudský pokus ostane vždy nedostatočný, akékoľvek ľudské vyjadrenie o Bohu je obmedzené a podmienené naším spôsobom vyjadrovania, používania analógií, antropomorfizmov a metafor. Téma Boh zostane vždy nevyčerpateľná.

Jeden z cirkevných otcov, tzv. pseudo-Dionýz to vyjadril slovami: „Pri božích vlastnostiach správne sú negácie, kým kladné tvrdenia nevhodné. (...) Keď Boh prevyšuje každú reč a poznanie a keď o ňom nemôže byť náležitá predstava, mienka alebo reč, ako budeme môcť zostaviť reč o menách Božích?“

Celé dejiny ľudstva, jeho filozofie i teológie sú poznačené pokusmi „definovať“ Boha. Každý takýto pokus má svoju hodnotu, ale v konečnom dôsledku je nedostatočný.

Preto sa najčastejšie uspokojujeme s katecheticko-encyklopedickou definíciou, že Boh je Láska, absolútna, duchovná, najdokonalejšia, vnútorne bohatá, a pritom dokonale jednoduchá osobná bytosť nachádzajúca sa mimo priestoru a mimo času, stvoriteľ sveta a spasiteľ človeka.

Boh je večný, žije v neustálej prítomnosti. Je všadeprítomný, ale nie na spôsob akéhosi „fluida“, ktoré všetkým preniká, ale tak, že je celý na každom mieste, bez toho, že by bol na nejaké miesto viazaný. Všetkým preniká poznaním a mocou.

Ako by sme mohli tajomstvo Boha a pravdu o ňom ešte viac poznať?

V Bohu sa spájajú v jednote vlastnosti, ktoré nedokážu ľudia spojiť, napríklad spravodlivosť a milosrdenstvo. Boh je svätý, mravne dokonalý, všetko presahujúci. Boh je prameňom, Stvoriteľom všetkého. U Boha sú všetky jeho vlastnosti aj jeho podstatou. Preto nehovoríme, že Boh je láskavý, ale Boh je láska a podobne.

Mohli by sme pokračovať v predlhom zozname pokusov o definovanie Boha, pokusov o najpresnejšie vyjadrenie jeho bytia, mohli by sme hovoriť o Aristotelovom „prvom hýbateľovi“, ktorý však spočíva v pokoji sám v sebe. 

Tomáš Akvinský ho prezentuje ako číru formu alebo číre uskutočnenie, najdokonalejšie zo všetkého (actus purus). Mikuláš Kuzánsky ho má zasa za „počiatok bez počiatkov, v ktorom splývajú všetky protiklady. Je práve tak maximum, ako aj minimum a prekračuje tak minimum, ako aj maximum“. A podľa jeho negatívnej teológie sa v Bohu nenachádza nič iné ako nekonečno.

Z jeho hľadiska preto nie je Boh poznateľný ani v tomto, ani na onom svete, pretože každý tvor je vzhľadom na neho temnotou, nedokáže obsiahnuť nekonečné svetlo a je známy iba sebe samému.

Konciloví otcovia uviedli v dogmatickej konštitúcii Dei verbum, že Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť samého seba a dať poznať tajomstvo svojej vôle. Ako môže dnešná generácia Boha aj nejako „rukolapne“ precítiť ako toho pravého a pravdivého a spoznať jeho vôľu?

Boh podáva dôkazy svojej existencie rovnako všetkým generáciám, aj tej dnešnej, a bude tak robiť až po tú poslednú. Prvou „učebnicou“ o Bohu je stvorený svet, jeho samotná existencia, makrokozmos i mikrokozmos s jeho obdivuhodnými vnútornými zákonmi, s jeho tajomstvom. Áno, aj s Bohom je svet tajomstvom, ale bez Boha by bol absurdnosťou.

Druhou cestou je pohľad do vlastného vnútra, do duše človeka, o ktorej verím, že je schopná odzrkadľovať Boha vo svojich najhlbších očakávaniach a túžbach.

Inzercia

Človek od prirodzenosti smeruje k pravde. Je povinný ju rešpektovať a dosviedčať. V súlade so svojou dôstojnosťou všetci ľudia, pretože sú osoby, sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň morálne povinní hľadať pravdu. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa požiadaviek pravdy.

Dnešná generácia sa neodlišuje od tých predchádzajúcich v podvedomej túžbe po šťastí. Po poznaní spôsobu, ako ho dosiahnuť a ako prekonať obmedzenia pri jeho hľadaní, získavaní a udržaní.

Ako čítame v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes, „najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný k dialógu s Bohom. Veď jestvuje iba preto, že ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi“.

Treťou cestou k poznaniu Boha je objavovanie jeho zjavenia v dejinách spásy. „Boh je pravdivý aj vtedy, keď zjavuje seba: učenie, ktoré pochádza od neho, je ,zákon pravdy‘ (Mal 2, 6). Keď pošle svojho Syna na svet, bude to preto, aby ,vydal svedectvo pravde‘ (Jn 18, 37). A vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám schopnosť poznať toho Pravdivého“ (1 Jn 5, 20).

Google za 0,51 sekundy ponúka 54 200 000 výsledkov vyhľadávania slova Boh. Ako vieme rozlíšiť v tejto súčasnej kreatívnej ponuke informácií o Bohu, ktoré z nich sú pravdivé?

Pokúsim sa o krátku a jednoduchú katolícku odpoveď. Za pravdivé považujem tie, ktoré sú v súlade s pravdou, ktorú o sebe Boh zjavil a zjavuje od počiatku stvorenstva a ktorú zavŕšil svojím zjavením sa ľudstvu vo Vtelení svojho jednorodeného Syna Ježiša Krista.

Ide teda o tie informácie, ktoré sú v súlade aj s učením Katolíckej cirkvi, ktorej Kristus zveril úlohu, aby prostredníctvom vykonávania Petrovho úradu a poverenia utvrdzovať bratov vo viere bola matkou a učiteľkou národov, aby všetci, čo v priebehu storočí prichádzajú do jej lona a do jej náručia, našli plnosť lepšieho života a záruku spásy, ako uvádza encyklika Mater et Magistra.

Foto: archív Košickej eparchie

Doposiaľ sme hovorili o Bohu a pravde v širšom kontexte. Zúžme to na katolícke pravdy viery. Odkiaľ pochádzajú, ako vznikli?

Cirkev vždy používala formulácie viery, ktoré v krátkosti obsahujú to hlavné, čo verí a žije: novozákonné texty, symboly alebo vyznania, liturgické formuly, eucharistické modlitby. Neskôr sa ukázalo ako vhodné predložiť aj širšie vyjadrenie viery v organickej syntéze, a to pomocou katechizmov, ktorých sa za posledné storočia veľmi veľa vypracovalo v miestnych cirkvách.

V celku Zjavenia Kristovho tajomstva možno nájsť vzájomné spojitosti a súvislosti medzi dogmami, v ktorých jestvuje poriadok, čiže hierarchia právd katolíckeho učenia, lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný.

Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v „hierarchii právd“ viery.

Celé dejiny spásy sú dejinami cesty a spôsobu, akým sa pravý a jediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, zjavuje ľuďom, a keď sa odvrátia od hriechu, zmieruje a spája ich so sebou.

Ako Katolícka cirkev dospela k šiestim hlavným pravdám?

Popri rôznych vydaniach katechizmov, teda súhrnov a výkladov právd viery, či Apoštolského vyznania viery sa sformulovalo aj súhrnné predstavenie tzv. šiestich hlavných právd viery:

Boh je len jeden; v Bohu sú tri osoby, Otec, Syn a Duch Svätý; Syn Boží sa stal človekom, aby nás vykúpil a spasil; Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce; Duša ľudská je nesmrteľná; Milosť Božia je na spasenie potrebná.

Okrem základných trojičných právd viery obsahuje tento zoznam aj základy soteriológie a eschatológie, teda učenia o spasení a o posledných veciach človeka.

Čo nám dáva istotu ich pravosti?

Hovoríme o pravdách viery, a teda tieto vyhlásenia nespadajú do kategórie empiricky overovaných faktov, ktorých pravdivosť je evidentná, nenamietateľná a dosiahnuteľná overeným poznaním vykonaným na základe ľudských schopností.

Spomenuté pravdy prijímame ako „pravdy“ vzhľadom na toho, ktorý nám ich zjavil. Sú súčasťou toho zjavenia, ktoré máme od Boha, pretože „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1-2).

Bohu veríme, pretože Boh nemôže klamať, a preto spolu s prorokmi Starého Zákona vyznávame: „Bože, ty si Boh a tvoje slová sú pravda“ (2 Sam 7, 28).

Dnešný človek by chcel zo všetkého niečo mať. Čo mu dáva viera v Boha a šesť hlavných právd?

Radostné sebavedomie, že je milovaným Božím dieťaťom, vedomie vlastnej dôstojnosti a z nej vyplývajúcej zodpovednosti, na základe ktorej sa správa k svojim blížnym, naplnenie najhlbšej túžby človeka po vzťahu – a to po vzťahu k niečomu, čo ho nekonečne prevyšuje a súčasne povyšuje na túto najvyššiu nekonečnosť, ku ktorej je každý z nás bytostne povolaný.

Časom sa ľudia menia, svet sa mení, veda prináša nové poznatky a technologické inovácie. Veľa z toho, čo sme sa učili, je zastarané, prekonané. Je možné, že by sa šesť hlavných právd mohlo tiež niekedy zmeniť?

Zoznam šiestich hlavných právd je praktickým výberom a jednoduchým slovným vyjadrením tých hlbokých právd viery, ktoré považujeme za najdôležitejšie. Samozrejme, že ide o podanie v zjednodušenej katechetickej skratke, ale ich prostredníctvom chceme otvoriť svoju myseľ a srdce hlbšiemu oboznámeniu sa s celým komplexom našej viery.

Nič by nebránilo, aby sme takýto zoznam upravili nejakým jazykovým preformulovaním, samozrejme, pri zachovaní obsahu, prípadne aj rozšírením o ďalšie základné pravdy viery, napríklad o vieru v Kristovo vzkriesenie, o vieru v naše zmŕtvychvstanie a vzkriesenie tela a podobne.

Nemôže však dôjsť k situácii, že by Katolícka cirkev o niektorej z týchto právd viery začala vyučovať, že už neplatí.

Vzhľadom na pokrok pápeži často poukazovali na súlad medzi rozumom a vierou. Konferencia biskupov Slovenska každoročne udeľuje cenu za zásluhy o dialóg medzi vierou a vedou Fides et ratio. Je tento konflikt medzi vierou a rozumom či vedou už prekonaný?

Predstava o rozporoch medzi vierou a vedou je dnes už dávno prekonaným zdanlivým konfliktom. Ľudstvo konečne pochopilo, že ide o dva prístupy k tej istej skutočnosti, pričom oba prístupy používajú iné nástroje a majú inú finalitu.

Viera a veda si neodporujú, ale sa navzájom dopĺňajú. Pri empirických vedách by som veľmi zjednodušene povedal, že tieto hľadajú odpoveď na otázku „ako?“, kým teológia a viera hľadajú odpoveď na „prečo?“ a „načo?“

Spomenuli ste veľa faktov, právd aj konkrétne tri cesty, ktoré vedú k poznaniu Boha. A napriek tomu, ako zreteľne sa dáva poznať, niektorí ľudia jeho existenciu stále popierajú.

Možnosť popierať Božiu existenciu má len človek, ktorý je stvorený na Boží obraz a podobu. Táto možnosť je zneužitím najvyššieho daru, ktorý je súčasťou našej prirodzenosti, daru slobody. Boh tak miluje človeka, že mu neodoprie ani možnosť vzbury, ani možnosť popretia Božej existencie.

„Hovoríme o pravdách viery, tieto vyhlásenia nespadajú do kategórie empiricky overovaných faktov, ktorých pravdivosť je evidentná, nenamietateľná a dosiahnuteľná overeným poznaním.“ Zdieľať

Je to milujúci Otec z podobenstva o márnotratnom synovi. Otec, ktorý nikdy pred synom nezamkol dvere – ani svojho domu, ani svojho srdca. Neurobil tak vo chvíli, keď ho syn chcel opustiť a privlastniť si otcovský majetok a svoj dom, a svoje srdce otvára dokorán v očakávaní návratu svojho zblúdeného syna.

V týchto súvislostiach Pápežská rada pre kultúru vydala dokument Kde je tvoj Boh?, v ktorom poukazuje na vážne znepokojenie nad náboženskou ľahostajnosťou a neverectvom ľudí. S čím je toto myslenie a správanie ľudí prepojené?

Fenomén modernej a postmodernej spoločnosti je často spájaný aj s fenoménom straty zmyslu pre posvätno, teda aj s postupným odstraňovaním vzťahu k akejkoľvek forme štrukturalizovaného, konfesionálneho, inštitucionálneho náboženského života.

V skutočnosti sa veľké totalitné ideológie modernej doby spontánne alebo aj cielene profilovali a štylizovali do úlohy náhrady náboženstva. Počnúc francúzskou revolúciou sa ľudskými dejinami prelínajú pokusy o likvidáciu organizovaných náboženstiev a ich nahradenie novými formálnymi alebo spontánnymi kultmi.

Raz je to kult revolúcie ako pokračovanie osvietenského kultu rozumu, inokedy je to mesiánska predstava oslobodenia formou triedneho boja a dosiahnutia spásy v beztriednej spoločnosti, potom je to sakralizácia národa či rasy alebo štátu ako najvyššej hodnoty, ktorej je potrebné obetovať všetko a v mene záchrany, očistenia či rastu, keď je možné aj masovo odstrániť všetko a všetkých, ktorí môžu tieto hodnoty skutočne či zdanlivo ohrozovať už svojou samotnou existenciou.

Nacistické koncentračné tábory, sovietske gulagy a rasovo-etnické genocídy 20. storočia sú najviditeľnejšími míľnikmi na týchto slepých uličkách putovania ľudstva. Tieto masové, štátmi presadzované ideológie priniesli so sebou aj totálne popretie posvätnosti osobnej individuálnej identity v mene služby vyššiemu ideálu.

Foto: archív Košickej eparchie

Zúžme to na osobnosť moderného človeka, ktorý má tendenciu presadzovať svoje pravdy, nie Božie.

Opačným vychýlením kyvadla vo vzťahu k individuálnej hodnote človeka je absolutizácia človeka vytvorením kultu egoistického hedonizmu, kultu ľudského tela, kultu sexu bez rozmeru darovania sa a zmyslu pre zodpovednosť.

Povýšenie vlastného ega na oltár, predtým vyhradený Bohu, privádza človeka i celé ľudstvo k zacykleniu sa v neustálom víre vyhľadávania čo najvyššieho stupňa zadosťučinenia osobných túžob, chutí, ba niekedy aj obyčajných „chúťok“ a k ich absolutizácii spojenej so stratou osobnej zodpovednosti.

Nejde pritom o niečo nové. Už svätý Pavol sa na adresu takejto tendencie vyjadril: „Ich bohom je brucho a hanba je slávou“ (Fil 3, 19). Na margo pohanského sveta, do ktorého bol poslaný ohlasovať evanjelium, vyslovil hodnotenie, ktoré nič nestratilo zo svojej aktuálnosti ani zoči-voči súčasnému novopohanskému kultu.

Ako takéto myslenie a správanie deformuje človeka? K čomu ho to vedie?

Strata vedomia zodpovednosti pred akýmsi vyšším morálnym princípom, pred Bohom, vedie priamo úmerne k strate zodpovednosti voči ostatným ľuďom, počínajúc dokonca najbližšími. Rozpad manželských zväzkov ako priamy následok ich „odposvätenia“, „oslobodenie“ sexu od zodpovednosti – to sú ďalšie viditeľné míľniky tejto ďalšej slepej uličky ľudstva.

Za tým nasleduje tichá genocída nenarodených, počtom exponenciálne prevyšujúca všetky doterajšie historické genocídy. V skutočnosti je len inou formou odstraňovania, likvidovania nepohodlných jedincov, ktorých existencia by mohla hypoteticky ohroziť nejakú hodnotu, ktorá bola absolutizovaná.

Kým pri predchádzajúcich genocídach bola ich zámienkou ochrana rasy, národa, spoločenskej triedy, pri tomto organizovanom a inštitucionalizovanom likvidovaní ľudských jedincov je touto hodnotou osobný komfort, nazývaný eufemisticky „právo voľby“, teda právo, ktoré sa dáva silnejšiemu rozhodnúť o pokračovaní alebo „prerušení“ života bezbranného slabšieho.

Ak sa človek odvracia od Pravdy, ako to zasahuje celú spoločnosť?

Vidíme to v medzinárodno-politických súvislostiach. Stáva sa, že niekedy agresor ospravedlňuje pokus o likvidáciu slabšieho, napríklad susedného štátu, argumentujúc potenciálnou hrozbou, ktorá by možno nastala, keby nezasiahol a neodstránil ho. Alebo preto, že mu z rôznych dôvodov prekáža už jeho samotná nezávislá existencia.

V prípade rozpútania vražednej vojny je však takýto agresor morálne odsúdený celým civilizovaným svetom. V prípade nevyhlásenej celosvetovej vojny voči nenarodeným to však zdanlivo civilizovanému ľudskému spoločenstvu neprekáža.

Práve naopak. Počiatočná dekriminalizácia tejto tendencie postupne privádza moderné spoločnosti k pokusom o povýšenie tohto dehumanizujúceho inštitucionalizovaného násilia na úroveň ľudského práva, so snahou o jeho univerzálne prijatie a aplikovanie.

Nateraz poslednou fázou deštrukturalizácie a dehumanizácie v mene individuálnej slobody je tendencia presadenia idey, že ľudská vôľa alebo istý spôsob správania, prežívania a cítenia majú silu meniť nielen základné spoločenské, ale aj základné biologické inštitúty. A že prijatie tejto predstavy, prípadne aj legislatívne vynútené, bude garanciou ešte vyššieho stupňa pokroku, sekulárnosti a civilizovanosti.

Zmena je vždy možná. Ako by sa to mohlo a dalo zmeniť?

Na túto otázku neexistuje jednoduchý recept vysloviteľný v niekoľkých slovách a realizovateľný v jednoduchých krokoch. Celé ľudské spoločenstvo i každý jednotlivec môže ešte istý čas pokračovať v tomto víre individuálnej i spoločenskej sebadeštrukcie a privedie sa postupne k sebadegradácii, možno aj k sebazničeniu. Môže si však nebezpečenstvo tohto procesu aj uvedomiť a začať vedome pracovať na jeho zmene.

„Strata vedomia zodpovednosti pred vyšším morálnym princípom, pred Bohom, vedie priamoúmerne k strate zodpovednosti voči ostatným ľuďom, počínajúc dokonca najbližšími.“ Zdieľať

Istú analógiu by sme mohli vidieť v zmene vnímania potreby „obrátenia“ vo vzťahu k prírode, k životnému prostrediu, teda k ekológii. Hrozba dôsledkov ľudského egoizmu začína prebúdzať vedomie, že v tomto smerovaní je potrebné niečo zmeniť. A to aj za cenu istých obmedzení, za cenu zmeny návykov, zmenou zmýšľania i konania.

Ak ideme od širších súvislostí k užším, od svetových, spoločenských problémov k ľudským až osobným, prídeme k individuálnej duchovnej rovine, kde človek čelí nielen pravde o sebe, ale aj pravde o Bohu. Čo je teraz tou najväčšou úlohou každého jedného z nás?

Som presvedčený, že jednotlivec i celé ľudské spoločenstvo sa skôr či neskôr ocitne v situácii márnotratného syna. Aj on „všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil“.

Preto ako kresťanský optimista verím, že pre každého jednotlivca i pre celé ľudské spoločenstvo musí nastať chvíľa, ako u tohto strateného syna: „Vstúpil teda do seba a povedal si: Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“

Záverečným výsledkom teda musí byť „vstať a ísť k svojmu otcovi“.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.