Medzináboženský dialóg Islam a kresťanský realizmus

K tejto hanebnosti sa pridalo obvinenie Izraela z katastrofálneho raketového útoku na nemocnicu v Gaze, hoci dôkazy v súčasnosti hovoria, že stovky ľudí v skutočnosti usmrtila jedna z rakiet samotného Hamasu. Asi najšokujúcejšie obrázky z médií však boli tie, kde boli milióny ľudí v arabskom svete a v mnohých hlavných mestách na Západe, ktorí oslavovali násilie Hamasu.

Od Druhého vatikánskeho koncilu kladú katolíci a mnohí iní kresťania veľký dôraz na medzináboženský dialóg a spoluprácu, najmä s judaizmom, ale aj s islamom. Výsledky – ako som videl na vlastné oči, keď som roky slúžil ako diecézny referent pre medzináboženský dialóg – sú často hlboko uspokojivé. Stojí však za to pamätať, že kým kresťanstvo má korene v judaizme, náš vzťah s islamom je čosi úplne iné. Preto by možno stálo za to zamyslieť sa nad nasledujúcimi myšlienkami:

Islam a Božie slovo:

Každý, kto pozná Starý a Nový zákon a potom číta korán, jasne vidí proces, ktorým úplne redukuje Božie zjavenie [kurzíva v origináli]. Nedá sa nevšimnúť si vzďaľovanie sa od toho, čo Boh povedal o sebe najprv v Starom zákone skrze prorokov a nakoniec v Novom zákone skrze svojho Syna. V islame sa všetko bohatstvo Božieho sebazjavenia, ktoré tvorí dedičstvo Starého a Nového zákona, rozhodne odložilo nabok.

Boh Koránu dostáva niektoré z najkrajších mien v ľudskom jazyku, ale v konečnom dôsledku je to Boh mimo sveta, Boh, ktorý je iba Výsosť, a nikdy Emanuel, Boh s nami. Islam nie je náboženstvom vykúpenia…

Preto je nielen islamská teológia, ale aj antropológia veľmi vzdialená od kresťanstva.

– sv. Ján Pavol II. v knihe Prekročiť prah nádeje

Islam a konflikt:

Svet, ako výborne ukazuje [odborníčka Bat Ye’or], sa delí na dva regióny: na dar al-Islam a dar al-harb; inými slovami, na „dom islamu“ a „dom vojny“. Svet sa už nedelí na národy a kmene. Všetky sú en bloc umiestnené do sveta vojny, v ktorom je vojna jediným možným vzťahom s vonkajším svetom. Zem patrí Alahovi a túto skutočnosť musia uznať všetci jej obyvatelia. Na dosiahnutie tohto cieľa je iba jeden prostriedok: vojna. Vojna je teda zjavne inštitúcia, a to nielen náhodná či prechodná, ale je základnou súčasťou myslenia, organizácie a štruktúr sveta. S týmto svetom vojny nie je možný mier. Samozrejme, občas je nevyhnutné prestať; sú okolnosti, za ktorých je lepšie nebojovať. Korán na to myslí. Tým sa však nič nemení: vojna [pre islam] zostáva inštitúciou, čo znamená, že musí pokračovať, len čo to okolnosti dovolia.

Veľmi som zdôraznil vlastnosti tejto vojny, lebo dnes sa toľko hovorí o tolerancii a zásadnom pacifizme islamu, že je potrebné pripomenúť jeho podstatu, ktorá je zásadne bojovná.

– nebohý Jacques Ellul, významný francúzsky protestantský teológ a kritik spoločnosti, vo svojom predslove ku knihe The Decline of Eastern Christianity Under Islam: From Jihad to Dhimmitude (Úpadok východného kresťanstva pod vládou islamu: od džihádu po status dhimmiov) od autorky Bat Ye’or

Islam, politika a kultúra:

Obe náboženstvá majú „politický“ rozmer, no nezískali ho rovnakým spôsobom. Kresťanstvo získalo prevahu v starovekom svete oproti moci Rímskej ríše, ktorá kresťanov takmer tri storočia prenasledovala, až kým kresťanské náboženstvo sama neprijala. Islam po krátkom období skúšok zvíťazil ešte za života svojho zakladateľa. Potom vojenskou cestou získal právo fungovať v mieri, ba dokonca aj právo diktovať podmienky prežitia vedúcim predstaviteľom iných náboženstiev „Knihy“. Modernou rečou by sme mohli povedať, že kresťanstvo si podmanilo štát prostredníctvom občianskej spoločnosti; kým islam si, naopak, podmanil občiansku spoločnosť prostredníctvom štátu [kurzíva v origináli].

Kresťanstvo sa teda od začiatku situovalo mimo politickej oblasti a jeho zakladajúce texty prinášajú svedectvo o nedôvere voči politike... Podľa islamu nemá oddelenie politiky a náboženstva právo jestvovať. Je preň dokonca šokujúce, lebo vyzerá ako vydanie ľudských záležitostí moci zla alebo vypovedanie Boha mimo sféry, ktorá mu patrí. Ideálne mesto musí byť tu dolu. V zásade už jestvuje: je to moslimské mesto.

– laureát Ratzingerovej ceny a emeritný profesor stredovekej a arabskej filozofie na Sorbone Rémi Brague v knihe The Law of God: The Philosophical History of an Idea (Boží zákon. Filozofické dejiny jednej idey)

Islam má napriek tvrdeniam, že s judaizmom a kresťanstvom má spoločný pôvod u Abraháma, a napriek formálnemu rešpektu k Ježišovi a k Márii s kresťanskou vierou iba veľmi málo spoločné. Islam popiera Trojicu, vtelenie aj vykúpenie. Popiera presnosť evanjelií. A popiera aj pôvod a cieľ Cirkvi. Islam v skutočnosti uznáva judaizmus a kresťanstvo čisto ako úchylky vo vlastnom synkretickom príbehu.

V štátoch, kde vládne islam, ako sú Sudán, Egypt, Irán, Pakistan, Turecko, Bangladéš a Indonézia, dnes kresťania čelia všetkému od marginalizácie a obťažovania až po vyložené násilie. Dôvod je jednoduchý. Napriek všetkým silným stránkam islamu majú protižidovské a protikresťanské predsudky v islame dlhé a často trpké dejiny, i keď sa tvrdieva opak.

To nás neoprávňuje mať podobné predsudky. Vyžaduje si to však, aby sme do svojich dnešných stretnutí s islamom – na Blízkom východe i tu doma – vniesli realizmus, odvahu, pevný postoj a presnú pamäť. Vo svetle evanjelia Mohamed nie je pravý prorok a korán nie je Božie slovo. Ako povedal samotný Ježiš, iba on je cestou k Otcovi. A moslimovia ho v konečnom dôsledku nepoznajú. Bez nášho aktívneho svedectva islamskému svetu ho však ani nikdy nespoznajú.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Francis X. Maier je profesor katolíckych štúdií v Centre etiky a verejnej politiky.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.