Blahorečení Ulmovci Svätá rodina z Markowej

Žiadosti o ich relikvie prichádzajú z celého sveta. Wiktoria a Józef Ulmovci a ich sedem detí sú už niekoľko mesiacov blahoslavenými Katolíckej cirkvi a už niekoľko rokov stojí ich múzeum i pamätník. Kto boli, ako žili a prečo sú dnes uctievaní?

Poľskú rodinu Józefa a Wiktorie Ulmovcov a ich sedem detí – Stasiu, Basiu, Marysiu, Antośa, Władzia, Frania a ich malého bračeka alebo sestričku v matkinom bruchu, ktorá bola v pokročilom, už deviatom mesiaci tehotenstva – zavraždili Nemci za pomoc, ktorú Ulmovci preukazovali židovským rodinám, susedom z obce Markowa na Podkarpatí.

Zomreli všetci spoločne 24. marca 1944 – celá rodina Ulmovcov a všetci tí, ktorým pomáhali, teda osem Židov. Ako prví boli zavraždení Židia, po nich Ulmovci, najskôr rodičia, potom deti.

Prečo zahynuli?

V tom čase už päť rokov zúrila vojna: najprv 1. septembra 1939 hitlerovské Nemecko napadlo Poľsko, aby následne 17. septembra z východu vtrhol na poľské územie Sovietsky zväz. Ešte predtým – 23. augusta 1939 – podpísali obidve mocnosti pakt o neútočení a tajnú dohodu, známu ako Pakt Ribbentrop-Molotov, na základe ktorej si medzi sebou rozdelili napadnutý poľský štát.

Markowa a celý okres so sídlom v Łańcute sa ocitli pod správou nemeckého Generálneho gouvernementu, kde platili osobitné trestné zákony pre Poliakov a pre Židov, ktorých v Poľsku pred vojnou žilo veľmi veľa. Keď Hitler v júni 1941 napadol aj Sovietsky zväz a obsadil územia niekdajšieho Poľska, ktoré Sovietsky zväz okupoval od roku 1939, Židia sa ocitli v pasci aj tam.

Nemecký Generalplan Ost predpokladal využitie poľských území na rozšírenie životného priestoru (Lebensraum) pre nemecké rodiny, ktoré sa podľa tohto plánu mali masovo usídľovať v podmanenom Poľsku, zatiaľ čo pre Poliakov stanovoval úlohu otrockej pracovnej sily – akékoľvek aktivity v oblasti kultúry a vedy boli zakázané.

Povolené bolo len základné školstvo a niekoľko priemysloviek, poľská inteligencia bola masovo vyvražďovaná, zatiaľ čo poľskí katolícki kňazi boli zatýkaní a deportovaní do nemeckých koncentračných táborov. Pre všetkých poľských Židov – a mnohých z Európy – bolo naplánované iné, „konečné“ riešenie (Endlösung). Rozhodnutie bolo prijaté 10. januára 1942 vo Wannsee pri Berlíne.

Ako uvádza podpredseda poľského Iništitútu národnej pamäti, historik narodený v Markowej Dr. Mateusz Szpytma, ktorý je príbuzným rodiny Ulmovcov, „s cieľom zabrániť akejkoľvek forme pomoci židovskému obyvateľstvu Nemci 15. októbra 1941 vydali nariadenie, ktorým obmedzili miesta pobytu v Generálnom gouvernemente. Podľa tohto nariadenia trest smrti hrozil nielen Židom, ktorí neoprávnene opustia im určené miesto pobytu (geto, pozn. red.), ale aj všetkým tým, ktorí Židov skrývajú“.

O rok neskôr sa situácia ešte zhoršila: tresty mali postihovať aj tých, ktorí vedeli o Židoch zdržiavajúcich sa mimo určeného miesta pobytu a nenahlásili to nemeckým úradom. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že takéto strašné reštrikcie nariadili Nemci výhradne na území okupovaného Poľska – v Generálnom gouvernemente –, pričom v žiadnej inej krajine, ktorú si podmanila Nemecká ríša, nejestvoval taký zákon, ktorý by stanovoval trest smrti pre všetkých, teda pre celé rodiny skrývajúce prenasledovaných občanov židovského pôvodu odsúdených na vyhladenie.

Rodina na oltári / Vatikán prvýkrát blahorečí celú rodinu – rodičov, šesť detí a nenarodené bábätko

V okupovanom Poľsku však pomáhali Židom nielen mnohé rodiny, ale aj mnohé rehoľné rády, a to najmä ženské. V rámci Poľského podzemného štátu pôsobila aj Rada pomoci Židom „Żegota“ s organizovanou tajnou štruktúrou kuriérov, ktorá zabezpečovala okrem iného evakuáciu detí zachraňovaných z geta a dokonca aj skromnú finančnú podporu.

Stačí spomenúť, že len vo Varšave Kongregácia sestier františkánok Rodiny Panny Márie pod vedením výnimočnej matky predstavenej Matyldy Getter zachránila viac ako 700 detí zo židovských rodín. Všetky tieto aktivity dodnes neboli celkom prebádané, a to aj z toho dôvodu, že komunistický represívny systém po vojne trestal represiami, väzením a nezriedka aj smrťou akúkoľvek činnosť vykonanú počas vojny v rámci Poľského podzemného štátu.

V roku 1944, keď zomreli Ulmovci a Židia, ktorých u seba ukrývali, sa vojna pomaly chýlila ku koncu, čo zároveň znamenalo, že väčšina európskych Židov už bola zavraždená v nemeckých táboroch smrti. Tisíce Židov sa stále skrývali v mnohých mestách a dedinách v nádeji na rýchle ukončenie vojny.

Aj v Markowej stále žilo niekoľko židovských rodín v úkrytoch – v podkroviach či dvojito maskovaných pivniciach. O týchto dejinných udalostiach teraz hovorí Múzeum Poliakov zachraňujúcich Židov počas druhej svetovej vojny – Múzeum rodiny Ulmovcov, ktoré sa nachádza práve v Markowej a ktoré bolo otvorené v roku 2016.

Nie je tu vyrozprávaný príbeh všetkých vyše sedemtisíc poľských „Spravodlivých“, ktorí majú svoje stromy v izraelskom inštitúte Yad Vashm, no sú tu prítomné svedectvá a pamiatky odtiaľto, z tohto kraja.

Keď sa Nemci na základe udania dozvedeli o Ulmovcoch a tých, o ktorých sa starali, neváhali ani chvíľu. Operácii velil Eilert Dieken, veliteľ nemeckej žandárskej stanice v Łańcute, a na jeho rozkaz boli zavraždené aj všetky deti Ulmovcov.

Po vojne sa vrátil do svojej domoviny a pokojne tam dožil starobu. Nebol nijako potrestaný.

Kto boli Ulmovci?

Wiktoria a Józef boli skutočne neobyčajní ľudia. Vo chvíli smrti bola ona ešte stále mladá (32 rokov), on už mal o niečo zrelší vek (44 rokov) – boli úžasnými manželmi, ktorí sa angažovali v obecných záležitostiach a kultúre, lebo tak je potrebné nazvať ich pasiu.

Obaja pochádzali z Markowej, zosobášili sa v roku 1935 a sobášny obrad i svadobnú hostinu si zvečnili krásnou fotografiou. Józef bol totiž nielen v tejto oblasti známym poľnohospodárom a ovocinárom, dokonca takým, ktorý učil ostatných pestovať nové odrody (a pustil sa dokonca do pestovania moruše či chovu priadky morušovej), ale bol aj fotografom.

Dnes by sme dokonca povedali, že bol fotoreportérom, pričom svoje služby tiež poskytoval iným, keďže susedom vyhotovoval fotografie potrebné na doklady. Zostalo po ňom niekoľko stoviek fotografií, ktoré dokumentujú každodenný život v Markowej, prácu a voľný čas, deti a dospelých, radosti či ročné obdobia. Svoj prvý fotoaparát si údajne skonštruoval sám. Zúčastňoval sa aj na dobrovoľníckych aktivitách Poľského združenia vidieckej mládeže „Wici“ a Katolíckeho združenia mládeže, pričom hral aj v ochotníckom vidieckom divadle.

Wiktoria – napriek početným tehotenstvám – bola aktívna v divadle, čo mimochodom svedčí o tom, aký čulý spoločenský život mali obyvatelia tejto podkarpatskej oblasti. Účinkovala aj v jasličkovej pobožnosti – špeciálnom vianočnom predstavení –, kde hrala Božiu Matku. Možno aj pre jej krásny úsmev plný láskavosti.

Predtým ako sa vydala, navštevovala kurzy na Vidieckej univerzite. Markowa bola pritom jednou z najväčších obcí v Poľsku, mala viac ako štyritisíc obyvateľov, fungovalo tu prvé vlastné Zdravotné družstvo v Poľsku a od roku 1913 v nej nepretržite pôsobí dychový orchester.

Obaja sa tiež mimoriadne aktívne zapájali do života svojej katolíckej Farnosti sv. Doroty: ich život bol postavený na hlbokej blízkosti s Bohom a aktivite v spoločenstve. Zachovalo sa ich vlastné Sväté písmo, na ktorom je ceruzkou zakrúžkovaný úryvok z Evanjelia sv. Lukáša s názvom: Prikázanie lásky – Milosrdný Samaritán.

Ako žili?

Vďaka fotografiám, ktoré Józef vyhotovil a ktoré sa dodnes zachovali, máme obšírny náhľad na ich rodinný život. Vidíme ich pri práci, na poli, pri umývaní riadu, vešaní bielizne, ale aj pri tom, ako matka pomáha dcére s domácimi úlohami. Józef fotografoval svoju rodinu s láskou, to je napokon z jednotlivých fotografií zrejmé.

Keď k nim v roku 1942 prišli známi z Łańcutu, sedem dospelých a jedno dieťa, prenasledovaní a vystrašení, nevieme, ako Wiktoria a Józef zareagovali. Váhali? Alebo skôr – ako tomu všetko nasvedčuje – sa na nič nepýtali, len otvorili dvere dokorán, pozvali ich dnu, na stôl položili „proziaky“ (miestne placky z múky a cmaru) a mlieko – a začali premýšľať, ako sa zmestia v malom domčeku.

Bol koniec roku 1942 a v celej Európe sa rozpútala absolútna nemecká genocída – getá v Generálnom gouvernemente boli v podstate „zlikvidované“, čo prinieslo smrť státisícom ich obyvateľov v nemeckých vyhladzovacích táboroch.

Saul Goldmann z Łańcutu so štyrmi dospelými synmi – Baruchom, Mechelom, Joachimom a Mojżeszom; dve dcéry a vnučka Chaima Goldmana z Markowej – Lea Didner s malou Reszlou a jej sestra Gołda Grünfeld rozširujú rodinu Ulmovcov. Muži pomáhajú vyčiňovať, teda spracúvať kože – nelegálne, pretože Nemci zabavili všetky zvieratá, a ženy pomáhajú na hospodárstve.

Reszla sa hrá s dievčatami Ulmovcov, azda sa aj spolu učia. Žijú ako rodina, možno dokonca spoločne oslavujú skromné sviatky, židovské aj katolícke?

Dom, ktorý postavil Józef, stojí tak trochu bokom, obklopený stromami, čo dáva možnosť istej izolácie od zvyšku dediny. Ale aj v dedine sa skrývajú ďalší Židia. Po vražde Ulmovcov a Goldmanovcov sa táto mimoriadna dedina ešte väčšmi zomkne – bude sa v nej totiž skrývať ešte dvadsať ľudí, ktorí sa dožijú konca vojny.

Volanie zo sveta

Motivácia Wiktorie a Józefa bola jednoznačná – kresťanská, v doslovnom chápaní Kristovej výzvy, šokujúca vo svojej zrelosti – zachraňovať druhých až do tej miery, že za nich položia svoj život, pretože tak to učí evanjelium.

Na blahorečení mučeníkov z Markowej sa zúčastnilo viac ako 35-tisíc ľudí z celého Poľska, ale aj zo zahraničia. Prítomní boli predstavitelia štátnych orgánov vrátane prezidenta Poľskej republiky i mnohí významní hostia. Chceli byť ľudia azda preto tak blízko, že Ulmovci zanechali také jednoznačné, radikálne posolstvo lásky k blížnemu?

Fotografia rodiny, ktorú dal urobiť Jozef Ulma. Foto: Dikastérium pre kauzy svätých

Dnes z celého sveta húfne prichádzajú žiadosti o relikvie blahoslavenej rodiny, ktoré sú adresované biskupovi v meste Przemyśl, keďže obec Markowa leží v Przemyślskej diecéze.

„Z celučkého Poľska,“ hovorí môj známy kňaz z Przemyśla, „a nechýbajú ani žiadosti z USA, z rôznych európskych krajín či Ázie. Od blahorečenia sa nepretržite zaoberáme relikviami a čaká na ne mnoho farností, spoločenstiev a inštitúcií,“ dodáva.

Čo tak priťahuje ľudí na tejto blahoslavenej rodine?

„Je veľa rodín, ktoré zahynuli za pomoc Židom, ale v tomto prípade poznáme život Ulmovcov veľmi dobre. Poznáme ich rodinné vzťahy, vieme, akí boli voči svojim príbuzným, ale aj voči svojim židovským susedom, a to ešte pred vojnou.

Z toho sa dá veľmi jednoducho vyvodiť záver, že to, čo urobili počas vojny, teda to, že sa rozhodli ukrývať Židov, bolo dôsledkom ich krásneho života skutočne žitého podľa zásad evanjelia,“ zdôraznil Mateusz Szpytma počas konferencie o blahoslavenej rodine Ulmovcov, ktorá sa konala 29. novembra na Pápežskej univerzite Angelicum v Ríme.

Čoskoro sa pravdepodobne dočkáme aj kostolov zasvätených Svätej rodine z Markowej. Je to pre nás veľká výzva, pretože svätí majú byť predsa našimi vzormi, niečo od nás teda vyžadujú.

Autorka je novinárka, prednáša aj na Varšavskej univerzite, pre poslucháčov študijného programu žurnalistika. Je členkou Výboru pre dialóg s judaizmom pri Konferencii biskupov Poľska.

V pondelok 11. decembra 2023 sa v kine Mladosť na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave uskutoční stretnutie venované rodine Ulmovcov. Jeho súčasťou bude projekcia dokumentárneho filmu „Blahoslavená rodina“ režiséra Dariusza Walusiaka. Viac informácií nájdete TU.