Vystupoval na svetových pódiách Čakanie na potlesk ma už nenapĺňalo. Hudbou chcem loviť ľudí pre Krista

Jeho život je od útleho detstva spätý s klavírom. Hodiny cvičenia priniesli úspechy na domácich aj svetových pódiách. Nacvičiť zložité skladby a s napätím čakať, ako jeho vystúpenie prijme publikum, ho však už prestalo napĺňať.

Krátko pred štátnicami na VŠMU a koncertmi prišlo pavlovské „zhodenie z koňa“ v podobe úrazu. Po tom, ako si privrel ukazovák do dverí auta, mu lekári povedali, že v ňom už možno nikdy nebude mať cit. Hovorí, že táto kríza mu priniesla požehnanie.

Po rokoch ťažkých vzťahov a rebélií spoznal Boha a dnes mu chce hudbou slúžiť a získavať pre neho ľudí. „Hudba je najočividnejší nástroj, ktorým sa Boh môže prihovárať ľuďom,“ tvrdí v rozhovore pre Postoj klavirista Norbert Daniš.

Dnes komponuje vlastné skladby, učí hrať na klavíri deti aj dospelých, hrá pre dôchodcov aj chudobných a teší sa zo štvormesačnej dcéry Valérie.

V rozhovore rozpráva tiež o tom, akým spôsobom mu Boh splnil jeho prianie hrať na Godzone tour. Čas strávený na turné považuje za najlepší týždeň svojho života. „Keď som absolvoval celé turné s Godzone, pochopil som, že Boh pre mňa v prvom rade nechcel to, aby som vystupoval, ale aby som bol v zákulisí a duchovne narástol. Boh mi splnil, čo som chcel, ale dal mi miliónkrát viac,“ prezrádza.

Kedy ste prišli na to, že máte mimoriadny talent?

Myslím si, že nemám nijaký mimoriadny talent.

Na klavíri hráte od štyroch rokov. Nevnímali vás ako geniálne dieťa?

O mne aj o bratovi huslistovi vychádzali články s titulkami Zázračné deti zo Serede. Bolo to však u nás skôr o tréningu a disciplíne. 

Dnes už aj z pohľadu učiteľa vnímam, že rodičia veľmi preceňujú otázku talentu u svojich detí. Ich malé dieťa sa motá okolo klavíra a oni to hneď berú tak, že má talent. Keď sa nad tým však logicky zamyslíme, dieťa začne ťapkať do klavíra, lebo vydáva zvuk a jeho to prirodzene láka.

Vaše úspechy sú tak podľa vás skôr výsledkom drilu než veľkého talentu?

Nazval by som to krajšie, výsledkom disciplíny, vytvorenia si návykov už v ranom detstve. V tom vám môžu pomôcť rodičia. Mňa s bratom viedol k hre na nástrojoch otec. Ja som klavirista, brat huslista.

Norbert Daniš pred koncertom vo františkánskom kostole v Bratislave. Foto: Postoj/Marka Zacková

Otec bol hudobník?

Venuje sa bicím nástrojom, ale nevystupuje na koncertoch, je pedagóg.

Takže v detstve to bolo viac o pravidelnom cvičení ako o vášni pre hru?

Určite, vášeň prišla až potom, keď som prišiel na strednú. Dovtedy ma poháňalo vpred najmä to, že som na koncerte zahral a ľuďom sa to páčilo. Ale výsledky sa určite dostavili preto, že som veľa cvičil. Ako študent som hral denne aj päť až osem hodín.

Každý deň?

Áno, aj cez prázdniny.

Hodiny za klavírom ste každodenne trávili už ako žiak na základnej škole?

Pamätám sa, že cez školský rok sme prišli domov zo školy o druhej a od štvrtej do siedmej sme cvičili.

Mali ste doma nastavený režim tak, že ste museli cvičiť tri hodiny denne?

Tri hodiny cez týždeň a cez víkendy to bolo od desiatej do dvanástej a potom od druhej do šiestej alebo od štvrtej do siedmej.

To vám asi nezostávalo veľa času na behanie po vonku, kamarátov, futbal?

Nezostávalo. Občas sme vybehli von, keď otec bol dlhšie v práci.

Ako to spätne vnímate?

Tým, že som sa obrátil, beriem to celé tak, že Boh to mal všetko pod kontrolou. A to aj vtedy, keď som ho ja vedome nevyhľadával. Ale nebyť jeho, asi by to so mnou nedopadlo dobre.

Nevnímate sa ako nejaký mimoriadny talent. Viete, prečo pre vás otec vybral práve klavír a nie napríklad futbal alebo niečo iné?

Pamätám si spomienku, že som v nedeľu po obede ležal na svojej posteli a do izby vošiel otec, bol tam aj brat a mama, a spýtal sa ma, na aký nástroj chcem hrať. Ja som vtedy pozerával seriál Strážcovia vesmíru, a tak som povedal, že chcem chodiť na karate. Neviem, či otec počul v tom slove karate foneticky klavír. Preto chodím na klavír. (Smiech.)

Strážcovia vesmíru vám teda podmienili vašu životnú dráhu.

V skutočnosti to boli skôr rodičia.

Keďže vášeň pre hru prišla až v pätnástich, asi ste mali viackrát chuť seknúť s tým.

Ani nie. Našou úlohou bolo cvičiť a mne a bratovi ani nenapadlo, že to nebudeme robiť. Brali sme, že to tak jednoducho je. Akoby som žil v takej bubline, z ktorej som nevystúpil.

Keby neprišiel ten úraz, všetko by zrejme bolo inak. A ja by som nemal štvormesačnú dcérku.Zdieľať

Už v dvanástich rokoch ste nastúpili na konzervatórium, čo je dosť výnimočné.

Volalo sa to nultý ročník. Už na základnej škole som chodil raz alebo dvakrát do týždňa na hodiny klavíra okrem základnej umeleckej školy (ZUŠ) aj na konzervatórium.

Okrem toho sme v lete namiesto dovoleniek chodili na kurzy na Slovensku aj vo svete. Mali sme tam pedagóga, s ktorým sme sa učili nové veci pri štúdiu jednotlivých skladieb.

Bolo to podobné, ako keď sa deti venujú vrcholovému športu. Vstávajú ráno o piatej na tréningy, chodia na sústredenia. Aj keď ich to nie vždy baví, pod vedením rodičov sa v tom stále zlepšujú.

Organista z košickej katedrály Cieľom nie je prekričať celý kostol, ale vtiahnuť ľudí do liturgie

Vzdelávali ste sa aj v Spojených štátoch. Ako ste sa tam dostali?

V rámci konzervatória sme mali koncert a v hľadisku sedela jedna pani z USA, o ktorej som ani nevedel. Na základe nášho koncertu si vybrala mňa, môjho brata a ešte jedného operného speváka na dvojtýždňové koncertné turné po amerických mestách. Koncertovali sme tak v New Yorku, Washingtone, Marylande… Jeden z koncertov bol aj v škole v Pensylvánii. Táto škola nám ponúkla štipendium, a tak sme tam išli študovať na tri mesiace.

Páčilo sa vám v Amerike?

Bola to výborná pauza od toho, ako sme to mali doma, a predstavovalo to pre nás výborný rozlet a spoznávanie nových ľudí.

Popri štúdiu ste stále koncertovali na domácich aj svetových pódiách. Aký to bol svet?

Cítil som, že mi v tom stále niečo chýba. Prestalo ma uspokojovať to, že som nacvičil náročný hodinový repertoár Beethovena, Rachmaninova či Chopina, odohral som ho sám alebo s orchestrom, zatlieskali mi a išiel som domov. A potom ďalší koncert a ďalší koncert. Je úžasné, keď to niekoho napĺňa, ale ja som cítil prázdnotu.

Asi v tomto období sa vám prihodil aj úraz s vaším prstom.

Úraz sa mi stal v čase, keď som naozaj cvičil hodiny denne. Tlak, ktorý som mal v sebe z toho, či sa ľuďom bude moje vystúpenie páčiť, sa vo mne hrotil. V tom období som spoznal svoju súčasnú manželku. Vnútri som už vtedy volal k Bohu, či by som nemohol mať nejaký normálny vzťah, lebo som mal za sebou veľa zlých vzťahov a rebelské obdobie.

S mojou manželkou sme sa stretávali vždy po večeroch, lebo ona študovala právo, veľa sa učila, ja som zas veľa cvičil. V tom čase sme sa zvykli dlho rozprávať v aute.

Jeden večer v zime, keď som sa dosť ponáhľal, som zabuchol a zamkol dvere na aute, kde mi zostal privretý prst, pravý ukazovák. Bolo to dosť zvláštne, že som si privrel jediný prst. O mesiac ma čakali štátnice a koncerty, náročné skladby. Na druhý deň som volal profesorovi a všetko som musel zrušiť.

Musela to byť veľká kríza. Ako ste to prežívali?

Keby ma Boh cez to všetko nepreviedol, asi by som sa zbláznil.

Akoby všetko, čo ste celý život budovali, sa malo vtedy skončiť.

Presne si pamätám, že bola noc, v aute bola tma, vedľa mňa sedela moja priateľka, s ktorou som sa neskôr oženil. V tom období som strašne veľa fajčil, zapaľoval som si jednu cigaretu od druhej a pozeral som prázdnym pohľadom do poľa.

Na druhý deň mi prst opuchol a zmodrel, lekári mi povedali, že na klavíri nebudem môcť hrať dlhú dobu a je možné, že v tom prste nebudem mať už nikdy cit. Na to, že som auto zamkol, nebol našťastie zdeformovaný.

Vtedy som to nevedel identifikovať, ale keď sa na to spätne pozerám, už vtedy som v tom, čo sa dialo, cítil Božiu prítomnosť.

Norbert Daniš. Foto: Postoj/Marka Zacková

Čo ste robili potom?

Začal som písať skladby, hoci nie som vyštudovaný skladateľ. Viem, čo všetko študovali spolužiaci na kompozícii, ja som to neovládal.

Ale písal som, manželke sa skladby páčili, a tak som nahral album, zverejnil som ho na Spotify a začal som viac vystupovať na sociálnych sieťach.

Chceli ste sa tým zviditeľniť?

Nie, ale jednoducho som potreboval niečo robiť. Dovtedy som cvičil päť až osem hodín denne. Zrazu som mal veľa času. Tak som začal skladať skladby a čítať pedagogické knihy. Rozmýšľal som, čo by som mohol robiť, a jediné, čo mi napadlo, bolo učiť ľudí hrať na klavíri. A chcel som to robiť trochu inak. A pomedzi to všetko som sa dosť opúšťal. (Smiech.) Aj spomínaný album Blessed je úplná depresia, ale pre mňa má veľkú hodnotu.

Na to začalo nadväzovať veľa vecí. Ľudia si na Instagrame začali pýtať noty na skladby, ale ja som sa ich hanbil niekomu poslať. Keďže nie som skladateľ, boli zapísané amatérsky a ťažko by podľa nich vedel niekto hrať. Vymyslel som preto knihu skladieb pre ľudí, ktorí hrajú skôr laicky.

Dirigentka Petra Torkošová V dirigovaní to ženy majú ťažšie ako muži. Musia dokázať, že na to majú

Mária Melicherová

Rozhovor so zbormajsterkou zboru Technik Slovenskej technickej univerzity a mamou piatich detí Petrou Torkošovou.

Úraz sa vám stál pred štátnicami. Ako potom pokračovala vaša dobre rozbehnutá kariéra klaviristu?

Nemal som už ani chuť dokončiť školu. Aj keď ma nebavila a na titule mi nezáležalo, pre prípad, že by som ho raz potreboval, štúdium na Vysokej škole múzických umení som dokončil. Po úraze som hral na štátniciach ľahšie skladby, než by som hral so zdravým prstom, a aj tak to bolo trápenie, ale nejak som to doklepol.

Prst sa vám úplne uzdravil?

Prst je úplne zdravý, akurát občas zabolí jazva na brušku prsta.

Načrtli ste, že príbeh vášho obrátenia sa začal už úrazom. Ako pokračoval?

Manželka bola vedená k chodeniu do kostola. Keď sme spolu chodili, niekedy ma volala, aby som išiel aj ja. Aj keď som v tom nevidel zmysel, občas som s ňou išiel v nedeľu. Kázne pána farára Ladislava Kunu, ktorý pôsobil v jej farnosti, vedeli priblížiť evanjelium aj jednoduchému človeku, akým som bol ja, a často som mal pri nich slzy v očiach.

Na základe toho som mal stále väčšiu potrebu ísť do kostola a z najvzdialenejšieho miesta som sa aj v rámci kostola posúval stále bližšie. Potom zas boli obdobia, keď som nechodil vôbec.

Keď sme spolu s manželkou chodili, veľa sme sa hádali a je zaujímavé, že sme vôbec ostali spolu. Teraz vidíme, že Boh to tak chcel, celý čas sme sa navzájom ťahali k nemu, aj keď to nebolo o spoločnej modlitbe a vzájomnom žehnaní si, ako je to teraz. Ale skôr ako keď sa zúbožení ľudia navzájom dvíhajú. Keby neprišiel ten úraz, všetko by zrejme bolo inak. A ja by som nemal štvormesačnú dcérku.

Čo boli ešte výrazné zlomy na vašej ceste k Bohu?

Môj brat sa mal v jednom období psychicky zle. Ponúkal som mu rôzne ezoterické veci, ktoré som vtedy riešil. On sa však rozhodol ísť za známym baptistickým kazateľom Alexandrom Barkócim do Komárna. V rodine sme to dosť odsudzovali. Nechápali sme, ako mu môže pomôcť nejaký kazateľ.

Brat odtiaľ prišiel na prvý pohľad zmenený. Išiel za kazateľom ako neveriaci a vrátil sa veriaci. Videl som na ňom tú zmenu a nechápal som to. Pýtal som sa ho: „Čo robíš, že si taký zmenený?“ Odpovedal mi, že prijal Ježiša a číta Bibliu každý deň. Myslel som si, že sa zbláznil, že je fanatik.

Brat sa nechal pokrstiť krstom v tzv. komárňanskom Jordáne. Boli sme tam s rodičmi s ním a ja som číhal, kedy bude mať voľnú chvíľu kazateľ Barkóci. Veľmi som túžil ísť za ním, zároveň som sa nevedel odhodlať. Mal som v krku akúsi hrču.

Keď sa mi podarilo k nemu prísť, roztraseným hlasom som mu povedal, že chcem tiež to, čo dal môjmu bratovi. Povedal mi: „Vitaj, už som ťa čakal.“ Mal som pocit, akoby mi to povedal Ježiš. Položil na mňa ruky a pýtal sa, či prijímam Ježiša do svojho srdca ako svojho Spasiteľa a Vykupiteľa, že zomrel za moje hriechy. Asi v živote som tak neplakal. Zrazu akoby sa zastavil celý svet. Kázal mi prečítať si niekoľkokrát Nový zákon, čo som naozaj začal robiť.

O Bohu dnes svedčíte aj na svojich koncertoch. Chodíte do domovov dôchodcov, k chudobným. Posledné dva koncerty pre verejnosť sa síce konali v kostoloch, bolo tam však určite aj veľa neveriacich, ktorí vás sledujú na sociálnych sieťach. Bolo pre vás ťažké hovoriť o Ježišovi?

Pred jedným z koncertov, ktoré spomínate, som sa modlil, nech mi Pán dá slová, ktoré on chce, aby som hovoril. Hoci som to nemal napísané v scenári, prišla mi myšlienka, že za toto všetko, čo sa udialo aj mne, nevďačím žiadnemu vesmíru ani nikomu „tam hore“, ale že za to môže Ježiš, nikto iný.

Keď som to povedal, zavládlo úplné ticho. Keď je niečo zelené, je to zelené, to, že to niekto ešte v danej chvíli nechápe, je jeho problém. Vnímam, že mi začína byť jedno, čo si kto pomyslí.

Norbert Daniš. Foto: Postoj/Marka Zacková

Povedali ste, že vás už nenapĺňalo koncertovanie v takej podobe, ako ste ho zažívali od detstva. Čo vnímate teraz, po svojom obrátení, ako svoje poslanie?

Cítim, že mám byť rybárom ľudí pre Ježiša skrz to, čo robím.

Tento rok ste prvýkrát hrali a vystúpili so svedectvom v rámci Godzone tour. Ako ste sa tam dostali?

Na Godzone som prišiel prvýkrát minulý rok. Veľmi sa ma dotýkalo, čo som videl. Z hľadiska som sledoval violončelistu, ktorý tam hral, a hovoril som si, že aj ja chcem hrať na pódiu a hovoriť o zázrakoch, ktoré robí Boh v mojom živote. A o rok som už hral a svedčil na pódiu.

Neprihlásil som sa tam pritom sám. Na Instagrame ma sledovala manželka Jula Slováka, Ivka. Po minuloročnej Godzone tour mi napísala, že by chcela hodiny klavíra pre svojho manžela. Nepoznal som ju, ale na jej fotke som spoznal Jula Slováka.

Asi na tretej hodine, ktorú som s ním mal, mi povedal, že majú taký projekt Godzone a či by som s nimi nechcel spolupracovať. Povedal som mu o svojej modlitbe a túžbe hrať na Božiu slávu.

Keď som teraz absolvoval celé turné s Godzone, pochopil som, že Boh pre mňa nechcel v prvom rade to, aby som tam vystupoval a hľadal tam niečo svoje, ale aby som bol v zákulisí a duchovne narástol. Boh mi splnil, čo som chcel, ale dal mi miliónkrát viac.

Ako ste prežili turné už ako účinkujúci a člen tímu?

Lepší týždeň som asi v živote nezažil, ani sa mi nechcelo vrátiť do reality. Ale uvedomil som si, že Ježiš nechcel, aby sme zostali zavretí „medzi svojimi“.

Godzone tour som vnímal veľmi duchovne. Každý deň svätá omša a chvály. Nikdy predtým som nebol v žiadnom spoločenstve ani na chválach, uchvátilo ma spievať a hrať pre Pána. To je to, čo chcem robiť. Stále sa pýtam Pána, čo chce, aby som robil, a páči sa mi vnímať vieru ako dieťa, ktorému rodič povie, nech niečo urobí, a ono to urobí.

Keby ma Boh nepreviedol cez situáciu okolo úrazu, asi by som sa zbláznil.Zdieľať

Mnoho ľudí sa v detstve učilo hrať na nejakom nástroji, no v dospelosti sa tomu už nevenujú. Čo by ste poradili dospelému človeku, ktorý chce začať znova hrať?

Môže mi zavolať. (Smiech.) Momentálne učím hrať veľa dospelých. Oveľa viac ako deti. Robia obrovský progres tým, že sú otvorení novým vedomostiam. Naša spoločnosť je veľmi obmedzená tým, že keď sa povie hra na hudobnom nástroji, hneď si to spájame s nadaním alebo talentom či zdedením hudobného sluchu po niekom z rodiny.

Keď dospelákom poviem, že nemusia mať neviem aký talent a aj tak sa naučia hrať, veľmi ich to poteší. Hudba je v podstate veľmi racionálna záležitosť. Keď hrám, stále nad tým rozmýšľam. Aj keď hrám nejakú skladbu rok, nie som pri jej hraní v delíriu, akoby si niekto pomyslel. Stále som tu, s očami upretými na klaviatúru a musím rozmýšľať, čo robím.

Klavirista Norbert Daniš. Foto: Postoj/Marka Zacková

Vo svojich videách hovoríte, že učíte hrať iným spôsobom, ako učia niektoré internetové tutoriály. V čom je váš prístup iný?

Hra podľa tutoriálov vás prestane baviť, lebo ste ako panáčik, ktorého niekto ťahá za nitku, ale neviete reálne, čo robíte. Klávesy sú čierno-biele, ale hudba je veľmi farebná a každý do nej môže vložiť to svoje.

Načo nám Pán Boh dal podľa vás hudbu?

Umenie vo všeobecnosti aj hra na nástroji je taká vec, ktorú človek nepotrebuje na to, aby prežil. Zvláštne však je, že v spoločnosti umenie bolo a je vždy prítomné. Je to najočividnejší kanál, ktorým môže Boh prehovárať k ľuďom.

Dnes sú v hudbe moderné veľkolepé šou. Umenie si však vyžaduje ticho, keď ho ľudia do seba nechávajú vpíjať, vtedy môže priniesť to, čo má. Ľudia sa dnes boja byť v tichu. Možno keď to nevedia inak, môžu byť ticho aspoň prostredníctvom umenia.