Belgické sestry o slovenskej pomoci v Libanone Mali by ste byť hrdí na svoju krajinu, robíte oveľa viac, než si myslíte

„Nikdy nesmieme strácať nádej, lebo keď ju stratíme, prídeme o všetko,“ hovorí rehoľná sestra Cecília, ktorá nás sprevádza utečeneckým táborom pre prevažne kresťanských palestínskych utečencov v štvrti Dbayeh v libanonskom Bejrúte.

Situáciu v krajine pokladá za najhoršiu za posledných 16 rokov. „A stále sa zhoršuje,“ dodáva. O pomoc do tábora chodia žiadať už aj miestni Libanončania.

„Stretávame ľudí, ktorí sem predtým nikdy nechodili. Dnes prídu s hanbou žiadať o pomoc, že nevedia platiť účty za elektrinu ani školné pre deti,“ dodáva sestra.

Krajinou zmietajú hlboko zakorenené nábožensko-politické spory, korupcia a posledné roky aj obrovská finančná a humanitárna kríza. Miestna libanonská libra sa prepadla na dno, ceny šli dramaticky hore, zatiaľ čo platy dole.

Po Švajčiarsku Blízkeho východu ostala len francúzština.

Tri belgické sestry, z ktorých najstaršia 78-ročná sestra Magda sa venuje utečencom v Bejrúte už 50 rokov, sa snažia ľuďom v tábore denne dodávať nádej, aby nestratili chuť žiť. Cirkev je ako v mnohých iných častiach sveta aj tu v prvej línii pomoci.

Tábor, ktorý rehoľa Malých sestier z Nazareta prevádzkuje už desiatky rokov, v súčasnosti práve vďaka podpore Slovenskej katolíckej charity a Vysokej školy svätej Alžbety nie je bežným utečeneckým táborom. Stany by ste tu hľadali márne.

Foto: SKCH/Ján Košta

Rehoľná sestra Martine počas rozhovoru s utečencami v tábore. Foto: SKCH/Ján Košta

Ide skôr o mestečko s malými dvojizbovými domami tesne natlačenými jeden vedľa druhého, ktoré sú navzájom prepojené množstvom káblov. Na mieste žije spolu až 700 rodín, z toho približne 500 prevažne palestínskych kresťanov, ktorí do Libanonu odchádzali po vzniku štátu Izrael v roku 1948.

Nakba ako palestínska trauma

Libanon, to nie je len rodisko najznámejšieho maronitského svätca Šarbela Machlúfa, na ktorého príhovor sa uzdravili tisíce ľudí po celom svete. Krajina, v ktorej dnes takmer nič poriadne nefunguje, je domovom miliónov utečencov.

Blízkovýchodný štát s pätinovou rozlohou Slovenska má v prepočte na obyvateľov najviac utečencov na svete.

Hoci nikto presne nevie, koľko ich v oficiálne šesťmiliónovom Libanone je, len odhady tých sýrskych sa šplhajú na 1,5 milióna. Ešte pred vypuknutím občianskej vojny v Sýrii tu hľadali útočisko najmä utečenci z Palestíny, ktorých počet siahal k 300 tisícom.

Čítajte tiež

Reportáž z Libanonu Keď sa zrúti štát

Lenka Klicperová Markéta Kutilová

Reportáž z krajiny, ktorú v čase pandémie a stále pretrvávajúcej utečeneckej krízy ovláda korupcia a totálna ekonomická kríza.

Palestínčania svoj exodus z Izraela po prvej izraelsko-arabskej vojne zvyknú označovať za najtragickejší moment vo svojich dejinách a túto udalosť pomenovali slovom „nakba“, čo v preklade znamená „katastrofa“.

Vojna, ktorú Izraelu po jeho vzniku vyhlásili arabské štáty a Židia ju vyhrali, znamenala odsun státisícov Palestínčanov do okolitých arabských krajín.

Kým časť z nich odišla z Izraela z obáv po napadnutí krajiny Arabmi a k odchodu ich vyzývali aj vtedajší lídri, iní tak spravili nútene po židovských etnických čistkách v niektorých palestínskych oblastiach. Aj Židia boli však v tomto období vyháňaní zo susedných arabských krajín do Izraela.

Mnohí Palestínčania napriek výsledku vojny dúfali, že sa po jej konci budú môcť vrátiť späť, čo sa však nikdy nestalo. Do Izraela ich už nepustili, niektoré palestínske dediny celkom zrovnali so zemou a iné zas obsadili.

Foto: SKCH/Ján Košta

Úzke uličky utečeneckého tábora sú označené ako bežné ulice. Foto: SKCH/Ján Košta

Palestínski utečenci sa okrem Gazy, Západného brehu či Jordánska usadili aj v Libanone. Aj v tábore v Dbayeh dnes žije už štvrtá generácia Palestínčanov bez občianstva.

„Mnohé z rodín, ktoré sú tu, majú stále odložený kľúč od svojho domova s nádejou, že sa raz vrátia,“ hovorí sestra Cecília. Pripomína, že nejedna palestínska rodina vtedy utekala len s tým, čo jej vošlo na voz či osla.

Palestínčan nie je ako Sýrčan

Väčšina Libanončanov pokladá Izrael za svojho nepriateľa nielen pre početné historické vojenské konflikty. Korene sporu siahajú až k vzniku samotného židovského štátu. Mnohí mu nevedia odpustiť, že po jeho vzniku prišli do Libanonu státisíce palestínskych utečencov, čo spôsobilo nestabilitu krajiny.

Hlboko rozdelená libanonská spoločnosť založená na krehkej náboženskej (ne)rovnováhe – prezidentom musí byť maronitský kresťan, premiérom sunnitský moslim a predsedom parlamentu šiitský moslim – odmietla Palestínčanov integrovať.

Platí to aj pre tých z nich, ktorí sa v Libanone narodili a vychovávajú v ňom už ďalšie generácie.

Pre Palestínčanov v Libanone je nemožné „prevýšiť“ Libanončana. Bez ohľadu na to, či ide o kresťana alebo moslima, títo utečenci sa o väčšinu zamestnaní nemôžu uchádzať.

„Palestínčania nemôžu byť inžinieri, doktori, učitelia, lebo by boli lepšie kvalifikovaní ako miestni ľudia. Aj keď majú peniaze, nemôžu si kúpiť dom. Pracujú tak väčšinou ako rybári, upratovačky či robotníci po stavbách,“ opisuje situáciu tunajších palestínskych osadníkov rehoľná sestra Cecília.

Na príklade 17-ročného Palestínčana Moreesa, ktorého dedo sem prišiel po roku 1948, poukazuje na limity jeho životnej perspektívy. Hoci ho baví fyzika aj matematika a je v nej dobrý, techniku študovať nemôže, preto sa plánuje zamestnať v hoteli. 

17-ročný Morees, ktorému Slovenská katolícka charita hradí na cestu autobusom do školy 50 dolárov mesačne. Jeho otec má plat 60 dolárov mesačne a v kopcovitom teréne Bejrútu je pešia cesta do vzdialenej školy takmer nemožná. Morees je najstarší a má ešte brata a sestru. Foto: SKCH/Ján Košta

Palestínski muži budú v Libanone zrejme navždy utečencami bez občianstva. Ženy sú v miernej výhode. Ak sa vydajú za Libanončana, získajú aj občianstvo.

Viac ako pri Palestínčanoch sa však nálady vyostrujú voči Sýrčanom, ktorí na rozdiel od miestnych dostávajú štedré dávky od medzinárodných utečeneckých organizácií a ako lacnejšia pracovná sila berú prácu aj chudobnejším Libanončanom. Práve Sýrčanov tu vinia z nárastu kriminality či islamizmu.

Čítajte tiež

Prečo sa uteká zo Sýrie Bombardovali nás, ale nikdy sme toľko nerozmýšľali, či bude čo jesť, ako dnes

Lukáš Kekelák

Reportáž zo Sýrie, z ktorej dnes prichádzajú do Európy tisíce utečencov.

A k tomu aj zo zmeny náboženského zloženia krajiny, najmä v neprospech kresťanov, ktorých počet beztak z dôvodu masovej emigrácie klesá v krajine najrýchlejšie.

Kým Sýrčania majú bežne aj sedem detí, kresťania len dve. Ako hovoria niektorí miestni kresťania: „Zatiaľ čo my chceme, aby sa naše deti mali dobre, moslimovia chcú len deti.“

Foto: SKCH/Ján Košta

Pomoc si núdzneho nevyberá

Libanon v posledných dňoch púta čoraz viac pozornosti aj v súvislosti so súčasným konfliktom medzi Izraelom a teroristami z Pásma Gazy. Po tom, čo 7. októbra Hamas zaútočil na židovský štát, nepokoje vypukli aj v izraelsko-libanonskom pohraničí.

Militanti z libanonského šiitskeho teroristického hnutia Hizballáh napojeného na Irán tam takmer denne napádajú izraelských vojakov a svoje útoky odôvodňujú podporou palestínskeho Hamasu. A po nedávnom atentáte na zástupcu šéfa Hamasu na predmestí Bejrútu nemožno vylúčiť ani ďalšiu eskaláciu.

Už súčasné nepokoje v hraničnom libanonskom regióne podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu vyhnali z domovov vyše 76-tisíc ľudí.

Rehoľa Malých sestier z Nazareta však pri pomoci nerobí rozdiely a pomáha všetkým – Palestínčanom, Sýrčanom aj vnútorne vysídleným Libanončanom po občianskej vojne.

„Musíme stáť pri všetkých bez rozdielu, nesmieme ich v tom nechať samých. Ani Ježiš si medzi núdznymi nikdy nevyberal,“ hovoria o svojom poslaní rehoľníčky Malých sestier z Nazareta.

Príkladom je aj rodina Libanončana Šarbela, ktorý sa narodil v tábore a ani ako libanonský vojak sa z neho so svojou rodinou nevie dostať. Mesačne zarába 60 dolárov, ale len za elektrinu v tábore platí 80 dolárov.

Na porovnanie: vojaci militantného Hizballáhu, ktorí kontrolujú južný Libanon, sú nielen lepšie platení, ale aj lepšie vyzbrojení ako libanonská armáda, ktorá si ako jedna z posledných inštitúcií v krajine drží akú-takú autoritu.

Sestra Cecília počas preväzu rán. Foto: SKCH/Ján Košta

Sestry na geopolitiku či názory nehľadia, pomáhať sa však snažia adresne.

„Nedávame všetkým rovnako. Keď vidíme, že niekto potrebuje viac, dáme mu viac. Keď však o viac podpory žiada ten, kto to nepotrebuje, pomoc nad rámec ostatných nedostane,“ vraví rehoľná sestra počas toho, ako ošetruje zranenú ruku jedného z obyvateľov tábora.

Šarbel pre seba nič navyše nechce. „Stačí mi, aby deti mali lepší život ako my, aby vyštudovali a mali budúcnosť mimo tohto tábora,“ hovorí.

Bez Slovenska by sme tu neboli

Hoci je energetická situácia v krajine žalostná a elektrina ide bez generátorov len tri hodiny do dňa, aj tak musia sestry pomáhať utečencom v tábore s platením účtov za elektrinu či palivo do generátorov.

Vďaka podpore Slovenskej katolíckej charity dokážu rodinám od roku 2015 zabezpečiť aj dopravu detí z tábora do škôl či pomôcť so školným, ktoré s enormnou infláciou raketovo narástlo.

Ani to by však nebolo možné bez darov zo Zbierky na pomoc prenasledovaným kresťanom a utečencom, ktorú vyhlasuje Konferencia biskupov Slovenska.

Vďaka pomoci Vysokej školy svätej Alžbety zas sestry ponúkajú utečencom aj lekárske vyšetrenia či lieky.

Opakovane sa však belgické sestry samy vracajú k Slovensku a pripomínajú, že bez neho by pomáhať ľuďom v takej miere nemohli.

„Slovensko je viac než v našich srdciach. Mali by ste byť veľmi hrdí na svoju krajinu. Ste malý štát, no v tom, čo aj tu robíte, sa vám ani viaceré väčšie nemôžu vyrovnať,“ hovoria.

Sestry Martine a Cecília tiež doučujú deti z tábora. Foto: SKCH/Ján Košta

Foto: SKCH/Ján Košta

Hoci pri nich momentálne nepôsobí žiaden slovenský krajan, v tom, kto je pre nich najväčší Slovák, majú jasno. „Vladimír Krčméry,“ hovoria a okrem jeho diela spomenú aj to, že na jeho pohrebe boli aspoň online. Okrem Krčméryho v Libanone pôsobili aj ďalší Slováci, napríklad lekári Jozef Šuvada či Juraj Benca.

Slovensko tak prispieva svojou mierou k základnej starostlivosti o núdznych vo svete, a to aj v tomto výbušnom regióne. Riešenie dlhodobo neudržateľnej situácie v Libanone si však vyžaduje zapojenie omnoho väčších politických síl.