Mama deviatich detí o odovzdávaní viery Keď si niekto myslí, že stačí cirkevná škola, je na veľkom omyle. Všetko sa rodí doma

„Nemôžeme odovzdať to, čo sami nemáme. Takže predovšetkým my musíme žiť živý vzťah s Pánom a poznať svoju identitu, kto sme a kto je Boh ako otec,“ hovorí pre denník Postoj Lucia Schneiderová. Pred časom sme priniesli rozhovor o tom, ako zvláda po smrti manžela starostlivosť o deväť detí. Medzičasom sa jej najstarší syn oženil a má dcéru.

Aktuálne sme sa rozprávali o tom, čo je najdôležitejšie pri odovzdávaní viery.

Tak ako mladí pozorujú život iných ľudí na sociálnych sieťach, pozorne sledujú aj nás rodičov a vidia, či to, čo hovoríme, je v súlade s tým, ako žijeme, tvrdí Schneiderová.

Okrem vlastného prežívania viery a osobného príkladu života má podľa nej veľkú silu aj požehnávanie detí a to, aby sa v nich zakoreňovali slová zo Svätého písma.

„Každý večer na konci modlitby prídu za mnou a osobitne im každému žehnám. To vnímam ako niečo veľmi mocné, keďže ako rodičia máme autoritu. Deti sú dnes obklopené klamstvami, preto potrebujú počuť, čo si o nich myslí Boh, lebo to je pravda,“ povedala v rozhovore.

Niektoré z jej detí si ráno čítajú Sväté písmo, dcéra založila v škole biblické stretko, ďalší syn tínedžer evanjelizuje svojich spolužiakov. V rozhovore hovorí tiež, ako prežíva, že jedna z dcér sa od viery odklonila.

V podcaste Slova+ ste povedali, že vaše deti vám poďakovali, že ste im odovzdali vieru, lebo je to pre ne veľmi dôležité. Čo považujete za základ pri tejto veľkej úlohe veriacich rodičov?

Veľmi som ako mama túžila, aby moje deti išli za Pánom. Veľa som nad tým rozmýšľala a myslím, že najdôležitejšie je, aby sme my rodičia mali živý vzťah s Pánom. Nemôžeme odovzdať to, čo sami nemáme. Takže predovšetkým my potrebujeme budovať vzťah s ním a poznať svoju identitu, kto sme a kto je Boh ako otec. Moje deti hovoria, že tým, že prišli o otca na zemi, bolo pre nich dôležité spoznať Boha ako otca.

Ako by ste takýto vzťah opísali a ako sa buduje?

Tak ako v každom vzťahu, aj tu prebieha komunikácia. Takto to mám aj ja s Ockom a Ježišom. Rozprávam sa s nimi, zotrvávam v modlitbe aj v tichu, čítam si jeho slovo, lebo je napísané, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.

Nie sme len telo, ale aj duch a duša. Snažím sa s ním preto zjednocovať, volám ho do toho, čo práve robím. Podľa učenia Luisy Piccarrety o Božej vôli, hovorím: Ježiš, kráčaj v mojom kráčaní, nech tvoje kroky riadia tie moje, rozmýšľaj v mojom rozmýšľaní, pozeraj v mojom pozeraní, modli sa v mojom modlení, rozprávaj v mojom rozprávaní, predchádzaj ma vo všetkom. Teda neoddeľovať duchovný život od toho bežného, čo žijeme. Koniec koncov, sám Ježiš hovorí: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“

Naposledy som robila väčší nákup na oslavu, a keď som stála pri pokladnici, rozprávala som sa s Ockom a hovorím mu: „Ocko, koľko nákupov sme už spolu zvládli a koľko peňazí to stálo a ty nás stále žehnáš.“ A len som stála v bázni a ďakovala mu za jeho dobrotu a vernosť. Vždy keď si to uvedomím, ďakujem mu za to.

Aj v bežnom vzťahu sú ľahšie a ťažšie dni a platí tu princíp úcty. Keď Božie slovo hovorí, že ten si ma ctí, kto mi prinesie obetu chvály, pre mňa to znamená chváliť ho, aj keď prežívam bolesť a ťažké veci. Ako keď pri sobáši sľubujeme v dobrom aj v zlom.

Vdova a mama deviatich detíUstáť to, čo žijem, je ľudsky nemožné

Mária Melicherová

Ako na nás deti v bežnom živote vidia, či máme živý vzťah s Bohom?

Keď som sa pýtala mladších detí, v čom vnímajú môj vzťah s Pánom, tak mi povedali: „V tom, aká si, že si milá a odvážna, že stále chváliš Pána a v tom, ako sa o nás staráš a ako nás vychovávaš aj bez ocina.“ 

Keď som sa pýtala, čo myslia tým, že som odvážna, povedali, že im vždy kúpim jedlo, aj keď mám posledné peniaze, a stále dôverujem Ockovi, že nám zase požehná.

Myslím, že deti náš vzťah s Pánom vnímajú v životných skúškach, ale aj každodenne v postoji srdca a v našich hodnotách. Keď žijem s Pánom, on je zdrojom môjho pokoja, radosti, nádeje, ale, samozrejme, všetko je to Pánova milosť. Jasné, že aj ja som niekedy nervózna. Vtedy vidia, že keď som prekročila hranice, viem sa prísť ospravedlniť.

Ukazuje sa to teda aj na osobnom príklade života. Keď ma trápia niektoré vzťahy, vidia, že nehovorím zle o tých ľuďoch, ale im žehnám.

Deťom netreba odovzdávať frázy, sú veľkí pozorovatelia. Starší sledujú na sociálnych sieťach, čím žijú iní ľudia, a podobne vnímajú aj nás rodičov. Preto je veľmi podstatné žiť v súlade s tým, čo hovoríme.

Napríklad bez toho, aby som to deťom nejako kázala, začali ráno vstávať a modliť sa. Bola som z toho prekvapená. Pýtali sa ma, aké modlitby sa modlím, keďže ma videli začínať deň modlitbou. Keďže akurát dosť žijem učením Luisy Piccarrety o Božej vôli, dala som im nejaké modlitby, kde odovzdáme svoju vôľu Ježišovi a prijímame jeho vôľu.

Ale aj počas dňa rozprávame bežne o Ježišovi, hovoríme si, aký je verš dňa a podobne. Jeden syn mi posiela verš z Písma, ktorý ho oslovil, potom sa o tom rozprávame.

My rodičia máme veľkú zodpovednosť aj v tom, že deťom vytvárame obraz Boha ako otca.

Áno, môžem hovoriť, že Boh je milostivý, milujúci, odpúšťajúci, štedrý, ale keď my takí nebudeme, ony to nebudú mať možnosť zakúsiť. Každý z nás je obdarovaný niečím iným a cez tú oblasť to môžu deti viac zažiť, ale Pán Boh vie doplniť aj naše nedostatky iným spôsobom.

Ale áno, deti spoznávajú Boha cez nás, my sme tí prví, ktorí sprostredkujeme obraz Boha ako otca. Keď napríklad deťom hovoríme, že Pán o tebe nerozmýšľa zle, no my im budeme hovoriť zlé veci, ťažko si to spoja. 

Pred viacerými rokmi som si uvedomila, že keď slová majú moc a prinášajú požehnanie alebo prekliatie, nemôžem hovoriť negatívne o svojich deťoch. Nemôžem im hovoriť, že sú zlé, neschopné, že niečo nevedia, nedokážu, naopak, musím ich povzbudzovať.

„Mimoriadne silné je požehnanie otca. Keď manžel žil, pamätám, že deti si to požehnanie vyslovene pýtali.“

Najstarší syn o mne hovorí, že mamina mala na všetko, čo sme jej prišli povedať, duchovnú odpoveď. (Smiech.) Mali fázu, keď sa ma pýtali, či nevadí druhým ľuďom, že stále hovorím Ocko toto, Ocko tamto. No ja som to nevedela inak.

Aj pri drobnostiach, ako keď mi niekto napríklad urobí radosť presne tým, po čom práve túžim, poviem: „Ocko ma počul, on nás počuje, on nás vidí, on vníma naše potreby.“ Aj v každodennosti teda takto rozprávam, lebo je to pre mňa veľmi prirodzené.

Najstarší syn v jednom rozhovore hovoril, že sa mi chcel prísť pochváliť, čo dokázal, a ja som mu povedala: „Vidíš, Pán ťa požehnal.“ Jasné, že som ho aj pochválila, ale chcela som, aby vnímal, že to je Božia milosť, ktorú má, a sláva patrí Bohu.

Viem si predstaviť, že môže byť aj otravné, keď sa stále hovorí o Bohu. Nebolo to pre niektoré deti až odrádzajúce?

Myslím, že nie, lebo videli, že som v tom autentická a nie je to len fráza.

Ako máte nastavený modlitebný život v rodine?

Každý večer, keď sa modlíme, dám na konci postupne každému zvlášť ruky na hlavu a osobitne im žehnám, čo vnímam, že mi Duch Svätý zjavuje. Vkladanie rúk a vyhlasovanie Božích právd nad nimi vnímam ako niečo veľmi mocné. Ako rodičia máme autoritu. Keď je v rodine prítomný otec, je najlepšie, keď im žehná on.

Deti sú dnes obklopené klamstvami a potrebujú počuť pravdu, čo si o nich myslí Boh, aká je ich primárna hodnota – že sú Božími synmi a dcérami. U chalanov, že dokážu zvládnuť veci, u dievčat vládne silná kultúra porovnávania, preto ich treba utvrdzovať v Božej pravde, že sú krásne.

Aj keď sa pohádajú a príde za mnou dcérka, že brat jej povedal, že je taká a taká, poviem: „Ale Ježiš o tebe toto nehovorí, myslí si o tebe, že si vzácna a krásna. Bračekovi odpúšťame a prijímame pravdu o tom, kým skutočne si.“ Malé deti to úplne prirodzene hlcú.

Niekedy ma prekvapí, že si pamätajú veci, ktoré si ani ja už nepamätám. Raz syn povedal: „Mamina nám vždy hovorila, že my sme jej darom, nie vlastníctvom.“ Netušila som, že také niečo uchopil. Hoci niekedy si myslím, že ma ani nepočúvajú, zostáva to v nich. Preto je veľmi dôležité hovoriť im Božie pravdy o nich samých.

Prečo považujete za dôležité žehnať každé dieťa osobitne?

Pán nás nevníma ako masu, stvoril nás ako originály a každý sme pre neho jedinečný. Ako sa píše vo Svätom písme: každému osve utvoril srdce. Preto považujem za dôležité volať Pánovo požehnanie do oblasti, ktorú práve rieši a prežíva konkrétne dieťa. Aj ja sama túžim počuť, čo Pán hovorí mne osobitne, aký má so mnou plán a ako ma vidí.

Keď som veľmi unavená alebo to zvyknem robiť aj v nedeľu, žehnám každému slovo z Knihy Numeri: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“

Ony si to požehnanie aj samy pýtajú. Keď niekam cestujú alebo sa idú učiť, alebo keď majú skúšku, krátko sa spolu pomodlíme. Starší syn, ktorý je už ženatý, mi doteraz volá: „Mami, mám také a také stretnutie, prosím, modli sa za mňa.“ Takže viem, že aj ony sa modlia pri tom, čo prežívajú.

Mimoriadne silné je požehnanie otca. Keď manžel žil, pamätám, že deti si to požehnanie vyslovene pýtali, jedna dcérka mu hovorila: „Ešte toto mi žehnaj, ešte tamto.“ Možno prídu obdobia, keď budú bojovať, ale všetko to v nich ostáva.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Viackrát ste spomínali, že je pre vás veľmi dôležité Sväté písmo. Ako k nemu vediete deti? 

Viera je dar, ale ako sa píše vo Svätom písme, prichádza z počúvania, rodí sa z ohlasovania. Keď čítame Božie slovo, uvoľňuje sa milosť a my môžeme uveriť tomuto slovu. Už asi rok sa s deťmi večer modlíme kompletórium, aj keď striedame rôzne formy. Niekedy sa modlíme ruženec, najradšej majú, keď hrám na gitare, modlíme sa chvály, jeden syn hrá na kajóne, dievčatá tancujú.

Keď sa však modlíme kompletórium, čítame Božie slovo. V poslednom čase to robíme tak, že po prečítaní hymnu, žalmu a krátkeho úryvku z Písma všetci zostaneme chvíľu v tichu a od najmenšej začíname, kto čo počul z Božieho slova. Potrebujem deti naučiť, aby sa v nich slovo usádzalo a aby nevnímali, že je to len nejaká rozprávka, ale že to Pán naozaj hovorí. Zároveň sa tak učia počúvať Pána v tichu.

Každý potom povie, čo v ňom zarezonovalo. Najmladšia sedemročná dcéra ma vždy udivuje. Smejem sa, že je to malá prorokyňa, je nesmierne vnímavá.

Jeden syn sa napríklad bojí zaspávať, raz ho oslovilo slovo zo žalmu: „V pokoji sa ukladám a usínam, lebo len ty, Pane, ma necháš odpočívať v bezpečí.“ Tak sme si to pripomínali, keď zaspával.

Je teda podľa vás dôležité čítať deťom nielen biblické príbehy, ale aj pasáže zo Svätého písma?

Veľmi odporúčam čítať deťom zo Svätého písma, maličkým stačí aj dve vety. Detské Biblie sú fajn, deti veľa chápu cez príbehy, ale myslím, že treba čítať aj zo Svätého písma. Môže to byť z liturgického čítania na daný deň, starozákonné čítania sú neraz ťažké a deti im nerozumejú, tak to môže byť verš zo žalmu či z evanjelia. Môže to byť súčasť večernej modlitby alebo pred stolovaním.

Je super, keď otec rodiny prečíta nejaký verš. Niekedy som to robila tak, že každý člen rodiny zopakoval tú istú vetu, aby sa to vrylo do ich mysle a pamäti a napadlo im to presne v situácii, keď dané slovo budú potrebovať.

 „Myslím, že najdôležitejšie je, aby sme my rodičia mali živý vzťah s Pánom. Nemôžeme odovzdať to, čo sami nemáme.“

Je forma spoločnej modlitby, ktorú ste opísali, zavedená u vás, odkedy boli deti malé?

Od mala sme im osobitne s manželom žehnali. Vtedy sme sa modlili vlastnými slovami a Otče náš. V priebehu rokov sa tá forma vyvíja. Niekedy sme sa modlievali ranné chvály, dnes máme spoločnú modlitbu večer.

Ako rozvíjať modlitebný život s malými deťmi, ktoré sú duchovne veľmi otvorené? Čo ste sa modlili s deťmi okrem modlitieb typu Anjeličku, môj strážničku?

Pri malých deťoch treba najmä svätú trpezlivosť. Jasné, že budú vyrušovať, ale vždy má zmysel zapájať ich do spoločnej modlitby. Aj keď vyrušujú, vnímajú, že rodičia sa modlia a ich duch uchopí slovo.

Stále rastieme aj my ako rodičia. Keď boli moji najstarší malí, boli sme úplne inde. Dnes sa aj najmladšie deti modlia s nami to čo najstaršie a vidím veľkú výhodu v tom, že sa zapojili už do zabehnutého systému, ktorý sme vytvorili, keď boli najstaršie deti malé.

S najmladšími sa momentálne nemodlím osobitne žiadne detské modlitby. Modlíme sa k Michalovi Archanjelovi, všetci vedia napríklad naspamäť žalm Pán je môj pastier aj Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva.

Ako riešite to, keď sa niektoré dieťa nechce ísť modliť?

Riešim to rôzne podľa situácie. Deväťročný syn má momentálne rôzne maniere. Keď povie, že sa nechce modliť, poviem mu, že sa nemusí, ale musí sedieť pri nás alebo si výnimočne kreslí pri stole. Mám pocit, že nás nepočúva, a keď som sa ho minule spýtala, čo počul, povedal veľmi mocné slovo. Aj keď to nie je podľa mojich predstáv, Pán koná.

Rodičia malých detí vedia, že dostať ich do kostola a prežiť s nimi v pokoji svätú omšu nie je vždy ľahké. Čo robíte, keď vaše deti protestujú a nechcú ísť do kostola?

Čo sa týka nedele a prikázaných sviatkov, to je bez debaty, aj keď bojujú, ideme. Beriem to tak, že do tých dvanástich rokov je to vek, keď máme nad deťmi veľkú autoritu. Aj keď rozumiem, že je to pre ne niekedy nuda. Poviem im, nech sa vtedy rozprávajú s Ježišom.

Chodíte s deťmi na svätú omšu aj cez týždeň?

Spolu chodíme na svätú omšu cez týždeň v utorok, keď ju majú v školskej kaplnke. Ja chodím aj častejšie, už ich viem nechať aj samy. Pýtam sa ich, či chcú ísť, niekedy idú, ale nenútim ich.

Už aj na cirkevných školách tvoria deti z praktizujúcich rodín menšinu. Máte deti rôzneho veku, ako vnímajú z tohto pohľadu prostredie školy?

Keď si dnes niekto myslí, že dá dieťa na cirkevnú školu a takto mu bude odovzdaná viera, je na veľkom omyle. Nie je to žiadna záruka. Základ je doma, tam sa rodí všetko a ostatné nám môže pomôcť alebo naopak, aj poškodiť. 

Deti mi hovoria, že sa čudujú, prečo niektorí spolužiaci išli na cirkevnú školu. Ale aj dnes som písala synovi, že si ho Pán používa a že má vplyv v prostredí, kde je.

Napríklad čo sa týka chalanov, dnes je veľký boj v oblasti čistoty. Jeden môj syn túto tému sám otvoril medzi spolužiakmi a ani nebol vysmiaty, skôr nevedeli pochopiť, ako sa môže snažiť žiť čisto. Ale našlo sa zopár spolužiakov, ktorí to s ním chceli skúsiť.

Videla som, že syn ich nesúdi, ale chce im pomáhať. Alebo má spoluhráča na basketbale, ktorému prirodzene rozpráva o Ježišovi. Ten spoluhráč to hltá a má túžbu začať chodiť do kostola.

Keby moje deti nemali základ a nerástli by v tom, neustáli by to, spochybňovalo by ich to prostredie. Ale na základe viacerých situácií verím, že tomu naozaj veria a vedia rozlišovať. 

Ten syn, o ktorom hovorím ako o evanjelizátorovi, všetko Pánovi rozpráva, spolieha sa na neho, dôveruje mu. Nejde pritom o slová, myslím, že na tých deťoch, ktoré majú živý vzťah s Pánom, to vidno, že sú iné. Aj keď jasné, podľahnúť pokušeniam môže každý, aj my dospelí.

Myslíte, že to pre spolužiakov nemusí byť divné, že žijú inak, ale naopak, aj príťažlivé?

Myslím, že sa odlišujú od niektorých spolužiakov tým, že majú iné hodnoty, inak rozmýšľajú, sú slobodnejšie. Spolužiaci za nimi sami niekedy chodia, chcú sa rozprávať ako spomínaný spoluhráč z basketbalu – láka ho to, pýta sa ho na to.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Jedna z vašich dospelých dcér sa, naopak, odklonila od viery. Ako to prežívate?

Po manželovej smrti mala hnev na Pána, bolo to pre ňu ťažké uchopiť. Nechodí ani do kostola, ani sa nemodlí. Aj keď teraz, keď bola doma, na cintoríne sa pridala k našej modlitbe.

Pri nej si však dávam pozor, aby som jej nehovorila vyslovene o Pánovi. Navzájom sme si museli nastaviť hranice, aby sme sa rešpektovali. Cez to všetko je moja úloha milovať ju tak isto, aj keď robila veci, s ktorými som nesúhlasila. A vedela o tom, že som s nimi nesúhlasila. Ale je pre mňa zaujímavé, že v určitých momentoch, keď prežíva niečo ťažké, príde a prosí ma o modlitbu.

V bežnej komunikácii jej nepoviem „žehnám ti“, ale napríklad „prajem ti“. Aj mi povedala, že vníma, že aj keď ma niektoré veci trápia, cení si, že ju rešpektujem a nesúdim, dávam jej lásku, a ja si myslím, že aj to je spôsob odovzdávania viery. Stále ju prijímam a milujem ju a to je tá Pánova láska. Ja verím, že sa vráti naspäť na tú cestu.

Vyčítate si spätne pri dcére, ktorá sa odklonila od viery, že ste niečo mali urobiť inak?

Nevyčítam si. Nevedela som konať inak. Teraz sa teším z nášho vzťahu, z nej, že sa rada vracia domov, z jej úspechov a víťazstiev a som znova veľmi vďačná Ockovi, že nám dal milosť prejsť aj týmto ťažším časom, že veľa vecí už uzdravil a stále uzdravuje. Takže mám nádej, aj pokiaľ ide o jej budúcnosť, a viem, že Pán si všetko použije na dobré.

Okrem prostredia, v ktorom dnes deti vyrastajú, majú vplyv na ich názory a formovanie aj sociálne siete, seriály, podcasty či hudba. Regulujete deťom, čo môžu pozerať?

Mala som aj rodičovskú zámku, ale učím sa im hlavne dôverovať.

Takže sa nebojíte, že budú sledovať veci, ktoré pre ne nemusia byť vhodné?

Učím sa aj v tomto odovzdávať deti Pánovi s tým všetkým, čo žijú. Ale to už je aj otázka ich zodpovednosti a svedomia. Starší majú dovolený mobil maximálne do 21.00. Potom mi ho musia odovzdať, nenechávam im ho. Keď nie som doma, tak to, samozrejme, využijú a majú ho dlhšie. Ostáva mi modliť sa. Doba je dnes v tomto ohľade veľmi zložitá.

Viacero ľudí mi pri debate o odovzdávaní viery povedalo, že najmä v tínedžerskom veku je kľúčové spoločenstvo, ktoré dokáže v kritickom čase podržať.

Súhlasím, spoločenstvo je tiež dar. Ak je taká možnosť, som určite za. Aj my doma tvoríme spoločenstvo, kde sa zdôverujeme, modlíme sa a žehnáme si. Niektoré z mojich detí patria aj do iných spoločenstiev. Verím, že aj tie, ktoré ho momentálne nemajú, sa postupne začlenia.