Františkán, pavlín a salezián debatovali s mladými Pri otázkach tínedžerov, kto je Boh, vytiahli aj spomienky na ťaživé krízy

Uplynulú sobotu sa na Festivale Lumen v Trnave konala diskusia denníka Postoj s názvom Ako s mladými budovať cirkev pre mladých.

Hosťami boli traja rehoľníci – františkán Filip Andrej Čierny, pavlín Michal Nižnánský a salezián Ján Holubčík. Moderoval vedúci redaktor Sveta kresťanstva Pavol Rábara. 

Habit či nie?

Na debatu do trnavského Kina Hviezda neprišli diskutujúci zladení, pokiaľ ide o rehoľný odev. Brat Filip mal františkánsky habit, zvyšní dvaja hostia boli v tričkách a džínsoch. 

Využívame tento moment na otázku, či habit funguje medzi mladými alebo celkovo medzi ľuďmi.

Salezián Ján Holubčík hovorí, že to závisí od prostredia, do ktorého prichádza. „Niekedy prídem v kňazskom koláriku do prostredia, kde to môže byť pre mladých inšpirujúce, a inokedy zase nie. Snažím sa to vždy načítať podľa toho, kam idem,“ tvrdí.

Pavlíni majú biely habit, Michal Nižnánský si ho teraz nevzal. „Bielu farbu som nikdy nemusel,“ hovorí s humorom kňaz, ktorý pôsobí v Šaštíne. „Väčšina detí a mladých, ktorí prichádzajú k nám do oratória, ktoré sme zdedili po saleziánoch, sú nepraktizujúci a vôbec neriešia, či mám alebo nemám na sebe habit,“ priblížil pavlín. 

„Ja som chytil reverzný chod, čo sa týka habitu,“ začína rozprávanie františkán brat Filip. Spomína, že keď sa hlásil k františkánom, zo všetkého najväčšiu obavu mal z toho, že bude musieť nosiť v kuse habit. „Prečo? Lebo u nás v dedine ma poznali ako ukážkového ,zločinca‘. Kde sa zle robilo, tam som bol,“ rozosmeje prítomných v kinosále. 

Brat Filip si oblieka habit tam, kde ho čakajú ako františkána – tak ich to aj učili počas rehoľnej formácie. „Cítim na seba akýsi tlak a sebareguláciu, keď ho mám, už len na križovatke nejdem na červenú. Mňa ten habit zvláštne formuje,“ dodáva.

Keď sa tínedžeri pýtajúNepotrebujú kázanie, ale vypočuť a vyrušiť otázkami

Mária Melicherová

Debatu o mladých začíname otázkou, či platí téza, že pri oslovení mladých ľudí sú naozaj kľúčové emócie. 

Salezián Holubčík vníma, že aj v dnešnej dobe je to priestor emócií a citu, kde sa dá dotknúť človeka. Zdôrazňuje, že preto je dôležité načítavať emocionálny svet mladého človeka a robiť to aj pekne a príťažlivo. „Pre túto generáciu je emočný bod cesta, cez ktorú sa dá priblížiť k človeku a potom s ním kráčať,“ uvažuje.

Páter Nižnánský pripomína, že najhlbšie veci v živote ako viera, láska, nádej sa nám síce často spájajú s pocitmi, ale vo svojej hĺbke nie sú vôbec citové. „Emócie ich len sprevádzajú. Ide však o rozhodnutia, rozpoznania,“ prízvukuje pavlín. Priznáva, že mládež je plná citov, pocitov, očakávaní a príliš sa v tomto nelíši od minulosti. 

Brat Filip vníma v tejto oblasti zmenu paradigmy. Podľa neho to už nefunguje tak, že mladý človek príde na pozvanie do spoločenstva a tam sa niečo dozvie o Bohu. „Skôr sa mi zdá, že mladý človek dnes skúsi všeličo, nejako sa v tom vyčerpá, zistí, že je to prázdne, a potom chce zažiť niečo duchovné. A práve cez to spirituálne nájde cirkev,“ hovorí františkán. 

Podľa neho musíme počítať s tým, že mladý človek má vyhladovanú dušu. „My do toho vstupujeme a ponúkneme mu niečo – nielen hru alebo spoločenstvo –, ale niečo naozajstné a to ostatné dostane k tomu ako bonus navyše,“ konštatuje rehoľník Filip Čierny.

Aj tak chceli ísť na chatu

Ako je to s digitálnym svetom? Sú dnes technické vymoženosti nevyhnutné pri evanjelizácii mládeže? 

Pavlín Michal Nižnánský priznáva, že ako malá rehoľa neriešia aplikácie a podobné záležitosti. Vníma, že vnútorné rozpoloženie mladých sa zásadne nemení, stále hľadajú blízkosť, otcovstvo, materstvo, niekoho, kto s nimi bude tráviť čas.

Ako príklad hovorí o situácii, keď na neho čaká niekoľko desiatok mladých, s ktorými má ísť hrať futbal. „Mohli by začať aj sami, ale skrátka čakajú na mňa. Chcú blízkosť autority, otca,“ vraví rodák z Trnavy.

Saleziáni majú s technickými inováciami viac skúseností. Počas pandémie vytvorili projekt Biblic ako spôsob, cez ktorý mladých pozvali čítať Sväté písmo súťaživou formou a elektronicky. V rámci príprav zavolali desať mladých, aby zistili, ako spraviť aplikáciu čo najatraktívnejšou. 

„Pýtali sme sa ich, čo z toho všetkého je pre vás najatraktívnejšie, čo by ste ešte chceli. A všetci sa zhodli, že keby sme sa mohli stretnúť a ísť na víkend na chatu, že to by bolo najkrajšie,“ spomína si don Holubčík. Podľa neho ide o dôkaz, že možno „vymýšľať ,vrtuľníky‘ a všetko možné a je to aj dôležité, ale to večné – vzťah a spoločenstvo – zostáva pre mladých najdôležitejšie“. 

V ďalšej časti diskusie zaznelo viacero otázok z publika. Prevažne tínedžeri kládli aj hlboké otázky, po ktorých zostalo chvíľu ticho. 

Na otázku dievčiny, akým príkladom má ako kresťanka inšpirovať neveriacich kamarátov, ktorí majú o cirkvi zlú mienku, reagoval Filip Čierny. „Povedala si to sama v otázke: ,Ako im mám ja svojím príkladom povedať, že sa mýlia?‘ No svojím príkladom, že budeš brať kresťanstvo ako životný štýl. Tým pôjdeš dnes proti prúdu. Budeš úplne in, originálna. Dnes sa dá zapôsobiť aj poctivo žitým kresťanským životom,“ povedal františkán.

Salezián Ján Holubčík zdôraznil príklad pápeža Františka, ktorý upriamuje pozornosť na ľudskosť, a to aj v kontakte s neveriacim svetom. „Keď vidia, že sme normálni a ľudskí a pozorní aj k nim,“ vravel. 

Radca saleziánov pre pastoráciu mládežeAk vieme dať mladým hlbšie ponuky, mnohí na to odpovedajú

Pavol Hudák

Hostia „čelili“ aj jednej z najťažších otázok, aké môžu zaznieť. „Kto je vlastne Boh a ako ho máme vnímať? Keď je láska, kto sme potom my? Zlo? Ako sa prijať, keď sme hriešnici?“ zaznela otázka v českom jazyku od mladej ženy. 

Odpovede sa zhostil najprv Michal Nižnánský. „Keď sa ma niekto opýta, kto je Boh, tak si spomeniem na moment, keď som mal 20 rokov, bol som na dne, mal som existenciálnu krízu, a vtedy sa stali rôzne udalosti, niektoré viem vysvetliť, niektoré nie,“ začína svoje rozprávanie. 

Ďalej hovorí o tom, že Boh je pre neho niekto, kto za ním prišiel v tých najťažších chvíľach.

„Neriešim to, že som hriešnik, lebo som, mám chyby, ale nie je to pre mňa už také depresívne a traumatické ako kedysi, lebo viem, že za tým všetkým stojí niekto, kto mi dávno odpustil bez toho, že by som o to špeciálne žiadal, a bez toho, aby som bol špeciálne dobrý,“ rozpráva pavlín. 

Spomenie aj krízu, ktorú prežil neskôr v kňazstve, keď mal 35 rokov. V ťažkom období raz prišiel do rehoľného domu, zatvoril sa večer do izby, plakal a kričal na Boha. „Kričal som do podušky, lebo som nechcel, aby to cez tenké steny všetci počuli, a hovoril som, že takto som si to, Bože, nikdy nepredstavoval. Po tom, čo sa vykričal a „vylial“ celé vnútro, povedal Bohu: Tak si rob, čo chceš. „Po niekoľkých dňoch prišiel do môjho srdca neuveriteľný pokoj, neviem ho vysvetliť,“ dodal. 

Tri otázky pre Boha

Františkán Filip Čierny siahne pri tejto téme po svojej skúsenosti zo základnej školy vo Fiľakove, kde učí. Starším žiakom dal za úlohu napísať: Kto je pre teba Boh a aké tri otázky by si mu položil?

Podľa neho sa väčšina žiakov nad tým nezamyslela. Za seba odpovedá, že Boh je pre neho magická hlbočina, ktorá ho ukotvuje. „Tá magická hlbočina neznamená, že zažívaš iba sladké veci. Myslím si, že bez krízy nemožno žiť ani v Božej láske, že kríza je potrebná, aby si človek uvedomil, že nemá len seba a musí vidieť celú tú perspektívu tohto vesmíru a stvoreného sveta aj Božími očami,“ povedal. 

Aj salezián Ján Holubčík sa podelil o svoje prežívanie krízy, počas ktorej vážne pochyboval, či Boh existuje. Podľa jeho slov bolo obzvlášť náročné slúžiť Eucharistiu s vnútornými otázkami, či je to pravda alebo len divadielko. 

Počas cesty hľadania nedospel k nejakému dôkazu Božej existencie, ale ako vraví – zistil, že Boh je pre neho existencia, bez ktorej by nedokázal žiť. „Objavil som v sebe hlbokú túžbu, aby Boh bol,“ dodal s tým, že bol za tým aj kus racionálneho hľadania.

Bratovi Filipovi sa napokon nepodarilo „zahovoriť“ tri otázky pre Boha, ktoré zadal svojim žiakom. Na žiadosť publika sa skúsil podeliť o svoje odpovede.

Kedysi by sa pýtal, prečo je na svete zlo, vojny a prečo sú malé deti choré na rakovinu. To všetko tam žiaci písali. „Teraz by som sa spýtal iné veci, napríklad prečo musela ísť spása človeka takto. Možno by som sa opýtal, čo znamená ľudská sloboda. A tretiu otázku by som si musel dobre premyslieť, lebo ju mám v hlave, ale zatiaľ ju neviem dať do slov. Zatiaľ,“ uzavrel.