Benediktín o meditácii Západný človek chce výkon aj v modlitbe. Cestu k svojmu srdcu si možno skomplikovať aj ružencom

Aj keď meditáciu si dnes mnohí spájajú najmä s východnými náboženstvami, v skutočnosti patrí k najstarším formám kresťanskej modlitby.

Mnohí však nedospejú k stíšeniu, lebo nedorastajú do zrelosti byť s Bohom v tichu ako dvaja zaľúbenci, hovorí v rozhovore benediktín Jozef Brodňanský. Rizikom môže byť aj duchovný turizmus, teda hľadanie stále nových foriem modlitby.

Hovorí o kresťanskej meditácii s tradičnou mníšskou praxou Ježišovej modlitby a tiež o paradoxe, že spôsob modlitby môže komplikovať prístup k nášmu srdcu. „Tam, kde sa začína premýšľanie, skutočná modlitba sa často končí,“ hovorí mních a dodáva, že ľudia sú hladní po modlitbe v tichu a tento hlad bude narastať.

Jozef Brodňanský pôsobí v kláštore v Sampore, venuje sa duchovnej službe ľuďom, ktorých sprevádza aj pri meditácii.

V dnešnej dobe je veľmi populárna meditácia, ktorú by sme zjednocujúco naprieč kultúrami mohli označiť za istú formu stíšenia. Aj keď mnoho ľudí si spája meditáciu s východnými náboženstvami, neodmysliteľne patrí aj ku kresťanskej tradícii.

Meditácia môže mať v kresťanstve dva výklady – jedna pochádza z mníšskej tradície staroveku a chápe sa ako opakovanie jedného slova alebo jednej vety, teda niečo ako „prežúvanie“ Božieho slova. Nie je to nič, čo by sa malo týkať racionálneho premýšľania či chápania. Je zameraná na jednoduché prežívanie času s Ježišovým menom na základe citátu zo Svätého písma monologickou cestou.

V 15. storočí prichádza svätý Ignác z Loyoly, ktorý obohacuje meditáciu diskurzívnosťou. Tá už obsahuje myšlienkové pochody, myšlienkové procesy spojené s intelektuálnou aj duševnou prácou.

Ja teda skúšam rozlišovať cestu modlitby podľa stupňa premýšľania a stupňa akéhosi úteku od premýšľania. Každý kresťan si tým asi potrebuje prejsť. Podľa svojej povahy má hľadať, či mu viac vyhovuje monologická modlitba alebo takzvaná diskurzívna, ktorá je vyjadrená aj myšlienkami a predstavami, ktoré vedú k rozumovej reflexii.

Myslím však, že skôr či neskôr dozrievajúca osobnosť modliaceho sa človeka potrebuje premýšľanie vypnúť a uvoľniť cestu vnútornému stíšeniu, ktoré zvláda aj absenciu toho vonkajšieho. Meditácia môže byť takto úplným základom osobnosti každého kresťana.

Takže je to o duchovnej ceste každého človeka, kedy sa dostane k tichu?

Verím, že áno. Problémom však býva to, že v rámci modlitby existuje určité pokušenie duchovného turizmu. Ide o ustavičné hľadanie niečoho nového a práve moderného. Pritom sme sa už veľakrát dotkli modlitby, ktorá nám vyhovuje a mali by sme ju rozvíjať. No ako naschvál, zase príde nejaký človek, ktorý nám niečo ponúkne, a my sa za ním na nejaký čas znova a znova vydávame.

Jednoducho je užitočnejšie nasucho a natvrdo praktizovať niečo, čomu verím, že je dobré, a čakať na zázrak Ducha, ktorý mi modlitbu „sprirodzení“. To dokáže naozaj len Duch Svätý. Ja môžem urobiť len to, že som verný nejakej forme a je v podstate jedno akej. Ale potrebujem to robiť poctivou a vernou formou. A je dobré, keď mám niekoho, kto ma do tej formy vovádza.

Foto: Postoj/ Kristína Kružicová

Čo by ste poradili človeku, ktorý sa roky modlí, no príde čas, že túži po stíšení. Ako na to?

Závisí od človeka. Je dobré nájsť si spoločenstvo, ktoré praktizuje nejakú školu modlitby. Podobne ako sa ruženec modlí v ružencovom bratstve, v počiatkoch je dobré mať tento vzor v rodine, ak je to možné. Kvôli prehĺbeniu určitej školy modlitby je dobré ísť napríklad do nejakého kláštora, kde je táto forma modlitby utrasená.

Momentálne sa teším populárnosti modlitby súhlasu aj pričinením kapucínov, ktorí sa v nej so zápalom angažujú. U nás v kláštore býva už viac rokov raz za mesiac kresťanská meditácia, ktorú od pandémie mávame aj online.

Ako som však sám zažíval, či už budeme praktizovať breviár, alebo ruženec, ak to praktizujeme s ochotou, sme tomu verní, každá z týchto foriem modlitieb nás privádza k potrebe stíšenia. Ak sa ma dotýka Duch Svätý v praktike modlitby, ktorú robím poctivo a verne, k tichu ma dovedie.

Preto, extrémne povedané, nie je veľmi užitočné rozprávať sa o modlitbe s hocikým, lebo to ľahko skĺzne len k intelektualizovaniu. Stále sú medzi nami aj „lovci“ moderných metód. Tým môžeme niečo vnuknúť, no oni to len obliznú, ani to neprehltnú celé a idú ďalej.

Na druhej strane u človeka môže prebiehať v rámci rokov určitý vývoj v duchovnej oblasti, a teda aj vo forme modlitby.

V priebehu desaťročí sa môže niečo také diať. Niekedy si myslím, že v katolíckej cirkvi sme najväčší liberáli v tom, že nám nikto neprikáže, ako sa máme modliť. Zdá sa mi, že v niektorých protestantských odnožiach je tlak hlavne na charizmatické formy alebo na spontánnu modlitbu vlastnými slovami a tak trochu na mentálny výkon. 
V katolíckej cirkvi máme bohatú tradíciu od púštnych otcov naprieč karmelitánskou, jezuitskou aj dominikánskou skúsenosťou. Škôl modlitby je v katolíckej cirkvi skutočne neúrekom.

Hovoríte, že každý, kto sa modlí verne a poctivo, dospeje k tichu. Zdá sa však, že niektorí kresťania sa do tohto štádia nikdy nedostanú.

Mnohí kresťania nedorastajú do zrelosti vlastnej identity, keď človek vie byť s Bohom len tak ako dvaja zaľúbení ľudia. Tí nepotrebujú veľa rečí. Sedia, držia sa za ruky, čušia a pozerajú na západ slnka, hoci dievča myslí na iné a chlapec na iné. Nie je dôležité, že každý myslí na iné, ale že sú spolu. To je to spasívnenie, ktorého je schopný iba zamilovaný človek.

Modlitba je viac činnosťou Boha ako človeka v čase, keď sa človek rozhodne venovať sa niečomu, čo nazve modlitbou. 

V tom dôraze na srdce, ktoré nepredstavuje zďaleka len emócie, ale celú osobnosť, ma modlitba vnára do poznania seba, a ak je modlitba hlboko vypestovaná, prichádza zázrak Ducha Svätého, že sa stáva ustavičnou. Niet iného cieľa modlitby ako to, aby plynula stále – vo dne v noci, dokonca aj v spánku.

Ako sa to dá dosiahnuť?

V piatej kapitole Prvého listu Solúnčanom nám svätý Pavol doslova prikazuje: „Bez prestania sa modlite.“ Keď si čítame spisy púštnych otcov a púštnych matiek z tretieho až siedmeho storočia, vidíme, ako bojujú s omylmi pri snahe modliť sa neustále. Mnohí z nich sa tým dostali aj do extrémov, že odmietali pracovať či jesť, lebo sa stále modlili. Niektorí z púštnych otcov sa tak javili ako poloblázni. Práve aj vďaka chybám a extrémom však máme mnohých spoľahlivých otcov púšte, od ktorých sa učíme vypestovať si prax modlitby srdcom. Nejde pritom o výsadu mníchov, ale každého z nás.

K čomu dospeli títo mnísi pri hľadaní spôsobu ustavičnej modlitby?

Je to taký poklad, že o modlitbe srdcom mám hovoriť, až keď sa ma ľudia pýtajú. Aj tu sa oplatí reagovať „veľmi neochotne“. Človek sa má snažiť vyhnúť zneužitiu nájdenej perly na módne chvíľkové vzplanutie zo strany toho, komu to hovorí, a zároveň sa chráni pokora pred pýchou toho, kto dáva usmernenia. Keď sa takto modlím 20-30 rokov, vtedy prichádza čas, že nikomu nemusím hovoriť, že sa modlím, ľudia sa na to sami pýtajú, lebo to z človeka prirodzene sála. 
Keď sa začneme rozprávať o modlitbe zavčasu, často ju len intelektualizujeme. Nikoho k nej takto nesmerujeme. Je to intelektuálna debata ľudí, ktorí modlitbu chcú chápať skôr, než do nej vniknú ako do tajomstva.

Nemôžeme tomu dať predsa šancu a povedať niečo viac o meditácii s Ježišovou modlitbou, ktorá má viesť k ustavičnej modlitbe, teda modlitbe srdcom?

Odporúčam knihu Rozprávanie ruského pútnika alebo pripravovanú knihu Oblak nevedomosti a už o malú chvíľu na jeseň aj prvú publikáciu z našej meditačnej skupiny Dýchať menom v podaní opáta Maximiliána Navaru, OSB.

Tí, ktorí sa dostanú zvlášť k Ruskému pútnikovi, ktorého úžasne načítala Hilda Michalíková, skoro pri jej čítaní zistia, že je to návod na modlitbu srdcom skrze Ježišovu modlitbu, teda: Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou. Je tam vysvetlená celá psychofyzickosť meditácie, a to veľmi prijateľným štýlom pútavého príbehu mladíka. Ten hľadá odpoveď na cestu k ustavičnej modlitbe a nie je žiadnym mníchom, ale laikom. Je to skutočný prameň duchovného textu, ktorý je takmer nevyčerpateľný aj po rokoch čítania.

Kráčanie pôstomUžitočným sprievodcom môžu byť Rozprávania ruského pútnika

Robert Klesko

Regula sv. Benedikta nás učí: „Všetky zlé myšlienky rozbíjať o Krista.“ Myslím, že práve používanie Božieho slova a Ježišovho mena pri modlitbe kresťanskú meditáciu odlišuje od iných typov meditácie, aj tých orientálnych.

Už názov pripravovanej publikácie Dýchať menom nasvedčuje, že pri tomto type meditácie zohráva úlohu aj dýchanie.

Áno, samotné dýchanie je dôležité. Snažím sa zosynchronizovať Božie slovo s dýchaním, to je akoby boj s prebytočným premýšľaním, ktoré nutne prichádza pri tejto spasívňujúcej modlitbe.

Podľa mníšskej „skorej“ metódy meditácie vložím do nádychu a výdychu Božie slovo, ktoré prebíja všetky zlé myšlienky. Ide o citát z Božieho slova, kde je meno Ježiš hlavným slovom. Takýchto viet zo Svätého písma, ktoré mnísi hľadali a používali, je viacero.

Najpopulárnejším sa stáva postupom času zvolanie slepého Bartimeja. V Markovom evanjeliu volá Bartimej na Ježiša trikrát týmito slovami: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“, „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ a do tretice: „Rabboni, aby som videl!“

Prvú polovicu prvého zvolania Ježišovej modlitby dávajú mnísi do nádychu, druhú do výdychu, čo má svoju symboliku – s nádychom prichádza život, s výdychom vychádza z človeka smrť a tam prichádza na rad moja pokojne vyjadrená hriešnosť.

Pri nádychu vyjadrujem Božiu prirodzenosť: Pane Ježišu Kriste... Pri výdychu zas ľudskú prirodzenosť: ... zmiluj sa nado mnou hriešnym.

Ježišovu modlitbu hovoríte sústavne alebo keď vás začnú otravovať myšlienky?

Sústavne. Keď sa v tom človek nájde, v priebehu 10-20 minút prídu prázdna, už len keď človek  jednoducho dýcha. Myseľ sa upokojí, ale nikdy nie nastálo. Stále sa vracia tá ľudská prirodzenosť. Len čo mi napadne nejaká „haluz”, zase tam vsádzam to Božie slovo. Nie je povinnosťou, ale pomocou. V mene Ježiš porážam myšlienky. Musím prijať všetky „haluziny“, ktoré sa mi v mysli vyroja.

Mnísi rýchlo vypozorovali, že sa im v hlave vždy vystrieda osem typov myšlienok v rôznom poradí a intenzite. Občas je to doslova zábava vnímať, aký usilovný a tvorivý je „pokušiteľ“. Používa vlastne sedem hlavných hriechov, v ktorých mnísi rozpoznali osem hlavných myšlienok.

Mnísi takpovediac neriešia boj s hriechom, oni riešia boj s myšlienkami. S hriechom nemôžem bojovať, hriech je až na konci toho celého, je to zmaterializovaná myšlienka. Zbytočne bojujem s hriechom, keď nenachádzam koreň myšlienky, ktorá ho podporila súhlasom. Takže priebežné riešenie je podchytené, ak myšlienku stále prebíjam menom Ježiš.

Ježiš sa pri pokúšaní na púšti nerozprával so Zlým ani sa s ním nehádal, ani ho neposlal do kelu. V podstate mu len hovoril Božie slovo. Toto mnísi praktizovali. Neporazím myšlienku, ak ju neponorím do Krista počas modlitby.

Existujú pravidlá pre ideálnu polohu tela pri tomto druhu meditácie?

Dynamika pohybu, ktorý sa zafixuje, mimoriadne súvisí so stavom, v ktorom sa ma modlitba môže dotknúť vnútornejšie, a pomáha v ňom. To, čo robíme s telom, má skutočne a nenahraditeľne veľký vplyv na našu osobnosť, ktorá tým spolupracuje s Duchom Svätým.

V niektorých kultúrach je pri modlitbe veľmi dôležitý pohyb, ale aj poloha tela. Napríklad židia sa pri Múre nárekov modlia pohybom tela a dýchajú v rytmike žalmov. Máme arabské či moslimské kultúry mníchov, ktorí sa pri modlitbe krútia, tancujú. My sa snažíme pri meditačných technikách zastabilizovať, zamknúť telo. Je to veľmi praktické. Poloha ma učí neodísť od modlitby.

Modlitba tancomOdrezali sme sa od tela a emócií, no intimita ide cez telo. Aj vo vzťahu k Bohu

Stanislava Horváthová 

Každý, kto vstupuje do dlhšej a meditatívnejšej modlitby, zistí, že vstupuje do boja, lebo myšlienky začnú prichádzať. Okrem toho je problémom aj samotné telo – začne sa mu driemať, zrazu sa bude potrebovať poškriabať, odbehnúť si, budú ho „žrať mrle“, bude sa potrebovať na niečo pozrieť, otočiť sa za zvukom, bude chcieť reagovať na mnoho vzruchov, ktoré sa ako napotvoru v čase spasívnenia pri modlitbe doslova predbiehajú v tom, ako na seba upozorniť.

Je taká anekdota, že diabol nemusí robiť nič, len si tak driemka, pokiaľ my nič intenzívnejšie nerobíme. Je veľmi spokojný, keď si len tak lebedíme na povrchu príjemností. Chytí však paniku vtedy, keď sa snažíme o čistejšiu modlitbu, o dôraz na srdce v modlitbe. Vtedy sa démon začne snažiť nás všetkými prostriedkami od modlitby odohnať, a to zďaleka nie sú hneď hriešne myšlienky či pokušenia.

Pri myšlienkach nám bude zdôrazňovať najprv rozumné a praktické dôvody na to, aby sme nepokračovali v tomto „zabíjaní času“ a radšej šli niečo užitočné robiť alebo čítať. Až neskôr zveličí našu hriešnosť, všetky nečistoty. Má v tom neprekonateľnú vytrvalosť a fantáziu. To však nie je jeho radosť, ale večné nešťastie a závisť. Keď sa to snažíme prekryť napríklad litániami či ružencom, zrejme nič nevyriešime, len sme s čiastočným úspechom prekryli myšlienky inými myšlienkami. Mních bude poctivejší a šikovne to prekryje Božím slovom.

Vernosťou polohe a Božiemu slovu môžeme čakať, že sa budeme postupne stišovať. V reholi trapistov majú vyprecizované napríklad klasické vzpriamené kľačanie, pri meditácii dokážu kľačať hodiny. Keby sa vám pri takomto rovnom kľačaní driemalo, hneď vás vystrie. Ponúka sa aj vhodný kľakosed, aby nohy nestŕpli.

Základom je teda spôsob, ako upratať myšlienky, a dobrá poloha?

Ponúkam jedinú radu bez toho, aby som vysvetľoval hĺbku modlitby, keďže to je dvojsečné, lebo už nebudú mať ľudia čo objavovať. Keď sa chceš ponoriť do modlitby, urči si fixný čas, fixné miesto a fixný spôsob a buď mu verný. A nech nie je dlhý. Myslím, že netreba ľuďom dávať viac ako desať minút v začiatkoch modlitby spasívnenia, teda ticha. Takže moja jediná rada je: „Krátko, často a tvrdohlavo.“

Nikto by sa nemal pokúšať o modlitbu srdcom celkom sám podľa nejakej knižky a návodu. Treba sa o tom radiť, rozprávať, mať vedenie.

Prečo je to dôležité?

Pri meditácii, keď ide človek hlbšie do konkrétnej praktiky, môže mať rôzne psychofyzické prejavy. Teplo, horúco, striedanie zimy a tepla, môžu prísť obrazy, vízie, pričom sú to najčastejšie škodlivé ilúzie a musí to niekto, kto je v tej modlitbe zbehlejší, vedieť učesať, aby človeka previedol určitou nejasnosťou.

Ľuďom, ktorí nie sú psychicky zdraví, by som napríklad neodporúčal spasívnenú modlitbu. Môžu sa objaviť patologické prejavy a človek bez odbornej  pomoci môže celkom slušne „vyšinúť“.

Čo máte na mysli?

Takáto modlitba je atakom myšlienok a psychicky chorý človek by si s týmito myšlienkami nemusel vedieť poradiť.

Hovoríte, že netreba začínať s desaťminútovou meditáciou. Napríklad pri modlitbe súhlasu, ktorá je tiež kontemplatívnou praktikou, sa odporúča 20 minút, najlepšie dvakrát denne, ako vhodná dĺžka na upokojenie tela. Vraj aj sv. Terézia z Avily hovorila, že kto bude 20 minút denne rozjímať, príde k spáse.

Myslím, že Terézia z Avily mala úplne inú školu modlitby. To je problém, ak si ľudia od každého niečo vytiahnu. Sv. Terézia z Avily nemá v praxi jednoduchú modlitbu stíšenia. Karmelitánska kultúra modlitby, to je zas ďalšia „galaxia“. Tam sa treba orientovať podľa Vnútorného hradu, orientovať sa v Jánovi z Kríža a mať poruke zrelého karmelitána.

Ak sa ľudia v nejakom veku nerozhodnú, že už bolo dosť experimentovania, nikdy nazakúsia ovocie rozvíjania len jedného typu modlitby. A potom je ťažko možné spoznávať seba a Boha v Duchu a Pravde.

Máme modlitbu monologickú a diskurzívnu. Máme karmelitánsku, jezuitskú, ktorá je premýšľavá, emocionálna, a meditáciu mníchov, ktorá je jednoduchá, monologická. Tu neriešim problémy, len trávim čas s Bohom. Niektorí ľudia však skúšajú rôzne koncepty, lebo chcú pri tom niečo neustále dosiahnuť, a tak sa chytajú do sietí aktivizmu a „prezbožnelého“ výkonu či pánbožkárstva.

Mne je veľmi častým sprievodcom v zrelej modlitbe krásny obraz starých manželov na dedine, ktorý sa už veľmi nedá vidieť. Zažil som ho však ešte ako dieťa. Obraz manželov, ktorí sedia na priedomí alebo hryzú jablko – len tak sa pozerajú smerom, kde sa niečo deje.

Sú mĺkvi, pokojní a len tak sedia pred domom na lavičke. Pokojne sedia a kontemplujú prítomnosť. Všetko stihnú s prehľadom, lebo ho už majú v prirodzenosti. Dnes tak často prítomný mobil v ruke je symbolom, že démon roztržitosti a ušomranosti žne úspech.

Venujete sa meditácii s Ježišovou modlitbou. Tá je však pôvodne počítadlovou modlitbou ako dnešný ruženec.

Veľmi povrchným diskurzom môžeme naznačiť, že v rámci mníšskeho obdobia prišla schizma medzi Východom a Západom a vplyvom rozdelenia sa rozdelila aj tradícia modlitby srdca. Po schizme Západ akoby aj z protestu zavrhol Ježišovu modlitbu. Východ si ju zachoval aj cez sýrskych mníchov alebo aj tých na ostrove Athos, či v údolí Meteora.

Je to modlitba, ktorá sa počíta na takzvaných čotkách. Sú to uzlíky, ktorých môže byť 100, 40, 33 alebo aj 300. Čísla, samozrejme, majú svoju hlbokú symboliku. Mnísi opakovaním Ježišovej modlitby praktizujú cestu, na ktorej sa im modlitba stáva takou prirodzenou, že im beží aj mimo času, keď sa formálne modlia.

Východ stále uchováva túto Ježišovu modlitbu ako základ modlitby srdcom. Do akej intenzity sa to srdce dostane, je veľmi individuálne podľa toho, či je to mních alebo otec rodiny a, samozrejme, Boh aj tu má svoju logiku, ktorá je mimo tej našej.

Dlhé roky som mal posledný Katechizmus Katolíckej cirkvi z roku 1998 založený v poličke medzi knihami. Pred vyše 20 rokmi, keď som sa stal mníchom, som po ňom siahol a mrzelo ma, že som to neurobil skôr, lebo je v ňom veľmi funkčne aj hlboko podaná škola modlitby pre človeka hľadajúceho poctivú cestu k vlastnému srdcu.

V paragrafe 2666 až 2667 je výstižne vysvetlené používanie mena Ježiš v akejkoľvek forme modlitby. Je tam pekne vysvetlená psychofyzická metóda dýchania – nádychu a výdychu v mníšskej tradícii, čo je úplne prvá duchovná tradícia v katolíckej cirkvi.

Ruženec je tiež založený na opakovaní rovnakých slov. Prišiel po schizme ako určitá náhrada repetitívnej Ježišovej modlitby?

Zdá sa, že Západ naozaj neskôr prichádza s ružencom ako počítadlovou modlitbou, podobne ako čotky. Tiež je biblická, skladá sa z výrokov Svätého písma, ale pre mnohých kresťanov sa už môže javiť ako fest nadupaná, racionalistická, s bohatým obsahom, a teda aj pokrmom na premýšľanie. A tam, kde sa začína premýšľanie, skutočná modlitba sa často končí.

Mnohým kresťanom ruženec nikdy neprirástol k srdcu, ale snažia sa o to, lebo je všeobecne považovaný za najviac katolícku modlitbu. Ale mnohí ľudia si naň nikdy neprivyknú, lebo to množstvo foriem, ktoré v ruženci sú, im bráni dostať sa úplne do Božej prítomnosti, meditácie.

To je taký zaujímavý paradox, že spôsob modlitby môže komplikovať prístup k môjmu srdcu. Pod srdcom Biblia chápe celého človeka, v žiadnom prípade nie len emócie.

Foto: Postoj/ Kristína Kružicová

Vnímate pozitívne, že prichádzajú znova do popredia formy modlitby, ktoré sú viac o pasivite, o Božom pôsobení než o iniciatíve a premýšľaní?

Áno, ale problém je, že západný človek toho nie je schopný hneď, ľahko sa znechutí a vracia sa k výkonu a aktivite zbožných prejavov.

Pre niektorých ľudí je jednoduchšie pomodliť sa štyri ružence ako sedieť desať minút v tichu.

Hoci ruženec nie je intelektuálna modlitba, uspokojí intelektuálneho človeka, lebo je tam výkon, rozum aj pocity. S nádychom humoru môžeme povedať: „Pomodlil som sa radostný, bolestný, slávnostný ruženec, ruženec svetla, mám už niečo odmodlené, to by mi už mohol Pán Ježiš niečo splniť. A keď sa nás ešte spojí sto a budeme to robiť sto dní, to je už iná dávka, to už Ježiš kdesi s Petrom musia niečo podpísať.“ Ľudia sú neskutočne sklamaní, keď sa ich modlitbovou iniciatívou niečo vo svete nezmení. To sú však smiešne byrokratické pseudokatolícke predstavy, že Boha treba umodliť alebo unudiť modlitbou a potom si povie: „No dobre, už sa namodlili dosť, uzdravujeme.“ To je takzvaná daň intelektualizovania modlitby, že sa nám zdá, že podávame nejaký výkon na splnenie prosby.

Modlitba je však viac činnosťou Boha ako človeka v čase, keď sa človek rozhodne venovať sa niečomu, čo nazve modlitbou. A teda treba dovoľovať Bohu byť slobodným v tom, či sa triafame do plánu jeho prozreteľnosti.

Takže by nám prospelo viac ticha a menej výkonu?

Veľmi užitočná kniha od C. S. Lewisa Rady skúseného diabla hovorí, ako sa diabol vytešuje, keď dostane ľudí do aktivity. Ľudia si myslia, že žijú plnohodnotne, lebo sa angažujú v kresťanských veciach. Často však tým, že sa angažujeme, stratíme duchovný vplyv na to, v čom sa angažujeme.

Sme frustrovaní, že veci nefungujú a my sme tomu venovali toľko času, energie a ešte sa nám aj rozpadá manželstvo, hoci sme boli dlhé roky aktívni v spoločenstve. A to je to, že nedorastáme do zrelosti kresťana, ktorý vie byť s Bohom len tak ako dvaja zaľúbení ľudia, nie aby riešil, ale aby jednoducho bol.

Hovoríte, že západný človek nie je schopný ticha. Na druhej strane, sám vediete skupinu ľudí, ktorí spolu meditujú, a podporujete meditačné víkendy u vás v kláštore, o ktoré je veľký záujem. Vyzerá to tak, že aj západný človek je hladný po modlitbe v tichu.

Určite a nemusím byť prorokom, aby som povedal, že to bude narastať.

Hovorili sme o hľadaní vlastnej modlitebnej cesty. Ako počas pracovného týždňa v rodine zladiť čas na súkromnú modlitbu, ticho, Sväté písmo a na svätú omšu aspoň niektoré dni cez týždeň?

Svätá omša má všetky prvky, o ktorých hovoríte. Ak nemáte šťastie na babky „predmodlievačky“, ktoré sa modlia až do začiatku svätej omše, desať minút je ideálny čas ticha na prípravu. V omši máte ticho na úkon kajúcnosti. Omša vás pripravuje na gro, ktorým je Eucharistia. Kým sa k nej dopracujete, prechádzate stíšením, mali by ste mať ticho po evanjeliu alebo po kázni. Zažil som svätú omšu celebrovanú biskupom v USA, kde zostalo ticho po každom čítaní.

Niet iného cieľa modlitby ako to, aby sa mi stala ustavičnou. Modlitba srdcom nemá byť výsadou mníchov, ale každého z nás.

Potom už je stále akcia, ticho by ste mali mať zas po svätej omši. Zvyknem zdôrazňovať, že ak sa spieva, po svätom prijímaní nie je čas na súkromnú modlitbu, vtedy máme výzvu jednoty so spevom ostatných ľudí. Tam niet času na súkromnú modlitbu. Na tú je čas po svätej omši a je ho tam neúrekom, ak zas hneď nebežíme k výkonu aktivity odchodu.

Ak nie je omša spievaná, vtedy je čas na súkromnú modlitbu aj po prijímaní, ale kňaz má povinnosť prečítať spev na úvod a spev na prijímanie. Ide o citát z Božieho slova a my ho máme brať do úvahy. Všetky prvky v omši teda máme, len nám to možno málokto integrálne vysvetľuje.

Spomenuli ste, že z človeka, ktorý sa roky modlí, to cítiť. V čom je takýto človek iný?

Už veľakrát som zažil, že pri človeku, ktorý našiel svoju prirodzenú modlitbu, je ľudsky vždy dobre. Cíti to však hlavne ten, kto hľadá modlitbu. Prirodzene sa pri ňom pýtate: v čom to je, že mi je pri tomto človeku dobre? Nepotrebuje evanjelizovať, obracať, tá prítomnosť Boha z neho jednoducho sála.

Fyzicky sa dá pocítiť, že tento človek je premodlený. Nie je to o sladkom, milom správaní, ale z toho človeka to jednoducho vyžaruje, je to zintegrovaný zrelý človek. Je zdravý do akcie aj do rozlišovania, lebo denne je pravdivo pri Bohu, pozná sa. Je dostatočne zorientovaný, máločo ho vyvedie z miery. Pri tom človeku vám bude dobre, lebo aj pri ťažkých témach ostáva v pokoji, nevyvedie ho z konceptu nejaká správa v médiách.

Vy ste takého človeka stretli?

Samozrejme, veľa takých ľudí. Takýmto človekom bola napríklad aj moja stará mama, ktorá sa celý život modlila ruženec a v nedeľu čítala Sväté písmo.