Mierte ešte vyššie O poctivom skúmaní knihy prírody

Zišli sa na nej správcovia katolíckych vysokých škôl a univerzít z celej krajiny.

Neskôr mi ktosi povedal: „Možno o Eucharistii príliš veľa rozprávame. Je to Kristovo telo a krv. Choďte na omšu. A hotovo.“ Pravda. Ale musel som vyplniť päťdesiat minút.

Preto som hovoril, že katolícke školy majú mať inkarnačný, sviatostný a eucharistický svetonázor. Ak Boh stvoril svet a cez svoje stvorenie sa nám zjavuje, potom (ako nám hovorí sv. Pavol) máme možnosť spoznať neviditeľné Božie vlastnosti cez viditeľné stvorené veci a byť vďační, oslavovať a tešiť sa z nich.

Tak ako máme vo viditeľných, pozemských prvkoch Eucharistie vidieť reálnu prítomnosť Krista, Slova, ktoré sa stalo telom, tak máme aj vo viditeľných pozemských prvkoch Stvorenia vidieť reálnu prítomnosť Božieho tvorivého Slova a jeho Múdrosti.

Vďaka takejto teológii vtelenia a sviatostnosti sa Božie slovo a Božia múdrosť môžu vteliť do skutočného ľudského jazyka, a tak sa sprítomniť a vteliť aj do napísaného textu, napríklad do Písma. Preto sa musíme naučiť čítať knihu prírody aj knihu Písma, lebo sa navzájom nevylučujú. V konečnom dôsledku sa práveže navzájom vysvetľujú, lebo obe majú za autora jediného Boha.

Preto by mali byť v autenticky katolíckom vzdelávaní prítomné všetky disciplíny a mali by byť reálne poprepájané. Táto vízia inšpirovala v 19. storočí teológa a svätca Johna Henryho kardinála Newmana, aby napísal svoju dôležitú a vplyvnú knihu Idea univerzity, i keď túto víziu v sebe živil dlhé roky už aj predtým.

Napríklad v jednej zo svojich skorších kázní napísal:

Toto je teda podľa môjho chápania zmysel… zakladania univerzít: znovu zjednotiť to, čo Boh na počiatku spojil a človek rozdelil... Mňa neuspokojuje to, čo uspokojuje príliš mnohých, že máme dve nezávislé sústavy, intelektuálnu a náboženskú, ktoré idú na základe akejsi deľby práce bok po boku a iba náhodou sa dali dohromady. Mňa neuspokojí, keď bude tu náboženstvo a tam veda... Želám si, aby sa rozum pohyboval s maximálnou slobodou a aby sa rovnakej slobode tešilo i náboženstvo, no žiadam, aby sa nachádzali na jednom a tom istom mieste a ich príkladmi boli tí istí ľudia. (1. kázeň z Kázní na rozličné príležitosti)

Tento úryvok by mala mať každá katolícka univerzita vystavený na poprednom mieste.

Obzvlášť nápadný je na ňom obraz manželstva: myšlienka, že pri zakladaní univerzít by malo byť naším cieľom „znovu zjednotiť to, čo Boh na počiatku spojil a človek rozdelil“.

Pravidlom na mnohých súčasných univerzitách je vyžadovať, aby sa študenti zahrabali do jednej disciplíny na úkor – či dokonca azda aj s vylúčením – ostatných. O vyučujúcich a zamestnancoch modernej univerzity možno nie nepresne povedať, že sú ako osirelé deti zo smutného rozvodu: rozvodu nielen medzi ľudským poznaním a Božou múdrosťou, ale aj medzi samotnými disciplínami. Úlohou kresťanskej univerzity je potom robiť to, čo nedokáže sekulárna kultúra: zjednotiť všetko, čo človek rozdelil.

Potom mi jeden priateľ pripomenul čosi dôležité: „Nepáči sa mi, keď ponúkame katolícke vzdelávanie iba s tým, že na katolíckych univerzitách máme vieru a učíme cnosti. V istom zmysle je to v poriadku, ale študentom a rodičom by sme mali hovoriť, že do katolíckej inštitúcie majú prísť preto, lebo tam môžu získať skutočné vzdelanie. Môžu študovať skutočnú matematiku, fyziku a biológiu, a nie woke matematiku, fyziku a biológiu.  Môžu dostať skutočné dejiny, a nie verziu dejín z New York Times. Môžu študovať klasiku. Môžu sa naučiť myslieť, argumentovať a zvažovať dôležité argumenty, nielen sa nechať kŕmiť šikovnou postliberálnou propagandou.“

Katolícke inštitúcie by mali bez strachu vyznávať svoju oddanosť viere aj rozumu. Viera, že skúmajú dielo svojho Stvoriteľa, by ich mala viesť k záveru, že nikdy nesmú prekrúcať vedecké údaje, aby si uspokojili vlastné ego a túžbu po prestíži, lebo by to bolo ako prekrúcať literu Písma. „Prinášali by falošné svedectvo“ o Bohu. Katolíci, ktorí študujú Božie dielo, by mali byť svojmu remeslu oddaní viac, nie menej.

Viera nám nedáva dôvod pristupovať k výskumu, odbornosti a vyučovaniu lajdáckym spôsobom. Ako upozorňuje svätý Pavol, bežci donekonečna trénujú, aby získali vavrínový veniec; o čo viac by sme teda mali cvičiť my, aby sme dosiahli korunu spásy? Ak sa ostatní neúnavne snažia získať čosi také bezcenné, ako je Nobelova cena, nemali by sme sa my ešte viac snažiť pomôcť svojim študentom a spoluobčanom spoznať Božie Slovo a Božiu Múdrosť v knihe Písma aj v knihe prírody?

Nejako sme si osvojili myšlienku, že ak bude univerzita príliš „intelektuálna“, nebude dostatočne oddaná viere. (Skúste to povedať svätému Augustínovi, svätému Tomášovi Akvinskému, svätému Johnovi Henrymu Newmanovi či svätému Jánovi Pavlovi II.) A potom je aj čudná moderná myšlienka, že keď je niekto oddaný viere, nemôže byť skutočne rozumný. (Skúste to povedať Newtonovi, Pascalovi, Boylovi a Voltovi.)

Katolícke inštitúcie musia „mieriť vyššie“, ako hovorí reklama. To áno, ale mali by „mieriť najvyššie“. Sebe i svojim študentom musíme ustavične pripomínať, že cieľom nášho hľadania je najvyššia realita a zdroj všetkého dobra a všetkej krásy. Ak vás toto nenaplní horlivosťou k štúdiu, vďačnosťou a láskou, tak už potom nič.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.