Keď je tej politiky priveľa Malo by byť všetko politické?

Malo by byť všetko politické?

Môj vlastný názor je, že by to nemalo byť vôbec alebo by toho malo byť čo najmenej, vzhľadom na našu padlú prirodzenosť. A mali by byť zákony proti politickým plánom, ako máme už dlho zákony proti krádeži, vražde a ostatným Božím prikázaniam.

Toto je však iba môj názor, ktorý, samozrejme, neznamená nič v takom demokratickom systéme, v ktorom sa impulzívne hlasuje dokonca aj o tom, čo je správne a čo nie.

Nijako s tým nesúvisí skutočnosť, že som katolícky kresťan, a už vôbec nie oveľa širšia skutočnosť, že jestvuje Ježiš Kristus.

Pravda, už len spomenúť tieto skutočnosti v blízkosti aktivistov Demokratickej strany – z ktorých niektorí pripúšťajú, že mám „slobodu prejavu“ – je zbytočné. Lebo väčšina môže náhle zahlasovať za niečo, za čo ja nie.

Alebo „teoretická“ väčšina. V skutočnosti nám vládnu (intenzívne) politické strany a zastupujú skôr názor „50 percent plus jedného“. Akurát že na víťazstvo vo voľbách treba oveľa menej, a keď sa tento počet zníži na reálnych voličov (bez tých, ktorí nevolili alebo neboli kvalifikovaní) a súťaží viacero strán, presvedčivé víťazstvo sa obvykle dosiahne s malým zlomkom hlasov.

Možno veríte prieskumom alebo volebným zákonom (ktoré napísal, prípadne novelizoval ktokoľvek, kto vyhral posledné voľby). V každom prípade však vaša viera spočíva v ľuďoch; ibaže by ste v nich – ako ja – dôveru nemali.

Budete voliť Trumpa alebo Harrisovú? Možno to tento svet reálne ovplyvní, ale môžete hlasovať iba za to, čomu (zbežne) veríte. A to, čomu veríte, iba zriedka závisí od vás.

Tu prichádzajú na scénu médiá a inkubátor skreslení, v ktorých ste boli vychovaní.

V tomto politickom období, podobne ako vo všetkých ostatných, na mňa urobilo dojem to, akým dokázateľným nepravdám mnohí ľudia veria, najmä keď boli vychovaní v politickej domácnosti. Niektoré klamstvá sú ohavnejšie než iné, no „malé nevinné lži“ spôsobujú väčšie škody, keď sa nakopia.

Ku klamstvu povzbudzuje verejná mienka. Je to preto, že angažovaný občan chce presvedčiť neangažovaných. A ako lepšie to spraviť, než vypustiť do obehu klamstvá? Vypáli ich na svojho neangažovaného blížneho v smršti štatistík, ktoré sú možno čiastočne pravdivé, ale nikdy nemôžu byť v kontexte.

Lebo pravda vecí sa nedá spoznať pomocou čísel. Veci sú až príliš veľké a pravdu čo i len o jednom človeku nevie nikto, dokonca ani on sám. Na to, aby sme sa „dostali k veci“, si musíme vybrať veľkú mastnú lož, ktorá vyzerá najchutnejšie.

Pravdu podľa mňa a maličkej menšiny „náboženských fanatikov“ dokáže skutočne poznať Boh a nám sa v rámci úzkych hraníc ľudskej omylnosti dostáva pomocou modlitby.

Verejná modlitba nie je verejná mienka. Vždy sa prednáša v rámci liturgie (dobrej či zlej); v protiklade k súkromnej modlitbe, ktorú môže počuť iba Boh, ak sme mu dali dôvod počúvať. Liturgia nemôže mať slobodu prejavu, azda iba vtedy, keď sa už rozkladá.

Písmo a liturgia sa snažia o ten istý cieľ, ktorý je opakom politiky. Nehovoríme im, čo majú robiť, ani nehlasujeme, ako bude prebiehať každá časť, ako keď si vyberáme obľúbenú nahrávku. Naopak, z nejakého kuriózneho dôvodu sa im podriaďujeme.

Omša nie je voľbou v akejkoľvek forme, je prijímaním. Nedáva nič, čo by si všimol skutočný politik, lebo by hľadal čosi, čo omša nerobí. Napríklad keby Boh chcel, aby ste volili republikánov, nepovedal by vám to prostredníctvom omše, dokonca ani na kázni.

Tak aspoň vravím na základe svojho dosť jednoduchého chápania kresťanských vyznaní. Myšlienka, že by sa náš Pán, či už vtedy, alebo potom, zúčastňoval na politickej kampani, je príliš absurdná. Obsahuje iba opak pravdy.

Pán ignoruje naše mienky, okrem toho, čo nám spôsobujú. Nepohýnajú ho naše dôvody, lebo sú iba znôškou smiešnych tvrdení. Kto si myslí, že Boh je na jeho strane, a učí o politike, mal by sa nad sebou zamyslieť a pýtať sa Boha v modlitbe, čo chce on.

Alebo aj bez modlitby by mali kresťania aj nekresťania chápať, že sa správa ako šašo. S tým súvisí, že prihlásenie sa do strany je účasťou na šaškovaní.

Tyrania demokracie či akákoľvek iná forma tyranie – v našom prípade kakistokracia, vláda najsmiešnejšie neschopných – nám v každom prípade prináša tyraniu arbitrárnej moci. Nemá nič spoločné s Bohom, ba ani s praktickými vecami ako tvorba bohatstva. Vlastne každý politický úkon alebo každá „regulácia“ (bez výnimky) náhodným a nepredvídateľným spôsobom potláča ľudský život.

Na potláčanie zla však máme iba zákony. A na to, aby sme vedeli, ktoré zákony s najväčšou pravdepodobnosťou potlačia dané zlo, máme právnych teoretikov a sudcov. Samozrejme, sú to skrz-naskrz omylní ľudia, ale prinajlepšom si to uznajú. Lebo Spravodlivosť je čosi, čo sa OBJAVUJE, nie uzákoňuje.

Pre zdravý rozum v tejto veci je najspoľahlivejším literárnym zdrojom Biblia, testovaná na dejinnom fóre a neredukovateľná na „verejnú mienku“ žiadnej generácie.

Toto by sa dalo tvrdiť aj vtedy, keby ju napísali svetskí autori, lebo priniesť nám tieto sväté texty sa podarilo iba takým múdrym ľuďom, ako bol Izaiáš.

On však, aby som použil iba tento jeden príklad, oslovuje Izrael v 8. storočí pred Kristom tak, že ohlasuje JAHVEHO a zvestuje, že JAHVE je spása.

Zjavne vykonáva kňazskú funkciu, ktorá bola od počiatku vyhradená tým, čo pred Bohom zastupovali ľud a jeho zlyhania, a aj naopak, mali autoritu hovoriť ľudu v Božom mene.

Práve tento vzťah, úprimne, vzťah náboženský, musí „ľud“ postrehnúť. Vodcovia, ktorých hľadá, keď sa úprimne zahľadí na svoju prirodzenosť, sú svätí a proroci.

Inak moc korumpuje a úplná moc korumpuje úplne, ako poznamenal jeden múdry katolícky historik.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

David Warren je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom i Ďalekom východe. Jeho blog Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.