Gréckokatolícky kňaz ako Eastpriest na Instagrame Ľudia sa presunuli inam, len my kňazi sme zostali na rovnakom mieste

Pôsobí v malej obci Staškovce pri Stropkove. Krátkymi, vtipnými videami búra predsudky o kňazoch a približuje ľuďom gréckokatolícku vieru.

Miroslav Hamarčák (31) hovorí o tom, aké je pracovať na svojom Instagrame Eastpriest so svojou manželkou, o svojej dcére Majke, ktorá sa narodila s Downovým syndrómom, ale aj o tom, či majú kňazi hovoriť o svojich zlyhaniach.

Rozprávali sme sa takisto o tom, prečo by kňazi mali v dnešnom čase evanjelizovať inak, či by mali ísť za ľuďmi aj mimo chrámov a čo by sa spýtal Ježiša, ak by mu mohol položiť jedinú otázku.

S manželkou Máriou vychovávajú tri deti.

Prvý príspevok na svojom Instagrame ste uverejnili v polovici septembra, v októbri už máte viac ako 10-tisíc followerov, teda tých, čo vás sledujú. Prekvapilo vás to?

Absolútne sme to nečakali. Keď sme sa rozhodli, že dáme úvodné video, tak sme len chceli vyskúšať, či to celé funguje.

A paradoxne, cez prvé video prišlo asi tritisíc followerov. V tom okamihu sme si povedali, že už asi nie je cesty späť.

Ako sa píše v Božom slove: keď položíš ruku na pluh, už sa neobzeraj. Tak sme toto zažili aj s prílivom followerov skutočne v extrémne krátkom čase.

V našom živote to tak býva, že Boh nás pozýva do rôznych vecí, a hneď ako do nich vkročíme, vtedy prichádza požehnanie. Mnohé veci do seba vtedy zapadnú ako puzzle. Toto sme zažili – jedného dňa sme nevedeli ako, druhý deň sme sa rozhodli a už to šlo.

Keby ste mi pred mesiacom povedali, že tu budeme sedieť a riešiť Instagram, tak by som sa smial. Je to pre mňa stále obrovský šok.

Instagram tvoríte so svojou manželkou. Ako sa vám spolu pracuje?

Myslím, že pri tejto tvorbe to zažívame tak ako v manželskom živote. Dvaja, ktorí tvoria pár v manželskom zväzku, sa pozerajú na svet možno inými pohľadmi, ale s cieľom kráčať jedným smerom.

To sa deje aj na mojom profile – ja mám úplne iný pohľad na svet, často vnímam veci práve cez ten priezor kňazstva či teologickej školy. Uberá mi to na jednoduchosti prejavu.

Moja manželka miluje jednoduchý prejav. V tom ma aj pobáda, aby bol obsah zrozumiteľnejší a súčasnejší.
Už viackrát som prežíval krízu, že sa mi nechcelo robiť nejaké video, odpovedať na otázky. Pýtal som sa, či to celé má zmysel.

Manželka vtedy neraz prišla s obrovským nápadom, s entuziazmom. Znova ma nabádala, aby sme išli, evanjelizovali ďalej.

Nie nadarmo Boh posielal apoštolov po dvoch. Človek dokáže sám zaviať rôznymi smermi, zrazu môže uveriť fikcii, bludu. Ale ak má osobu, ktorá mu nastavuje zrkadlo, tak pravdepodobnosť, že by uletel, je nižšia.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo bolo pre vás impulzom, aby ste si vôbec založili Instagram? Mali ste nejaký vzor v tejto oblasti alebo ste vnímali, že tento spôsob je v dnešnej dobe účinný?

Ak by som mal byť pravdivý, musím sa vrátiť až do svojich bohosloveckých čias, keď som bol súčasťou gospelovej skupiny Anastasis. Tam som prvýkrát pričuchol k novej evanjelizácii – cez krížové cesty, koncerty, cesty svetla a iné podobné platformy.

Hovoriť ľuďom iným spôsobom o Bohu a podávať im takto radostnú zvesť. Táto túžba bola v mojom srdci vždy prítomná. Potom sa pretransformovala kňazskou vysviackou a kaplánskymi povinnosťami do služby.

Túžba sa znova umocnila príchodom našej dcéry, prvorodenej Majky, ktorá sa narodila s Downovým syndrómom. Vtedy aj moja manželka pričuchla k sociálnym sieťam a k tvorbe videí, keďže mnohé neziskové organizácie fungujú štýlom, že treba natočiť videá na ich podporu.

Začali sme teda točiť videá len čisto z rodinného prostredia.

S odstupom času vidím, ako si nás s manželkou Boh práve cez tieto videá použil a vyformoval, aby sme vedeli evanjelizovať aj takýmto spôsobom.

Máte zmapované, kto vás sleduje? Koho by ste na Instagrame chceli mať?

Smejem sa, že mojou cieľovou skupinou je úplne každý, kto natrafí na profil a nejakým spôsobom ho zaujme.

Nemusia tam byť len kresťania alebo len mladí, ale všetci, ktorí hľadajú Boha.

Zistili sme, že ide o rôznu škálu veriacich, neveriacich, moslimov, Slovákov, Čechov aj Poliakov, starých aj mladých. Paradoxne, sú tam aj takí, ktorí o gréckokatolíckej cirkvi nikdy nepočuli.

Je potrebné dívať sa aj na vieru kriticky, ale nie spôsobom kritizovať všetko, ale spôsobom hľadania pravdy.

Ani mnoho ľudí z rímskokatolíckeho prostredia netuší, že gréckokatolíci sú súčasťou katolíckej cirkvi a že prijímať sviatosti môžu aj u gréckokatolíkov, že môžu chodiť do gréckokatolíckeho chrámu.

Mnohí sú prekvapení, že mám na prste obrúčku, že mám manželku a deti.

Pre veriacich z východného Slovenska, ktorí majú často v obciach aj rímskokatolícky kostol, aj gréckokatolícku cerkev, to nemusí byť nič prekvapivé, niektorí chodia na omše i na liturgie.

Áno, tu sú tieto otázky jasné. Ale som prekvapený, aspoň podľa štatistík, ktoré Instagram ponúka, že najsilnejší kraj, čo sa týka sledovateľov, je Bratislavský a tam je pojem gréckokatolík dosť neznámy.

Mali by byť mladší a nastupujúci kňazi takýmito modernými influencermi? Okrem toho, že slúžia v chráme, majú urobiť ešte ďalšiu nadprácu, aby ľuďom predstavili  Boha aj inak?

Nedávno som dostal otázku, či ide povolanie kňaza a influencerstvo dokopy. Keď sa historicky vrátime do minulosti, najväčšími ovplyvňovačmi verejnej mienky boli starosta, lekár, učiteľ a kňaz, boli to nepísané autority, za ktorými ľudia v obci šli.

Čiže mohli by sme povedať, že práve kňazi boli influencermi a je to niečo, čo súvisí s ich povolaním. Každý kňaz by mal v pozitívnom zmysle ovplyvňovať ľudí vo svojej farnosti aj tých, ktorí za ním prídu.

Gréckokatolícky kňaz Peter MilenkyNarcizmus je najväčším ohrozením manželstiev. Aj tých kňazských

Imrich Gazda

Oproti minulosti sa vplyv funkcií, čo ste vymenovali, značne zmenil. Mnohí už nepovažujú za autoritu starostu či lekára, aj status učiteľa je dnes často degradovaný. Ľudia spochybňujú autority, o ktorých sa v minulosti nedebatovalo.

Zažívam to aj ja. Sociálna sieť ponúka určitú mieru anonymity, s mnohými názormi ľudia nesúhlasia.

Ale práve ten odpor a možnosť nesúhlasiť s tým, čo robím, nemá byť deštruktívne. Je to niečo, čo vyvoláva odozvu, či už pozitívnu, alebo negatívnu.

Aj pri negatívnej odozve človek rozmýšľa, stavia sa k tomu kriticky. Mať kritické myslenie v dnešnej dobe je niečo, čo potrebujeme všetci.

Pretože mnohé informácie a veci prijímame skutočne nekriticky.

Je potrebné dívať sa aj na vieru kriticky, ale nie spôsobom kritizovať všetko, ale spôsobom hľadania pravdy.

Čo si myslíte, že ľudia dnes očakávajú od kňaza?

Ľudia, s ktorými sa stretávam, čakajú od kňaza jednu jedinú vec – že bude človek.

Aby to nebol len niekto vzdialený na piedestáli, pri oltári, ďaleko od nich alebo na kazateľnici, ale je človek, ktorý zažíva boje a bôle, ktoré život prináša. Aby to bol niekto, kto kráča s ľudom.

Na to nás chce upriamiť aj synoda, pápež František svojimi listami nás kňazov upriamuje na to, aby sme neboli niekto, kto kráča od ľudu, vpredu alebo naboku, ale niekto, kto je súčasťou stáda.

Mal by kňaz hovoriť otvorene aj o vlastných zlyhaniach? Vy máte jedno video, týka sa vašej dcéry Majky s Downovým syndrómom a nazvali ste ho Najväčší pád.

Určite áno. Tým, že sa často v cirkvi hráme na dokonalých ľudí, neprezentujeme svoje slabé stránky, tak vtedy sa vzďaľujeme Božiemu slovu, v ktorom aj apoštol Pavol hovorí: Čím iným by som sa mal chváliť, ak nie svojimi slabosťami.

A na to my kňazi zabúdame. Tým, že sa snažíme byť výslním pre ľudí, chceme svietiť a žiariť čo najjasnejšie a vnútorne si to vysvetľujeme tak, že nikdy nezlyháme.

Práve žiariť čo najjasnejšie znamená – ako je v Božom slove napísané – zlyhať a s týmto zlyhaním sa s ľuďmi podeliť. Ukazovať, že nám stačí Božia milosť, pretože Boh sa dokonale prejavuje v slabosti.

S dcérou Majkou. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Chcete na Instagrame riešiť aj kontroverzné témy?

Zvažujem jednu tému o tom, koľko zarábajú kňazi. Je to mytologizovaná vec. Ľudia si často myslia, ako je dobré byť kňazom, že zarába neskutočné peniaze, a realita je úplne inde.

Sledujete na sociálnych sieťach iných kňazov či kresťanov, ktorí takto evanjelizujú?

Vnímam viacero kňazov aj od nás z gréckokatolíckej cirkvi. Ale mojou inšpiráciou sú skôr svetské profily. Je to preto, aby som sa vedel udržať kdesi v reči mladých ľudí a byť im bližší.

Jedno vaše video je o tom, že sa nemá symbolicky popľúvať pre šťastie. Je to taká známa povera hlavne u staršej generácie, ale stále prítomná. Stretávate sa s tým často?

Musím povedať, že aj mne ako kňazovi napľúvajú na deti. Reálne to zažívam. (úsmev)

Ako na to reagujete?

Ak je na to priestor a ten človek je na to disponovaný, tak sa ho snažím usmerniť. Ak nie, tak žehnám, aby Boh videl úmysly môjho srdca, že neverím v takéto pľuvanie.

Teraz im však už hovorím, že asi nevideli to moje video. (Úsmev.)

Paradoxne sa stretávam s tým, že mnoho mladých ľudí práve tieto videá ukazuje svojim babkám.

Minule som bol kázať na jednom odpuste a tam jedna babka vykríkla: „To ten TikToker!“ Tak som sa smial.

Instagram dôjde a zaklope na brány srdca aj starému človeku, o ktorom by sme nepredpokladali, že má prístup k sociálnej sieti.

Kňaz Martin Mekel z Gréckokatolíckej rómskej misieRómovia sa v kostoloch necítia dobre. Chceli by sme ich začleniť do gadžovskej cirkvi a to veľmi nejde

Jana Holubčíková

Ktorá otázka vás od followerov zatiaľ najviac zaujala alebo zaskočila?

Čo by som sa opýtal Ježiša, ak by som mal možnosť položiť mu jedinú otázku. Nad tým som veľmi dlho uvažoval, keďže mnohé veci nám Boh zjavil skrze Božie slovo aj tradíciu cirkvi.

Stále nad tým uvažujem.

A čím to je?

Neviem.

Keby vám niekto povedal, že sa na to musíte opýtať Ježiša hneď?

To by som bol pod ešte väčším tlakom. (Úsmev.)

Prirodzene by som sa chcel opýtať, prečo sa moja dcéra narodila s Downovým syndrómom. Prečo to tak vlastne je? Prečo práve my, prečo práve ona?

Znova je to ten ľudský pohľad – z pohľadu viery viem, prečo sa taká narodila. Ak by sa taká nenarodila, mnohé dvere by ostali v našom živote zatvorené. Jedny z dverí, ktoré ona otvorila, je aj náš profil na Instagrame.

Keď ste sa dozvedeli jej diagnózu, riešili ste to vo svojom vnútri ako kňaz alebo obyčajný človek?

Človek vie vždy uvažovať ako kňaz, vie to v sebe tak oddeliť.

Na jednej strane prežíva človek osobnostnú krízu, nejakú bolesť, ktorá preniká a zasahuje aj do kňazského povolania.

Na druhej strane, principiálne vieme povedať, čo máme robiť. Aký je v tom možno Boží plán. Čo často ako kňazi hovoríme ľuďom, som mal vtedy možnosť zažiť sám.

Mnoho ráz sa snažíme podporiť iných ľudí, ktorí prežívajú nejakú bolesť, napríklad zo straty blízkej osoby alebo z toho, že nemôžu mať deti, alebo že sa im narodí postihnuté dieťa, alebo ich opustí manžel.

Snažíme sa im dať všelijaké rady. Pre mňa ako kňaza to bolo istým preplesknutím v zmysle – nechaj si tieto rady pre seba. Prosto len buď vtedy s tým človekom na tom mieste a len ho počúvaj.

Pretože ani sebe som vtedy nevedel poradiť.

Potrebovali ste vôbec nejakú radu?

Potreboval som niekoho, kto v tom spolu so mnou kráča, kto spolu so mnou nesie kríž.

Často človek nevie poradiť, aj keď to robí z túžby v srdci. Niekedy je menej viac. Niekedy tou najväčšou pomocou nie je rada, ale blízkosť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vo videu ste povedali, že ste sa modlili za dcérino zázračné uzdravenie. Mal by mať kresťan vo svojej výbave modliť sa a veriť, že jeho modlitby budú vždy vypočuté? Čo potom, keď sa to nedeje, ako aj vo vašom prípade?

Problémom je náš postoj, ktorý máme ako veriaci ľudia k modlitbe. Často sa na modlitbu pozeráme ako na niečo, čím chceme zmeniť Božiu vôľu.

Ak chceme zmeniť Božiu vôľu svojou modlitbou, tak tým nepriamo urážame Boha, keďže hovoríme, že ako milujúci otec pre nás nechce to najlepšie.

Máme zároveň predstavu, že to, čo si myslíme, a to, o čo prosíme, je lepšie než to, čo nám Boh dáva. To znamená, že vlastne o tej jeho vôli pochybujeme.

Tým pádom naša modlitba nie je takou, akou by mala byť, teda v plnej odovzdanosti. V tom spočíva celý kľúč.

Niekedy skutočne zažívame, že sa modlíme za niečo roky a nevidíme nejaký výsledok. Nie preto, že by nám to Boh nechcel dať, ale pre nás to nie je to najlepšie.

Keď to premietnem do vzťahu so svojimi deťmi, ako otec vidím, že dieťa túži po cukríku. A ja sa mu to snažím dať, ale možno v inom čase, než chce.

Boh najlepšie vie, čo potrebujeme a kedy.

Ako sa teda dívať na udalosti, ktoré nás postretnú? Ak človeka postihne ťažká choroba, smrť blízkeho človeka, neplodnosť, samota... Je to kríž, ako to často kresťania chápu, alebo, naopak, požehnanie?

Nepozeral by som sa na to týmto pohľadom.

Ak máme milujúceho otca a predstavíme si, že milujúci otec nám dá rakovinu, tak je to vlastne desivý pohľad na toho milujúceho otca.
Boh nás nechce takýmto spôsobom vychovávať.

Ježiš nečakal, išiel v ústrety. 
A toto by sme ako kňazi mali robiť.

Choroby, hlad či vojny sú len prirodzeným dôsledkom toho, že žijeme vo svete, kde Boh skrze dar slobodnej vôle, ktorý nám zveril, nemá plnú kontrolu nad tým, ako si veci budeme voliť.

Mnoho ráz je to hriech, ktorý je tu na svete, a v tomto hriešnom stave sú úplne prirodzené choroby, slabosti, nedokonalosti, pády, vojny, zlyhania.

Čo vám osobne dala Majka? Ako otcovi a kňazovi?

Ak by som mal verne odpovedať, tak by sme potrebovali separátny rozhovor. (Úsmev.) Tých vecí, ktoré priniesla do našich životov, je skutočne nesmierne veľa.

Už len od samotného pohľadu na zdravotne znevýhodnených ľudí. Ani ja, ani manželka sme nemali v blízkom okolí zdravotne znevýhodnených. Prežívali sme, až sa to hanbím povedať, taký pocit štítenia sa, že ani nevieme, ako vlastne k tým ľuďom pristúpiť, ako na nich zareagovať.

Radšej by sme sa im  vyhli. A to som zažíval aj ako kňaz.

Nemôže sa stať, že človek úspešný na Instagrame po čase skĺzne do pýchy, že sebaprezentácia bude už o jeho egu? Ako sa dá do toho nespadnúť?

Chcel by som odlíšiť pojmy sebaprezentácia a ego.

Sebaprezentácia je v podstate nevyhnutná, ak človek ide na nejakú sociálnu sieť, na Instagram. Mojím cieľom je ukázať seba, svoju rodinu práve v kontexte toho, že sme normálni ľudia. Že sme obyčajný manželský pár, obyčajná rodina a pritom nesieme kňazské povolanie.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Aký je rozdiel evanjelizovať v kostole a na sociálnej sieti?

Minule boli u nás v chráme v Staškovciach v sobotu ráno štyri babky. Hovorím si, dobre, nie je to veľká obec, žije tu možno 200 ľudí, ale kde sú všetci?

My kňazi reálne nemáme ľudí v chráme. Možno žijeme v nejakom výpare minulosti, že kedysi to tak bolo, cirkev ich zaujímala, obrady ich zaujímali. Aj v dnešnom čase ich zaujímajú, chvála Bohu, aspoň niektorých. Lenže strašne málo. Ak by sme sa pozreli na štatistiku, tak vidíme extrémny úpadok.

Ľudia sa presunuli inde, no my kňazi sme zostali na tom istom mieste. Nehovorím, že by sme mali prestať slúžiť liturgie, ale podľa mňa treba ísť za ľuďmi.

Ježiš nečakal, išiel v ústrety. A toto by sme ako kňazi mali robiť.

Zároveň ak ich už v chráme mám v nedeľu na kázni, tam mi neujdú, ale na Instagrame sú jedným pohybom palca preč. Celá myšlienka môže byť geniálna, ale ak to nie je podané jazykom dnešnej doby, tak sa Božie slovo úplne vytratí.

Ja kážem krátko, ale štyri minúty sú napríklad na Instagrame strašný masaker. My kňazi si toto akoby nevieme uvedomiť, že ten jazyk je úplne iný. Mňa to učí Instagram a som za to veľmi vďačný.

Kresťanské neboInfluencera Božieho Carla Acutisa vyhlásili za blahoslaveného

Imrich Gazda

Čo hovoríte na komentáre, vie vás zraniť kritika ľudí?

Zranilo by ma, ak by som komentár dostal od blízkej osoby – manželky, brata, švagrov.

Vtedy sa na to človek pozerá inak. Ak sú komentáre z anonymného účtu, to ma nedokáže zraniť.

Viem sa nad niektorými vecami zamyslieť, napríklad nad kritikou svojej váhy. (Úsmev.) Nedá sa to úplne vytesniť, ale nie je to niečo, čo ma vyruší.

Čítam ich všetky. Dodal by som, že rozlišujem medzi kritizovaním a nadávaním. Mne sa to kritizovanie páči.

Ako vnímate, že niektorí si síce vaše videá pozrú, zazdieľajú, ale nikam ich to osobne neposunie – nezájdu do chrámu, neotvoria si Bibliu?

To sa nedá nikdy predvídať pri nijakom videu.

Boh sa jediný dokáže dotýkať srdca človeka a meniť ho, my máme byť len jeho nástrojom. Aktuálne som jeho nástrojom na Instagrame a to, ako si to Boh použije, je už len jeho vec.