Gréckokatolícky kňaz Peter Milenky Narcizmus je najväčším ohrozením manželstiev. Aj tých kňazských

Peter Milenky (50) je gréckokatolíckym kňazom, lídrom kapely Peter Milenky Band a otcom troch detí. Pochádza z obce Ruská Nová Ves (okres Prešov), za kňaza bol vysvätený v roku 1997 a po viacerých farárskych zastávkach pôsobí od roku 2020 ako vicerektor Gréckokatolíckeho kňazského seminára bl. biskupa P. P. Gojdiča v Prešove.

„Neraz sa stáva, že seminarista je už v piatom-šiestom ročníku, chcel by sa oženiť, no nemá vzťah. A tak sa termín kňazskej vysviacky odsúva,“ hovorí Peter Milenky, s ktorým sme sa rozprávali o tom, ako si budúci kňazi hľadajú manželky, akým problémom čelia kňazské rodiny, či aj tu dochádza k rozpadom manželstiev a ako tomu predchádzať.

„Mladých kňazov neraz zvyknú ľudia chváliť, ako dobre vyzerajú, kážu, spievajú... No prídu domov a manželky, ktoré ich tam čakajú mimo svetiel reflektorov, im nastavia iné, pravdivejšie zrkadlo. Ako na to zareagujú?“ uvažuje kňaz, podľa ktorého je dôležité mať zdravé priateľstvá, kde sa zraňujúce prvky, ktoré sa objavia v každom manželstve, majú ako ošetriť a vyliečiť.

Rozprávali sme sa aj o jeho osobnom príbehu viery, pastorácii v rusínskom prostredí, klerikalizme a posolstve Veľkej noci.

Vo vašej osobe sa zbiehajú tri otcovské roly – ste otcom fyzickým, duchovným a ako vicerektor kňazského seminára aj otcom predstaveným. Nie je toho na vás priveľa?

(Smiech.) A to ste ešte nespomenuli, že som už aj starým otcom.

Trochu priskoro, nie?

Najstaršia dcéra sa vydávala ako 21-ročná. Nie preto, že by musela, ale preto, že chcela. V jednom okamihu svojho vzťahu mi povedala, že žiť bez obojstranného záväzku je blbosť. Spolu s manželom dnes vychovávajú dve krásne dcérky.  

Čo ste jej povedali, keď vám oznámila, že sa chce vydať v takom mladom veku?

Dôležité pre mňa bolo, že som na nej a rovnako aj na jej nastávajúcom videl, že vedia, čo chcú. Bolo to ich slobodné rozhodnutie, ktoré sme s manželkou prijali a rešpektovali. Ale najmä sme ich uistili, že hoci to nespĺňalo všetky naše očakávania, stále budeme pri nich stáť a podporovať ich.

Keď sme už začali takto osobne, vy ste sa s manželkou zoznámili ako?

Alenka pracovala v našom gréckokatolíckom časopise Slovo, takže sme sa stretali pri rôznych aktivitách redakcie alebo na mládežníckych akciách prešovskej gréckokatolíckej farnosti. Veľa sme sa rozprávali, bolo nám spolu veľmi dobre, takže som rýchlo pochopil, že ona je tá pravá.

Vnímal som, že má schopnosť deliť sa s tým, čo prežíva, a zároveň je schopná počúvať. Mala veľmi silného altruistického ducha, ktorý je obzvlášť pre službu kňazstva mimoriadne potrebný. Vzali sme sa po trinástich mesiacoch spoločného chodenia.

Zaujímalo by ma, kedy majú mladí muži pripravujúci sa na kňazstvo a viazaní seminárnym poriadkom priestor na randenie.

Iné to bolo pred 30 rokmi, keď som bol v seminári ja, a iné je to dnes. Kým my sme mali vychádzky iba dvakrát do týždňa, teraz ich majú chlapci každý deň. Možnosti na stretávanie v porovnaní s dneškom, keď sa organizujú rôzne mládežnícke stretnutia, plesy, animátorské školy a ďalšie aktivity, boli chudobnejšie.

„Už dnes máme kňazov, ktorí majú popri kňazskom aj civilné zamestnanie, a zrejme príde čas, keď ich bude ešte viac, lebo ináč nevyžijú.“Zdieľať

Navyše, v aktuálnom formačnom roku sme zaviedli víkendy vo farnostiach. To znamená, že v seminári ostávajú bohoslovci len jeden víkend v mesiaci, keď máme duchovnú obnovu. Zvyšné tri víkendy sú vo svojej rodnej farnosti alebo odchádzajú do farnosti, kde majú prideleného kňaza – mentora, aby mohli spoznávať rôzne typy pastoračných prístupov. Všade tam majú príležitosti na nadviazanie známosti.

Je potrebné dodať, že za našich mladých čias existovalo silné odporúčanie, ba až nariadenie, aby seminaristi do skončenia tretieho ročníka s dievčatami nenadväzovali vážnejšie vzťahy. S argumentom, aby sa najprv sústredili na budovanie duchovných základov, lebo na dievčatá budú mať potom času viac ako dosť.

V súčasnosti toto nariadenie už zrejme neplatí?

Zostáva to na úrovni neodporúčania do tretieho ročníka, ale zase na druhej strane, ak sa vážna známosť objaví, tak prečo to zahodiť? Doba je už iná. Mladí ľudia dnes ťažšie nadväzujú hlbšie osobné vzťahy a preberajú celoživotné záväzky. Potrebujú na to viac času. Neraz sa stáva, že seminarista je už v piatom-šiestom ročníku, chcel by sa oženiť, no nemá vzťah. A tak sa termín kňazskej vysviacky odsúva.

Súvisí s tým aj to, že postavenie muža – kňaza, ale aj samotnej ženy sa v posledných rokoch výrazne zmenilo.

Ako to myslíte?

Služba kňaza nie je pre niektoré dievčatá nejako atraktívna. Niektoré dievčatá by aj chceli týchto našich švárnych mládencov, ale keď si majú predstaviť časté sťahovanie, nízke platové ohodnotenie, tak ich to odrádza.

Zase na druhej strane, približne polovica našich seminaristov pochádza z kňazských rodín, čo je silno povzbudzujúce. A možno by ich bolo ešte viac, ale niektorí, keď vidia, aké náročné to majú ich otcovia, ich rodiny, cúvnu. Mnohí ľudia si ešte stále myslia, ako dobre sa majú kňazi z materiálneho a sociálneho hľadiska, ale opak je pravdou.   

A tieto obavy nemiznú ani po vstupe do seminára, s chlapcami sa o tom opätovne rozprávame. Už dnes máme kňazov, ktorí majú popri kňazskom aj civilné zamestnanie, a zrejme príde čas, keď ich bude ešte viac, lebo ináč nevyžijú.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Spomenuli ste aj zmenu postavenia ženy...

Počas vyše 25 rokov, čo som kňazom, musela moja manželka päťkrát či šesťkrát meniť zamestnanie. A k tomu trojnásobná materská. Každé preloženie na nové miesto, do novej farnosti znamenalo začínať odznova. Nielen pre mňa, ale aj pre Alenku a naše deti. Sám som musel čeliť otázkam: „Ocko, a prečo sa musíme toľko sťahovať?“ No zároveň musím vzdať Bohu vďaku, že sa vždy postaral, aby si manželka prácu našla.

Dnes už mnohé dievčatá nie sú ochotné toto podstupovať. Po roku-dvoch chodenia povedia chlapcom, že ich síce majú rady, ale že si jednoducho nevedia predstaviť takto žiť. O to viac si vážim svoju manželku, ktorá mi hneď na začiatku povedala: „Kam pôjdeš ty, pôjdem aj ja.“

Nemal by biskup viac prihliadať na rodinné okolnosti kňazov a napríklad tých, ktorí majú deti ešte na základnej škole, nechať na tom mieste dlhšie?

Nedá sa to paušalizovať, treba posudzovať prípad od prípadu. Sú kňazi, ktorí z nejakého dôvodu sami žiadajú o preloženie. A sú zasa prípady, keď je preloženie nevyhnutné pre dobro farnosti. No len keď má niekto odísť, musí byť miesto, kam môže ísť, a osoba, ktorá zasa môže prísť na jeho miesto. Biskup to naozaj nemá ľahké, aby tieto rotácie zmanažoval tak, aby boli spokojné všetky strany.

Sám som sa raz ocitol v situácii, keď som ťažko znášal preloženie na iné miesto. Veľmi mi vtedy pomohol môj priateľ otec Jožko Zorvan, žiaľ, už nie je medzi nami, ktorý sa ma opýtal: „Peťo, veríš tomu, že nad tým všetkým je Boh? Cítiš jeho otcovskú ruku, ktorá ťa vedie a žehná ti?“ A túto moju osobnú skúsenosť, že je to naozaj tak, mi už nikto nevezme.

Myslíte si, že vďaka prežívaniu rovnakých radostí a starostí, aké majú aj iné rodiny, dokážete mať pre ne väčšie pochopenie, či už pri príprave snúbencov, vysluhovaní sviatosti zmierenia, alebo v iných situáciách?

Každá skúsenosť, ktorou človek prejde, závisí od jeho vnútorného nastavenia. Keby som nemal rodinu, asi by som žil v ilúzii. Hovorím to zo svojej osobnej skúsenosti, pričom si zároveň veľmi vážim kňazov, ktorí sa rozhodli pre život v celibáte, ale zároveň často prichádzajú do rodín, vďaka čomu nestrácajú kontakt s realitou. Keď však niečo hovorím ako ženatý kňaz, môžem to ponúkať ako svoje vlastné svedectvo, ako čosi úplne autentické, čo som prežil na vlastnej koži.

„Obzvlášť pre nás kňazov je rizikom, že v snahe vyzerať dobre pred veriacimi a ostatnými spolubratmi budeme zakrývať svoje problémy, ktoré neskôr aj tak prepuknú, a to ešte s väčšou intenzitou.“Zdieľať

Fascinujúco o tom hovorí pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa v knihe Panenstvo, kde vyzdvihol, akým darom a dôležitým obohacujúcim prvkom je vzájomná spolupráca ženatých a tých, ktorí zostali v celibáte.

Celibátny kňaz svojím životom naznačuje ženatému, že aj pre neho raz príde tento stav – len on a Kristus. Samozrejme, aj opačne je vzácnym darom ženatý kňaz, ktorý sa potrebuje deliť, starať, slúžiť a rozširovať svoje srdce tak vo svojej vlastnej rodine, ako aj vo farskej. V tom si máme byť vzájomným darom. 

Ani kňazské rodiny nie sú uchránené od rôznych problémov a kríz. Poznáte aj také, ktoré sa úplne rozpadli?

Áno.

Ako sa to potom rieši?

Začnem trochu zo širšia. Opakovane z rôznych strán zaznieva, že riešením nedostatku kňazských povolaní by bolo zrušenie celibátu. Akoby vstup do manželstva znamenal, že sme za vodou a všetko už bude super. Práve naopak. Vo vzťahu sa treba naučiť žiť. My s manželkou sme si na seba potrebovali zvyknúť tak dva-tri roky.

Vysvetlím to na konkrétnom príklade. Keď som bol farárom v Havaji, v nedeľu som odslúžil štyri bohoslužby a ako bývalý športovec som si ešte chcel ísť zahrať futbal. No Alenka mi na to vraví: „A to musíš?“ Ja som sa na to pozeral zo svojho pohľadu – potreboval som si vyvetrať hlavu. Ale ona to videla ináč – celý deň nemala doma manžela a ešte aj poobede chcel niekam ísť. A mala pravdu. Takto postupne sme sa vzájomnou komunikáciou a chápaním učili žiť spoločne. Neprišlo to zo dňa na deň.

Mladých kňazov neraz zvyknú ľudia chváliť, ako dobre vyzerajú, kážu, spievajú... No prídu domov a manželky, ktoré ich tam čakajú mimo svetiel reflektorov, im nastavia iné, pravdivejšie zrkadlo. Ako na to zareagujú? Buď začnú utekať tam, kde ich druhí chvália, alebo si priznajú, že sú nedokonalí a potrebujú na sebe stále pracovať. Narcistický pocit, že ja som ten dokonalý alfa samec a meniť sa potrebujú všetci naokolo, iba ja nie, je najväčším ohrozením kňazských manželstiev.

Tým sa už dostávam k tomu, na čo ste sa pýtali. V manželskom vzťahu, ale aj v samotnom kňazskom živote prichádzajú rôzne problémy a krízy, preto je dôležité, aby mal človek okolo seba spoločenstvo blízkych osôb, s ktorými o tom môže transparentne komunikovať. Lebo keď zamlčí, že má problém, neprinesie to jeho vyriešenie, ale prehĺbenie.

Spomeniem opäť jednu skúsenosť. Máme jedného známeho, kňaza, ktorý je veľmi vtipný a často si uťahoval aj zo svojej manželky. Nám sa to vždy zdalo zábavné, až kým sa ona raz nevyžalovala mojej manželke, ako ju to zraňuje. Potom som sa s ním o tom porozprával a on si priznal, že mu nikdy nenapadlo takto sa na to pozrieť. Aj to je dôkaz toho, že keď máme zdravé priateľstvá, tak zraňujúce prvky, ktoré sa objavia v každom manželstve, sa majú ako ošetriť a vyliečiť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Toto by mala byť asi taká základná prevencia, ktorou možno predchádzať rozpadu manželstiev.

Presne tak. Aj keď na prvom mieste je vždy komunikácia s Bohom, potom vzájomná komunikácia a následne aj komunikácia s druhými. Lebo ako som povedal, obzvlášť pre nás kňazov je rizikom, že v snahe vyzerať dobre pred veriacimi a ostatnými spolubratmi budeme zakrývať svoje problémy, ktoré neskôr aj tak prepuknú, a to ešte s väčšou intenzitou. Ďakujem Bohu za kňazov, ktorých mi poslal do cesty, že mi ukázali postoj slobody a transparentnosti aj v ich ťažkej životnej situácii.

Nikdy nie je všetko stratené. Ak sa problémy začnú riešiť tak, že sa vyriešia alebo sa aspoň niekam posunú, pre ľudí to môže byť povzbudením, že aj kňaz je len človek, ktorý má chyby, no snaží sa s nimi niečo robiť. A potom ho aj sami začnú vyhľadávať, aby im poradil a pomohol s ich trápeniami. Stane sa pre svojich veriacich takou oázou prijatia.  

Ale čo v prípade, keď sa problémy nevyriešia a kňazské manželstvo sa rozpadne?

Aj tu treba posudzovať prípad od prípadu. Sú situácie, keď kňaza opustí jeho manželka, no on jej napriek tomu ostáva verný. To sú pre mňa skutoční hrdinovia. Takýto stav ich určite nediskvalifikuje z kňazskej služby. No iné to je, keď svojou cestou idú obaja, rozvedú sa a vstúpia do nových vzťahov. V takom prípade už, prirodzene, ako kňaz nemôže ďalej pôsobiť.

Myslí cirkev aj na manželky kňazov, ktoré ovdoveli? Predsa len, do veľkej miery museli tieto ženy podriadiť svoj život manželovmu povolaniu, všade ho nasledovali a zrazu ostávajú samy.

Presne to by sa nemalo stať – nemali by ostať osamelé. Keď sú vo vyššom veku, majú deti, prípadne už aj vnúčatá, tak majú okolo seba svojich najbližších. Iné je, keď žena ovdovie v mladšom veku a musí sa ešte starať o dospievajúce deti. Práve vtedy je dôležité to, čo som už spomínal – spoločenstvo blízkych osôb z kňazských rodín, ktoré jej môže pomôcť.

Samozrejme, podporu by mala dostať aj od farnosti, kde žije, či od samotnej eparchie. Veď manželky kňazov sú často aktívnymi pomocníkmi vo farnosti, a keď kňaz zomrie, tak ako keby sa na to všetko zabudlo.

Práve nedávno mi jedna takáto žena hovorila, aké ťažké, ale zároveň dôležité je neuzatvoriť sa v tejto situácii. Ostal som povzbudený jej svedectvom, ako sa aj po manželovom odchode usiluje byť naďalej k dispozícii cirkvi a tým, ktorí to potrebujú. 

Poďme od fyzického otcovstva k domu duchovnému. Ako sa zrodilo vaše kňazské povolanie?

V mojej rodnej obci Ruská Nová Ves pôsobil v 80. a začiatkom 90. rokov otec František Čitbaj, vďaka ktorému som v čase dospievania mohol spoznať príťažlivú tvár cirkvi. Venoval sa miništrantom, bral nás na výlety, organizoval mládežnícke stretnutia, vytvoril mládežnícky zbor, kde som hral na gitare, dokonca pozval do chrámu evanjelizačnú kapelu, pri ktorej mi zahorelo srdce.

„Koľkokrát kňaz žne z toho, čo zasiali ešte jeho predchodcovia, hoci on sám si možno myslí, že to všetko je vďaka nemu.“Zdieľať

Rok či dva po páde komunistického režimu k nám prišli ľudia z Neokatechumenátnej cesty, aby viedli duchovnú obnovu. Počas jednej mládežníckej liturgie sa predo mňa postavil otec Peter Rusnák, súčasný biskup, a s mikrofónom v ruke sa ma opýtal: „Kým je pre teba Ježiš Kristus?“ Odverklíkoval som to, čo som vedel z hodín náboženstva, teda že je to druhá božská osoba, Mesiáš, Vykupiteľ... On sa na mňa zadíval a odvetil: „Skutočne tomu aj veríš?“ A išiel ďalej.

Vtedy som sklopil hlavu a vnútri som si priznal, že to vôbec nie je pravda. Že to, čo som povedal, bola len naučená litera bez ducha. Ostal som sám zo seba smutný, no zároveň ma to prinútilo začať nad sebou uvažovať. Kým vlastne som? Kam smerujem? Miništrujem, angažujem sa vo farnosti, ale ako to vyzerá v mojom vnútri? Aká je moja viera?

Po čase som sa rozhodol dať si prihlášku do kňazského seminára, ale nebola to vôbec jednoznačná voľba, pretože som sa hlásil aj na iné vysoké školy, na ktoré ma tiež prijali.

Takže ste si len predĺžili čas na definitívne rozhodnutie.

Áno. Ale do toho prišla autonehoda, ktorá ma zrazila úplne do kolien, a ja som si povedal: „Ďakujem ti, Bože, že si mi ukázal moju neschopnosť a dal si mi pocítiť, že som úplne závislý od teba.“ Viem, že to môže vyznieť trochu pateticky, ale neviem to ináč opísať. Takto som to vtedy vnútorne precítil a s pocitom veľkej vďačnosti som sa definitívne rozhodol ísť do seminára.

Zažili ste potom ešte nejaké pochybnosti, či ste sa rozhodli správne?

Hneď po nástupe do seminára. Po troch či štyroch mesiacoch som chcel odísť. Keď som videl, ako sa druhí dokážu modliť, rozjímať, ako im ide učenie... A ja som nič z toho poriadne nevedel. Išiel som hľadať pomoc, no napokon som zamieril do kaplnky a tam som opäť vnútorne precítil, že som ako pohár, ktorý je prázdny, a to je ten správny moment, aby ho Pán Boh mohol plniť.

Zaiste sa tieto situácie opakovali aj neskôr, aj keď som už bol kňazom. Myslím si, že som pomerne aktívny a pragmatický človek, a tak ma dokáže veľmi ubíjať, keď sa dostanem do stavu bezmocnosti. Napríklad keď som chcel niečo rozbehnúť vo farnosti a stretol som sa s nezáujmom veriacich. Vtedy som sa nedokázal ubrániť pocitu, že to celé nemá zmysel. Ale spätne si uvedomujem, že cez to všetko si ma Boh vychovával, dával mi nanovo pociťovať, že to nie som ja, na kom to celé stojí.

Byť kňazom, to nie je jednorazový úkon, ale človek sa ním musí stávať stále nanovo. Každý deň opäť a opäť vyznať lásku Kristovi, že som jeho a nech si so mnou robí, čo chce on. Tak ako on chce a kedy chce.

Nech sa nikto nedá zmýliť. Nie sú tu výsledky, ktoré by boli merateľné, neraz to ovocie príde až po rokoch. A niekedy ho ani nemusí zažiť. Koľkokrát kňaz žne z toho, čo zasiali ešte jeho predchodcovia, hoci on sám si možno myslí, že to všetko je vďaka nemu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vy ste prešli pomerne pestrou paletou farností: Havaj s rusínskym obyvateľstvom, Davidov s veľkou rómskou komunitou vo filiálnej obci Kamenná Poruba, Ľutina so známym pútnickým miestom... O každej tejto zastávke by sa určite dalo povedať niečo zaujímavé, ale opýtal by som sa len na prvú spomenutú.

Ako by sa dali charakterizovať špecifiká pastorácie v rusínskom prostredí? Pretože aj v synodálnej správe Prešovskej archieparchie je spomenutá výzva týchto veriacich, aby bol vytvorený „priestor na vzájomný dialóg a citlivé riešenie ich požiadaviek v rámci Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku“.

Keďže pochádzam zo Šariša a po rusínsky nehovorím, bol pre mňa vstup na toto územie čímsi novým. Hneď na prvom pohrebe sa ma opýtali, či budem „bisidovaty“. Keď však videli, že neviem ani zaťať, tak mi dali po rusínsky prečítať aspoň „rozlučanku“.

Ale tak, ako apoštol Pavol vraví, že sa stal pre Žida Židom a pre Gréka Grékom, aj ja som sa snažil byť pre Rusínov akoby Rusínom. Postupne som sa učil a v hovorovom styku používal ich výrazy, aj keď neraz to bolo pre nich smiešne. No cenili si moju snahu, vnímali, že tam chcem byť pre nich.

Ako ste slúžili liturgie?

V ich cirkevnom jazyku, teda v staroslovienčine. A tam nastal trochu problém, pretože som chcel zaviesť, aby jedna liturgia do týždňa bola v slovenčine. Mladí to oceňovali, no niektorí starší nadobudli pocit, že idem likvidovať ich tradície. Čo však určite nebol môj zámer.

Gréckokatolíckych kňazov, ktorí by ovládali rusínčinu aj cirkevnú staroslovienčinu, je veľký nedostatok. Zohľadňujete nejakým spôsobom tento problém pri výchove nového kňazského dorastu?

Áno, v seminári sme posilnili liturgie aj modlitby v staroslovienčine. K tomu sme pridali aj čítanie evanjelií v rusínskom jazyku, keďže ide o oficiálne schválený liturgický preklad. A tí seminárni predstavení, ktorí ovládajú tento jazyk, majú po rusínsky aj kázne. Takto sa na seminaristov po troške nalepia aspoň niektoré výrazy. 

V synodálnej správe vašej archieparchie ma zaujala aj zmienka o prevládajúcom klerikalizme. Mal som pocit, že toto je skôr problém v Rímskokatolíckej cirkvi, pretože gréckokatolíckych kňazov dostatočne držia pri zemi ich manželky a deti...

(Úsmev.) Myslím, že to nie je o západe či východe, ale vždy je to o osobe. Gréckokatolícki kňazi nie sú nijako špeciálne uchránení od toho, že by nemohli podľahnúť narcizmu a nadobudnúť pocit, že všetci majú počúvať ich, ale oni nemusia nikoho. Klerikalizmus totiž ide ruka v ruke s individualizmom, s uzavretosťou a absenciou spätnej väzby.

„Je veľkou devízou, ak kňaz dokáže delegovať služby na rôznych ľudí, ak vie pracovať tímovo.“Zdieľať

Potrebujeme sa stále viac posúvať od cirkvi klerikálnej k cirkvi synodálnej, kráčajúcej s ľuďmi, ktorá veriacich vťahuje do diania, počúva ich, dáva im priestor... Je veľkou devízou, ak kňaz dokáže delegovať služby na rôznych ľudí, ak vie pracovať tímovo. Aj o tom je systém farských evanjelizačných buniek, ktorým sa popri svojej službe vicerektora venujem.

Áno, konečnú zodpovednosť nesie kňaz ako správca farnosti, ale je veľký rozdiel medzi tým, či on zavelí a ostatní len počúvajú alebo či, naopak, najprv počúva a až potom sa po zvážení rozhodne. Aby sme raz neniesli zodpovednosť za to, že sme uhášali Božieho ducha v ľuďoch.

Je tu však jedno riziko.

Aké?

Niekedy sa stáva, že keď kňaz nejaký nápad či návrh odmietne, dotyčná osoba sa cíti dotknutá až urazená. Ani toto však nie je správny postoj. Hovorím opäť zo svojej skúsenosti.

Ako kaplán som bol plný iniciatív a nápadov, no farár, pri ktorom som pôsobil, ich opakovane zamietal. Posťažoval som sa spomínanému Jožkovi Zorvanovi a on mi odvetil: „Peťo, ty teraz nemáš riadiť, ale navrhovať.“

Keď sa neskôr po príchode nového farára podarilo realizovať mnohé mnou navrhované veci, tak som si vnútri vravel, že to už mohlo dávno takto fungovať. No Pán Boh má svoju pedagogiku. Keby sa mi to podarilo presadiť hneď vtedy, možno by ma opantal pocit, aký som výnimočný, ako sa to podarilo len vďaka mne. Takto ma Pán Boh trochu upokoril, ale zároveň sa postaral, aby to, čo sa malo podariť, sa časom aj podarilo. On jednoducho vidí veci ináč a lepšie ako my sami.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Popri tom všetkom, o čom sme sa rozprávali, ste aj hudobníkom. Na konte máte päť albumov, pričom najpopulárnejšou piesňou, aspoň podľa rebríčka na Spotify, je Bartimej. Naspievali ste ju dokonca vo viacerých jazykoch vrátane staroslovienčiny. Ako vznikla?

Melódia mi napadla v Davidove na fare, kde som si raz len tak brnkal na gitare a modlil sa. Samotný text totiž pozostáva z modlitby srdca, ktorú sa my gréckokatolíci modlíme na čotkách: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Napísal som k tomu ešte aj ďalšiu slohu, ale môj hudobný mentor Martin Husovský z Komajoty povedal, aby sme ostali len pri základnom refréne.  

Potom prišiel ďalší nápad, aby som to nespieval len ja, ale prizvali sme aj seminárny Zbor svätého Romana Sladkopevca a pred môj spev sme zaradili mohutné intro. Pieseň sa prvýkrát objavila na albume Vplyv v roku 2010 a dostali sme na ňu obrovské množstvo ohlasov. Najsilnejšie boli tie od chorých  ľudí, ktorí mi hovorili, ako sa touto piesňou modlia. Pre mňa osobne je každá pieseň modlitbou, ale v tomto prípade sa modlitba stala piesňou a asi práve v tom je jej sila.

Vstupujeme do Veľkého týždňa. Aký bude pre vás?

V tomto roku sa, bohužiaľ, nebudem môcť zúčastniť na našich obradoch v cerkvi, pretože som odcestovaný v zahraničí, kde ideme s Alenkou pomôcť dcére so sťahovaním do nového bytu a s deťmi. Avšak rád by som sa tu v rámci možností zjednotil so spoločenstvom sláviacim tieto nádherné sviatky.

A akými by mali byť veľkonočné sviatky pre každého jedného z nás?

My ľudia máme často krátku pamäť na veci, ktoré nás priviedli do skazy, lebo po čase ich neraz opäť vyhľadávame a padáme na dno svojho života. Hriech, teda oddelenie sa od Boha v akejkoľvek podobe, nás ničí. Pascha nás, naopak, volá každý rok nanovo k tomu, aby sme nezabudli na to, že zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je slávnosť nad všetky slávnosti, sviatok nad všetky sviatky.

Potrebujeme oživiť svoju pamäť na toho, kto nás miluje v rozmere kríža, a tak opäť obnoviť svoj plnohodnotný vzťah so živým, vzkrieseným Kristom. Ak toto nebude a zostane to iba pri nejakom košíku s jedlom či oblievačke, tak sa to všetko stáva iba divadlom bez možnosti napojenia sa na plnohodnotný život s Bohom bez konca.

Cieľom Veľkej noci nie sú obrady, pretože potom reagujeme likvidačným postojom – tak už máme po sviatkoch! Podstata týchto svätých dní je práve v pokračovaní života Vzkrieseného v nás. Žijeme nový život v slobode Božích detí, keď sa vyriešila najdôležitejšia otázka nášho života. Smrť nemá moc, prehrala! Od tejto pravdy sa nemôžeme nikdy odtrhnúť či azda na ňu zabudnúť.