Div divúci Všetky tvoje diela sú hodné obdivu

Myslel si to aj svätý Tomáš Akvinský, lebo údiv je akási túžba po poznaní. Táto túžba v nás vzniká vtedy, keď pozorujeme účinok, ktorého príčinu buď nepoznáme, alebo táto príčina presahuje náš rozum. Descartes nazval údiv „prvou vášňou“, lebo sa nás zmocňuje znenazdajky, ešte skôr než vieme, či je pre nás predmet nášho údivu prospešný alebo nie.

Údiv sa nás často zmocňuje vtedy, keď sa stretávame s niečím novým a nečakaným. Obvykle sa však údiv týka niečoho viac než iba novosti. Je uznaním vlastnosti, ktorá presahuje obyčajnú novosť; všetci poznáme rozdiel medzi údivom a prekvapením. Navyše môžeme údiv zažiť aj pri veciach, ktoré pre nás vlastne nie sú nové. Údiv dokáže vyvolať akýkoľvek mimoriadne krásny západ slnka, nielen prvý západ slnka, ktorý v živote vidíme.

A niektoré veci môžu byť ustavičným, neprestajným zdrojom údivu: napríklad Boh. Gregor z Nyssy napísal: „Jediné meno, ktoré vyjadruje Božiu prirodzenosť, je údiv, ktorý pri nej nevýslovne vzniká v našej duši.“ Každý účinok v sebe obsahuje čosi zo svojej príčiny, a preto údiv vzbudzujú aj Božie stvorenia. A najviac z nich samotný človek.

Preto v Žalmoch čítame:

Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk,
            na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril:

čože je človek, že naň pamätáš,
            a syn človeka, že sa ho ujímaš?

Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov,
            slávou a cťou si ho ovenčil. (Ž 8, 3 – 5)

Keď sa pri stvorení stretávame s údivom, prirodzene nám pozdvihuje myseľ k údivu nad Stvoriteľom. Už len to, že sme boli stvorení ako schopní diviť sa, je samo osebe dôvodom k údivu. Vidíme, ako táto reťaz úžasu a údivu priviedla dokonca aj pohana Aristotela k tomu, že si kládol základné otázky o povahe samotného bytia. Prečo je skôr niečo, a nie nič? Kde sa všetko toto „niečo“ vzalo? Naozaj je to čosi, čo si zasluhuje údiv.

U detí ľahšie vyvolať údiv než u dospelých, aj keď zvyčajne sú deti menej schopné metafyzického skúmania. Možno je to pre to, že sa deti často pozerajú hore, aby dospelým videli do tváre, a pritom si chtiac-nechtiac musia všimnúť oblohu a stromy za nimi, kým dospelí sa vždy pozerajú dolu na prach alebo na chodník, či na svoj smartfón.

Deti azda možno ľahšie uviesť do údivu pre ich nevinnosť. Podľa mňa je veľavravné, že hriech – keď sa obrátime do seba a preč od Boha – u nás ako keby otupuje schopnosť zažívať údiv.

Pánov príkaz „buďte ako deti“ sa obvykle chápe ako výzva k pokore a dôvere v Boha. Tak to aj je. Vždy som si však myslel, že byť ako deti do veľkej miery tiež znamená – okrem dôvery a pokory – ocitnúť sa práve v detskej náchylnosti k údivu.

Takýto údiv, nefalšovaný údiv dieťaťa, ktoré žasne nad svetom a nad tým, ktorý ho stvoril, musí chtiac-nechtiac prepuknúť do vďačnosti. V najdetskejších chvíľach sa u nás rozplývajú všetky rozumové rozlíšenia medzi vďačnosťou, pokorou, dôverou a chválou a iba sa tešíme z prítomnosti niekoho, kto nás miluje. Údiv je možno počiatkom filozofie, ale silne nás vovádza aj do modlitby a kontemplácie.

Tento súvis medzi údivom a vďačnosťou stojí za to, aby sme sa nad ním zamysleli. Ako sme počuli od Akvinského, údiv vzniká vtedy, keď pozorujeme účinok príčiny, ktorá presahuje náš rozum. Dieťa možno povie, že údiv je to, čo človek cíti, keď vidí niečo veľké – nebo plné hviezd, ktorých je tak veľa, že sa nedajú spočítať, alebo výhľad z hory – a popri nich sa cíti veľmi malý.

Veľkosť toho, čo máme pred sebou, nedokážeme pochopiť, a to nás napĺňa údivom. A občas práve toto vedomie, že sa stretávame s čímsi, čo presahuje náš rozum, okoreňuje u nás pocit údivu štipkou bázne.

Tak je to aj vtedy, keď sa stretávame s Bohom. Bázeň pred Pánom, ako nám hovorí Kniha Prísloví, je počiatkom múdrosti. Keď Ježiš prikázal učeníkom: „Zatiahnite na hlbinu a spustite siete na lov,“ Peter namietol, že lovili ryby celú noc, no i tak poslúchol. Chytili toľko rýb, až hrozilo, že sa pretrhnú siete a potopia člny.

Petrova reakcia je prejavom bázne pred Pánom: „Peter padol Ježišovi k nohám a povedal: ,Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.‘ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili.“

Petrova reakcia pripomína Izaiášove slová: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami; a moje oči videli kráľa, Pána zástupov!“ Nám, ktorí nemáme detskú nevinnosť, stretnutie s divom okamžite pripomína našu nehodnosť. Chveje sa nám srdce.

Čím viac človek rastie vo svätosti – čím viac je „ako dieťa“ –, tým viac ho premáha údiv nad nezaslúženou dobrotou, ktorá ho obklopuje. Svet je možno plný krásy a vznešenosti, no prečo sme asi stvorení tak, aby sme si to dokázali uvedomiť? Aké úžasné!

Primeranou reakciou je jedine vďačnosť a chvála. Ako vyhlasuje žalmista, „chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem“.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Stephen P. White je výkonný riaditeľ Katolíckeho projektu na Americkej Katolíckej univerzite a akademický pracovník Katolíckych štúdií v Centre pre etiku a verejnú politiku.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.