Minizamyslenie Viera s podobou nerezignovania

Nebohabojný a nehanebný sudca z podobenstva si roky budoval svoju tvár či podobu. Chcel mať imidž neohrozeného človeka. A nebál sa ani tak vdovinej facky ako toho, že by musel svoju tvár zmeniť a poľudštiť. Nakoniec kapituloval.

No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“ (Lk 18, 1 – 8)

Ani viera, na ktorú sa Ježiš na konci trochu skepticky pýta, nemá len jednu podobu. V prípade Abraháma mala podobu „nádeje proti nádeji“ (Rim 4, 18). Pre autora Jakubovho listu má podobu veľmi konkrétnych skutkov (Jak 2, 18). Pre Ježiša má podobu zázrakov (Lk 17, 5 – 6).

Pre túto bezmennú vdovu má viera podobu nerezignovania. Za nič a pred nikým na svete. Chodí, búcha, zvoní, opakuje. Keď ju vyhodia dverami, vráti sa oknom. Nedá sa. Jej viera síce nepresadí morušu aj s koreňmi do mora. Ale je schopná zmeniť dlhodobo stráženú tvár sudcu, ktorého sa každý bál. A to je porovnateľný zázrak.

Aj matka Tereza priznala, že v posledných rokoch života stratila vieru. Ale ona nerezignovala. Našla zmysel v láske. Aj keď stratila vieru v Boha, verila v lásku. A teda v Boha, aj keď to možno ani netušila. Ona sama mala pocit, že nemá vieru, a Ježiš jej na konci povedal: „Našiel som.“ Mala podobu nerezignovania. (Jozef Husovský)