Príbeh Margaret Karram Arabka z kresťanskej palestínskej rodiny, ktorá vyrastala v Izraeli, je dnes výraznou tvárou cirkvi

Médiá si ju všimli v roku 2014, keď v deň Turíc stála vedľa pápeža Františka vo Vatikánskych záhradách. Na modlitebnom stretnutí za pokoj boli aj vtedajší prezident izraelského štátu Šimon Peres, prezident palestínskeho štátu Mahmúd Abbás a konštantínopolský patriarcha Bartolomej.

Od tohto stretnutia uplynulo už desať rokov. Dnes je Margaret Karram prezidentkou Hnutia fokoláre a je jednou zo žien, ktoré sa aktívne zúčastnili na oboch etapách biskupskej synody o synodalite. So svojím osobným príbehom je prirodzene vnímaná ako žena, ktorá je učiteľkou dialógu. 

Margaret Karram patrí totiž pôvodom k málo výraznej skupine kresťanov vo Svätej zemi. Narodila sa v roku 1962 v Haife na severe Izraela v palestínskej katolíckej rodine. Má dve sestry a jedného brata, všetci sú izraelskí občania, ich prvou rečou však bola arabčina.

Vyrastala v čisto židovskej štvrti. „Chodila som do školy sestier karmelitánok, kam chodili aj arabskí moslimovia. Vyrastala som teda medzi židmi a moslimami ako súčasť kresťanskej menšiny. To otvorilo moje horizonty a naučilo ma rozumieť ľuďom, ktorí sú odlišní odo mňa. V karmelitánskej škole tvorili polovicu žiakov moslimovia a polovicu kresťania. Sedeli sme spolu v jednej triede, vyučovanie prebiehalo v arabčine, hebrejčine, angličtine aj taliančine, pretože rehoľníčky pochádzali z Talianska,“ povedala pre americký podcast Jesuitical. 

Keď mala päť rokov, často sa so súrodencami hrávali medzi domami, a keďže všetci susedia boli židia, miestne deti na nich zazerali a pokrikovali na nich. „Robili si z nás žarty, lebo my sme v tom čase boli tá iná rodina, boli sme odlišní ľudia, s odlišným jazykom, s iným náboženstvom, navštevovali sme iné školy. Vnímali nás ako nepriateľov, pretože mnohí Palestínčania vtedy skutočne utiekli z Palestíny, rovnako aj moji bratranci, tety utiekli z Palestíny ako imigranti. Báli sme sa hovoriť, že sme Palestínčania, Arabi, aj to, aká je naša vlajka,“ vysvetľuje v podcaste Karram. 

Bolo tam toľko preliatej krvi a ja som cítila, že chcem dať svoj život za to, aby táto krajina mohla byť skutočne svätou, tak, že sa ľudia stanú skutočne svätými.

Opakovane sa stávalo, že deti malú Margaret urážali pre jej pôvod. Dodnes sa vracia k situácii, ktorá bola pre ňu zlomová. „Jedného dňa ma opäť urazili a s plačom som sa vrátila domov. Moja mama mi povedala: ,Teraz sa musíš vrátiť a povedz im, aby prišli do nášho domu.‘ To bolo pre mňa veľmi ťažké, lebo som sa musela povzniesť nad svoje pocity, nad bolesť, ktorú som cítila, a išla som po tie deti. Mama piekla arabský chlieb, boli asi štyria a každému z nich dala čerstvo upečený horúci chlieb z pece so slovami: ,Teraz sa vráťte domov a dajte tento chlieb svojim rodičom.‘ Ich rodičia prišli následne do nášho domu a chceli vedieť, kto sme, kto je táto matka, ktorá dala chlieb ich deťom.“ 

Tieto rodiny postupne spoznali Margaretiných rodičov, začali si vymieňať dary počas židovských a potom kresťanských sviatkov a tak sa začali budovať mosty. „Bola to lekcia môjho života. Keby som vtedy neposlúchla svoju mamu, lebo som bola tvrdohlavá a vnútri zranená, nič z toho sa neudeje. Videla som však, čo môže urobiť skutok lásky v srdciach a mysliach druhých. Tam sa začala moja cesta, naučila som sa pozerať ponad svoje pocity, ponad to, čo tá-ktorá osoba predstavuje. A tiež to, že na každú osobu máme hľadieť ako na obraz Boha, a to bola najdôležitejšia vec.“

Život vo Svätej zemi, ktorá nie je svätá

V štrnástich rokoch spoznala Margaret Karram Hnutie fokoláre cez skupinu mladých ľudí, ktorým novú spiritualitu v Katolíckej cirkvi sprostredkoval istý kňaz. „Uvedomila som si, že žijem vo Svätej zemi, ktorá nie je svätá. Bolo tam toľko preliatej krvi a ja som cítila, že chcem dať svoj život za to, aby táto krajina mohla byť skutočne svätou, a to tak, že sa ľudia stanú skutočne svätými. Pochopila som však, že nemôžem meniť ľudí, ale svoje srdce a to, ako sa pozerám na iných. Preto som chcela zistiť viac o Hnutí fokoláre a o jeho zakladateľke Chiare Lubichovej.“

Lubichová ako dvadsaťročná v čase zúriacej druhej svetovej vojny pochopila, že jediné, čo má v živote zmysel a čo zo života zostáva, je Boh, lebo všetko ostatné pomíňa. Za svoj cieľ si zobrala napĺňanie poslednej Ježišovej modlitby: „Otče, aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 21). Rozhodla sa prispieť k naplneniu tohto Ježišovho odkazu a založila v rámci Katolíckej cirkvi laické cirkevné hnutie, ktoré sa rýchlo rozšírilo a dnes má medzinárodný dosah.

Foto: CSC Audiovisi

Margaret Karram v Hnutí fokoláre našla svoje duchovné povolanie a zasvätila svoj život Bohu. Dialógu sa chcela venovať aj profesijne. „Hoci to dnes vo svetle všetkých tých vojen a konfliktov vyzerá ako sen a hovoriť o dialógu je niečo naivné. Napriek tomu všetkému verím v dialóg, pretože je to moja skúsenosť. Dialóg neznamená len hovoriť s druhými. Dialóg znamená, že si pre mňa dôležitý. Každý z nás má svoje utrpenie, ale keď sa nepokúsime o dialóg v rešpekte k druhému, vo svete nebude mier,“ hovorí Karram, ktorá sa rozhodla študovať judaizmus na židovskej univerzite v USA.

Prvý mesiac bol skutočne ťažký, lebo sa ocitla v čisto židovskom prostredí, kde ostatní študovali buď za rabínov, alebo aby sa stali učiteľmi na židovských školách. „Až tam som pochopila, čo dialóg skutočne znamená. Dovtedy som mala strach, bála som sa povedať, kto skutočne som, šesť mesiacov som vôbec nehovorila, ani v hebrejčine, ani v angličtine. Chodila som na prednášky, sadla som si, písala som si poznámky a to bolo všetko. Pýtala som sa, prečo to robím. Bála som sa reakcií druhých, sama som sa vyčlenila zo stretnutí a spojenia s druhými. Po polroku za mnou prišli spolužiaci s tým, že keď som teda z Izraela, radi by ma pozvali na Nový rok do synagógy, keďže som tak ďaleko od svojej rodiny. Vtedy som prvýkrát povedala, že ,dobre, ale predtým ako ma pozvete do svojho domu, chcem, aby ste vedeli, že ja nie som židovka‘.“

Margaret ďalej opisuje prvú reakciu spolužiakov, ktorou bolo zamrznutie a otázka: „Tak čo tu potom robíš?“ Odpovedala im, že verí v mier, a keď ľudia chcú byť schopní viesť dialóg, musia najprv o sebe vedieť a na odstránenie predsudkov je potrebné spoznať tradíciu, modlitbu, históriu toho druhého. 
Prekvapilo ju, že sa jej spolužiaci ujali s rešpektom a privítali ju medzi sebou. „Od toho momentu som sa už nebála byť iná. Neskôr ma už aj profesori vyzývali, aby som sa k témam vyjadrila zo svojej perspektívy kresťanky a Arabky,“ hovorí Karram. 

Po ukončení štúdia judaizmu pracovala na rôznych pozíciách vo Fokoláre v Los Angeles a v Jeruzaleme. Štrnásť rokov tiež pracovala na generálnom konzuláte Talianska v Jeruzaleme.

V roku 2013 získala cenu Hory Sion za zmierenie a v roku 2016 jej bola udelená Medzinárodná cena svätej Rity za podporu dialógu medzi kresťanmi, židmi, moslimami, Izraelčanmi a Palestínčanmi. Pôsobila tiež ako členka komisie pre medzináboženský dialóg pri Zhromaždení katolíckych ordinárov Svätej zeme a Medzináboženskej koordinačnej rade v Izraeli. V roku 2021 bola zvolená za prezidentku Hnutia fokoláre. 

Kresťania by mali pokračovať nielen v modlitbe, ale aj v práci pre mier

Začiatkom novembra urobil s Margaret Karram rozhovor známy taliansky vatikanista Andrea Gagliarducci. Opýtal sa jej, či po desiatich rokoch od modlitebného stretnutia s prezidentmi Peresom a Abbásom a pri aktuálnych vojenských konfliktoch vidí zmysel vtedajšieho stretnutia.

„Odpovedám slovami kardinála Pizzaballu, teraz latinského patriarchu Jeruzalema, ktorý bol vtedy kustódom františkánov vo Svätej zemi a ktorému po modlitbe po vypuknutí vojny v Gaze položili rovnakú otázku. ,Modlitba,‘ povedal patriarcha, ,neprodukuje. Modlitba plodí. Nenahrádza prácu človeka, ale osvetľuje ju.‘ A v tomto zmysle stretnutie v Ríme bolo a zostáva silným a záväzným znamením,“ hovorí Margaret Karram a dodáva, že kresťania by mali pokračovať nielen v modlitbe, ale aj v práci pre mier a vo výchove k pokoju.

Hovorí, že v téme konfliktu vo Svätej zemi je ťažké hovoriť o odpustení. „Povedala by som, že je lepšie hovoriť o zmierení ako o odpustení. Odpustenie je veľmi silné slovo a je len málo takých, ktorí sú schopní odpustiť, cítiť sa slobodní s pocitom, že dosiahli sociálnu, ľudskú a politickú spravodlivosť.“ 
V rozhovore s Gagliarduccim Karram hovorí, že hoci situácia vo Svätej zemi momentálne vyzerá bezútešne, existujú aj príklady dialógu zdola, v ktorých vidí nádej.

Každý z nás má svoje utrpenie, ale keď sa nepokúsime o dialóg v rešpekte k druhému, vo svete nebude mier.

Napríklad vznik združenia Rodičovský krúžok, ktoré združuje Izraelčanov a Palestínčanov, ktorým počas konfliktov zahynul príbuzný. „Títo rodičia – je to združenie asi 600 ľudí – hľadajú cesty zmierenia. Stretávajú sa a nepozerajú sa na toho druhého ako na nepriateľa, ale ako na niekoho, kto môže vychovávať k mieru. A potom chodia spolu rozprávať svoj príbeh. Sú to príbehy s veľkým emocionálnym dosahom. (…) Som presvedčená, že mier nepríde zhora, od vlády a politikov. Mier príde zdola, príde z osobných vzťahov s ľuďmi, bude sa budovať krok za krokom.“

Hnutie fokoláre sa zaviazalo distribuovať humanitárnu pomoc a získavať finančné prostriedky. Spolupracuje s miestnou cirkvou, aby pochopila, ako pomôcť ľuďom konkrétne.

„Súčasný konflikt poškodil nielen Gazu, ale aj Izrael a celé palestínske územie. Je tu nedostatok práce, pretože veľká časť práce súvisela s cestovným ruchom, s pútnikmi. Ľudia, ktorí žili na týchto územiach a mali zamestnanie v Izraeli, nemôžu vstúpiť do krajiny, museli pozastaviť činnosť. Robíme na tom, aby sme poskytli pracovné príležitosti a financovali štúdium detí. Je to konkrétna pomoc. Nerieši politickú situáciu, ale dáva ľuďom možnosť pokračovať v dôstojnom živote,“ hovorí Margaret Karram.

Na otázku novinára, ako prežíva situáciu vo Svätej zemi tamojšia menšina kresťanov, Karram odpovedá, že okrem ťažkostí, ktorými prechádzajú, cítia poslanie zostať. „Sú malým stádom, ktoré udržiava svoje kresťanstvo. Som ohromená ich vierou, ich vytrvalosťou.“