Redemptorista František Skonc Na onkológii som aj sobášil. Bolo neuveriteľné, koľko radosti sme v tej ťažkej chvíli cítili

Katolícky kňaz z rehole redemptoristov František Skonc už niekoľko rokov chodieva za pacientmi do nemocníc v Bratislave. Hoci sú u nás redemptoristi známi najmä ľudovými misiami vo farnostiach, Skonc vidí veľkú príležitosť hovoriť o Bohu aj medzi pacientmi, ktorí bojujú s rôznymi chorobami.

„Otvárajú sa vtedy akési dvere, keď sú aj neveriaci citlivejší a vnímavejší na večné pravdy a uvažovanie o tom, čo bude po pozemskom živote. A nemyslím teraz len na pacientov na onkológii, ale aj tých ďalších, ktorí sa v dôsledku zdravotných ťažkostí na chvíľu zastavia a majú viac času a priestoru na premýšľanie o zmysle života,“ tvrdí Skonc.

V rozhovore vraví aj o tom, akých pacientov v nemocniciach stretáva a o čom sa s nimi rozpráva, ako zvláda smrť ľudí, s ktorými si vytvoril priateľský vzťah, a čo sú preňho najsilnejšie momenty.

Ako ste sa dostali k duchovnej starostlivosti o pacientov v nemocniciach?

Prišlo to prirodzene. Po kňazskej vysviacke sa stala farnosť na Kramároch, ktorú spravujú redemptoristi, mojím prvým pôsobiskom. Bolo to v roku 2017. Okrem klasickej farskej pastorácie patrí do portfólia činnosti tejto komunity aj duchovná služba pre pacientov v neďalekých nemocniciach.

Možno predbieham, ale pre tamojších kňazov je z psychologického hľadiska veľmi dobré, že sa nemocničná pastorácia prelína s „bežnou prevádzkou“ vo farnosti. Aspoň mňa vždy dokázali udalosti ako krsty, sobáše či rôzne farské akcie nabíjať pozitívnou energiou, keď to bolo v nemocnici náročné.

Ďalším podstatným faktorom bolo to, že vďaka komunite sme si mohli služby rozdeliť a nemocničný mobil mal vždy na starosti niekto iný. Je to 24-hodinová služba. Nebolo teda na jedného človeka naložené príliš.

Na ktoré oddelenia ako kňazi chodievate?

Kramáre patria pod Univerzitnú nemocnicu v Bratislave, ktorá má viacero budov po celom meste. My teda chodievame do Nemocnice akademika Ladislava Dérera, do Národného ústavu detských chorôb (NÚDCH), do Národného onkologického ústavu (NOÚ) na onkológiu, do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH) a ešte do Domova seniorov Archa. 

Je to vlastne taký veľký balík a aj preto je dôležité, že sa rozdelí medzi viacero kňazov, aby to bolo znesiteľné.

Vy ste však už viac ako rok súčasťou inej komunity redemptoristov v Bratislave a nemuseli by ste túto službu vykonávať. Prečo ste sa jej nechceli po odchode z Kramárov vzdať?

Áno, som už v komunite na Puškinovej ulici v Kostole sv. Cyrila a Metoda v Starom Meste. Nemocnice a táto pastorácia mi však prirástli k srdcu. Asi aj tým, že som ostal blízko Kramárov, tak ma to tam stále ťahá.

Čím si to vysvetľujete?

Myslím, že to siaha do môjho detstva, hoci vtedy som si to ešte neuvedomoval. Moja mama je takisto onkologická pacientka. Som jedináčik, vyrastal som bez otca a už ako malý žiak na základnej škole som mohol ostať sirotou.

Mamina choroba bola stále blízko mňa, stala sa súčasťou aj môjho života. Možno už vtedy sa vo mne zrodil akýsi vzťah k ľuďom, ktorí prežívajú niečo podobné. A možno vďaka tomu ich viem pochopiť a jednoducho cítim, že sú mi blízki. Často sú to ľudia na hranici medzi bytím a nebytím.

Ale, samozrejme, aj pre mňa to bol zo začiatku trochu krok do neznáma. No práve vďaka pravidelnému navštevovaniu pacientov v rôznych nemocniciach a v rôznych stavoch sa tie ľady vo mne prelomili a táto služba mi prirástla k srdcu.

Zohralo to nejakú rolu aj pri vašom rozhodnutí stať sa redemptoristom?

Naša rehoľa je známa ľudovými misiami, ktoré robievame počas celého roka medzi ľuďmi. Náš zakladateľ svätý Alfonz Mária de Liguori zdôrazňoval, že misie majú priblížiť vieru k ľuďom, ktorí sú od Boha vzdialení alebo sú opustení. A práve pastorácia medzi chorými a trpiacimi sa mi zdala ako naplnenie toho, čo svätý Alfonz chcel založením rehole dosiahnuť.

V nemocniciach nachádzam množstvo tých, ktorí nemajú pre chorobu možnosť žiť vieru tak, ako by chceli, sú od Boha vzdialení alebo Boha nepoznajú, a možno práve v tomto fyzickom utrpení hľadajú niečo viac.

Otvárajú sa vtedy akési dvere, keď sú aj neveriaci citlivejší a vnímavejší na večné pravdy a uvažovanie o tom, čo bude po pozemskom živote. A nemyslím teraz len na pacientov na onkológii, ale aj tých ďalších, ktorí sa v dôsledku zdravotných ťažkostí na chvíľu zastavia a majú viac času a priestoru na premýšľanie o zmysle života.

František Skonc. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Akých pacientov väčšinou stretávate?

Povedal by som, že tých skupín je viac. Prvá sú veriaci, ktorých situácia podlomeného zdravia privedie k zamýšľaniu sa nad svojím životom. Ďalšou sú takí, ktorí možno aj boli pokrstení, ale nepraktizovali vieru. Možno by do kostola ani neprišli, ale v nemocnici zrazu majú možnosť kňaza stretnúť.

Alebo je to skupina ľudí, ktorí sa vyhlásia za neveriacich, ale v minulosti už prijali iniciačné sviatosti. A to je zároveň pre mňa ako redemptoristu najkrajšia náplň tejto misie – mať možnosť stretnúť človeka, porozprávať sa s ním, a ak je tomu otvorený, priblížiť mu aj Boha. Nerobím to, samozrejme, násilne, snažím sa byť trpezlivý. 

Ako sú kňazi vnímaní v našich nemocniciach?

Cítim v tomto smere ešte rezervy, na niektorých oddeleniach je to s prístupom k pacientom dosť zložité. Nie sme totiž zväčša členmi zdravotného tímu ani nie sme zamestnancami nemocnice.

Mamina choroba bola stále blízko mňa, stala sa súčasťou aj môjho života. Možno už vtedy sa vo mne zrodil akýsi vzťah k ľuďom, ktorí prežívajú niečo podobné.

Oficiálne tam sme ako návšteva a niekedy preto vznikajú trenice s personálom, ktorým by sa dalo predísť, ak by sa zadefinovali presnejšie pravidlá. Hoci nie každý s tým bude súhlasiť, ale myslím si, že duchovná služba je súčasťou celkového procesu liečby pacienta.

Istý čas ste boli aj členom paliatívneho tímu a mobilného hospicu. Pravidelne ste navštevovali pacientov na onkológii alebo u nich doma.

Áno, a práve vtedy som mal prístup k pacientom ľahší a videl som, ako to môže dobre fungovať.

To obdobie bolo pre mňa veľmi silné. Takmer denne som stretával ľudí, ktorí sa rozhodli pristúpiť k sviatostiam po dlhých rokoch. Jeden z pacientov sa vyspovedal po šesťdesiatich dvoch rokoch.

Práve u týchto onkologických pacientov som videl, akú moc a význam má odpustenie a to, keď človek opúšťa pozemský svet zmierený. V tých ťažkých chvíľach som u nich videl veľkú radosť, že prijali odpustenie. A často aj u ich blízkych, ktorí sa z toho taktiež tešili. Dodnes mi viaceré momenty rezonujú v srdci.

Ďalším pekným rozmerom činnosti v rámci mobilného hospicu bola návšteva pacientov u nich doma.

V čom to bolo iné?

Stretával som sa tam s ich rodinami. A opäť to boli často ľudia nepraktizujúci vieru. Vnímal som to ako misijné územie a veľmi ma to napĺňalo, keďže táto služba sa mimoriadne hodí k charizme redemptoristov. Za iných okolností by sa títo ľudia s kňazom do reči pravdepodobne nedali ani by ho nevyhľadali, a teraz som mal možnosť s nimi komunikovať.

Práve nedávno sme sa pri vizitácii z Ríma ako redemptoristi rozprávali o tom, že potrebujeme hľadať spôsoby, ako ľudí pritiahnuť k cirkvi, ako ich osloviť.

A toto sa mi zdá ako veľmi dobrý spôsob. Ukazuje sa, že musíme medzi nich vyjsť a hovoriť s nimi. Je dôležité vážiť si tých, ktorí k nám do kostolov chodia sami od seba, a starať sa o nich, ale nesmieme zabúdať, že naše misijné poslanie spočíva v pozývaní človeka.

Stretli ste sa s niekým, kto sa cez chorobu svojho blízkeho dostal na cestu viery?

Verím, že áno. Skutočne som mal vďaka tejto službe šancu vstupovať priamo do domácností, ktoré by zrejme inak kontakt s cirkvou nemali. Možno sa tým nejaké semienko zasialo. Výsledok už nepoznám, ale nikdy nevieme, kedy a ako sa môže Boh dotknúť ich srdca.

František Skonc. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Mnohí z tých, ktorí sa snažia zo psychickej stránky pomáhať onkologickým pacientom, tvrdia, že najdôležitejšie je počúvať ich. Je to aj vaša skúsenosť?

Určite áno, je to veľmi dôležité. Na paliatívnom oddelení NOÚ a v mobilnom hospici NOU oddelení, kde som pôsobil, som mal možnosť chodiť aj na lekárske vizity pacientov. Mal som oblečenú kňazskú košeľu a lekársky plášť. 

Mal som už teda isté informácie o danom pacientovi, a keď som za ním prišiel na osobný rozhovor, nemuseli sme jeho stav rozoberať od začiatku, lebo som jeho alebo jej diagnózu poznal. Neriešili sme už chorobu, ale človeka. A práve človek je v centre pozornosti kňaza aj lekára. Rozprávali sme sa viac o tom, čo prežíva. Boli to pekné ľudské rozhovory, ktoré často vyústili aj do vyslúženia sviatosti zmierenia alebo pomazania chorých.

Pri ľuďoch, ktorí nie sú veriaci alebo neboli na spovedi dlhé roky, to asi trvalo dlhšie.

Áno, neprišiel som okamžite s tým, že hneď ich idem vyspovedať. Práve v tom malo zmysel pravidelné stretávanie. Niekedy sme sa s pacientom iba pozdravili, prehodili pár slov. Inokedy to boli dlhšie debaty, a ak som cítil, že je vhodný čas opýtať sa aj na duchovné prežívanie, tak som to skúsil. Neraz sa pri tom objavili slzy, ale potom aj úsmev z vnútornej úľavy, ktorú pocítil.

Práve u onkologických pacientov som videl, akú moc a význam má odpustenie a to, keď človek opúšťa pozemský svet zmierený.

Tie momenty, keď človek po dlhom období zažil stretnutie s Bohom, Božie milosrdenstvo, ma stále povzbudzovali, že má zmysel urobiť krok smerom k týmto ľuďom, hoci si to vyžaduje prekonať prvotné bariéry. Napriek veľkým fyzickým ťažkostiam a bolestiam mnoho ráz pocítili vnútorný pokoj.

Asi ste si s viacerými ľuďmi cez tieto rozhovory vytvorili priateľský vzťah. Ako ste zvládali ich odchod zo sveta?

Je to náročné. A preto je dôležité mať popri tejto službe psychohygienu. Nedá sa nepripúšťať si tieto momenty, pretože každý človek a vzťah je konkrétny a nemožno ho len tak dostať z hlavy.

Mne osobne na odreagovanie veľmi pomáha manuálna práca, napríklad v záhrade alebo v dielni. Ale aj tá ďalšia kňazská činnosť ako omše, stretnutia s mladými a podobne sú dôležité, aby ma náročné situácie z nemocnice nezaťažili príliš.

Pomáhajú vám viac si uvedomovať hodnotu zdravia a života?

Myslím, že áno. Privádza ma to aj k pravidelnej modlitbe za šťastnú hodinu smrti. Niekedy sa nám zdá, že je to ešte nejaká vzdialená záležitosť, ale je dobré občas si uvedomiť, že tu nie sme večne a patríme Bohu. Smrť je neoddeliteľnou súčasťou života a viera dokáže dať zmysel aj jej.

Nemáte niekedy pocit, keď vyjdete z nemocnice do bežného kolobehu života, že ľudia riešia nepodstatné veci?

Mávam, ale na druhej strane je normálne, že zdravý človek rieši svoje každodenné problémy, a nechcem to teda nijako zľahčovať.

Ale spomínam si na iný kontrastný moment. Bolo pekné slnečné sobotné ráno. Bol som v nemocnici pri mamičke, ktorej zomrelo dieťatko. Krátko predtým som ho pokrstil. Keď som vyšiel z nemocnice zronený z toho, čo sa udialo, zahliadol som v diaľke viaceré rodiny, ktoré práve išli na prechádzku. Bol to veľký paradox, vravel som si, aký je ten život krehký. Ani si neuvedomujeme, aké je vzácne, že môžeme byť spolu a tešiť sa z pekných dní. Zároveň som mal ako na podnose obraz kolobehu sveta, ku ktorému patrí život aj smrť. A že v tom všetkom je Boh pri nás. Aj pri tom peknom, aj pri tom ťažkom.

František Skonc. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Pri detských onkologických pacientoch sú to asi najťažšie situácie...

Áno. Mnohí sa ma pýtajú, ako to zvládam, čo sa dá v takých situáciách povedať... Nemám na to odpoveď. Z ľudského hľadiska je ich utrpenie nezmyselné. Sú také krehké.

Niekedy netreba veľa. Stačí byť pri nich, držať ich za ruku... Ľahko sa to povie, ťažšie je to vykonať.

Pýtajú sa vás, prečo sa to deje?

Niekedy áno. Veľakrát však samy vedia opísať svoju situáciu a potrebujú o tom len niekomu povedať. Akoby aj ony vnímali, že cez kňaza je pri nich duchovno bližšie, a cítia, že sa môžu zveriť a odovzdať svoje trápenie.

Ostal vám v pamäti príbeh niektorého z detských pacientov?

Bolo ich veľa. Teraz mi napadá jeden mladý chalan, ktorému lekári oznámili, že ho už čaká len pár mesiacov života. Ja som bol ešte vtedy študent a chodieval som ho navštevovať.

Keď sa ho pýtali, čo by si prial, povedal, že by rád prijímal každý deň Eucharistiu.

Pár dní pred štátnicami som ho poprosil, nech si aj on na mňa spomenie v modlitbe. V čase, keď som robil skúšky, zomrel. Akosi som cítil, že sa už za mňa prihovára v nebi.

Zrejme ste v nemocnici pokrstili viacero detí.

Áno, najmä tie maličké, ktoré čakal rýchly odchod zo sveta. A potom aj tie, ktoré mali pred sebou nejakú náročnú operáciu.

Počul som, že na onkológii ste vyslúžili aj sviatosť manželstva.

Jedna pacientka, ktorej ostávalo pár dní života, sa túžila vziať so svojím partnerom. Jej stav sa zhoršoval a smerovala do bodu, že už nebude úplne vnímať dianie okolo seba. Museli sme sa preto poponáhľať.

Zrealizovalo sa to všetko v podstate za pár hodín, bolo to toho zapojené celé oddelenie. Sestričky rýchlo zohnali šaty pre nevestu a oblek pre ženícha. Spolu so sociálnou pracovníčkou sme pripravili všetko z cirkevnoprávnej stránky.

Ráno som dostal povolenie, že môžem sobášiť, a popoludní sa to odohralo. Bolo to na oddelení v spoločenskej miestnosti, mali tam aj klavír. Zohnali klaviristu, kolegyňa zaspievala žalm a celé to malo neskutočne krásnu atmosféru. Bolo neuveriteľné, ako sme v takej ťažkej chvíli dokázali cítiť toľko radosti. Po pár dňoch nevesta zomrela.

František Skonc pri sobáši na onkológii. Foto: Gabika Teplická

Zvládajú veriaci ľudia koniec života lepšie ako neveriaci? 

Nedá sa to zovšeobecniť. Veľakrát je aj neveriaci človek pripravený na smrť, má to spracované a odchádza s pokojom. A naopak, niekedy to aj človek veriaci v Boha prijíma ťažko, má pochybnosti, cíti možno aj hnev. Je to pochopiteľné.

Ale musím povedať, že za tie roky, čo navštevujem pacientov, sa mi málo ráz stalo, že by bol niekto vyslovene odmietol. Aj „nekostolní“ ľudia sa aspoň prihovorili, prehodili sme pár slov.

Som vďačný svojim predstaveným, že mi umožnili v tejto službe pokračovať, a aj paliatívnemu oddeleniu NOÚ, ktoré ma krásne prijalo.