Z okna fary Ruda Smotera Boží úsmev a požehnanie

Pražský rabín Karel Sidon sa už dávnejšie zatúlal do Košíc. Stretol sa so židovskou komunitou aj s ďalšími záujemcami. Po prednáške bol čas na otázky z publika. „Čo budete robiť na dôchodku?“ opýtal sa ho jeden zvedavec. A Sidon sa priznal k jednému dlhu, ktorý by chcel splatiť ako dôchodca – požehnávať ľudí.

Uvedomil si to raz v Prahe, keď k nemu prišiel na návštevu rabín z Izraela. Na konci stretnutia pozval ľudí k sebe, aby ich požehnal. Vtedy sa k nemu nahrnul veľký zástup, hoci nie všetci boli židia. Pre pražského rabína to bola veľká inšpirácia.

Tak ako sa radi vystavujeme lúčom slnka a dlhé zimné noci nás oberajú o energiu, tak aj požehnanie roztápa ľady okolo nás a v nás. Toto požehnanie zaznieva aj v liturgii na začiatku roka. Pochádza zo židovskej tradície a je známe ako áronské požehnanie: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“

Pre židov je veľmi vzácne. V čase chrámu ho starozákonní kňazi recitovali každé ráno a každý večer. Podľa židovskej tradície je to jediný prvok chrámovej bohoslužby, ktorý prežil a dnes znie v židovských rodinách počas slávenia sabatu.

V požehnaní je pre nás asi zvláštnym slovné spojenie, aby nám Boh ukázal jasnú tvár. Niečo podobné nájdeme v žalme, keď človek túži, aby Božia tvár zažiarila nad nami. Starozákonná hebrejčina je dosť zemitá a naturálna. Nepozná všetky odtiene stavov duše. Preto si to môžeme preložiť aj ako prosbu o Boží úsmev. Sme ako dieťa, ktoré sa bude usmievať len vtedy, keď sa pri ňom usmievajú rodičia.

Boh sa usmieva nad svojimi deťmi. Veriaci človek nerozmýšľa len o hĺbke a koreňoch zla. Zlo premáha silou svojej viery. Proti preklínaniu staviame požehnanie, proti zlorečeniu modlitbu, proti nenávisti dobré skutky a proti nepriateľstvu lásku. Požehnanie je cestou k budovaniu lepšieho sveta.

Keď prišla Slovenka žijúca v Anglicku so svojou rodinou na Slovensko a uvidela zachmúreného šoféra, ktorý mal problém s autom, usmiala sa na neho. Žiaľ, jej prívetivosť ho ešte viac rozzúrila a poriadne si zanadával. 

Dnes je ľahké prestať byť veriacim a stať sa prívržencom negatívneho. Pavol v Liste Rimanom to opíše ako pripodobnenie sa svetu, ktoré sa prekonáva iba premenou zmýšľania.

Proti preklínaniu staviame požehnanie, proti zlorečeniu modlitbu, proti nenávisti dobré skutky a proti nepriateľstvu lásku. Požehnanie je cestou k budovaniu lepšieho sveta.

Požehnanie nie je mágia, kde človek si chce poslúžiť božstvom. V požehnaní je to presne naopak. Vtedy sme nástrojom Božej lásky pre druhých. Nefunguje automaticky, preto má zmysel požehnávať celé rodiny, nie obliať svätenou vodou iba múry. Boh v geste požehnania nás volá k spolupráci, aby sme sami prijali požehnanie.

Vedomé požehnanie sa robí cez srdce, slová a gestá. Dôležité je požehnanie prijať. V tomto sa môžeme inšpirovať Talianmi. Tam sa dodnes požehnávajú nielen domy, ako je zvykom u nás. Nevedomé požehnanie možno vnímať ako vyžarovanie. Kto navštívil starobylé kláštory, pútnické miesta, ten o tom už niečo vie. Je to spojené so slávením eucharistie. Každé také slávenie je obrovským ohňom, ktorý osvetľuje a zohrieva zem.

Vďaka Talianom si môžeme rozšíriť obzory spojené s požehnaním. Kňazi tam nerobia len požehnanie domácností. Božia dobrota sa vzýva aj nad fabrikami, kde sa vyrába svetová móda. Kňazi požehnávajú čerpacie stanice, banky, autá, domáce zvieratá i obchody.

Žehnanie zohrieva chlad nenávisti a zjemňuje hrubosť ducha. Skúsený herec dokáže publikum priviesť až k slzám súcitu. Tak aj Boh s požehnaním prináša svoju sympatiu do ľudských sŕdc. Ako nás priateľský pohľad povzbudí, tak požehnanie zaženie strach.

Ako láska premení milujúceho na iného človeka, tak požehnanie otvára v ľuďoch priestor pre Boží svet lásky, tvorivosti a pokoja. Možno o kráse požehnania raz vznikne aj nový seriál na Postoji.