Rehoľníčka, ktorá prežila vážnu dopravnú nehodu S Bohom som sa nepohádala, ale dlho som bola smutná. Až neskôr som našla nový zmysel života

Patrícia Iveta Parasková mala pred nehodou najradšej prácu v sakristii, šitie, bicyklovanie a šoférovanie, učeniu náboženstva by sa však najradšej vyhla.

Jej rehoľný život poznačili tri zásadné udalosti – smrť otca, dlhá choroba matky a vážna dopravná nehoda, ktorá sa pred rokmi udiala na Ukrajine. Spôsobila jej zlomenie šiesteho krčného stavca a narušenie miechy. Sestra Patrícia je od hrudníka ochrnutá.

Lekárske prognózy neboli bezprostredne po nehode vôbec priaznivé, podľa nich mala do konca života len ležať.

Dnes s úsmevom hovorí, že po päťdesiatke sa naučila používať počítač a touchpad. Spočiatku nehýbala prstami, no teraz dokáže uháčkovať deku či kresliť obrázky.

Rehoľníčku navštívime v Prešove, kde žije spolu s ďalšími sestrami – služobnicami Nepoškvrnenej Panny Márie.

Vianočný čas trvá až do sviatku Stretnutia nášho Pána 2. februára, povie nám s úsmevom, keď sa usádzame pri ozdobenom stromčeku.

Sestra Patrícia nebola nikdy nahnevaná na to, čo sa stalo. Na začiatku u nej prevážil ako prvý pocit vďačnosti, že vôbec prežila. Počas rozprávania však prizná, že istý čas cítila len smútok.

Istý čas v nej bol len smútok. To sa neskôr zmenilo. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Rozhovorí sa najskôr o detstve, ktoré sa ukáže pre výber jej povolania ako kľúčové.

Pochádza z hlboko veriacej rodiny, ako malá sa stretla s rehoľnými sestrami, ktoré ju nezaujali len výzorom. Napodobňovala ich tým, že si viazala na hlavu šatku.

„Jednoducho, bolo mi to blízke. Keď som bola v puberte, tak som trošku vycúvala z toho, že by som šla do kláštora,“ priznáva.

Keď nastúpila na strednú obuvnícku školu do Bardejova, intenzívne prežívala liturgie v blízkom chráme. „Na večeru som šla čo najskôr, aby som mohla byť účastná na Eucharistii.

Niekedy vtedy sa znova začala zapodievať myšlienkou na rehoľný život, vnímala to už silnejšie. „Cítila som kdesi vo vnútri hlas, ktorý ma volal: Poď za mnou. Nechápala som, čo to vlastne je, ale potom som si to spojila s rehoľnými sestrami.“

Keď potom rodičom oznámila svoje rozhodnutie, že si nevyberá manželstvo, ale kláštor, dali jej požehnanie.

Nehoda na Ukrajine

Pôsobila najskôr v Prešove, začínala v sakristii a tam si to veľmi obľúbila. „Bolo to po prvých sľuboch, mala som rada fyzickú prácu. Učenie náboženstva mi nebolo veľmi blízke,“ opisuje s úsmevom.

Po Prešove mala ísť do Košíc a neskôr prišlo rozhodnutie, že pôjde na Ukrajinu pomôcť ďalšej sestre na misiách. Medzitým jej však zomrel otec.

Rozhodnutie odísť na Ukrajinu nebolo pre sestru Patríciu jednoduché. „Predstavenej som vravela, že to bude trošku náročné a že si to neviem dosť dobre predstaviť. Ale keď je tu Božia vôľa, tak idem. No vo vnútri som s tým nebola veľmi stotožnená,“ priznáva.

Zbalila sa, presťahovala, ale po troch dňoch sa dozvedela, že jej mame diagnostikovali rakovinu a dávali jej len pár mesiacov života.

Musela sa teda vrátiť domov a postarať sa o svoje dve mladšie sestry. Jej starší brat nechcel, aby zostali samy, keďže neboli v tom čase dospelé. Keď sa po maminej smrti vrátila do kláštora, pôsobila chvíľu v Košickej eparchii v sakristii, až do roku 2013.

Po návrate do Prešova asi po dvoch rokoch nastal deň, ktorý zmenil jej život. Mala vtedy 43 rokov.

Všetko sa zmenilo, keď mala 43 rokov. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Od kňazov prišla prosba, aby s nimi vycestovala na Ukrajinu a pomohla im vybrať materiál na biskupské rúcha. Sestra Patrícia spomína, že sa jej tam veľmi nechcelo.

„Vraveli mi, že ženské oko to vníma inak, že viem, čo je pekné, aby som šla. No ale Boh mal inú predstavu a iné plány, takže sa stalo to, čo sa nepredpokladalo, že sa môže udiať,“ opisuje sestra Patrícia.

Samotnú nehodu si vôbec nepamätá. Sedela vedľa vodiča a zaspala, keďže z Prešova vyrazili skoro ráno o druhej.

„Nepamätám si absolútne nič z toho, čo sa udialo. Prebrala som sa, keď sme už boli mimo vozovky, okolo bola tráva, nechápala som, čo sa stalo, bol tam väčší ruch. Skúšala som hýbať nohami – nič, rukami sa dalo len čiastočne, prsty – nič. Hovorím si, fíha, bude to zábavné.“

Vyviazla síce bez škrabanca a bez kvapky krvi, ale ako jediná v aute s ďalšími šiestimi cestujúcimi si odniesla aj doživotné následky. Doteraz si pamätá na prvé momenty, ktoré jej bežali hlavou.

„Keď ma zložili na zem, neviem prečo, ale povedala som: Bože, vďaka ti. Nechápem, ale vďaka. Vôbec som nevedela, čo ma čaká, čo bude ďalej. Nechala som voľný spád úplne všetkému, nič som nehovorila.“

Zlomený a zrotovaný stavec, potrhaná miecha, začal sa opuch pomliaždenej miechy. Po prevoze do nemocnice vo Ľvove museli pozháňať liek, aby komplikácie zastavili.

„Ja som to všetko vnímala ako veľkú milosť. Všetko, čo som prežívala.“

Rozprávala sa vtedy sestra Patrícia s Bohom a pýtala sa ho prečo?

„Bola som v takom tichu, v takom odovzdaní sa,“ opisuje zamyslene. Predpokladá, že vtedy bola jej myseľ otupená aj po liekoch a fungovala inak – utlmene. Neskôr, keď bola na rehabilitácii v Kováčovej, za ňou prišiel jej brat, ktorý je rehoľník a kňaz.

„Povedal, že Bohu máme ďakovať nielen za dobré veci, ale aj za tie v našich očiach zlé. To mi utkvelo v pamäti. A tak som si povedala, že má pravdu. Je to na niečo dobré, len ja ešte nechápem.“

Sestre Patrícii bolo síce veľmi ťažko, zaumienila si však, že plakať nebude.

„Lebo veď kto by mi utrel slzy? Ja sama som ani nemohla.“ Keď za ňou potom prišla vtedajšia provinciálna predstavená, pýtala sa jej, či sa už pohádala s Bohom. „A prečo?“ znela odpoveď sestry Patrície.

Predstavená jej odporúčala zveriť sa Bohu so svojou bolesťou.

Nie je potrebné sa hádať

„Povedala som, dobre, poviem mu to po svojom. Nevedela pochopiť to, že aj keď mi je ťažko, hádať sa s Bohom nebudem. Lebo som nejako tak vo vnútri cítila, že je to jeho plán, aj keď je ťažký, aj keď tomu nerozumiem. Ja som to všetko vnímala ako veľkú milosť. Všetko, čo som prežívala.“

Na začiatku si sestra Patrícia fyzicky neverila, nedokázala ani sedieť bez toho, aby neomdlela. Prvé cvičenia v Kováčovej boli namáhavé, ale vďaka nim zosilnela.

Neskôr jej v rehabilitácii pomáhali rehoľné sestry v Poľsku. „Veľmi rýchlo som odpadávala, až do bezvedomia. Obávala som sa, že mi odíde aj mozog, nielenže budem ochrnutá, ale odídem aj mentálne. Preto som nechcela byť nikdy sama.“

Postupne, ako sa jej zdravotný stav zlepšoval a stabilizoval, uzdravovalo sa aj jej vnútro. „Tam sa to tiež hojilo, bolo to z mesiaca na mesiac lepšie a lepšie.“ Mravčia práca s poľskými sestrami, ktorá trvala asi tri roky, priniesla svoje ovocie.

Háčkovanie a práca na počítači ju veľmi bavia. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Sestra Patrícia sa dostala do dnešného stavu, keď vie obsluhovať mobil, počítač, dokáže háčkovať či kresliť jednoduché obrázky. Do chrámu sa vie odviezť aj sama na elektrickom invalidnom vozíku.

Z rehabilitácie si pamätá pána z východného Slovenska, ktorý prežil klinickú smrť a pýtal sa, prečo na neho Boh toto dopustil a nechal ho napokon žiť.

„Povedala som mu, že Boh má s ním ešte plán, ale ťažko sa mi hľadali slová povzbudenia a útechy. Ja som bola tiež prvé mesiace veľmi smutná, ťažko som to prežívala, aj keď som to prijala, nevedela som sa tešiť, nevedela som byť taká bezprostredná.“

Dodáva, že aj keď sa s Bohom napokon vôbec nepohádala, jej život sa zmenil. Do nehody mala pocit, že ona je tá, ktorá má pomáhať iným, a zrazu sa to otočilo. „Bola som veľmi rýchla, pružná a zrazu som zostala sedieť, ležať.“

Dnes, keď je odkázaná na pomoc, je jej pravou rukou a spriaznenou dušou sestra Maximiliána. Patrícia sa smeje, že sú niečo ako známa filmová dvojica Šimon a Matúš.

„Je pre mňa plus, že viem dvihnúť sama telefón, nemusí byť so mnou stále, aj ona si trošku vydýchla. Takto sa mi otvorili nové dvere.“

Znova sa však v debate vrátime k hádke s Bohom. V určitých hraničných situáciách je bežné, že ľudia vyčítajú Bohu ťažké veci, ktoré musia prežívať. Prečo teda patrí sestra Patrícia medzi výnimky a nič Bohu nevyčítala?

Na Boha sa nedokázala nahnevať, riešila to po svojom. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Je ťažké vyjadriť sa k tomu, ja som to vo svojom vnútri takto neprežívala. Možno sú ľudia, ktorí nemajú problém pohádať sa alebo si vymeniť názor s Bohom. Ale Boh nás pozná lepšie ako my seba. Z môjho pohľadu nie je potrebné sa s ním hádať. Ani by mi to nenapadlo, keby mi to nepovedala provinciálna. S odstupom času sa mi však priznala, že ma tým len provokovala, aby som sa psychicky nezrútila. Aby to všetko radšej vyšlo von,“ vysvetľuje.

Myslí si, že celý tento proces spracovania závisí od osobnosti človeka a možno aj od jeho prežívania viery.

„Teraz v tejto chvíli, ako sa tu s vami rozprávam, môžem s čistým srdcom povedať, že som šťastná aj napriek tomu, že sedím na vozíku. Viem, že môžem pomáhať už len tým, že preletím po Prešove na elektrickom vozíčku, že sa usmejem, zdvihnem ruku, že s niekým prehodím pár slov, stretnem sa s ľuďmi v chráme. Toto je pre mňa také pohladenie zo strany Boha. Ani mi viac netreba.“

Aj tieto skutočnosti sestru Patríciu napokon povzbudili k tomu, aby začala snívať o lepšom vozíku, ktorý by jej ešte viac uľahčil život.

Pridá sa k nám aj sestra Maximiliána, ktorá má zdravotnícke vzdelanie a dá okamžite a vtipne najavo, že fotenie nie je nič pre ňu. Oceníme preto, že sa aj napriek tomu rýchlo prezlieka do habitu. „Keď ste povedali, že musím,“ odpovie s úsmevom.

Sestry Patrícia a Maximiliána si rozumejú od začiatku. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vozík bude veľkou pomocou aj pre ňu. „Hlboko sa pred ňou skláňam za to, čo pre mňa robí už od začiatku,“ ocení ju sestra Patrícia.

Špeciálny elektrický vozík so schodolezom umožní prekonávať nielen schody, ale aj ďalšie prekážky, ktoré si bežný chodec neuvedomí. Je síce dostupný aj na Slovensku, ale pridrahý a z invalidného dôchodku si naň nenašetrí. Preto sa rehoľníčka rozhodla, že sa naň pokúsi vypýtať peniaze vo verejnej zbierke.

V závere nášho stretnutia nás zavedie do svojej izby, ukazuje nám svoje obľúbené ikony na stene a spomenie si aj na darček, ktorý chystá pre svojho synovca. Háčkuje pre neho deku.

Predvedie nám, ako pracuje na počítači a ako svojim darcom vytvára elektronické poďakovania, ktoré dáva na web.

Ako vníma, že sa delí so svojím príbehom s neznámymi ľuďmi?

„Ťažko sa mi najskôr prijímalo, keď som mala rozprávať svoj príbeh. Bolo pre mňa potrebné sa s tým stotožniť, aby som mohla verejne hovoriť, ako Boh koná v mojom živote. Boh má však svoje cesty a toto vnímam celý svoj život.“