Kardinál z Tanzánie Africkí kňazi na Slovensku? Povedal som aj vašim biskupom, že treba myslieť na budúcnosť

Kardinál Protase Rugambwa z Tanzánie pôsobil spolu takmer 25 rokov v Dikastériu pre evanjelizáciu (predtým Kongregácia pre evanjelizáciu národov). V rámci dikastéria zastával funkciu prezidenta Pápežských misijných diel a naposledy pôsobil ako hlavný sekretár, čo je druhá najvyššia pozícia. 

V súčasnosti je arcibiskupom v tanzánijskom meste Tabora.

Od 11. do 16. januára navštívil 64-ročný africký kardinál Slovensko na pozvanie Národnej kancelárie Pápežských misijných diel. Slovenskí veriaci podporujú cirkev v Tanzánii najmä omšovými milodarmi a prostredníctvom projektu adopcie bohoslovcov.

Súčasťou jeho návštevy bola napríklad účasť na koncerte Terchovské Vianoce, modlil sa pri hrobe kardinála Tomka v košickej katedrále a stretol sa i so seminaristami zo Spiša.

Denník Postoj sa s ním rozprával v Bratislave na záver jeho návštevy.

V Rímskej kúrii ste strávili skoro 25 rokov, pod koľkými prefektmi ste vlastne pracovali? 

Pod štyrmi rôznymi prefektmi. 

Keď som prišiel pracovať na vtedajšiu Kongregáciu pre evanjelizáciu národov v roku 2002, bol prefektom kardinál Sepe, ktorý išiel potom do Neapola. Na poste prefekta ho vystriedal kardinál Dias z Indie a potom, keď som sa tam neskôr vrátil, bol prefektom kardinál Filoni.

V januári 2020 prišiel ako prefekt kardinál Tagle, prijímal som ho ja, lebo som bol ako sekretár poverený vedením kongregácie. Pracovali sme spolu skoro tri roky do roku 2023, keď ma pápež František vymenoval za arcibiskupa koadjútora v našej arcidiecéze v Tanzánii, kde som teraz.

V novembri 2023 náš arcibiskup skončil v úrade pre dosiahnutie kánonického veku. Službu arcibiskupa metropolitu robím s radosťou, páči sa mi pastoračná práca, nie je mi to cudzie, nebol som len v kancelárii, takže sa v tom orientujem.

Nemáte obavu, že sa vrátite do Ríma?

(Smiech.) Neviem, to záleží na pápežovi. Závisí to od potrieb, no nemyslím na to, som veľmi spokojný v diecéze.

Teoreticky sa to môže stať.

Áno. Pán hovorí, že máme byť pripravení ísť na hocijaké miesto.

Vráťme sa ešte k vašej práci v kúrii. Počas návštevy Slovenska ste boli aj pri hrobe kardinála Jozefa Tomka, pracovali ste spolu? 

Priamo som s ním nepracoval, lebo keď som prišiel na kongregáciu, on už bol na dôchodku. Na emeritúru odišiel v roku 2001 a ja som prišiel rok na to. Akokoľvek, poznal som ho dobre ešte ako kňaz. 

Odkiaľ? 

V čase, keď bol prefektom, tak predstavení z kongregácie chodievali na návštevy do rímskych kolégií medzi študentov. Ja som býval v Pápežskom kolégiu sv. Pavla apoštola. Poznali sme ho teda odtiaľ a, samozrejme, aj počas obdobia, keď som už bol úradníkom na kongregácii. 

Kardinál Tomko ako čerstvý exprefekt bol s nami často v kontakte, stretávali sme sa a žartovali. Pokračovali sme v priateľskom vzťahu až do jeho smrti. Na duchovné cvičenia rímskej kúrie so Svätým Otcom chodieval aj vo vysokom veku. 

Pri hrobe kardinála Jozefa Tomka. Foto: Pápežské misijné diela

Vravíte, že ste s kardinálom Tomkom žartovali, nepôsobil skôr vážne? 

Bol človek principiálny, možno aj náročný, niekedy prísny, to pripúšťam. Akokoľvek, žartoval aj on a veľa. Povzbudzoval ma a pýtal sa, ako sa darí na – hovorieval doslova – našej kongregácii propagandy. „Vy, propagandisti, ako sa máte?“ pýtal sa. (Smiech.) Miloval kongregáciu, bol tam 16 rokov.

Jedným z motívov mojej návštevy Slovenska bolo tiež ísť k jeho hrobu do košického Dómu sv. Alžbety. Teraz, keď sa vrátim domov, môžem tým, čo ho poznali, o tom porozprávať. 

Keď porovnáte jeho víziu v agende evanjelizácie s prefektmi, s ktorými ste pracovali, možno hovoriť o rozdieloch? Alebo išlo skôr o kontinuitu?

Cirkev sa stále reformuje, ako to hovorí aj pápež František. Preto sú tu prítomné aj aktuálne reformy. Iste, základné princípy a vízia zostávajú rovnaké – evanjelizácia. My nerobíme vlastné projekty, existuje iba jeden projekt, a to Boží, ktorý nám ukázal Ježiš. 

Cirkev sa tomu musí prispôsobiť. Napríklad v čase, keď som prvé roky pracoval ešte na Kongregácii pre evanjelizáciu národov, riadila sa inými konštitúciami, než sú tie dnešné z roku 2022 (reforma kúrie Predicate evangelium, pozn. redakcie).

Aj prefekti sa musia zmenám prispôsobiť, napríklad teraz na kongregácii, ktorá sa volá dikastérium, nie je jeden prefekt, lebo tým je priamo pápež, a potom sú proprefekti, jeden pre každú z dvoch sekcií. Takže veci sa menia. 

Alebo si vezmime aj Pápežské misijné diela. 

V čom sa zmenila ich práca po Františkovej reforme?

Napríklad celá oblasť riadenia hmotných dobier a zbierok. Spôsob, akým sa to robí dnes, je trochu iný oproti minulosti. Predtým nebol sekretariát pre ekonómiu, takže dnes pracujú Pápežské misijné diela s týmito ďalšími štruktúrami a inštitúciami, ktoré boli zavedené podľa novej konštitúcie.

Po prijatí apoštolskej konštitúcie Predicate evangelium sa hovorilo o tom, že Dikastérium pre evanjelizáciu sa stalo jedným z najdôležitejších, kým celé roky bolo neformálnym číslom jeden skôr Dikastérium pre náuku viery…

… nie, nehovorme o tom, ktoré dikastérium je dôležitejšie či väčšie. Všetky sú v dôležitosti a význame rovnaké. Misia je jedna, misia evanjelizovať. Aj Dikastérium pre náuku viery má byť vždycky vedené aspektom evanjelizácie. To isté platí pre Dikastérium pre biskupov a mohli by sme takto pokračovať. 

Pokiaľ je reč o veľkosti, tak áno, naše dikastérium s dvomi sekciami predstavuje prácu na širokom poli, to áno. 

Povolania síce môžu byť veľmi povzbudzujúce v číslach, ale tí, ktorí formujú, nie sú v dostatočnom počte.

Zmenila vaša dlhoročná práca v Rímskej kúrii prístup, pohľad na cirkev doma v Afrike?

Celkom určite mi poskytla mnohé výhody. 

Na prvom mieste otvorenosť. Nie všetci biskupi môžu robiť a zažiť to, čo som mohol ja. Napríklad váš riaditeľ Pápežských misijných diel na Slovensku ma poznal, ešte keď som bol v Ríme. To je veľmi pozitívne. 

Z pozície predsedu Pápežských misijných diel a aj ako sekretár kongregácie som sa naučil mnohé veci, vidiel som, ako sa robí pastorácia v Afrike aj mimo nej, v Latinskej Amerike či Ázii. 

Iste, že kúria ma zmenila. Nehovoriac o vzťahoch, ktoré mám s rozličnými ľuďmi, s prefektmi alebo apoštolskými nunciami, ktorých som stretával počas zahraničných ciest a podobne.

Vzhľadom na rast povolaní v Afrike a Ázii sa hovorí, že v cirkvi nastáva čas týchto dvoch kontinentov. Vy ste však v rozhovore pre americký National Catholic Register povedali, že napriek boomu povolaní čelí cirkev v Afrike aj výzvam, konkrétne že sa musí zamerať na kvalitu nových kňazov, nie iba kvantitu. Prečo je tu tento problém? 

Hovoríme v zásade o jednoduchom princípe, podľa ktorého počet tých, ktorí môžu formovať, je limitovaný vzhľadom na počet tých, čo majú byť formovaní. 

Ako výzva sa ukazuje fakt, že povolania síce môžu byť veľmi povzbudzujúce v číslach, ale tí, ktorí formujú, nie sú v dostatočnom počte. Preto vnímame, že treba pripravovať formátorov, docentov, učiteľov, ale toto platí aj inde vo svete a všeobecne v oblasti formácie a vzdelávania. 

Keby sme boli konkrétni, čo to znamená v číslach u vás? 

Máme napríklad jeden seminár, v ktorom je tristo študentov s približne tridsiatimi formátormi. To nestačí. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Stále platí to, čo sa často spomína v súvislosti s povolaniami v Afrike, že niektorí chlapci chcú byť kňazmi len pre sociálny status? 

Toto sa dá pomerne ľahko odhaliť. Aj v Európe sa to v dejinách stávalo. Nepopieram, že sa môžu nájsť takí, čo idú za týmto cieľom, že sa v cirkvi môžu cítiť prijatí. 

Ale toto podľa vás nie je tým hlavným problémom?

Určite nie. Vezmime si, že ak z povedzme 30 kňazov by 20 nevykonávalo dobre svoju službu, tak uf, to by bolo veľmi zlé. Ak sa nájdu takí jeden či dvaja, dá sa povedať, že to môže byť napríklad z dôvodu, ktorý ste spomínali. Vošli do seminára, ale nemali povolanie. 

Aspekt pravého rozhodnutia nie je problém len Afriky alebo Ázie, aj vy na Slovensku to musíte brať vážne.

Na Slovensku bude v blízkej budúcnosti klérus výrazne starnúť, a to prinesie nové výzvy. Niektorí hovoria, že my nie sme ešte pripravení prijímať misionárov z Afriky. Sme skôr zvyknutí posielať tam misionárov, ale nie naopak. Súhlasíte?

To nie je pravda. V Amerike alebo v Európe táto výmena existuje. Ak na nejakom mieste nefunguje prijatie, to je na inú debatu. Akokoľvek, vidíme tento pohyb z Afriky a Ázie, v takom Nemecku, Taliansku, Holandsku, Francúzsku. Niektoré diecézy v Amerike majú takmer polovicu kléru z cudziny. 

Takže aj na Slovensku sa môžeme pripravovať na zmeny v tejto oblasti?

Povedal som to aj vašim biskupom, treba myslieť na budúcnosť, ale rozhodnutia závisia od nich. Toto je realita, pretože stačí sa pozrieť na históriu, ako to bolo dvadsať rokov dozadu. Nie je ťažké si to spočítať. Na Spiši mi povedali, že aj oni mali niekedy viac ako tristo seminaristov a teraz ich je spolu 22.

My máme jednu diecézu v Amerike, s ktorou spolupracujeme spôsobom, že tam posielame našich kňazov a oni nám pomáhajú s formáciou našich kňazov, je to výmena. 

Minulý rok som vysvätil deväť nových kňazov v našej diecéze a jedného sme dali k dispozícii do Ameriky. A ďalšieho sme dali k dispozícii v rámci Tanzánie do inej diecézy, kde majú problém s povolaniami. 

V rámci Tanzánie máte boom aj problém s povolaniami?

Áno, lebo hoci hovoríme o boome v Afrike, netýka sa plošne celej Afriky. Niektoré diecézy majú málo povolaní aj v rámci jednej krajiny. Má to rôzne dôvody, najmä prirodzené a kultúrne. Existujú etické skupiny, kde napríklad nemať potomkov je akoby nepredstaviteľné, ale aj táto mentalita sa pomaly mení.

Afrika sa dostala pred rokom do centra pozornosti po prijatí dokumentu Fiducie supplicans o požehnávaní párov, kardinál Fridolin Ambongo „vybavil“ pre cirkev v Afrike výnimku. Celkovo sú najvýznamnejšie kardinálske tváre z Afriky považované za zástupcov konzervatívnej línie ako Robert Sarah a Fridolin Ambongo. Ako to vnímate vy? 

Myslím, že povedali veci z pohľadu cirkvi v Afrike. Ale nechcem sa vracať k záležitostiam, ktoré sú už za nami. Teraz žijeme situáciu, keď nastala dohoda. Snažíme sa držať línie, ktorá nás vedie k pokoju. Vyučujeme a pozývame ľudí správne pochopiť, čo žijeme ako cirkev, podľa našich kultúr. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Kto je kardinál Protase Rugambwa

Narodil sa 31. mája 1960 v Tanzánii. Meno Rugambwa mu rodičia dali na počesť prvého tanzánijského kardinála Laureana Rugambwu, ktorého vymenoval pápež Ján XXIII. v roku 1960. Toto meno vtedy dostalo mnoho tanzánijských detí.

Duchovnú formáciu začal v seminári minoritov v Katoke a potom v Itage. Filozofiu študoval v seminári v Kibosho, neskôr teológiu vo Vyššom seminári svätého Karola Lwangu Segerea.

Počas štúdia ho v rámci adopcie bohoslovcov podporovali Pápežské misijné diela v Rakúsku. 

Za kňaza ho 2. septembra 1990 vysvätil pápež Ján Pavol II. počas pastoračnej návštevy Tanzánie. 

Po vysviacke bol vymenovaný za farského vikára v Mabire, a to až do roku 1991, keď začal vyučovať liturgiku v menšom seminári v Katote a zároveň bol nemocničným kaplánom.

V roku 1994 prišiel do Talianska, kde získal doktorát z pastorálnej teológie na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme. Po získaní doktorátu v roku 1998 sa vrátil do Tanzánie a tam začal pracovať ako učiteľ v seminári, vedúci povolaní a tajomník pastoračného oddelenia diecézy Rulenge-Ngara, a to až do roku 1999. 

V rokoch 2000 až 2002 bol generálnym vikárom tej istej diecézy. Po návrate do Ríma nastúpil do Rímskej kúrie ako úradník na Kongregácii pre evanjelizáciu národov.

Následne ho pápež Benedikt XVI. v januári 2008 vymenoval za titulárneho biskupa diecézy Kigoma. Biskupskú vysviacku prijal 13. apríla toho istého roku.

Zároveň ho zvolili za predsedu Oddelenia pre službu a liturgiu Tanzánijskej biskupskej konferencie.

Pápež Benedikt XVI. ho 26. júna 2012 vymenoval za asistenta sekretára (segretaro aggiunto) Kongregácie pre evanjelizáciu národov a predsedu Pápežských misijných diel s osobným titulom arcibiskupa. 

V novembri 2017 bol vymenovaný za sekretára tejto kongregácie, čím bol druhý najvyššie postavený človek v hierarchii vatikánskeho úradu.

Od 13. apríla 2023 do 10. novembra 2023 bol arcibiskupom koadjútorom diecézy Tabora v Tanzánii. Dňa 10. novembra 2023 ho pápež František vymenoval za arcibiskupa metropolitu.

Pápež František ho kreoval za kardinála v konzistóriu 30. septembra 2023 s titulárnym rímskym kostolom Santa Maria in Montesanto, ktorý je na známom námestí Piazza del Popolo.

Kardinál Protase Rugambwa je aktuálne taktiež členom Dikastéria pre evanjelizáciu (sekcia pre prvú evanjelizáciu a nové partikulárne cirkvi) a Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí.

(Zdroj: vatican.va, Pápežské misijné diela)