Slovo kňaza Bez výhody domáceho prostredia

Zaplnený štadión a na ňom hrá domáce družstvo. Diváci vytvárajú elektrizujúcu atmosféru. Ako keby športovci mali o hráča navyše. Užívajú si domáce prostredie.

Niečo, čo Ježiš už tridsať rokov nezažíva. Výhodu domáceho prostredia stratil už skôr. To vtedy, keď kvôli nám „vypadol“ z neba. Dnes sa to len potvrdí. Nachádzame ho na púšti, kde ho čaká „domáci pán“, ktorý by rád získal na svoju stranu aj Božieho Syna.

Výhodu domáceho prostredia nemajú v spoločnosti ani veriaci. Hlas viery nie je určujúcou témou v mnohých oblastiach. Plakať nad tým netreba, lebo v takom prostredí sa overuje vitálnosť a tvorivosť dnešných kresťanov.

Ježiš svoj celoživotný postoj, ktorý vidíme aj dnes, opíše pri záverečnom kráčaní do Jeruzalema týmito slovami: „Dobre počúvajte a zapamätajte si, čo vám poviem: Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí.“ Vydanosť sa spája s dobrodružstvom. Zažil ju každý, kto sa vybral na otvorené more namiesto kúpania sa desať metrov od brehu. Alebo ten, čo sa aj vo vyššom veku dá na vzdelávanie, lebo si uvedomuje, čo všetko nevie...

Vydanosť vidíme aj v zomierajúcom pápežovi Františkovi. Bol vydaný, keď opustil bezpečné prostredie Buenos Aires pred dvanástimi rokmi. Za ten čas už ani raz nenavštívil rodnú krajinu.

Vydanosť Františka vidíme aj v mediálnych útokoch sprava i zľava, naposledy od amerických politikov, keď prorocky okomentoval ich správanie voči imigrantom. „Chudobných necháva zaplatiť účet za nerovnomerné rozdelenie. Takto sa veci neriešia,“ čítame v jeho liste.

Františkovu vydanosť vidíme v priamom prenose dnes, keď je v rukách rímskych lekárov. Jeho zatiaľ posledné šeptané slová nie sú lamentáciou nad chorobami ani rezignáciou. Vidíme v nich jeho vďačnosť a lásku.

Spomíname aj na útoky voči nemu zvnútra Cirkvi, keď rozbiehal nové procesy, ktoré reagujú na znamenia čias – ako sú koncept poľnej nemocnice, synodálny proces, pritiahnutie ľudí na perifériách k viere. Pamätáme sa na jeho povzbudenie v Bratislave, aby sme sa na svet nepozerali z Bratislavského hradu, ale stali sa kvasom našich ulíc.

Jeho vydanosť vidíme v priamom prenose dnes, keď je v rukách rímskych lekárov. Jeho zatiaľ posledné šeptané slová nie sú lamentáciou nad chorobami ani rezignáciou. Vidíme v nich jeho vďačnosť a lásku.

Postoj pápeža je v súzvuku so slovami Vladimira Soloviova, ruského teológa. Tri Ježišove pokušenia vidí ako schodíky k duchovnej zrelosti. Prvou skúškou je to, či ľudia odolajú zneužitiu stvorených vecí vo svoj prospech. Takto sa ničí svet a človek sa zachraňuje falošným spôsobom, keď okolo seba zhromažďuje veci. Marie Kondo má svojím minimalizmom k tomu čo povedať...

Druhým pokušením býva sugescia, ktorej podliehajú elitné kresťanské spoločenstvá (školy, hnutia, spolky), ktoré by vo svojej nadutosti mohli podľahnúť ilúzii, že sú dostatočne spirituálne na to, aby mohli používať aj techniky duchovného zneužívania.

Tretím krokom je demaskovanie klamstva, že dobre poznáme pravdu a dobro, preto ich potrebujeme obhajovať za každú cenu – hoci aj násilím a prinútiť k tomu aj druhých.

Salezián Ladislav Heryán v knihe Exotova abeceda to vidí v postoji ľudí, ktorí striehli pri viacerých príležitostiach na to, čo urobí Ježiš. A podľa neho sú medzi nami aj dnes.

„Sú ľudia, ktorí číhajú na každé slovo, za ktoré by človeka mohli chytiť. Alebo za postoj, vďaka ktorému by ho mohli zavrhnúť. Stačí sa niekde k niečomu vyjadriť, byť niekde vyfotený a človek je navždy odpísaný.

Striehneme preto, aby sme sami neboli pristihnutí, sami neboli odhalení. Striehneme preto, lebo druhému neprajeme, čo sami nemáme, trebárs jeho vnútornú slobodu,“ dodáva dlhovlasý kňaz, biblista a hudobník.