Provinciál augustiniánov Okrem Košíc túžime po ďalšej prítomnosti na Slovensku, možno v Bratislave

Páter Gabriele Pedicino je provinciálom talianskej augustiniánskej provincie, pod ktorú patrí aj jediný slovenský kláštor augustiniánov v Košiciach. V rozhovore pre denník Postoj hovorí, aké poslanie má košická komunita, ktorá oslavuje 30. výročie príchodu na Slovensko.

„Je to človek, ktorý si vie vyhradiť pre vás čas. Najmä v niektorých momentoch, keď som najprv počas formácie, potom ako kňaz pri niektorých úlohách mal nejaké ťažkosti, našiel som v ňom vždy človeka pripraveného počúvať a pomôcť,“ vraví provinciál augustiniánov o pápežovi Levovi XIV., ktorého osobne pozná.

V rozhovore tiež hovorí, že „dobrým exorcizmom“ na depresiu a osamelosť, ktorými trpí naša spoločnosť, je rozmer spoločenstva a priateľstva. Opisuje aj to, aký by mal byť augustinián 21. storočia.

Gabriele Pedicino vyštudoval duchovnú teológiu na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme, kde sa špecializoval na formáciu duchovných povolaní. Jednou z túžob augustiniánov je podporiť duchovné povolania aj na Slovensku. Kde uvažujú o rozšírení svojej prítomnosti?
 

Ako vnímate slovenskú komunitu v Košiciach? Čo o nej hovoríte – aj v súvislosti s tým, že pápež Lev XIV. ju mal navštíviť ešte ako kardinál Prevost? Nakoniec nepríde.

Túto komunitu vnímam z pozície provinciálneho predstaveného ako príležitosť šíriť našu augustiniánsku spiritualitu, a to aj na miestach, kde je naša prítomnosť skôr minimálna.

Zároveň je pre mňa ako augustiniánskeho rehoľníka osobne vzácna pre priateľstvo, ktoré ma roky spája aj s mnohými slovenskými spolubratmi, ktorí slúžili a ktorí dnes slúžia v tejto komunite.

Čiže môžeme hovoriť o zodpovednosti predstaveného, ale aj o láske brata.

Považujem za dôležité, aby táto prítomnosť bola čo najviac oslavovaná a ocenená, pretože je to znak proroctva, keď sa otec Pavol a otec Angelo rozhodli prísť sem a začať túto misiu a Pán nás naozaj požehnal nielen povolaniami, ale aj láskou ľudí, laikov, ako i uznaním, ktoré vždy bolo prítomné aj zo strany diecézy.

Ja sám som pozval kardinála Prevosta, s ktorým som tu bol, keď bol v roku 2005 generálnym predstaveným a keď položil základný kameň kláštora. Zdalo sa nám, že by to bol dobrý spôsob, ako osláviť 30. výročie, že pozveme práve jeho. Potom prišlo prekvapenie v podobe jeho zvolenia za pápeža.

U košických augustiniánovOslavujú výročie, no bez spolubrata, lebo sa stal pápežom

Juraj Brezáni

Poznáte sa aj s novým pápežom. Aký je to človek?

Áno, pápeža poznám, pretože kým som ja prechádzal formáciou, on bol už generálny predstavený. Čiže z mojej strany je to veľmi úctivá známosť voči niekomu, kto je predstavený, autorita. 

Moja skúsenosť s ním je o tom, že vie počúvať. Je to človek, ktorý si vie vyhradiť pre vás čas. Najmä v niektorých momentoch, keď som najprv počas formácie, potom ako kňaz pri niektorých úlohách mal nejaké ťažkosti, našiel som v ňom vždy človeka pripraveného počúvať a pomôcť. 

Myslím, že toto je dôležitý aspekt pre pápeža, a verím, že aj dnes stále uplatňuje túto schopnosť počúvania, pozorovania a venovania času. Podľa mňa to bude pre cirkev dôležitý prínos, táto augustiniánska skúsenosť, skúsenosť participatívneho riadenia, v ktorej nie je len – ako on povedal – osamelý vodca, ale spoločenstvo, ktoré sprevádza a vedie cirkev.

Povedal to kardinálom, ale potom to povedal aj celému Božiemu ľudu. Táto synodalita, o ktorej sa toľko hovorí, je augustiniánska skúsenosť spoločenstva, v ktorom sa rozhodnutia prijímajú spoločne. Odlišnosť druhého nie je problém ani nebezpečenstvo. 

Na Slovensku sú augustiniáni iba veľmi malou komunitou, majú štyroch členov. Ako sa provincia vyrovná s nedostatkom povolaní? 

V skutočnosti sú ďalší štyria – dvaja, ktorí končia formáciu, a dvaja, ktorí sú zaradení do talianskych komunít –, takže hovoríme o ôsmich augustiniánoch. 

Ako môže pápež pozitívne vplývať na naše povolania? Neviem, určite vzbudí zvedavosť a otázky – možno u nejakého mladého človeka – o tom, čo je augustiniánska spiritualita, a teda existuje možnosť, že niekto zaklope na naše dvere, aby sa dozvedel, kto sú augustiniáni. 

V Taliansku sme sa v tieto dni stretli s označením „pápežov rehoľník“. Možno by táto zvedavosť mohla niekoho priviesť.

Máme túžbu do budúceho roka začať rozvíjať aj druhú prítomnosť na Slovensku, práve preto, aby sme ešte viac podporili rozvoj povolaní. Mohlo by ísť o Bratislavu, ale je to zatiaľ túžba, ktorú budem riešiť aj návštevou Bratislavy od 6. do 8. júna.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Aký by mal byť augustinián 21. storočia?

Každý zasvätený by dnes mal byť človekom, ktorý žije veľmi dôležitý aspekt našej reguly – žiť spoločné dobro pred vlastným.

Dnes vo svete víťazí individualizmus, izolácia a táto augustiniánska skúsenosť spoločenstva a snahy vytvoriť priestor pre spoločné dobro je veľmi aktuálna téma. Rozmer spoločenstva a priateľstva môže byť dobrým exorcizmom na depresiu a osamelosť, ktorou je poznačená naša spoločnosť.

Verím aj v druhý aspekt vnútorného života, v reflexiu, ktorá je ďalším základom nášho augustiniánskeho života vo svete, kde je toľko zhonu a nie je čas premýšľať o veciach. Takže toto by mal byť augustiniánsky rehoľník 21. storočia. Rehoľník, ktorý pomáha iným vstúpiť do hĺbky skutočností, ktoré sa odohrávajú v ňom a okolo neho.

Neobávate sa, že po zvolení kardinála Prevosta za pápeža sa stratí sa linka medzi ním a rehoľou augustiniánov?

Ako som hovoril, sme pápežovi rehoľníci, a to aj preto, lebo v roku 1256 sme boli veľkým zjednotením rádu založení práve pápežom.

Je pravda, že pápež je pápežom všetkých, a teda určite prinesie toto augustiniánske srdce, a on sám nám povedal, že ako pápež sa musí vzdať veľkej slobody a mnohých vecí, na ktoré bol zvyknutý.

No nikdy sa nevzdá toho, že je augustiniánom. Povedal nám to priamo na stretnutí, ktoré sme mali na generálnej kúrii, keď prišiel na obed: „Musím sa vzdať mnohých vecí, ale nikdy sa nevzdám toho, že som augustiniánom,“ povedal.

Čiže v tomto zmysle určite naďalej existuje spojenie medzi nami a ním. Pripomenul by som ešte túžbu, ktorú prejavil po spolupráci s Patristickým inštitútom, kde sa prehlbuje štúdium cirkevných otcov, najmä Augustína. Táto spolupráca medzi Svätou stolicou a inštitútom musí existovať, aby sa šírila a ešte viac spoznávala spiritualita a diela svätého Augustína.