U košických augustiniánov Oslavujú výročie, no bez spolubrata, lebo sa stal pápežom

Dvere kostola, ktorý stojí na kopci na pomedzí košického sídliska Furča a dedinskej mestskej časti Košická Nová Ves, sú pootvorené. Ťahavý tón organu akoby pozýval dnu.

Je streda napoludnie a miestni augustiniánski rehoľníci o takomto čase svätú omšu nemávajú. Zvedavosť preto zvíťazí a spolu s tónmi hudby ma pozve do Kostola svätej Rity.

Moderný útly chrám je však prázdny. Aspoň na prvý pohľad. Logika veci však vraví, že ak počuť melódiu organa, treba hľadať organistu. A podarilo sa. Na chóre stláča klávesy Jozef Timuľák.

K augustiniánom ho priviedla manželka, ktorá s rehoľníkmi vyrastala ešte na ich predchádzajúcom pôsobisku na Kostolianskej ulici v Košiciach. „Po korone som sa prišiel spýtať, či nepotrebujú organistu,“ spomína hudobník, ktorý na tomto hudobnom nástroji hráva už 20 rokov.

Napriek skúsenostiam nechce vyjsť z cviku, preto ladí tóny aj v prázdnom kostole. „Mám organ aj doma, ale všetko si potrebujem pripraviť do posledného detailu,“ prezrádza s tým, že v nedeľu ich čaká veľká slávnosť. Dokonca upravoval niektoré zvuky, aby melódie zneli ešte slávnostnejšie.

V nedeľu mal byť totiž na oslavách 30. výročia príchodu Rehole svätého Augustína na Slovensko aj kardinál Robert Francis Prevost, ktorý sa však medzičasom stal pápežom a zvolil si meno Lev XIV.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Organista Jozef Timuľák. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

„Pýtal som sa sám seba, či mám na konci omše hrať pápežskú hymnu,“ spomína si košický organista na štvrtok 8. mája, keď počas ich bohoslužby stúpal zo Sixtínskej kaplnky biely dym. „Nakoniec som pápežskú hymnu zahral.“

Ešte vtedy nevedeli, kto bude novým pápežom. „Keď som prišiel domov, manželka so synom pozerali prenos. Pápež akurát vtedy vychádzal na balkón a my sme plakali,“ vraví. Kardináli si spomedzi seba vybrali nového pápeža, ktorý je prvým augustiniánom na čele Katolíckej cirkvi.

„Veď prvého júna mal byť tu…“

Štyria, ale vždy plno

Skromná košická komunita augustiniánov sa počas týždňa pred víkendovou oslavou na chvíľu rozrastie. Štyroch rehoľníkov – pátrov Pavla Benedika, Milana Hermanovského, Andreja Kovaľáka a Miroslava Zárika – doplnia ich talianski spolubratia.

Košických augustiniánov patriacich pod taliansku provinciu navštívi aj provinciál Gabriele Pedicino. Vo vstupnej chodbe kláštora si prezerá kalendár s fotkami. „Toto som ja,“ nájde sa na jednej z nich. Viackrát je na fotkách aj bývalý generálny provinciál a terajší pápež.

Augustinián Juraj Pigula o Levovi XIV.Progresívne prekvapenia od neho nečakám, do Košíc chcel ako kardinál šoférovať sám

Pavol Rábara

„Sám som pozval kardinála Prevosta, s ktorým som tu bol, keď v roku 2005 ako generálny predstavený položil základný kameň kláštora. Zdalo sa nám, že by to bol dobrý spôsob, ako osláviť 30. výročie,“ hovorí páter Gabriele.

Vraví tiež, že pápež by určite rád prišiel do Košíc, no terajšie povinnosti mu to nedovolili. Taliansky provinciál tvrdí, že Lev XIV. sa nikdy nevzdá svojich rehoľných koreňov. Povedal im to aj pri stretnutí na generálnej kúrii, keď vyhlásil: „Musím sa vzdať mnohých vecí, ale nikdy sa nevzdám toho, že som augustiniánom.“

Provinciál Gabriele Pedicino listuje kalendárom košických augustiniánov. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Predstavený košického kláštora páter Pavol Benedik. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Pre augustiniánov zostane navždy v pamäti spoločná modlitba na „zelenej lúke“, kde dnes stojí ich jediný kláštor na Slovensku. Jeho predstaveným je momentálne páter Pavol Benedik, ktorý je zároveň jedným z dvoch zakladateľov košickej komunity. Podľa neho na výstavbu nového kláštora tlačil práve vtedajší „generál“ Robert Prevost.

Príbeh šesťdesiatšesťročného pátra Pavla je veľmi bohatý – emigroval zo socialistického Československa, aby vyštudoval teológiu, slúžil pápežom po ich boku, keď vo Vatikáne spravoval pápežskú sakristiu a strážil vatikánsky poklad. Šéfom košického kláštora je od vlaňajšieho septembra.

Obohatili miestnu cirkev

Spomína si na úplné začiatky, keď ešte nevedeli, akým spôsobom by spolu s pátrom Angelom Lemmem mohli „priniesť duchovno a vieru“ na Slovensko. Od rehole dostali poverenie obnoviť úctu k svätému Augustínovi na Slovensku.

„Videli sme, že miestna cirkev sa dá obohatiť. Hľadali sme preto miesto, po celom Slovensku sme chodili. Ja som na východe trochu poznal kňazov. Chodili sme do farností robiť duchovné obnovy a stretká pre mladých od Sniny až na stredné Slovensko,“ loví v pamäti.

Začali robiť aj púte z Prešova do Gaboltova. „V roku 1992 bola prvá púť, potom sa to pomaly rozrastalo. Začali sme spolupracovať so sestrami dominikánkami na Gymnáziu svätého Tomáša Akvinského v Košiciach, kde sme učili taliančinu. Tiež sme chodili slúžiť sväté omše, spovedať,“ vraví.

Dlhoročný pápežský sakristiánNajradšej som mal Benedikta XVI., pokornejšieho človeka som vo Vatikáne nestretol. Ostal však nepochopený

Imrich Gazda

Spočiatku bývali v Prešove, kde im rehoľa kúpila byt na Solivare. Neskôr ich navštívil generálny provinciál Miguel Orcasitas, ktorý ich povzbudil, aby išli vo svojej misii ešte ďalej. „V roku 1995 nás poslali na Slovensko,“ vraví.

Museli sa však presťahovať do Košíc, keďže mladí augustiniáni mali z Prešova náročné dochádzanie. „V októbri 1995 nám dekan z dómskej farnosti ponúkol tri izby, tak sme vtedy prišli do Košíc,“ spomína na začiatky košickej komunity.

Hneď ďalší rok v apríli sa presťahovali do nových priestorov na Kostolianskej ulici v Košiciach. „Tam boli stále dvere otvorené,“ vraví. Augustiniáni tam spravili asi ich dnes už najznámejšie zábery. Fotografie, na ktorých hostia dnešného pápeža, obleteli Slovensko.

Budúcemu pápežovi ponúkli slivovicu

Vtedajšiemu generálnemu provinciálovi ponúkli chlieb so soľou a slivovicu. „Slováci si ho hneď zobrali za svojho,“ vraví Miro Molnár, ktorý v tom čase navštevoval augustiniánov, u ktorých našiel „duchovnú útechu“.

„Boli sme tam medzi prvými, ktorí k nim začali chodiť,“ spomína si. Hoci nie je autorom legendárnych fotografií, budúceho pápeža odfotil aj on.

„Podarilo sa mi s Robertom Prevostom aj prehodiť pár slov po anglicky,“ s hrdosťou povie.

Miro Molnár bol jedným z prvých, kto začal chodiť k augustiniánom. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Miro Molnár s fotografiou (hore), kde zachytil aj budúceho pápeža. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

„Na Slovensku bol aspoň štyrikrát, muselo to v ňom niečo zanechať. Vedel sa tu po anglicky rozprávať s mladými ľuďmi. Nikoho neodsunul, s každým sa rozprával, je veľmi pozorný človek,“ vraví o pápežovi páter Pavol Benedik a pokračuje v histórii „slovenskej pobočky“ augustiniánov.

Priestory na Kostolianskej vraj už neboli vyhovujúce a práve vtedajší generálny predstavený Robert Prevost tlačil košických augustiniánov k tomu, aby si postavili nové priestory.

Začali tak skupovať pozemky. „To bola kovbojka, lebo na jednom úseku bolo aj 30-40 vlastníkov. Takže viete si to predstaviť,“ vraví páter Pavol Benedik. Podarilo sa a na zelenej lúke blízko prírody, no na dohľad mestu vyrástol kláštor.

Pribudla farská pastorácia

Terajší pápež bol v Košiciach celkovo štyrikrát. Naposledy v roku 2011, ešte pred dokončením kláštora. Videl iba holú stavbu na lúke. Teraz pri kláštore stojí kostol, ktorý sa stal medzičasom farským chrámom.

Páter Pavol Benedik si spomína na to, keď vtedajší arcibiskup Alojz Tkáč slovenským augustiniánom hovoril, že môžu pýtať, čo len chcú, ale farnosť im nedá. „Tak sme chodili po okolitých dedinách, že kde sa usadiť. Bolo to hľadanie samých seba,“ vraví. Od arcibiskupa dostali priority – starať sa o mladých a učiť na školách.

Mesto sa v okolí kláštora rozrástlo, postavili sa nové bytovky dnes tvoriace malé sídlisko Zelená stráň a situácia sa zmenila. Súčasný košický arcibiskup Bernard Bober zriadil augustiniánom farnosť, ktorá funguje od mája 2022 v priestoroch ich kláštora a kostola, ktorý posvätil ešte tri roky predtým pomocný biskup Marek Forgáč.

Farská pastorácia tak doplnila činnosť augustiniánov, ktorí sa dovtedy venovali hlavne formácii mládeže, rodinám, duchovnému sprevádzaniu a pripravovali rôzne kurzy kresťanskej formácie.

„Tvoríme také premostenie medzi mestským a dedinským štýlom života. V našom prostredí sa stretávajú ľudia aj z mesta a iných sídlisk, ale aj ľudia z dedín a okolitých obcí,“ vraví augustinián a miestny farár Andrej Kovaľák.

Farár Farnosti svätej Rity páter Andrej Kovaľák. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Raritou nie sú ani ľudia, ktorí prídu zďaleka. „Mnohí chodia hlavne kvôli svätej Rite,“ vysvetľuje páter Andrej, ktorý akurát odomyká vchod do kostola priamo z kláštora. Ubezpečuje však, že hlavný vchod je pre veriacich otvorený stále. Od rána až do večernej omše. Rovnako tak v nedele.

Vysvetľuje, že dominantou oválneho kostola je nový kríž visiaci v presbytériu a socha svätej Rity umiestnená za oltárom, ktorý je v centre kostola a bezprostredne pri ňom sa začínajú prvé lavice. „Ľudia sa sami môžu cítiť v centre,“ hovorí s tým, že takto má každý aj prakticky „rovnako ďaleko ku Kristovi“.

Rehoľníci si na útly okrúhly kostol museli zvyknúť. Páter Andrej si spomína na svoju prvú skúsenosť, keď prišiel ako novokňaz a začal v kostole slúžiť sväté omše. „Mamka mi hovorievala, keď bola na omši a ja som slúžil, pričom som sa chcel pozrieť na ľudí z jednej strany na druhú, že sa točím ako na tenise. A to som sa len chcel pozrieť na všetkých,“ vraví s úsmevom.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

V zadnej časti kostola augustiniáni postavili kryptu. „Chceli sme to na taliansky štýl, kde sa do krýpt v kostoloch schádza dole,“ vysvetľuje páter Andrej, zatiaľ čo kráča dole schodmi.

Dominantou malej miestnosti s kľakadlom je presklená vitrína s medeným relikviárom, ktorý je symbolicky v tvare ruže, keďže znakom svätej Rity je práve ruža. Vytvorili ho bratia Massimo a Alessandro Piraniovci z remeselníckej rodiny v Ríme. Povedľa vitríny sú aj živé tŕnisté kvety.

V relikviári sa nachádza relikvia prvého stupňa, konkrétne časť z kosti z prsta svätej Rity, patrónky v ťažkých a bezvýchodiskových situáciách.

Kto je svätá Rita z Cascie

Svätá Rita sa narodila v roku 1381 v talianskom Roccaporene a zomrela 22. mája 1457. V šestnástich rokoch sa vydala za Pavla di Ferdinando Mancini, mladíka dobre založeného, ale hnevlivej povahy. Mali spolu dvoch synov.

Život manželky a matky bol otrasený vraždou manžela, zabitého pre rodové spory. Rita odpustila všetkým tým, čo jej spôsobili bolesť. Synovia, naopak, ovplyvnení prostredím a rodinou, boli pohnutí k pomste. Matka, aby zabránila krutosti, žiadala od Boha radšej ich smrť, než aby sa poškvrnili krvou. Obaja zomreli pre chorobu v mladom veku.

Vdova Rita dokázala dosiahnuť uzmierenie pre obidve rodiny. Až potom mohla uskutočniť dávnu túžbu a vstúpiť do augustiniánskeho Kláštora svätej Márie Magdalény v Cascii. Žila tam 40 rokov, slúžiac Bohu a blížnym s ušľachtilou radosťou a pozornosťou voči ich ťažkostiam. Bola uctievaná ako svätá hneď po smrti. Rita bola uložená do skromnej truhly a kláštor sa hneď po pohrebných obradoch stal cieľom nepretržitého putovania veriacich. V roku 1628 ju vyhlásili za blahoslavenú a v roku 1900 za svätú.

Páter Andrej chytí do rúk vázu s ružami a pootočí ju, aby ctitelia svätice, ktorí do krypty prídu, mali na očiach všetky čerstvé kvety.

„Neraz vidíme, že cudzie autá stoja na parkovisku. Ľudia prichádzajú sem dole do krypty, aby sa pomodlili, poďakovali alebo poprosili o niečo.“

Prvostupňová relikvia svätej Rity, časť kosti z prsta. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Augustiniáni pripravujú každoročne počas jari tzv. Štvrtky svätej Rity. Ide o pobožnosť, ktorá pätnástimi štvrtkami priamo nadväzuje na 15-ročné obdobie, počas ktorého mala táto talianska svätica stigmu na čele.

Veriaci sa počas 15 týždňov modlia za rodiny, vzťahy, odpustenia či za chorých a pripravujú sa tak na sviatok svätej Rity, ktorý sa v cirkvi slávi 22. mája. Pred každou štvrtkovou omšou sa modlia litánie a ruženec svätej Rity, ktorý má síce až sedem tajomstiev, no je krátky, keďže sa modlia iba tri Zdravasy a Otče náš.

Páter Andrej sa na chvíľu zamyslí a vráti sa k súčasnému pápežovi. „Pre rehoľu ako takú je to ocenenie, že dala vyrásť významnej osobnosti. Práve u nás bol formovaný. Je to veľká česť,“ vraví. Keď ho zbadal na záberoch, ako vystupuje na lodžiu, mal mix všetkých pocitov. „Bol to on, tvárou, mimikou, pohľadom očí, úsmevom, ktorý sme poznali, ale zároveň to nebol on. Už sme si zvykli na fialové a červené solideo, teraz mal biele...“

A čo o novom pápežovi hovorí predstavený košického kláštora, ktorý sa s ním pozná dlhé roky osobne? „Je to pokorný muž dialógu,“ tvrdí páter Pavol Benedik. „Má niečo od všetkých posledných pápežov od Pavla VI. až po Františka.“

Podľa neho by Leva XIV. potešilo, ak by prišiel a presvedčil sa, že košickí augustiniáni pokračujú v tom, čo robia, a že naďalej nesú ducha svätého Augustína. 

„Ja som mal ťažšiu operáciu a nemohol som sa vrátiť do Vatikánu, lebo tam nebol výťah, nemohol som chodiť po schodoch, takže som bol na kúrii, a keď zistil, aký problém nastal, tak on sa v noci prišiel viackrát pozrieť, ako je to so mnou…“ opisuje charakter nového pápeža. „Generál príde k jednoduchému bratovi a zaujíma sa, ako sa má. O niečom to svedčí.“

Návrat do škôl. Dočasný?

V minulosti augustiniáni spolupracovali v Košiciach so sestrami dominikánkami na Gymnáziu svätého Tomáša Akvinského. V školách pomáhajú aj teraz.

Práve preto má páter Milan Hermanovský iba málo času na rozhovor. Na neďalekej škole dočasne zastupuje katechétu na hodinách náboženstva. Aj keď je to len na istý čas, predstavený kláštora chce, aby to pokračovalo. Tvrdí, že ide o pastoráciu, ktorú musia žiť.

„Našou charizmou je byť kresťanom,“ odpovedá páter Milan na otázku, čo vlastne augustiniáni robia. „Musíme byť kresťanmi, ktorí síce rôzne žijú svoju vieru, no žijú skúsenosť prvej komunity, čiže jednotu,“ rozvetvuje.

Odkaz svätého Augustína sa podľa pátra Milana darí žiť. „Ľudia prichádzajú s tým, že nás vidia rozdielnych a napriek tomu tie veci fungujú. Zažijú tu prijatie,“ vraví.

Košická komunita začínala na Slovensku v čase, keď cirkevné školstvo neexistovalo a väčšina učiteľov bola formovaná v časoch komunizmu. Preto pôsobili na školách.

„Neskôr nastala kríza rodín, tak sme začali ponúkať manželské večery, sprevádzanie manželskými náukami, stretká pre rodiny a ďalšie aktivity,“ vymenúva páter Milan s tým, že takto odpovedali na otázky tej doby.

Páter Milan Hermanovský ako hlavný celebrant. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Obraz Panny Márie dobrej rady, ktorú majú v úcte augustiniáni. Pápež Lev XIV. sa dva dni po zvolení prišiel modliť k originálu do kláštora v talianskom meste Genazzano. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Augustiniánsky vinič. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Štyridsaťosemročný rehoľník dlhé roky učil, no v posledných rokoch bol v Taliansku, kde pracoval na formácii mladších spolubratov v rámci celej Európy. „Teraz som sa vrátil a škola ma opäť prekvapila,“ spomína.

„Veľmi rád učím, no nerád som školopovinný,“ vraví s tým, že potom sa nedá deň naplánovať, ak sa chce venovať aj iným veciam, napríklad pútnikom či ľuďom, ktorí majú problémy a dožadujú sa pomoci, chcú sa porozprávať.

Čo ho na učení baví? „Je to výzva. Pomáha mi to vidieť svet stále novými očami. Zároveň je to pre mňa veľký rast, aj vo viere, lebo otázky, pri ktorých si myslím, že už na ne mám odpovede, mi tí mladí vedia položiť takou formou, aby som znova hľadal v tom, čo nám Pán Ježiš zjavil. Vyhľadať odpovede, ktoré by posunuli aj tých mladých ľudí.“

Podľa neho každé dva roky prichádza nová generácia. „Dá sa to odsledovať cez nové technológie,“ prezrádza a spomína etapy – internet, stále pripojenie na internet, streamovacie služby, umelá inteligencia…

Aké sú výzvy augustiniánov

Nie je všetko iba dokonalé a aj košickí rehoľníci vnímajú činnosti, kde sa dá zabrať. Páter Pavol Benedik načrtol, aké výzvy majú. Hovorí najmä o chýbajúcej farskej komunite. Treba podľa neho spoznať ďalších nových ľudí, lebo zatiaľ je to „inkognito“.

„Veľa ľudí nepoznáme. Je farnosť, ale nie je komunita. To mi chýba. My augustiniáni sme komunita, máme byť pre farskú komunitu vzorom, ale ona neexistuje,“ vraví. „Existujú ľudia, ktorí prídu, pomôžu, ale väčšinou sa to začína a končí omšou.“

Príklad by sme si podľa neho mali brať z talianskych farností. „Tie komunity sú tam živé, tu okrem náboženstva nič nie je,“ hovorí s tým, že to je výzva pre ich komunitu, aby prekročili samých seba a pokračovali v tom, čo bolo kedysi. „Mali sme veľkú pastoráciu,“ konkretizuje.

Činnosť farnosti nemá byť podľa neho iba tradičná dedinská, teda „odslúžiť omšu, pokrstiť, zosobášiť a pochovať“. „Pre mňa farnosť nie je len o sviatostiach, požehnaní, ale o vzťahu s ľuďmi. Treba prehĺbiť kresťanský život ľudí,“ dodáva.

Napriek výhradám do vlastných radov augustiniáni fungujú napríklad popri laickom spoločenstve s názvom Bratstvo svätého Augustína a svätej Rity, ktoré vedie priorka Katarína Vašinská. Snažia sa žiť a formovať v augustiniánskom ideáli života a pomáhať spolubratom.

Priorka laického bratstva pri augustiniánoch Katarína Vašinská ukazuje fotografiu, kde stojí vedľa budúceho pápeža. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Kostolník Viliam v cyklistickej kombinéze. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

„Nie je to niečo na spôsob tretieho rádu, my tomu hovoríme, že sme bratranci augustiniánov. Pomáhame im pri slávnostiach alebo pri misiách,“ opisuje Vašinská. Stretávajú sa pravidelne a spoločne sa modlia. „Máme dvakrát ročne duchovné obnovy, študujeme Písmo a pomáhame, kde sa dá.“

Augustiniánom pomáha aj kostolník Viliam, ktorý príde ku kláštoru zakaždým na bicykli. Má dekrét podpísaný vtedajším generálnym predstaveným Robertom Prevostom, že je ako laik včlenený do rehole.

„Teraz som sa s veľkým potešením dozvedel, že som s pápežom v rámci rehole spolubrat. Je to príjemný pocit,“ vtipkuje. Spomína na to, že predtým, ako postavili kostol, boli sväté omše na chodbe kláštora. „Ráno som naklusal, postavil som stoličky, pripravil, potom odkladal, lebo zavadzali by,“ vraví.

S novým kostolom prebral všetky funkcie kostolníka. „Vždy pred svätou omšou treba kostol otvoriť, prichystať liturgické veci, lektorov, požiadať o čítania na svätej omši a po nej všetko poodkladať,“ opisuje. Je zároveň aj mimoriadnym rozdávateľom prijímania.

Tridsiate výročie príchodu na Slovensko oslávili augustiniáni tentokrát bez pápeža. Prišiel aspoň jeho zástupca nuncius Nicola Girasoli. Rehoľníci však dúfajú, že Svätému Otcovi sa raz podarí prísť a navštívi ich. Nie už „len“ ako generálny provinciál, ale ako hlava Katolíckej cirkvi.