Konzervatívny denník Postoj v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených a Konferenciou vyšších predstavených ženských reholí prináša seriál o reholiach. Každý mesiac vám prinesieme reportáž alebo rozhovor o zaujímavých mužských aj ženských reholiach pôsobiacich na Slovensku. 


Dnes pokračujeme veľkou reportážou o najmenšej mužskej reholi na Slovensku. 

Augustinián Juraj Pigula práve skončil v centre Košíc svätú omšu pre rozvedených, keď sme mu nasadli do auta. Smerujeme na kopec, na košické sídlisko Furča. V tom momente vieme len toľko, že momentálne sú na Slovensku len štyria členovia tejto rehole a nedávno dostavali kostol sv. Rity.

Nový kláštor sv. Augustína spolu s kostolom stojí na okraji košického sídliska. Je akoby uprostred staveniska – poniže neho sa stavia predajňa áut, vedľa obchod. Kúsok za kláštorom stoja novostavby, bytovky. Mesto sa rozrastá.

„Založili sme sa tu augustiniánov nanovo,“ hovorí páter Juraj Pigula, predstavený slovenskej komunity. Naráža tým na fakt, že augustiniáni sa na naše územie vrátili po štyroch storočiach. 

Súčasní augustiniáni sú v Košiciach viac ako 20 rokov (od roku 1995), no iba pred pár rokmi postavili kláštor a tento rok dokončili aj moderný kostol. Ich predchodcovia sa naposledy na území Slovenska zdržovali na konci 16. storočia. 

Notári a elita

Augustiniáni vznikli zlúčením rôznych kongregácií pustovníkov v polovici 13. storočia. V tom čase sa objavili aj v našich končinách. Už pod hlavičkou Rehoľa pustovníkov sv. Augustína dostali v roku 1274 pozemok pri Veľkom Šariši. Panovník Ladislav IV. im udelil aj isté výhody z „kráľovského stola“. 

Následne sa rozšírili aj do Bardejova, ďalej do Hrabkova pri Prešove, zmienky o ich pôsobení sú aj v Spišskom Podhradí.

K téme:
Augustinián Pigula: Mních nie je nadávka, ale spôsob života Zdieľať

Všetky kláštory zanikli v roku 1550. „Pravdepodobne pre nastupujúci protestantizmus. Napríklad v prípade Bardejova pozvalo aj platilo augustiniánov mesto. Keď sa radnice ujali protestanti, augustiniáni skončili,“ vysvetľuje nám páter Juraj. 

Počas komunistickej totality sa mnohé dokumenty o pôsobení augustiniánov stratili, takže veľa o ich histórii na našom území nevieme. Zachoval sa napríklad františkánsky kostol v Bardejove, ktorý bol pôvodne augustiniánsky. 

A či varili títo rehoľníci vo Veľkom Šariši pivo? „To celkom isto nevieme, boli však veľmi vzdelaní,“ pokračuje v rozprávaní páter Juraj. Pôvodní augustiniáni tu boli najmä notármi, napríklad v Bardejove aj Veľkom Šariši. Okrem spisovateľskej a kazateľskej činnosti, samozrejme. Bývali tiež pri hradoch, patrili k intelektuálnej elite. 

Augustiniáni v Košiciach: zľava Andrej Kovaľák, Rastislav Štuller, Miroslav Zárik a Juraj Pigula. 

Juraj Pigula ozrejmuje aj zdanlivý rozpor, ktorý sa javí pri pohľade na vznik augustiniánov v 13. storočí a obdobím, keď žil svätý Augustín, teda v 4. storočí. 

„Svätý Augustín zanechal kláštory plné mníchov a knižnice plné kníh. Vypracoval regulu, pre mužov aj ženy,“ hovorí páter Juraj. Keď do severnej Afriky, kde žil, prišli Vandali a mohamedáni, tak spomínané kláštory zanikli. Mnísi pravdepodobne prešli do Európy, najmä do Španielska a Toskánska. 

V 8. až 9. storočí sa objavujú skupiny mníchov a pustovníkov, ktorí žijú podľa reguly sv. Augustína, ale až v 13. a 14. storočí sa oficiálne ustanovuje Rehoľa pustovníkov sv. Augustína, keďže títo mnísi si vybrali biskupa z Hippo za svojho učiteľa.  

V tom čase existovali v zásade len dve reguly – sv. Augustína a sv. Benedikta. Preto aj pápeži novovznikajúcim reholiam ponúkali na výber jednu z nich. 

„Výnimku urobili pri svätom Františkovi, ale napríklad aj dominikáni majú našu regulu,“ hovorí Juraj Pigula. Mimochodom, podľa reguly sv. Augustína žije v súčasnosti až 95 mužských a ženských rehoľných kongregácií. 

Pravidlá pre stovku reholí

Prečo je taká rozšírená a v čom sa odlišuje od reguly sv. Benedikta? 

V prvom rade, Augustínova regula je oveľa tenšia, rozsahom tvorí akoby jednu kapitolu tej Benediktovej. 

„Regula aj život podľa Benedikta je veľmi štruktúrovaný, hovorí o detailoch, kým naša regula je taká všeobecná, že je aplikovateľná pre mnohé rehole,“ vraví páter Juraj. Augustínova regula predstavuje podľa neho základné normy na spoločný život v kláštore, preto sa ňou môžu riadiť rôzne spirituality ako dominikáni, premonštráti, ako aj ženské, trebárs uršulínky.

K téme: 
Kvôli Bohu opustil ženu, ktorú miloval. Príbeh lásky sv. Augustína Zdieľať

Augustín nehovorí napríklad o presných časoch modlitby, hovorí skôr o láske, o uctievaní Boha v druhých ľuďoch. „Preto si nevybral pustovnícky život, lebo tam netreba dokazovať lásku k Bohu, ale keď človek žije v komunite, je to iné,“ tvrdí páter Juraj. 

Svätý Augustín síce nestanovil presné časy na modlitbu v kláštore, ale zdôrazňoval, aby jeho nasledovníci žili princíp: čo hovoríte ústami, to v srdci prežívajte. 

„Voláme to tzv. augustiniánska interiorita. Je to časť našej charizmy, akási snaha, že vonkajšie veci sa dajú prežívať vnútorne a že stvorené veci odkazujú na Boha. Napríklad sa pozeráte na krásnu prírodu, ktorá odkazuje na Stvoriteľa. Alebo jete a pritom nezabúdajte, že sa musíte sýtiť aj Božím slovom. Alebo keď pracujete, myslite na to, že nepracujete iba pre seba, ale pre spoločné dobro,“ ozrejmuje augustiniánsku spiritualitu páter Juraj. 

Apropo, spoločné dobro. Pre svätého Augustína je to veľká priorita. Ako hovorí páter Juraj, v mnohých kláštorov sa veľa vecí ospravedlňuje v mene spoločného dobra, a pritom sa potláča osoba. Augustín napríklad vyzýva rešpektovať fakt, keď je niekto v kláštore nový a má problém si zvyknúť na isté pravidlá. 

„Zároveň sv. Augustín jasne stanovuje, že cieľom nie je realizovať seba, ale vedieť sa aj zrieknuť v prospech spoločného dobra,“ dodáva s tým, že tento prístup sa dá uplatniť aj na štát, spoločnosť či rodinu. 

Z „Kaše“ do Košíc 

Slovenský príbeh augustiniánov súčasnosti sa začal ešte pred pádom totality. Je to príbeh Pavla Benedika, ktorý utiekol v roku 1985 do Talianska, kde sa stal najskôr kňazom v slovenskom Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a neskôr, cez známe pútnické miesto Casciu, aj augustiniánom. 

Po otvorení hraníc prišiel na Slovensko slúžiť svoju primičnú omšu, pričom vzal so sebou aj svojho novicmajstra Angela Lemme. Túto dvojicu začali slovenskí kňazi pozývať do svojich farností, aby kázali a robili rôzne duchovné obnovy. Pavol Benedik a Angelo Lemme začali chodiť na Slovensko pravidelne a ich misia mala veľký ohlas. Keď to videli ich predstavení v talianskej Casci, dovolili mladým augustiniánom prísť k nám natrvalo. 

Usadili sa v Košiciach, kde sa venovali rôznym aktivitám. Pomáhali aj na sídlisku Furča i na iných miestach. Otec Pavol tiež učil taliančinu na košickom Gymnáziu Tomáša Akvinského. V lete organizovali púť do Gaboltova, v zime Silvester pre mladých. 

Neskôr našla dvojica augustiniánov jeden dom na periférii Košíc, odkiaľ chodili pomáhať do blízkych Ťahanoviec. Paradoxne, išlo o bývalý verejný dom, no augustiniáni v ňom bývali celých 16 rokov. 

Pravidelné aktivity začali byť intenzívnejšie až v roku 2005, keď sa vrátil zo štúdií v Taliansku Juraj Pigula, neskôr Jozef Jurdák a Milan Hermanovský. V tom čase už augustiniáni snívali svoj sen mať vlastný kláštor, ktorý napokon dokončili v roku 2011 na rozmedzí Furče a Košickej Novej Vsi. 

Kurz Desatoro, ktorým chcú augustiniáni formovať veriacich aj budovať spoločenstvo. Na snímke spoločná modlitba na stretnutí o 6. prikázaní s hosťom Pavlom Hudákom 21. novembra 2018. (Foto: FB augustiniánov)

Najmenšia rehoľa

Dvojica zakladateľov augustiniánov už nepôsobí na Slovensku. Otec Angelo je dnes predstaveným opátstva v Brne a otec Pavol pôsobí v sakristii Svätého Otca vo Vatikáne. Mimochodom, práve augustiniáni sú tradičnými správcami pápežovej sakristie. 

Kláštor sv. Augustína v Košiciach má teda nové a mladé osadenstvo. Okrem predstaveného Juraja Pigulu v ňom žijú ďalší traja rehoľníci. Mladí pátri Rastislav Štuller a Andrej Kovaľak a päťdesiatnik Miroslav Zárik. 

Páter Andrej Kovaľák pochádza z košickej mestskej časti Šebastovce. Prvý kontakt s augustiniánmi zažil, keď na pozvanie farára prišiel do ich dediny otec Pavol a otec Angelo. Chlapcov pozvali na miništrantský tábor. 

„Vtedy vo mne zostala prvá silná skúsenosť z toho, čo znamená byť v dobrom spoločenstve, zabávať sa a zároveň mať čas na Boha,“ hovorí páter Andrej.

Počas štúdia na gymnáziu mal priateľku, no na vysokej škole, kde študoval informatiku, sa opäť dostal viac k augustiniánom a jeho cesta už smerovala k rehoľnému životu. To, že augustiniáni na Slovensku boli už vtedy malou rehoľou, ho podľa vlastných slov neodrádzalo. 

„Vďaka osobnému kontaktu s augustiniánmi som ani nerozmýšľal nad hľadaním niečoho iného. Cítil som sa medzi nimi dobre,“ hovorí Andrej, ktorý je kňazom od minulého roka. 

V košickom kláštore má úlohu sakristiána v novom kostole sv. Rity. Ten iba v máji konsekroval košický pomocný biskup Marek Forgáč. Okrem starostlivosti o liturgiu, kostol a sakristiu pomáha v komunite v pastoračných aktivitách a stretnutiach s veriacimi. „Počas týždňa sem prichádzajú mladí, starší aj rodiny, čiže všetky vekové kategórie,“ vraví Kovaľák. 

„V Taliansku spravujú augustiniáni hlavne kláštorné kostoly a pútnické miesta, v Španielsku majú zase veľa škôl. Na Slovensku sa snažíme odpovedať na to, čo tu cirkev potrebuje, vraví páter Pigula.“ Zdieľať

Jeden z prvých impulzov k zasvätenému životu mal 53-ročný páter Miroslav Zárik, ďalší z členov augustiniánskej komunity, už počas prípravy na prvé sväté prijímanie. „Takisto som chodieval miništrovať. Bol to trochu adrenalín, keďže sa to dialo ešte v časoch totality,“ vraví ďalší košický rodák s tým, že povzbudivým príkladom mu boli viacerí kňazi, ktorých mal v detstve a mladosti okolo seba. 

„Keď som sa zaujímal o teológiu, ľudia okolo mňa mi hovorievali, aby som si to radšej dobre rozmyslel. Uvažoval som o tom aj počas vojenčiny. Práve vtedy však prišla Nežná revolúcia, a tak som s väčšou odvahou vstúpil do seminára.“ 

Dva roky strávil páter Miroslav na Spišskej Kapitule. Aj jeho prvý kontakt s augustiniánmi prišiel priamo cez zakladateľov komunity na Slovensku. „Prišli k nám do seminára, aby nám bližšie predstavili rehoľu. Zaujalo ma to. Bol som vtedy v druhom ročníku.“ Po jeho skončení sa prihlásil k augustiniánom a odišiel na formáciu a štúdium do Talianska. 

Ako rádový člen pomáha pri pastorácii, či už v službe vysluhovania omší, alebo spovedania. V minulosti tiež prekladal knihy a vyučoval v talianskom jazyku. 

Nový kláštor, kde sa slovenskí augustiniáni presťahovali pred šiestimi rokmi, vníma ako veľké požehnanie. „Prichádzajú sem ľudia z celých Košíc, najmä takí, ktorí nás už trochu poznajú. Máme tu mladé rodiny, ale i starších a rôznych pútnikov aj z iných miest. Je to tu pestré,“ vraví. 

Pestrá je aj činnosť košických augustiniánov. Ako hovorí ich predstavený Juraj Pigula, sami si mohli určiť, čomu sa budú venovať. 

V Taliansku spravujú augustiniáni hlavne kláštorné kostoly a pútnické miesta, v Španielsku majú zase veľa škôl. „Na Slovensku sa snažíme odpovedať na to, čo tu cirkev potrebuje,“ vraví. Musia však pritom brať do úvahy, že sú aktuálne len štyria. Dvaja spolubratia sú dočasne v Brne a ďalší dvaja na štúdiách v Taliansku.

Desatoro a špagety 

Víziou augustiniánov na Furči je, aby bol ich kláštor centrum spirituality a kultúry. „Chceli by sme podobne ako svätý Augustín upevňovať vieru ľudí,“ hovorí Juraj Pigula a ukazuje nám znak augustiniánov, na ktorom je znázornené prebodnuté srdce. „Nechať si prebodnúť srdce Božím slovom, sú to Augustínove slová pri obrátení: ,Pane, ty si prebodol moje srdce svojím slovom a ono zahorelo láskou.‘“

„Je to náš znak a zároveň životný program,“ konštatuje páter Juraj. Podľa neho mnohí z tých, čo chodia do kostola, si chcú prehĺbiť vieru. 

Na tento účel má slúžiť aj najnovšia aktivita augustiniánov – projekt Desatoro. Ide o sériu večerov na tému Božích prikázaní. Inšpirácia prišla z Talianska, kde sa do projektu Decalogo vložil aj známy herec Roberto Benigni. 

V prípade košických augustiniánov však nejde len o cyklus prednášok. „Najprv je svätá omša, potom chvály, následne prichádzajú ľudia okolo stola, kde sa niečo zje a medzitým sa môžu navzájom porozprávať. Potom sa začne prednáška k danému prikázaniu a následne zdieľanie v skupinách. Večer ukončí modlitba a požehnanie,“ priblížil. 

Desatoro je otvorené pre širšiu verejnosť, treba sa však naň hlásiť vopred, pretože počet miest je obmedzený. „Nie je to len prednáška, ale budovanie spoločenstva,“ dopĺňa páter Juraj. Po skončení tohto kurzu plánujú spustiť ďalší, zrejme o blahoslavenstvách. 

Medzi ďalšie aktivity patria rôzne stretká, napríklad s rozvedenými, bezdetnými i mladými. Niekoľkokrát do roka robia aj víkendové misie po farnostiach. Soboty majú vyhradené v kostole sv. Rity pre pútnikov z farností a spoločenstiev.

Zľava: Komunita augustiniánov vo svojej kláštornej kaplnke // znak rehole // Kláštor sv. Augustína a kostol sv. Rity sú najvyššie položené cirkevné stavby v Košiciach. 

V novom kláštore sv. Augustína je výrazne viac miesta ako len pre štyroch rehoľníkov. Hosťovské izby sú k dispozícii ľuďom, ktorí hľadajú v tomto uponáhľanom svete priestor pre stíšenie. Prísť môžu skupiny aj jednotlivci. „S nami môžu jesť, ale program môžu mať individuálny,“ vysvetľuje páter Juraj. Niektorí podľa jeho slov chcú byť len v tichu, ani nemali záujem sa s rehoľníkmi stravovať. „Túžili len po kaplnke a tichu.“ 

Augustiniáni tiež ponúkajú možnosť stráviť vo svojom kláštore veľkonočné Trojdnie. Okrem liturgie hodín majú počas sviatkov aj špeciálne tematické prednášky, napríklad o Ježišových slovách z kríža. 

Keď počúvame o všetkých aktivitách slovenských augustiniánov, vzhľadom na ich nízky počet musíme skloniť poklonu. Rozmýšľame, kde berú na všetko energiu. Okrem modlitby a bohoslužieb im ju dodáva iste aj dobrá káva. Je to aj logické, veď všetci prešli niekoľkoročným štúdiom v Taliansku. 

Dokonca sami priznávajú, že augustiniánov charakterizuje tzv. špagetová spiritualita. „Máme radi taliansku kuchyňu, každý z nás vie pripraviť istý typ pasty. Ja robím najčastejšie špagety, na rôzne spôsoby,“ hovorí Juraj Pigula. Keď sa pýtame, či je to tiež dôkaz úzkeho vzťahu s laikmi, len sa usmeje: „Asi áno. Keď sme mali manželské večery, tak som bežne varil špagety aj pre 50 ľudí,“ dodáva s úsmevom augustinián. 

Keď sme v „kaši“

Svätá Rita sa narodila neďaleko mesta Cascia v Taliansku okolo roku 1380. Už odmalička sa túžila stať mníškou. Po naliehaní rodičov sa ale musela vydať za muža, ktorý bol k nej krutý. Prežila náročných osemnásť rokov manželstva, po ktorých ovdovela, pretože muž zahynul v boji. Neskôr zomreli aj obaja synovia, ktorých spolu mali. 

Rozhodla sa splniť si svoju túžbu a vstúpila do kláštora. Žila prísnym mníšskym životom a pomáhala núdznym. Trpela ťažkou chorobou, prinášala to však ako obetu Bohu. Počas utrpenia mala viaceré zjavenia, na hlave sa jej objavili rany po tŕňovej korune. Zomrela v máji 1447, za svätú ju cirkev vyhlásila v roku 1900. Cascia, kde žila, je vyhľadávaným pútnickým miestom v Taliansku. Svätá Rita je patrónkou v beznádejných situáciách a skúškach.

Prečo zasvätili košickí augustiniáni svoj nový kostol práve jej? 

Zakladatelia slovenských augustiniánov, otec Pavol Benedik a Angelo Lemme, pred príchodom na Slovensko pôsobili v mestečku Cascia. U nás potom šírili jej spiritualitu.

Ľudia sa zvyknú k svätej Rite utiekať v ťažkých či tzv. beznádejných situáciách. No ako hovorí páter Juraj Pigula, vypočutie od Boha nemusí prísť hneď, čo si na vlastnej koži zažila aj samotná Rita. „Modlitba mení teba, nie Boha, hovorila svätá Rita, ktorá sa celý život snažila hľadať zmysel svojej situácie – či už to bolo po smrti manžela, alebo keď ju nechceli prijať do kláštora, prípadne keď ju choroba pripútala na lôžko,“ pokračuje augustinián Juraj. 

Modlitba je podľa neho proces. „Rita bojovala s Bohom, až kým ju nezranil a dostala stigmu,“ dodal. Rita nás všetkých pozýva nezostať v sebaľútosti a depresii, ale nájsť východisko u Boha. 


FOTO – Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo