Na Slovensku pôsobia viaceré veľké rehole, ale vy ste sa rozhodli pre málopočetných augustiniánov. Prečo?

V mladosti som sa stretol so saleziánmi, františkánmi, dominikánmi, ale až pri svätom Augustínovi mi srdce začalo búšiť o čosi silnejšie. Páčila sa mi jeho vášnivosť, s ktorou hľadal Boha a rozprával o ňom. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad mojím životom. Bol som veľmi aktívny, hral som futbal, účinkoval v divadle, chodil na stretká. Napriek tomu sa mi zdalo, že som veľmi povrchný. Práve v Augustínovi som našiel hĺbku, po ktorej som túžil.

Veľký okruh priateľov ste vymenili za najmenšiu rehoľu na Slovensku. Koľko vás vlastne je?

V Košiciach sme piati, ďalší dvaja spolubratia študujú v Taliansku. Patrí k nám ešte aj pápežský sakristián Pavol Benedik a otec Angelo Lemme.

Nebojíte sa o prežitie takejto minirehole?

Nebojím sa. Treba priznať, že na Slovensku sme taká „východniarska“ rehoľa, zvyšok krajiny nás veľmi nepozná. Keďže nás je málo, postačí nám aj zopár nových povolaní, aby sme udržali svoje počty. Záujemcovia k nám prichádzajú rôznymi cestami.

Napríklad?

Nerobíme žiadne nábory, ale v lete organizujeme týždeň života v komunite, kam môže prísť hocikto. Raz k nám prišiel chlapec z Oravy, ktorý žije v USA, kde pracuje pre veľkú farmaceutickú firmu a dobre tam zarába. V rámci výletu do Európy chcel prežiť nejaký čas v kláštore, tak si nás našiel. Pracujeme tiež s mládežou a rodinami.

„Bol som veľmi aktívny, hral som futbal, účinkoval v divadle, chodil na stretká. Napriek tomu sa mi zdalo, že som veľmi povrchný. Práve v Augustínovi som našiel hĺbku, po ktorej som túžil.“ Zdieľať

Spomenuli ste dve významné osobnosti slovenských augustiniánov. Angelo Lemme dlhé roky pôsobil v Košiciach. Čo sa s ním stalo?

Generál augustiniánov ho poslal posilniť komunitu v Brne, kde sa nachádza veľké augustiniánske opátstvo. Má bohatú históriu, pôsobil tam napríklad prírodovedec Gregor Mendel, k opátstvu patrí aj veľká farnosť. Doteraz tam pôsobil len opát a jeden rehoľný brat. Otec Angelo sa stal priorom komunity.

Prečo bol otec Angelo medzi Košičanmi taký obľúbený?

On je nádhernou osobnosťou, z ktorej vyžaruje pokoj, lebo ho nosí vo svojom vnútri. Človek sa s ním cíti dobre, ako doma. Zároveň je človekom kontemplácie. A ako pravý Talian sa dokáže všetkému diviť ako malé dieťa. Asi som nestretol človeka, ktorý sa dokáže tešiť z prírody tak ako on. Je veľmi inteligentný a pritom veľmi pokorný.

Ďalší slovenský augustinián Pavol Benedik sa ako pápežský sakristián pohybuje v bezprostrednej blízkosti pápežov. To je celkom prestíž, nie?

Táto pozícia bola ešte prestížnejšia do 80. rokov minulého storočia, keď sa úloha pápežského sakristiána spájala s arcibiskupským titulom. Zrušil to Ján Pavol II. Naša rehoľa spravuje pápežskú sakristiu už približne osemsto rokov.

Čo je úlohou pápežského sakristiána?

Táto pozícia sa presne nazýva kustód pápežského sakrária, kam spadajú rôzne posvätné veci, napríklad liturgické predmety používané pápežom, ale aj relikvie. Zaujímavosťou je, že práve otec Pavol počas posledného konkláve vypúšťal čierny a biely dym oznamujúci výsledok voľby pápeža.

Oficiálny názov augustiniánov je Rehoľa sv. Augustína. Znamená to, že vás založil priamo svätý Augustín?

On je duchovným zakladateľom. Augustín založil prvú mníšsku komunitu v rodnom Tagaste v severnej Afrike po tom, čo bol so svojím synom pokrstený v roku 387 v Miláne. Žil v nej tri roky, potom ho vysvätili za kňaza a za biskupa, no naďalej pokračoval v mníšskom živote. Prvý Augustínov životopis hovorí o tom, že kláštory nechal plné mníchov a knižnice plné kníh. Invázie Vandalov a Arabov však zničili takmer celú cirkev v severnej Afrike. Mnísi sa postupne rozšírili a na veľkom zhromaždení v roku 1256 sa prihlásili k regule, ktorú zanechal sv. Augustín.

Prečítajte si aj
Milan Bubák: Takto sa žiť nedá. Musíme sa začať uskromňovať Zdieľať

Ako sa augustiniáni dostali na Slovensko?

Absolútne prvým slovenským augustiniánom je Pavol Benedik, ktorý do rehole vstúpil v Taliansku ešte pred rokom 1989. Po zmene pomerov prišiel na Slovensko, začal organizovať duchovné obnovy, púte do Gaboltova, ktoré trvajú dodnes, a ďalšie aktivity. Potom sa k nemu pridal otec Angelo, ktorý bol jeho novicmajster. Síce nevedel po slovensky, ale Augustín v regule hovorí, že apoštolovať majú vždy dvaja. V roku 1995 ich generálny predstavený oficiálne poveril pôsobením na Slovensku. V tom čase som do rehole vstúpil aj ja. Komunita najprv vznikla v Prešove, ale pokračovala v Košiciach.

Zaujímavosťou je, že slovenskí augustiniáni patria do talianskej provincie.

Je to tým, že otcovia Pavol a Angelo prišli z Talianska.

Neuvažujete o reorganizácii a spojení Čechov a Slovákov do samostatnej provincie?

Zatiaľ nie.

Je pravda, že dom, v ktorom ste zo začiatku v Košiciach sídlili, bol kedysi verejným domom?

(Smiech.) Keď sme tam začali bývať, prichádzali k nám rôzne návštevy, ktoré nám nechceli uveriť, že sa tu už nachádza kláštor.

V roku 2011 ste na sídlisku Furča otvorili nový kláštor sv. Augustína. Koľko ste potrebovali na jeho výstavbu?

Asi milión eur. Peniaze sme začali zbierať ešte v roku 1995 v Taliansku. Každý z nás, keď bol vysvätený za kňaza, prešiel s prosbou o pomoc celé Taliansko.

Z kláštorných okien vidieť stavbu kostola sv. Rity. Kedy bude dokončený?

Keď vyzbierame dostatok peňazí. Opäť sa ich snažíme získať najmä v zahraničí.

Slovenskí veriaci sú menej štedrí?

Práve naopak, slovenskí veriaci sú veľmi štedrí, ale stavba kostola je finančne náročná záležitosť. Nie vždy sa dá vykryť zo zbierok medzi miestnymi veriacimi.

V čase, keď sa kostoly skôr vyprázdňujú, ako zapĺňajú, potrebujú Košice ďalší kostol?

To musia povedať ľudia, ale my rehoľníci ho určite potrebujeme. Rehoľný kostol je niečo iné než farský kostol. Momentálne sväté omše slúžime na kláštornej chodbe, ale liturgia potrebuje dôstojné miesto. Nebude to obrovský kostol, ale maličký kostolík, v ktorom budú mať ľudia blízko k Bohu, ale aj k sebe navzájom. Má to byť rodinné prostredie. V mnohých obrovských kostoloch človek nedovidí na druhého človeka.

Venujete sa patristike. Čo to vlastne je?

Sú to v podstate dejiny teológie prvých storočí od poapoštolských čias až po svätých Ambróza, Augustína či Jána Zlatoústeho, ktorí predstavujú vrchol patristiky. Okrem patristiky rozlišujeme aj patrológiu, ktorá sa na toto obdobie pozerá z historického pohľadu, a starokresťanskú literatúru, ktorá patristické spisy analyzuje z literárneho hľadiska.

Prečo ste si nevybrali stredovekú teológiu alebo teológiu 20. storočia, ale práve patristiku?

Lebo prvé storočia po Kristovi predstavujú akúsi erupciu, formovalo sa tam celé kresťanské učenie. Napríklad učenie o Najsvätejšej Trojici nevzniklo zo dňa na deň, ale postupne sa vyvíjalo. Tento vývoj pritom výrazne ovplyvňovala aj politika.

Politika mala vplyv aj na teológiu?

Prvé koncily zvolávali cisári a ich závery platili vtedy, keď ich cisári podpísali. Na to, čo dnes kresťania veria, mala vplyv aj politika. Niekto sa môže spýtať, kde je v tom všetkom Duch Svätý, ale ten si predsa vedel poslúžiť aj politikou. Pravdu nespoznávame lusknutím prstov, ale postupne, pričom treba za ňu aj bojovať. Niektorí si to tvrdo odskákali – Atanáz bol päťkrát vo vyhnanstve, Ján Zlatoústy dokonca vo vyhnanstve zomrel. Všetky teologické disciplíny, ako morálka, právo či liturgia, majú svoj pôvod v tomto období.

„Na to, čo dnes kresťania veria, mala vplyv aj politika. Niekto sa môže spýtať, kde je v tom všetkom Duch Svätý, ale ten si predsa vedel poslúžiť aj politikou.“  Zdieľať

Ktorý z patristických teológov vás najviac fascinuje? Teda popri Augustínovi?

Origenes, ktorý bol výnimočný svojím životom, spôsobom myslenia aj množstvom diel. Keďže nebol biskupom, mal väčšiu teologickú voľnosť, položil celé základy teologickej terminológie, bol pôsobivým duchovným učiteľom. Stačí si prečítať jeho výklad modlitby Otče náš. Škoda, že vo 4. storočí sa zdvihla protiorigenovská vlna, obvinili ho, že bol predchodcom Ária. V 6. storočí ho dokonca exkomunikovali a nechali spáliť jeho spisy.

Mnohí si Origena spájajú s tým, že sa nechal vykastrovať...

Stále nie je isté, či je to pravda alebo len legenda.

Nie je práve toto dôvod, prečo nebol vyhlásený za svätého?

Myslím, že nie. On svoju vieru dosvedčil mučeníckou smrťou. Neobstoja ani výhrady k jeho teológii. V prvej polovici 3. storočia, keď Origenes žil, nebola teológia utrasená tak ako dnes. Bolo to obdobie premýšľania, hľadania, vytvárali sa prvé teologické základy. Jednoducho, nemožno dávnu minulosť hodnotiť dnešnou optikou.  

Čo ste si – okrem vedomostí z patristiky a dynamického temperamentu – priniesli zo štúdií v Taliansku?

Hneď po príchode ma zaujal ľudský, bezbariérový prístup. Takisto neuveriteľná pokora profesorov na patristickom inštitúte Augustinianum. Mojím učiteľom bol napríklad kardinál Prospero Grech, teraz už 90-ročný augustinián, ktorý na hodiny chodil len s Bibliou v gréčtine a dokázal rozprávať neuveriteľné veci. Títo profesori s nami zdieľali nielen informácie, ale aj svoje životy, vychádzali nám v ústrety. Naopak, na Slovensku si profesori často vytvárajú autoritu budovaním priepasti medzi sebou a študentmi.

Pre mnohých ľudí je priestor za kláštornými múrmi zahalený tajomstvom. Ako vyzerá bežný deň rehoľníka?

Keďže pastoračné aktivity v našom kláštore často prebiehajú do noci, máme ranné chvály a posvätné čítania až o štvrť na osem. Ešte predtým si musím dať kávu, bez ktorej by moja ranná modlitba nebola platná (úsmev). Nasleduje meditácia nad biblickým úryvkom, z ktorého žijeme celý deň. V erbe augustiniánov sa nachádza srdce prebodnuté Božím slovom, čo odráža naše poslanie. Po modlitbách máme krátke raňajky a odchádzame do práce. Niekto učí, iný zabezpečuje výstavbu kostola, ja mám okrem chodu komunity na starosti aj rehoľnú webstránku a časopis Zasvätený život.

Opäť sa stretáte až večer?

Nie, o trištvrte na jednu sa schádzame k spoločnej modlitbe a stolovaniu. Obed je náš hlavný spoločný čas. Popoludní a večer prebiehajú rôzne prípravy na sviatosti, stretká, slúžime omše... Raz týždenne máme voľné popoludnie vyhradené pre seba, pre spoločnú adoráciu a lectio divina.

Niektorí chlapci, ktorí uvažovali nad rehoľným povolaním a rozhodli sa prežiť u nás nejaký skúšobný čas, si nevedeli predstaviť, čo budú celé dni robiť v kláštore. Už po niekoľkých dňoch zistili, že sú také plné, že si nemali ani kedy prečítať knihu.

Ľudia bežne používajú slová rehoľník a mních ako synonymá. Je medzi nimi rozdiel?

Pre mnícha je charakteristická kontemplácia a stabilita. Je viazaný na kláštorný priestor a modlitbu doplnenú manuálnou prácou. Ide o rôzne obmeny benediktínskeho hesla Modli sa a pracuj. Naopak, rehoľník vychádza za ľuďmi von z kláštora, aby im slúžil. Aj tu však musí byť aktivita pretkávaná modlitbou.

Slovo mních alebo mníška má u nás občas hanlivý význam.

Presne tak. Pritom ide len o nepochopenie rozdielov medzi mníšskym a rehoľným spôsobom života. Na Slovensku je mníšsky život málo rozvinutý, aj preto je o ňom slabé povedomie.

Kde u nás žijú mnísi?

Z mužských rádov sú na Slovensku len benediktíni na Sampore. Ženské mníšske komunity sú početnejšie – máme tu karmelitánky, kapucínky, redemptoristky... 

Prečo niektorí rehoľníci a rehoľníčky majú rehoľné mená a iní nemajú?

Do Druhého vatikánskeho koncilu si každý po vstupe do kláštore zmenil meno, aby tým vyjadril radikálnu zmenu svojho života. Koncil začal rehoľné povolanie vnímať viac ako prehĺbenie krstného povolania. Niektoré rehole, najmä ženské, si naďalej ponechali tradíciu zmeny mena, ale iné od nej upustili. Platí to aj pre nás augustiniánov.

Prečítajte si aj
Redemptorista Zamkovský: Spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť Zdieľať

Spomenuli ste časopis Zasvätený život, ktorý vediete. Čo je to za projekt?

V roku 2008, keď som bol zvolený za priora kláštora a tým aj za najvyššieho predstaviteľa augustiánov na Slovensku, keďže máme len tento jeden dom (úsmev), som začal chodiť na zasadania Konferencie vyšších rehoľných predstavených. Tam sa hovorilo o založení rehoľného časopisu. Mne sa táto myšlienka veľmi páčila, pretože z Talianska som poznal rehoľný časopis Testimoni, ktorý bol vynikajúcou formačnou pomôckou. Bol som odhodlaný pomôcť s tvorbou časopisu niekomu skúsenejšiemu, ale keďže taký sa nenašiel, ostalo to na mne. Medzičasom sme rozbehli webstránku a mediálne školenia pre rehoľníkov Zasvätení on-line. Tento rok sa pripravuje už tretí ročník.

Uplynulý rok Katolícka cirkev prežívala Rok zasväteného života. Čo po ňom ostalo?

Myslím si, že cez rôzne aktivity, napríklad Deň otvorených kláštorov, sa nám podarilo dostať do povedomia, že rehoľníci sú ľudia ako všetci ostatní. Nie sme tu sami pre seba, ale žijeme a pracujeme ako bežní ľudia. Pridávame však k tomu niečo navyše – naše zasvätenie, ktoré ale nepredstavuje žiadnu bariéru. Práve naopak, dá sa s nami porozprávať o vážnych veciach, ale aj zažartovať. Kráčame spolu s tými, ktorí majú iné životné povolania, a snažíme sa im pomáhať na spoločnej ceste.

A čím môžu ľudia pomôcť vám?
Priateľstvom a podporou. Tiež sme len ľudia so svojimi starosťami, problémami a potrebujeme pomoc druhých. Našťastie môžem povedať, že túto pomoc neustále pociťujeme. Okolo každej rehoľnej komunity je skupina laikov, s ktorou sa vzájomne podporujeme.

Foto – Iva Kúšiková