Sestra, ktorá riadi nemocnicu v Sýrii Ľudia tu žijú v strachu. Mojou misiou je ukázať im, že aspoň Boha sa nemusia báť

„Mať v nemocničnej izbe celodenne elektriku a dokonca aj internet je pre miestnych úplný luxus porovnateľný s hotelmi,“ hovorí sestra Judita, pôvodným menom Erika Cáková, ktorá v sýrskom Damasku šéfuje najväčšej súkromnej nemocnici St. Louis s 250 zamestnancami. Práve táto nemocnica sa po júnovom teroristickom útoku v gréckom pravoslávnom chráme postarala o väčšinu zranených.

Sestra Judita je členkou Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, takzvaných vincentiek. Pred odchodom na Blízky východ viedla na Slovensku mobilný hospic Slnečnica, v ktorom pracovala aj ako zdravotná sestra.

V rozhovore približuje, ako fungujú lekári a nemocnice v krajine, kde ide elektrina len dve hodiny denne, aj prečo môže vydávať svedectvo o Bohu len v nemocnici. Hovorí, ako sa krajina zmenila za rok od pádu diktátorského režimu Baššára Asada a prečo sa dnes v Sýrii už nikto necíti v bezpečí.

Za súčasnými problémami vidí aj to, ako moslimovia vnímajú Boha. „Boh je láska, ale oni ho tak nepoznajú. Oni sa Boha boja, nemôžu s ním mať osobný vzťah a odráža sa to v rôznych aspektoch života. Napríklad pri pomste. Ak sa v moslimskom svete za neprávosť nepomstíš, poškvrníš svoju česť,“ hovorí sestra Judita, ktorá v Sýrii slúži tretí rok. 

Prečo ste sa rozhodli pre misie?

Hlavné heslo našej spoločnosti je slúžiť Ježišovi Kristovi v osobe chudobných a máme aj misionársky charakter. Svätý Vincent posielal sestry aj vo vojnových časoch ďaleko, napríklad na Madagaskar.

Už keď sa vo mne rozvíjala charizma, tak som cítila, že to misionárske je vo mne tiež, ale brala som to tak, že misie sú aj na Slovensku a naša provincia zahŕňa aj Ukrajinu a Rusko, takže možností bolo viac.

Ja však nemám rada zimu, Boh teda asi vypočul moje prianie, hoci pri štyridsaťstupňových horúčavách, ktoré tu máme, by som už na chvíľu prijala aj misiu na Sibíri. (Smiech.)

Aká bola vaša cesta na Blízky východ?

Keď v roku 2016 začali do Európy prichádzať migranti, čítala som rozhovor s istou rehoľnou sestrou, ktorá pomáhala v Slovinsku. Veľmi sa ma dotklo, v akej veľkej núdzi sú títo ľudia. Poprosila som provinciálnu predstavenú, či by som tam mohla ísť pomáhať, a ona súhlasila.

Ozvala som sa profesorovi Krčmérymu a cez Vysokú školu svätej Alžbety som mesiac vypomáhala ako zdravotná sestra v dvoch kempoch v Grécku pri Solúne.

Tam som prvýkrát videla fundamentálnu biedu, ale aj ľudí, ktorí majú iný pojem o Bohu, čo ma zapálilo pre misie. Po pätnástich rokoch práce v mobilnom hospici a v oblasti manažmentu som cítila potrebu zmeny i to, že tam ma Boh volá. Nechala som sa viesť.

Nešli ste však hneď do Sýrie.

Nie. Ešte predtým v roku 2017 som vypomáhala v Mariupole na Ukrajine, kde už prebiehala tichá studená vojna a výbuchy sme počuli spoza kopca. Rachot tankov prerušoval prechádzky i našu modlitbu pri mori. Aj táto skúsenosť ma presvedčila, že misie sú to, čo chcem.

Napísala som žiadosť generálnej predstavenej do Paríža a ona mi pridelila misiu na Blízkom východe, ktorá zahŕňa Libanon, Sýriu, Svätú zem, Egypt a Irán. Naše sestry majú v tomto regióne rozbehnuté veľké diela ako školy a nemocnice, ako to bolo u nás pred nástupom komunizmu.

Do Libanonu som prišla krátko po výbuchu v bejrútskom prístave v roku 2020 a v prvom roku korony. Zmena aj pre covidovú izoláciu bola pre mňa veľká, mala som pocit, že som prišla nielen do inej krajiny, ale na inú planétu. Dva roky som pracovala v dispenzári v Libanone a potom som prešla do Sýrie.

Prišla som do veľkej nemocnice, ktorá je vlastníctvom našej spoločnosti, a po roku som za ňu prevzala zodpovednosť. Som tu tretí rok.

Naplnili sa tým vaše očakávania?

Nie je to celkom to, čo som si predstavovala, ale vidím, ako je pomoc cez našu nemocnicu dôležitá. Zo začiatku mi chýbalo, že som ako zdravotná sestra nemohla byť priamo pri pacientovi, v ktorom môžem vidieť Krista a slúžiť mu.

Ako riaditeľka nemocnice mám veľa manažérskych povinností. Viesť nemocnicu je v tejto situácii pre našu komunitu náročné, ale je to potrebné, pretože na Blízkom východe nemôžeme pomáhať tak, ako to robíme na Slovensku.

Ako to myslíte?

Ak tu chceme slobodne pomáhať, robiť skutky kresťanskej lásky alebo vydávať svedectvo o Bohu, tak to môžeme robiť viac-menej len vo svojom zariadení. Vonku si to už tak dovoliť nemôžete.

Prečo?

My máme od malička vštepované, že náš Boh je láska. Že všetko, čo robíme, robíme z lásky k nemu, k blížnym, a keď niekto niekomu ublíži, vnímame to nielen ako prehrešok proti človeku, ale aj proti Bohu.

Ľudia moslimského vyznania sú síce takí ako my, ale Boha poznajú inak a inak ho aj vnímajú. Od toho sa veľa vecí odvíja. V tom som zacítila aj misionársky zápal, že Boh je láska a oni ho tak nepoznajú.

Ako vnímajú moslimovia Boha, ak nie ako lásku?

Nevidím im do srdca, ale z toho, čo som tu za pár rokov videla, sa mi zdá, že sa Boha boja. A ak sa napríklad nebudú modliť päťkrát denne, tak im môže ublížiť. Myslím, že ho vnímajú ako toho, ktorý je vysoko a nemôžu s ním mať osobný vzťah, teda to, čo máme možnosť prežívať my – Boh ako otec.

Sestra Judita s moslimskými pacientmi. Zdroj fotografie: archív E. C.

Aké to má dôsledky na fungovanie spoločnosti?

Odráža sa to v rôznych aspektoch života, napríklad v aktuálnej otázke pomsty a vzájomnej nenávisti. My kresťania prosíme Boha, aby nám pomohol odpustiť. Samozrejme, ani pre nás to nie je automatické a musíme na tom denne pracovať, snažíme sa však vkladať svoje ťažkosti do jeho rúk a pod zahojením rán si nepredstavujeme pomstu, ale odpustenie.

No ak sa tu v moslimskom svete za neprávosť nepomstíš, poškvrníš svoju česť. To je zásadný rozdiel, v tomto sú naše hodnoty úplne iné.

Kým nás učili, že silnejší je ten, kto dokáže neopätovať úder, tu je to úplne naopak. Keď nevrátiš úder, si slaboch. Ak tu dievča neplánovane otehotnie, zabiť ho je česť, lebo poškvrnilo rodinu. Pre nás tu mnohé veci fungujú inak.

Chcú potom moslimovia chodiť do vašej nemocnice?

Práve pre našu otvorenú kresťanskú a prijímajúcu atmosféru, úroveň hygieny a štandardu je naša nemocnica vyhľadávaná. Sme pre nich príťažliví.

Robia vo vašej nemocnici iba kresťania?

Nie. Kresťanmi sú najmä lekári, ale tí netvoria väčšinu zamestnancov. Máme tu silno zastúpené menšiny. Byť kresťanom nie je vstupenkou, ale všetci sa tu k sebe musíme správať s rešpektom. Často mi naši zamestnanci povedia, že sú radi, že robia práve tu, pretože tu sa cítia ako ľudia. To ma na tejto práci napĺňa.

Často riešite medzináboženské konflikty v nemocnici?

Zvyčajne to kopíruje aktuálnu situáciu v krajine. Keď sa dejú nejaké útoky medzi náboženskými skupinami, tak to vidíme aj na oddelení medzi našimi zamestnancami. Sú na to citliví. Keď neviem vyriešiť napätie na pracovisku dohovorom a tí ľudia nedokážu spolu fungovať, ponúknem ich presunutie na iné oddelenie.

Funguje to?

Ako kedy. Ja im vravím, že to nie je vojna medzi nimi, ale je to vojna tých, ktorí sú na strane Boha, a tých, ktorí sú proti Bohu. Že v našej nemocnici sme na strane Boha, nech ho už vyznávame akýmkoľvek spôsobom, aby si teda nerobili bolesť, ale skúsili si pomáhať.

Snažíme sa tu budovať zázemie, kde môžu ľudia normálne pracovať, mať dôstojné podmienky a cítiť sa v bezpečí, máme preto svoju ochranku aj vlastné auto, ktoré ľudí zváža do roboty aj z roboty, lebo sa boja chodiť po ulici. Stačí vyjsť za bránu nemocnice a už je to iný svet.

Po prevrate je to veľmi citeľné. Ľudia žijú v strachu, lebo nevedia, z ktorej strany príde rana, neviete, kde kto vybuchne. Preto keď sa tu niečo udeje, každý tu má svoje miesto. A ľudia si to vážia, našu pomoc cítia a sú za ňu vďační. Aj to je moja cesta, ako im ukázať, že Pán Boh ich má rád a že sa Boha nemusia báť.

Ako ste prežívali minuloročný prevrat?

Keď sa to v tú noc v decembri mlelo, niektorým zamestnancom sme umožnili prespávať v nemocnici, ak to potrebovali. Lebo tí, ktorí bývali v internátoch štátnej či vojenskej správy, z hodiny na hodinu prišli o bývanie, prácu, doklady, jednoducho o všetko. Mnohí doteraz nemajú žiadne doklady. Dostali tu strechu nad hlavou. Vyčlenili sme na to časť lôžkového oddelenia.

Po prevrate sme museli dať na nemocnicu aj ostatný drôt, lebo všetky bezpečnostné zložky boli zo dňa na deň zrušené. Keď sa prvé mesiace po prevrate niečo stalo, fungovalo len turecké číslo na políciu, ktorá niekedy prišla, inokedy nie. 

Je bezpečnostná situácia už lepšia?

Je to o čosi lepšie, ale stále je tu chaos. Oficiálne zložky veľmi nefungujú a tí noví, ktorí prišli najmä zo severu a z horských oblastí, nie sú vzdelaní a nevedia to robiť.

Do toho tu vládne bezprávie, džihádistické skupiny si robia, čo chcú. Vláda s tým oficiálne nesúhlasí, ale tunajšie menšiny to tak nevnímajú. Ľudia majú nádej, že sa to zlepší.

Cítite sa ako kresťanka v dnešnej Sýrii vo väčšom nebezpečenstve než za Asadovho režimu?

Ja nie. To nehovorím ako hrdinka, ale to je moja misia a som v Božích rukách. Za Asadovho režimu boli menšiny viac akceptované. Dnes tu lokálne prebiehajú čistky, raz sa to týka alavitov, inokedy drúzov a aj kresťanov, čo ukázala najmä júnová explózia v kostole. Teraz sa tu nikto necíti v bezpečí, utrpenie nepominulo.

Sestra Judita so zranenou pacientkou. Zdroj fotografie: archív E. C.

Pritom ľudia verili, že aj prezlečení bývalí teroristi budú k nim lepší ako Asad.

Ľudia mali veľké očakávania, boli v eufórii. Ja som sa im popravde trochu divila, akoby na to bol zlatý prútik. Oni ma presviedčali, že to bude iné, to je tá ich orientálna mentalita. My v Európe sme v očakávaniach trochu realistickejší a minimalistickejší. Oni sú však už takí vyčerpaní, že sú ochotní prijať kohokoľvek, len aby mali konečne pokoj.

Až také zlé to je?

Po dvanásťročnej vojne by už za pokoj dali čokoľvek, len nech môžu normálne chodiť do práce, deti chodiť do školy, nech môžu normálne žiť. Ale, bohužiaľ, pokoj tu nenastal. Odliv ľudí sa nezastavil a všetko, čo vyjde zo školy, pomaly odchádza.

Po explózii v ortodoxnom chráme som v našej nemocnici sprevádzala rôzne delegácie z ambasád, žurnalistov, ktorí prišli navštíviť a podporiť zranených. Bola tu jedna delegácia z Grécka s ortodoxným patriarchom a pýtali sa pacientov, ako by im mohli pomôcť. Ich jediné želanie bolo odísť z krajiny, lebo tu viac nevládzu žiť. Bolo to jediné, o čo ich prosili.

Kresťania teda novému vedeniu krajiny neveria?

Pre mladých kresťanov to bol taký strašný zážitok, že chcú ujsť. Za Asada boli chudobní a pod dohľadom, ale až toto nezažívali. Na ulici sa tu teraz bežne strieľa, chlapci chodia s veľkými kalašnikovmi, ale prvýkrát sa tu zaútočilo na kresťanov v kostole.

Poznačilo ich to najmä psychicky. Myslia si, že táto krajina ich tu nechce. Nevedia, ako v nej žiť ďalej.

Po júnovom teroristickom útoku v gréckom pravoslávnom chráme v Damasku skončila väčšina zranených vo vašej nemocnici. Samovražedný útočník Islamského štátu zabil najmenej dvadsať ľudí vrátane detí. Ako vás to zasiahlo?

Bolo to niečo hrozné. Bola som práve na duchovných cvičeniach v Egypte, no po výbuchu som sa vrátila. Stalo sa to v nedeľu na svätej omši za zomrelého, ktorá sa tu slúži po štyridsiatich dňoch od smrti. Na omši boli v podstate všetci jedna rodina.

Sme pomerne blízko štvrti, kde sa to odohralo, a sme kresťanská nemocnica, takže zranení išli automaticky k nám. V ten deň sme ošetrili 35 ľudí, traja však zomreli už počas prevozu.

K pacientom sa hneď prihlásila ortodoxná cirkev, ktorá chcela pre nich najlepšiu starostlivosť, takže napokon aj z iných nemocníc zvážali zranených sem. Postarali sme sa o päťdesiat zo sedemdesiatky zranených.

O aké prípady išlo?

Na jednotke intenzívnej starostlivosti sme mali jednu pacientku viac ako mesiac. Išlo o jednu z dvoch žien, ktoré sa vrhli na deti, aby ich zachránili svojimi telami. Deti to prežili, ona stále bojuje o život, tá druhá pani po dvoch týždňoch, žiaľ, zomrela.

Jej dcéra je však stále našou pacientkou. Toto dievčatko otca nemá, zostalo len so starou mamou a so strýkom. Psychicky ho to úplne položilo.

Ujo dievčatka sa vrhol na človeka, ktorý strieľal na ulici a následne vošiel do kostola. Chcel spolu s ďalším mužom zastaviť atentátnika, ale ten odpálil výbušninu.

Ako sa dajú medicínsky zvládať podobné situácie v krajine, z ktorej utieklo aj mnoho zdravotníkov?

Náš medicínsky riaditeľ kontaktoval automaticky všetkých lekárov a ostatných zamestnancov, aj takých, čo tu primárne nepracujú. Všetci pracovali s nasadením a nepýtali sa na financie.

Zranených sprevádzali celé rodiny. Okrem desiatok pacientov prišlo niekoľko sto príbuzných. To je najväčší rozdiel medzi tunajšími a európskymi nemocnicami – vždy tu máme plno príbuzných a sprevádzajúcich osôb. Aj preto máme najmä jednolôžkové izby, lebo s pacientmi sem príde celá rodina a vždy tu niekto z nich spí.

Napriek exodu sýrskych lekárov počas občianskej vojny je teda lekárov dosť?

V Damasku sa to dá ešte zvládnuť. Odchádzali najmä kresťanskí lekári, ostatných je relatívne dosť.

Ako si možno predstaviť vašu nemocnicu?

Na slovenské pomery je to malá nemocnica, ale na ich pomery veľká. V Damasku sme dokonca najväčšia súkromná nemocnica. Máme 108 lôžok a všetky nemocničné oddelenia, aj keď tu nie sú také špecifikované ako u nás. Takmer všetky špecializácie sú tu v rámci interného oddelenia, potom máme chirurgiu, pediatriu, gynekológiu, pôrodnicu a neonatológiu.

Máme aj jednotku intenzívnej starostlivosti s desiatimi lôžkami, operačné oddelenie, dialýzu a urgent, ktorý funguje dvadsaťštyri hodín. Takisto polikliniku, lekáreň a laboratórium.

Sestra Judita na neonatológii. Zdroj fotografie: archív E. C.

Koľko zdravotníkov máte dokopy?

Máme asi 250 zamestnancov a okolo 150 lekárov, ale takých dennodenne aktívnych je asi päťdesiat.

Čo myslíte pod spojením „dennodenne aktívnych“?

Tu to nefunguje tak ako u nás, tu lekári pendlujú po všetkých nemocniciach, lebo platí pacient a ten si vyberá. Lekári tak bežne majú zmluvy s viacerými nemocnicami.

Napríklad u nás lekár vykoná jednu-dve operácie, potom ide za pacientom do inej nemocnice a potom sa vráti k nám. Preto sa pacienti prepúšťajú domov aj okolo deviatej či desiatej večer, aby nemuseli platiť za ďalšiu noc.

Lekári robia vo viacerých nemocniciach preto, aby lepšie zarobili?

Je to aj biznis. Ak chce lekár zarobiť, musí robiť od rána do večera a urgentne aj v noci. Lekári sú tak trochu otroci, ktorí sa pre peniaze prispôsobujú pacientom.

Ani pacient to však nemá ľahké, keď potrebuje operáciu a nie je poistený. Teraz nefungujú ani dobročinné organizácie, rodina si tak musí požičiavať peniaze od niekoľkých príbuzných a známych a potom to niekoľko rokov splácať.

Koľko stojí jeden deň hospitalizácie vo vašej nemocnici?

Závisí to od výberu triedy, ktoré máme tri. Za prvú, keď ste sám v izbe, platíte okolo 70 eur. Druhá trieda je za 50 a tretia za 40 eur. V cene je nemocničná starostlivosť okrem lekára a liekov, ktoré tu dostanete. Tie sa platia samostatne.

Koľko potom vyjde taká operácia, keď lieky aj lekára si pacient musí zaplatiť zvlášť?

Taký pôrod asi 500 eur, operácia slepého čreva okolo 800 eur. Najdrahšie sú ortopedické výmeny kĺbov, lebo platíte ešte aj firme za implantát, napríklad umelý kĺb. Závisí to aj od lekára. Čím je skúsenejší a známejší, tým je drahší.

Kto si toto môže v Sýrii dovoliť, keď väčšina miestnych zarába desiatky eur mesačne?

Stojí to hlavne na rodine pacienta. Mnohí pýtajú pomoc aj od nás sestier a zľavy robíme pomerne často. (Úsmev). Niekedy je však ťažké rozlíšiť, kto klame a kto je naozaj chudobný. Nemám to rozhodovanie rada.

Donedávna tu fungovali ešte rôzne dobročinné organizácie, ktoré uhrádzali operácie. Do konca minulého roka sme spolupracovali napríklad s vatikánskou organizáciu Open Hospital, ktorá vyberala chudobných pacientov a zaplatila im polovicu ceny alebo celú. Tento rok sa to zastavilo. Preto aj máme menej operácií. Robí sa len to najnutnejšie.

Je bezplatná starostlivosť aspoň v štátnych nemocniciach?

V štátnej nemocnici máte síce všetko zadarmo, ale nie je tam takmer nič. Keď tam pacient príde, musí si všetko kúpiť v najbližšej lekárni. Nemáte tam ani lieky, ani obväzy, ani doktorov a pomaly ani sestričky. Dokonca si niektorí sami nosia na operáciu aj krv z transfúznej banky, aby ušetrili za prevoz.

Dostanete liečbu na veľmi nízkej úrovni a lekári tam veľmi nechodia, lebo ich tam pacienti nedokážu zaplatiť. Po prevrate úroveň starostlivosti v týchto zariadeniach výrazne poklesla. Nový prezident síce nariadil lekárom zdvihnúť platy, no ak im ich aj zvýšia, štátne zariadenia nemajú za čo nakupovať materiál.

Takže keď ste sýrsky pacient, buď si všetko kúpite a bývate zadarmo v štátnej nemocnici, kde sa vôbec nemusíte dočkať lekára, alebo si zaplatíte u nás aj za izbu, no máte to aspoň s dobrým servisom.

Mať v nemocničnej izbe celodenne elektriku a dokonca aj internet je tu úplný luxus porovnateľný s hotelmi. V štátnych nemocniciach nemáte vo všetkých izbách ani garanciu kúrenia či klimatizácie.

Ako dokáže fungovať vaša nemocnica, keď s vodou je v Sýrii problém a elektrina ide aj v Damasku len dve hodiny denne?

Pri vode máme výhodu, že v objekte nemocnice máme prameň a pitnú vodu tak máme z vlastných zdrojov. Čo sa týka elektriny, tak teraz sú to naozaj len dve hodiny denne, ktoré platí štát, čo sa podpisuje práve pod fungovaním štátnych nemocníc. My máme ešte takzvanú zlatú linku, vďaka ktorej nám elektrina ide dvadsaťštyri hodín denne, no platíme za to enormné sumy. Teraz sa nám to vyšplhalo na 320-tisíc eur za mesiac.

Dá sa to v týchto pomeroch vôbec zaplatiť?

Nebyť peňazí rehole a dobrodincov, tak to nezvládneme, ale inak nemocnica nedokáže fungovať. Cez leto sme dostali peniaze z európskeho projektu na solárne panely, aby sme aspoň trošku ušetrili.

Čo keď vám „zlatá linka“ vypadne?

Máme ešte naftové generátory aspoň na operačky a intenzívku. Práve preto máme poplatok za noc stanovený vyššie. Aj preto ľudia v nemocniciach neostávajú dlho. Priemerný čas hospitalizácie je deň a pol a to nie sú zákroky jednodňovej chirurgie. Keď k nám ide niekto z Idlíbu, príde naobed, doktor ho popoludní vyšetrí, ráno ho operujú, a keď sa preberie z narkózy, ak nemá komplikácie alebo nešlo o rozsiahlu operáciu, ide hneď domov.

Sestra Judita so zamestnancami nemocnice. Zdroj fotografie: archív E. C.

Nie je to riskantné?

Samozrejme, najmä v teple, ale ich imunita je iná a na takýto systém si tu ľudia zvykli. Kvôli financiám nemajú inú možnosť. Fluktuácia pacientov je preto veľmi veľká. Ráno máme na celom oddelení sedemdesiat ľudí a večer už len štyridsať.

Niečo také ako medicínske štandardy v týchto pomeroch vyžadujete?

V Sýrii v praxi nefungujú štandardy zdravotníckych výkonov, a čo sa týka ošetrovateľského procesu, neplatia tu takmer žiadne pravidlá. Najlepší sú pravdupovediac tí, čo žiadnu školu nevychodili, ale robili vo vojenských nemocniciach, lebo majú režim aj skúsenosti.

Lekárov si vyberáme, a ak u nás chcú zostať, musia nabehnúť na náš nemocničný systém. Lekári sú vo všeobecnosti erudovaní, mnohí, ktorí u nás pracujú, študovali v zahraničí, vo Francúzsku, vo Veľkej Británii, niektorí v Rusku, poznajú systém, preto je aj naša nemocnica podstatne iná ako ostatné.

Akí sú Sýrčania zamestnanci?

Sýrčania sú pomerne skromní a pracovití ľudia, ale keďže tu nie je systém, efekt nie je taký, aký by sme očakávali u nás. Keď dvaja robia, tretí ich musí kontrolovať. Zo začiatku ma to vytáčalo, ale už som sa zmierila s tým, že našu efektivitu od nich nedostanem.

Musíme kontrolovať aj tých, ktorí tu sú na to, aby kontrolovali. Stále tu funguje akási forma feudálneho systému. Vždy tu je niekto, kto robí servis tomu druhého a on mu za to platí. Berú to ako formu zárobku a tí bohatší zas musia ukázať, že na to majú. Podľa nich má mať riaditeľ najlepšie auto, zlaté kľučky na kancelárii a ideálne len dáva povely.

To kontrolovanie vyzerá v praxi ako?

Každý deň musím prejsť celú nemocnicu minimálne raz, a to nielen ja, ale aj medicínsky riaditeľ a zodpovedné sestry. Lebo keď ukážete zamestnancom nejaký nový systém práce, tak to vydrží dva dni a na tretí si to už robia znova po svojom.

To neustále kontrolovanie človeka unavuje, no keď ich neskontrolujete, majú pocit, že o nich nemáte záujem. Oni vedia pracovať aj dobre, aj správne, ale musia to robiť skupinovo a pod dozorom.

Ako sa k vám v moslimskom svete správajú ako k žene riaditeľke a k tomu rehoľníčke?

V našej nemocnici sú na to zvyknutí, lebo vždy tu bola sestrička na čele, ale sú rokovania, na ktoré musíme s medicínskym riaditeľom ísť spolu. Viem, že keď tam prídem sama žena, nemá to pre nich takmer žiadnu hodnotu.

Niekedy sa so mnou aj rozprávajú, ale nepozerajú sa do očí. Už som sa tiež naučila, že nemá zmysel podávať ruku, lebo mi to aj tak neopätujú, pre niektorých je to dehonestujúce. Je to tu tak, ale beriem to ako službu.

Z čoho žijú bežní Sýrčania, aby vôbec vyžili?

Robiť v dvoch prácach je tu úplne normálne. No kým pred prevratom museli mať ľudia dve práce, teraz majú aj tri. Platy sa síce mierne zvýšili, ale všetko tu zdraželo.

V Sýrii je víkend iba v piatok, takže ľudia bežne robia šesť dní v týždni, ale denne sa tu robí iba sedem hodín. Oni však vedia žiť jednoduchšie. No keď sa naskytne príležitosť, robia okázalé oslavy, aj keď na to nemajú, a zase to riešia formou vypožičiavania si po priateľoch, takže niektorí celý život pracujú, len aby mohli splatiť dlhy.

Také mikropôžičky robíme aj u nás. Keď si niekto potrebuje kúpiť napríklad práčku, môžeme mu peniaze požičať a mesačne mu dohodnutú sumu strhávať z platu. To je pre nich veľká pomoc, lebo inak si tu práčku nemôžu dovoliť a perú aj v tomto storočí len v rukách.

S novým sýrskym prezidentom Ahmadom Šarom sa už stretávajú svetoví lídri. Veríte, že Sýria má šancu na skutočnú zmenu k lepšiemu?

Ja som realista. Nepociťovala som po prevrate takú eufóriu ako ostatní, lebo k tomu lepšiemu zajtrajšku sa ide po malých krokoch a nedá sa to urobiť ani rýchlo, ani ľahko. Zostávajú tu ľudia bez vzdelania, bez výchovy, bez potenciálu a neviem, či toto bude stačiť na vybudovanie lepšej krajiny. Nemajú s tým ani skúsenosť.

Ľuďom chýba tiež vnútorné šťastie, sú veľmi poznačení vojnou a ťažkými zážitkami. Nočné mory sa tu budú dediť po generácie, strachu sa budú zbavovať desaťročia.

Myslím si však, že si treba zachovať nádej, že Pán Boh vie, čo robí, a vie aj napraviť to, čo my ľudia pokazíme. Nádej, že zlo nikdy nevyhrá, tu stále je. Sýria je krásna krajina s mnohými dobrými ľuďmi. A každý z nás môže svojou trochou prispieť k tomu lepšiemu.

Sestra Judita s deťmi v Libanone. Zdroj fotografie: archív E. C.