Francúzsky filozof Fabrice Hadjadj Modernita sa skončila, pokrok sa vyčerpal. Islam pre nás môže byť provokáciou k prebudeniu

Fabrice Hadjadj je jedným z najznámejších katolíckych filozofov súčasnosti. Narodil sa v roku 1971 v Nanterre vo Francúzsku do židovskej rodiny tuniského pôvodu. Obaja jeho rodičia boli presvedčení marxisti maoistického prúdu a aktívne sa zapojili do ľavicových protestov v roku 1968 na Univerzite Paris-Nanterre. V mladosti mal blízko k anarchizmu a nihilizmu.

V roku 1998 sa počas choroby svojho otca obrátil na katolícku vieru, keď v tichosti a modlitbe pred sochou Panny Márie v parížskom kostole Saint-Séverin zažil hlbokú duchovnú skúsenosť. O niekoľko mesiacov bol pokrstený v kláštore Solesmes. Dnes o sebe hovorí ako o „Židovi s arabským menom katolíckeho vierovyznania hovoriacom po francúzsky“.

Je absolventom Sciences Po a držiteľom diplomu z filozofie na Sorbonne. Napísal desiatky textov a kníh, ktoré si našli čitateľov po celom svete. Za svoje dielo Uspieť vo vlastnej smrti. Antimetóda pre život (Réussir sa mort: Anti-méthode pour vivre) ešte z roku 2005 získal ocenenie Grand prix catholique de littérature. Je členom Pápežskej rady pre laikov.

Je ženatý s herečkou Siffreine Michelovou, s ktorou vychovávajú desať detí. Dlhé roky pôsobil ako riaditeľ Inštitútu Philanthropos vo Fribourgu vo Švajčiarsku a aktuálne vytvára nový projekt v Španielsku – Inštitút Incarnatus, ktorý má ambíciu oživiť kresťanskú kultúru v hispánskom svete. Rozhovor vznikol pri príležitosti Bratislavských Hanusových dní 2025, na ktorých bol jedným z hlavných rečníkov.

Narodili ste sa v Nanterre v židovskej rodine tuniského pôvodu, v prostredí silno poznačenom ľavicovým zmýšľaním. Aké miesto mala vo vašom detstve viera?

Patril som do židovskej rodiny, ktorá nebola veriaca. Špecifikom Židov je, že dokážu praktizovať náboženstvo bez viery. V kresťanstve máme veriacich, ktorí nepraktizujú, u Židov zas praktizujúcich, ktorí neveria.

Moji rodičia nedodržiavali sabat, ale slávili niektoré židovské sviatky: Pesach (židovskú Veľkú noc), Nový rok – Roš Hašana a Jom Kipur. Mali sme aj niektoré zvyky severoafrických Židov. Nebola to však náboženská rodina v pravom zmysle – židovské zvyky boli prejavom identity, spôsobom, ako potvrdiť svoju príslušnosť. Vždy hovorím: byť Židom neznamená veriť, ale patriť a správať sa určitým spôsobom. A tak to u nás bolo.

Napriek tomu som vyrastal vo veľmi židovskej atmosfére. Čo to však znamená? Bola tam viera ako taká? Nie, nešlo o vieru ako výslovné vyznanie Boha. Ale zároveň som bol tajomne spätý so židovským ľudom a s Bibliou.

Aj keď som Bibliu nikdy nečítal, cítil som s ňou spojenie – a aj s tým záhadným príbehom, ktorý sme čítali počas slávenia Pesachu, čiže vyjdenie z Egypta a prechod cez Červené more. Každý rok pri Pesachu môj otec rozprával pri stole veľkonočný príbeh. K týmto príbehom som teda mal akýsi prirodzený vzťah.

Aký vplyv mala na vaše detstvo ľavicová orientácia rodičov?

Môj otec bol v mladosti revolucionár a potom sa z neho stal skôr socialista. Vždy bol súčasťou odborového hnutia, angažoval sa v priamej obrane pracujúcich, lebo pochádzal z veľmi chudobného prostredia. Jeho matka ovdovela veľmi skoro a on musel zarábať tvrdou prácou v továrni, na trhu (v „souku“ v Tunisku).

Môj otec bol preto vždy veľmi citlivý na chudobu a nespravodlivosť, a tak sa stal ľavicovým aktivistom. A doma – áno, mali sme veľa marxistickej literatúry, pretože otec bol zároveň intelektuál. Odmalička som vyrastal vo svete ľavicového myslenia. Spomínam si, že keď som bol malý, otec ma zobral na Fête de l’Humanité, jedno z najväčších podujatí organizovaných Komunistickou stranou.

Ale myslím si, že hlboko vnútri bolo otcove ľavičiarstvo zároveň veľmi židovské. To znamená, že dôraz kládol na biblickú otázku spravodlivosti, otázku chudoby, otázku strastí cudzincov, vdov. Vždy išlo o toto a veľmi ma to ovplyvnilo.

Najskôr ste študovali matematiku a potom ste sa obrátili k filozofii. Prečo táto zmena a tento vývoj?

Začal som prípravným štúdiom na vedecké smerovanie. Potom som štúdium úplne prerušil, aby som sa venoval výlučne iba hudbe.

Nakoniec som išiel študovať na Sciences Po v Paríži, kde som sa zapísal na ekonomicko-finančnú sekciu. Neskôr som prešiel na filozofiu na Sorbonne a odvtedy robím už len filozofiu.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Prečo táto zmena smerovania?

Pravdou je, že jediná vec, ktorou som si bol v tom čase istý, bola, že som miloval poéziu a literatúru. Chcel som písať a dokonca spievať, bolo to srdcom môjho života. Nie nevyhnutne stať sa spevákom, ale spievať ako spôsob, ako hovoriť o svete, o veciach – v spojení s múzou všetkých umení.

Lenže na to neexistuje štúdium. Keby existovala akadémia poézie, ako to bolo v starovekom Grécku, kde sa človek mohol stať oficiálnym básnikom – ako Pindaros, ktorý ospevoval olympijské hry… V Spojených štátoch majú údajne básnika pri Bielom dome, ale to je veľmi zriedkavé v dnešnom svete. A skutočne neexistovalo žiadne štúdium, ktoré by zodpovedalo tomu, čo som chcel robiť.

Keďže som bol dobrý v učení, mal som byť inžinierom a študoval som prírodné vedy. Ale nepáčilo sa mi to a venoval som sa hudbe. Potom mi rodičia povedali: „Musíš študovať, si inteligentný.“ Tak som študoval niečo, čo sa páčilo im. Môj otec bol diplomat, šiel som študovať politické vedy, aby som mu urobil radosť.

Až potom som sa obrátil k filozofii, pretože som si myslel, že je najbližšia literatúre. Mojím cieľom nebolo robiť filozofiu, ale písať literatúru. Počas štúdia som však stretol veľkého profesora, ktorý sa volal Jean-Louis Chrétien, veľký francúzsky filozof, dnes už zosnulý. Veľa mu vďačím za svoju konverziu a všetko, čo nasledovalo v mojom živote.

V mladosti ste sa označovali za nihilistu a anarchistu. Dokonca ste spoluautorom knihy Objet perdu s Michelom Houellebecqom. Čo vás priťahovalo na takomto pohľade na svet?

Neviem, či som bol nihilista alebo anarchista v zmysle nejakého militantného presvedčenia či ako zástanca nejakej vízie sveta. Jednoducho som patril k takej generácii. Aj dnešná generácia je do istej miery stále pod týmto vplyvom.

Narodil som sa po máji 1968, po tej revolúcii, ktorá bola vlastne revolúciou konca revolúcie. Mladí ľudia ešte používali marxistický slovník, ale už neverili v politickú revolúciu, v pokrok a hovorili si: „Treba si užívať hneď.“ Jediná alternatíva, ktorá bola mojej generácii predložená, znela: už neveríme v pokrok, neveríme v politiku, neveríme v spásu cez vedu...

Čo potom zostáva? Buď vyhynutie ľudského druhu, čiže koniec, alebo akýsi nadčlovek. Nebolo to o tom, že by som sa prihlásil k nejakému nihilistickému hnutiu – bol som len dieťaťom svojej doby. Patril som k mládeži, pre ktorú už neexistovala politická ani umelecká budúcnosť. Len technologická budúcnosť, a tá bola neľudská.

Rád by som sa teraz opýtal na vašu známu konverziu v kostole Saint-Séverin. Môžete nám opísať tento moment? Čo vás v tom momente zasiahlo?

Pravdupovediac, o svojej konverzii nehovorím veľmi rád. Rozprával som o nej možno dva- či trikrát v živote. Oveľa radšej rozprávam o tom, prečo o nej nerád hovorím. (Úsmev.)

Áno, je pravda, že som vošiel do kostola, modlil som sa pred sochou Panny Márie, z ktorej som sa pár dní predtým posmieval. Modlil som sa za svojho otca. A, áno, tento príbeh je známy.

Ale zároveň to nie je celá pravda. Pretože takáto udalosť je často len vyvrcholením mnohých vecí, ktoré sa diali v človeku už od narodenia, dokonca od počatia. Žalmy hovoria: „V lone mojej matky si ma utvoril.“ Už tam sa to začína. Dnes teda skôr hovorím o uvedomení si niečoho, čo bolo prítomné od počiatku. Boh totiž používa všetko, aby nás obrátil.

Fabrice HadjadjBývalý anarchistický nihilista, ktorý konvertoval v tichu parížskeho kostola Saint-Séverin

Ján Cipár

Čo pre vás znamená konverzia?

Existujú dva problémy. Prvým je, že sa o nej často rozpráva podľa modelu „success story“. Ako keby človek žil v temnote a potom zrazu uvidel svetlo, bol zázračne premenený – a všetko sa vyriešilo. 

Lenže konverzia nie je cieľová rovinka, ale štartovacia čiara. Nie je to príchod, ale začiatok cesty. Od momentu, keď som sa stal kresťanom, viem, že na mňa platia väčšie nároky, nie menšie. A ak ich neberiem vážne, môžem byť horší než ten, kto nikdy nepočul evanjelium.

Druhým problémom je, že riskujeme, že z kresťanstva spravíme len jednu z možností, ku ktorej sa môžeme obrátiť iba na základe výnimočnej udalosti. Ale to nie je ono. Kresťanstvo nie je možnosť, je to zjavenie skutočnosti, bežnej reality. 

Áno, v mojom živote sa udiali konkrétne veci, ktoré ma obrátili, ale v skutočnosti nás môže obrátiť čokoľvek. Už len samotný fakt, že dýchame, že existujeme, že svet je. 

Nejde o to, že som si vybral kresťanstvo alebo že som sa obrátil k nejakému „kresťanskému kúsku“ skutočnosti na základe výnimočnej udalosti. Ide o to, že celá skutočnosť je „kresťanská“ a všetko ma môže obrátiť. A dnes sa pýtam sám seba: Ako som mohol nebyť kresťanom? Ako som mohol nevidieť, že takto to predsa celé je?

Hovoríte o sebe, že ste „Žid s arabským menom katolíckeho vierovyznania hovoriaci po francúzsky“. Čo pre vás táto formulácia znamená?

V skutočnosti je to iba opis reality. Ale povedal by som, že je to zároveň spôsob, ako vyjadrujem pietu. Slovo pietas u Tomáša Akvinského znamená uznanie voči svojmu pôvodu a záväzkom, vďačnosť voči svojim koreňom, ktoré ma formovali. A ja mám korene rozličné.

V prvom rade som Žid z rodu, to je môj vzťah k rodičom, realita mojej krvi. Druhá forma piety je voči môjmu arabskému menu. Som severoafrický Žid a ako dieťa som často cestoval do Tuniska. Môj otec hovoril po arabsky, a hoci sme doma vždy hovorili po francúzsky, on sám používal tuniský dialekt. Keď počujem arabskú hudbu, je pre mňa prirodzená.

Po tretie, som katolík, to je moje vierovyznanie. Je to „miesto“, kde vyznávam svoje hriechy, ale aj spievam chvály svojmu Bohu. A napokon francúzština je mojím jazykom, mojou lingvistickou vlasťou. Žijem a myslím vo francúzštine. Aj teraz, keď odchádzam do Španielska a budem tam písať a prednášať v inom jazyku, robím to, vychádzajúc z francúzštiny. Vždy hovorievam: „Skôr než patrím k ľudskému druhu, patrím k francúzskemu jazyku.“ (Úsmev.)

Je to teda uznanie toho, kým som na základe svojho pôvodu a svojej historickej skúsenosti. Toto všetko je pieta, teda spôsob, ako hovoriť o sebe pravdivo, bez ideológie. Nehovorím o možnosti, ako keby som si vyberal, či som pravičiar alebo ľavičiar. Hovorím pravdu o sebe.

Vo svojich dielach píšete o rôznorodých témach ako smrť, telo, sexualita, umenie či technológie. Ktorá téma sa vám dnes zdá najnaliehavejšia?

Ako Nietzsche, aj ja sa na pojem „naliehavosti“ pozerám s podozrením. Samozrejme, existujú témy, ktoré nám nanucuje svet. V tomto zmysle by sme mohli povedať, že najnaliehavejšia je dnes otázka Izraela a súčasných bojov na Blízkom východe. Tam ide o život, o ohrozenie, a teda aj o skutočnú naliehavosť.

Ale odpoviem vám, ako raz odpovedal súčasný pápež Lev XIV., keď ešte ani nebol pápežom, len bol menovaný za kardinála. Spýtali sa ho: „Čo je najnaliehavejšou výzvou pre Cirkev súčasnosti?“ Odpovedal: „Najnaliehavejšia výzva je tá istá dnes ako včera: ohlasovať Krista.“ 

Tento citát mám veľmi rád. Pre mňa osobne to znamená vracať sa k tajomstvu našej prítomnosti vo svete. A to je vlastne to, čo robím vždy: vraciam sa k najzákladnejším veciam. Podobne ako vo Vyznaniach či Božom meste od svätého Augustína, aj pre mňa je naliehavé to, čo je večné.

Vidíte aj iné témy?

Cítim rozpoltenosť. Sú tu totiž aj veľké otázky súčasnosti, ktoré sa týkajú napríklad umelej inteligencie. Ale obávam sa, že tieto „naliehavé“ témy sú niekedy len dymové clony, ktoré nám zakrývajú zrak pred hlbšou realitou.

Ale dnes sa mi konkrétne a zásadne dôležitá zdá byť otázka chudoby a biedy. Ako ja, ktorý žijem v „meštiackom svete“, môžem vstúpiť do vzťahu s tými najchudobnejšími? Ako s nimi vytvoriť skutočné spoločenstvo? To je pre mňa znovu otázka telesnosti a tela v jeho krehkosti. A práve to sú otázky, ktoré ma najviac znepokojujú.

Veľmi obdivujem pápeža Leva XIV., ktorý hoci pochádza z Chicaga, dlhé roky pôsobil v Peru – išiel z pýchy sveta do centra biedy. Tento muž, ktorý zachováva dôstojnosť a ušľachtilosť kresťanstva, ktorý chráni liturgiu a zároveň myslí na tých najchudobnejších.

To je pre mňa vzor.

Niektorí hovoria o znovuoživení viery a Cirkvi vo Francúzsku: nárast počtu krstov, mladí ľudia prítomní na omšiach... Vidíte aj vy tento nový duchovný impulz po rokoch úpadku?

Na začiatok by som zdôraznil, že nikdy nesmieme upadnúť do zúfalstva. Kresťanská viera je založená na vzkriesení, ktoré prichádza po smrti. Môžeme hovoriť: „Už sa nedá nič robiť, všetko je stratené,“ ale Duch Svätý pracuje aj vtedy, keď to nevidíme.

Neznamená to, že Cirkev v Európe alebo vo Francúzsku musí prežiť naveky. Isté je len to, že Cirkev ako taká, čiže vo svete, má prisľúbenie večnosti, pekelné brány ju nepremôžu. Ale to nič nehovorí o miestnej cirkvi, akokoľvek veľkej a krásnej z historického hľadiska.

Cirkev severnej Afriky, cirkev svätého Augustína a svätého Cypriána z Kartága, bola prakticky vyhladená, hoci kedysi patrila k najväčším a najživším. Keď Cirkev hovorí latinsky, je to práve vďaka vplyvu afrických otcov z tohto regiónu. Ale čo z nej dnes zostalo? To sa môže stať aj vo Francúzsku.

Štatistiky hovoria o náraste krstov. Ale treba sa pýtať: Ide o skutočný duchovný impulz alebo len o nahrádzanie krstov, ktoré sa neudiali v detstve? Keď sa rozprávam s francúzskymi biskupmi, hovoria, že tieto žiadosti o krst sú skutočne motivované novou, hlbokou túžbou stretnúť Krista. Nie je to len sociologický pohyb. Za týmito číslami sú tajomstvá konkrétnych ľudí, ktorí konvertujú. 

Ako si to vysvetľujete?

Po prvé, skončila sa éra „náhradnej nádeje“. Modernita bol silná v tom, že vedela prebrať energiu kresťanstva a nasmerovať ju do iných utópií: revolučných, marxistických, technokratických, ekologických... Dnes však už zostala len transhumanistická utópia, ale tej nikto skutočne neverí. 

Jej dôsledkom je totiž iba zničenie človeka. Koniec modernity, koniec progresivizmu je teda prvým dôvodom. 

Ako to myslíte?

Ide o návrat k uvedomeniu si, že naše množiace sa problémy nedokážeme vyriešiť iba dočasnými prostriedkami. Modernita sa skončila, pokrok sa vyčerpal. Ľudia dnes vedia, že zajtrajšok nebude automaticky lepší. A tak sa začínajú znovu pýtať na zmysel existencie a na transcendentný rozmer bytia. Už nestačia len technické riešenia.

Po druhé, významnú úlohu hrá prítomnosť islamu vo Francúzsku. Áno, moslimov je čoraz viac, ale základná otázka, ktorú ich rastúca prítomnosť otvára, nie je demografická. Je to otázka identity. Moslimovia otvorene a dôsledne vyjadrujú svoju vieru, svoju príslušnosť ku Koránu. A Francúz si zrazu povie: A ja čo? Budem odpovedať len konzumom a sekularizmom? Veď to nás ako národ nedefinuje!

A tak si aj Francúz kladie otázku: Kto som? Aká je moja identita? Tu sa však objavuje nebezpečenstvo memetickej rivality, ako to popisuje René Girard, čiže znovunájdenie kresťanskej identity nie ako hlbokého obrátenia, ale ako zrkadlovej odpovede na islam: „Keď sa oni hlásia k svojmu, tak aj ja k svojmu.“ Ale to nie je kresťanstvo. To je iba reakcia, nie obrátenie.

Islam v tomto zmysle môže byť ako „Boží bič“. Nie vo význame trestu, ale ako provokácia k prebudeniu. Niečo, čo nás núti znovu sa pýtať, v čo vlastne veríme.

Nad tým všetkým je Duch Svätý, ktorý aj dnes premieňa srdcia ľudí vo Francúzsku. Prečo práve teraz a práve takto, to zostane vždy do určitej miery tajomstvom.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako vidíte budúcnosť prísneho francúzskeho sekularizmu v kontexte rastúcej náboženskej plurality, predovšetkým nárastu islamu?

Je zrejmé, že vo Francúzsku dnes prebieha hlboká kríza sekularizmu. Ja osobne som však jeho obhajcom. Napriek všetkému je totiž sekularizmus výtvorom židovsko-kresťanskej tradície a v istom zmysle aj vynálezom Biblie.

V Písme nájdeme rozlíšenie moci kráľovskej, kňazskej a prorockej, tri inštancie autority, ktoré nemajú splývať. Aj keď napríklad v Knihe Machabejcov cítime tendenciu k ich spojeniu (niektoré postavy sú zároveň kráľmi aj veľkňazmi), samotná táto kniha kritizuje túto akumuláciu moci.

Potom tu máme aj tradíciu slov Ježiša: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie,“ teda rozdelenie medzi svetskou a duchovnou mocou. Tento princíp uznáva relatívnu autonómiu politickej moci, ktorá má vytvárať podmienky, aby ľudia mohli konať podľa svedomia a vierovyznania.

Avšak to, čo sa stalo vo Francúzsku počas Francúzskej revolúcie a následne kvôli zákonu o oddelení Cirkvi a štátu na začiatku 20. storočia, je prechod k „laicizmu“, teda sekularizmu ako náboženstvu. 

Sekularizmus sa stal novým náboženstvom, takže presným opakom toho, čím má byť. Je klerikálny vo svojej vlastnej forme, len namiesto Cirkvi oslavuje republiku. Je nadradený všetkým náboženstvám, jeho zákony majú byť viac univerzálne než Božie pravdy a náboženstvo je redukované na súkromnú spotrebu, podobne ako záľuba v kine alebo nakupovaní. Z toho potom plynú absurdnosti.

Aké máte na mysli?

Súčasný premiér François Bayrou rozlišuje medzi etikou presvedčenia a etikou zodpovednosti a hovorí: „Áno, som hlboko veriaci, kresťanstvo je moje presvedčenie, ale to nemôže mať nič spoločné s mojimi politickými rozhodnutiami.“ 

Verejný život sa tak stal miestom, kde sa náboženstvo odmieta a nahrádza ho nové náboženstvo sekularizmu. Vo Francúzsku dnes nemáme zdravý sekularizmus, ale sekularizmus ako štátne náboženstvo. Avšak pri islame tento model nefunguje.

Prečo?

Po prvé, pretože nikto už skutočne neverí v náboženstvo sekularizmu. Ľudia mu mohli veriť v čase progresívnych ilúzií, ale táto éra je za nami. Sekularizmus neponúka odpovede na základné otázky.

Po druhé, tento model mohol fungovať pri kresťanstve, ktoré pozná rozlíšenie svetskej a duchovnej moci. Islam takéto rozdelenie nepozná. Moslim, zakorenený vo svojej viere, vníma náboženského a svetského lídra ako jednu osobu a očakáva, že tento človek bude vieru praktizovať. Keď teda vidí Emmanuela Macrona, vidí slabého muža, a preto neverí celému systému. Myslí si: „Toto nemôže fungovať.“

A táto kríza sekularizmu je čoraz viditeľnejšia. Vidíme sekulárnych ľavicových politikov, ktorí sa záhadne stávajú „komplicmi“ islamizmu. Čoraz viac vidíme nový fenomén „islamo-gauchisme“, teda islamského ľavičiarstva, ktoré podporuje verejné praktizovanie islamu a ktoré často nesie znaky antisemitizmu a antikresťanstva. Prísny sekularizmus sa však s týmto dostáva do tvrdého sporu.

Sme tak svedkami hlbokej a viditeľnej krízy. A podľa môjho názoru sekularizmus vo svojej súčasnej podobe už dlho nevydrží, sme svedkami jeho posledných dní.

Francúzska katolícka cirkev, rovnako ako iné cirkvi, čelila v posledných rokoch mnohým škandálom zneužívania. Vy ste venovali významnú knihu otázke zneužívania v Cirkvi: Des loups déguisés en agneaux (Vlci v prestrojení za baránkov). Ponúkate v nej biblický a duchovný pohľad na túto krízu, ktorý ide nad rámec mediálneho spracovania. Ako podľa vás môže Cirkev čeliť tomuto problému?

Cirkev je svätá. Je moja mama, bez hriechu, ale je zložená z členov, ktorí sú hriešnici. Otázkou pre mňa teda nie je, čo by mala robiť Cirkev, ale čo mám spraviť ja alebo vy, ak sme kresťania? Trochu sa totiž obávam tej predstavy, že by sme zo strany Cirkvi mali čakať iba na akési administratívne riešenia, akoby šlo o nejaký technický problém, ktorý treba manažérsky vyriešiť.

Téma zneužívania je veľmi vážna. Ako kresťania máme niekedy tendenciu relativizovať a povedať si: „Zneužívanie sa predsa deje všade, nielen v Cirkvi.“ Áno, je pravda, že niektorí novinári útočia na Cirkev účelovo. 

Ale na druhej strane ich kritika ukazuje, že od Cirkvi prirodzene očakávame viac. Kňazi nesú určitú tajomnú dôstojnosť, ich pád preto zraňuje hlbšie. A čím viac človek dostal, tým väčšiu má zodpovednosť a tým väčšie je riziko pádu.

Biblia neustále hovorí o probléme zneužívania. Nehovorí, že tu sú len dobrí a zlí ľudia, že niekto vždy koná dobro a iný vždy zlo. Hovorí, že všetci ľudia od začiatku dostali od Boha dobré dary, ktoré však v dejinách často používame na zlé účely. O tom je celá história Biblie a izraelského ľudu. Vidíme to aj pri vyslobodení z Egypta: Boh ponúka slobodu, ale Izraeliti sa búria, šomrú, túžia po návrate do otroctva. Už nie sú otrokmi faraóna, ale chcú sa sami stať novými faraónmi.

Čo máme teda robiť?

Nemali by sme sa na zneužívanie v Cirkvi pozerať žurnalistickým spôsobom, ktorý je plný povrchných moralizujúcich lekcií. Mnohí povedia: „Pozrite sa na toho kňaza – bol na diskotéke, bol v takej a takej spoločnosti...“ A v skutočnosti sa títo ľudia tešia, že majú o čom rozprávať a na čom sa pohoršovať. Ale to všetko je falošné.

Na osobnej úrovni je potrebné vrátiť sa k Písmu. Čím má niekto väčšiu zodpovednosť, tým je vo väčšom nebezpečenstve. Dokonca aj ja, tým že som verejne známy, viem, že na mňa diabol útočí viac. Som vo väčšom nebezpečenstve, a preto potrebujem lekcie pokory. Každý deň, inak by to pre mňa bola katastrofa.

Zároveň však nikto, a najmä nie predstavení, nemôže zostať sám. Všetci potrebujeme komunitu, bratov, blízkosť. Hlavnou úlohou biskupov pri prevencii zneužívania nie je len zavádzať nové administratívne opatrenia, hoci aj tie sú dôležité, ale znovu sa stať otcami. Byť blízko svojich kňazov. Postarať sa o to, aby kňazi znovu žili v bratských komunitách.

Iba tak sa môžeme navzájom podopierať. Všetci sme krehkí a máme pokušenie zneužiť moc. To je to, čo nám Biblia neustále pripomína. A ako z toho von? Iba spoločne, nie sami.

Foto: Postoj/Adam Rábara

S voľbou nového pápeža si mnohí kladú otázku o budúcnosti Cirkvi v Európe a vo svete. Aké sú podľa vás jej výzvy?

Tak ako francúzsky filozof Jacques Derrida, aj ja rozlišujem medzi dvoma francúzskymi slovami pre budúcnosť: „le futur“ a „l’avenir“.

„Le futur“ je budúcnosť, ktorá vyplýva z prítomnosti, je výsledkom našich projekcií, predikcií, plánov či očakávaní. Naopak, „l’avenir“ (doslova „to, čo má prísť“) je budúcnosť, ktorá nie je pod našou kontrolou. Je to príchod, udalosť, ktorá môže prekvapiť, pretvoriť alebo narušiť naše očakávania, niečo, čo prichádza zvonku, možno dokonca od Boha alebo z večnosti.

Povedal by som teda, že Cirkev nemá žiadnu „futur“, ale má všetku „avenir“. Je už predom víťazná, neexistuje pre ňu preto žiadny problém či pochybnosť. Je jedna, svätá, apoštolská, má prísľub večnosti a nikto nemôže prevrátiť Petrovu loď, aj keď sú tu rôzne búrky. 

Z pohľadu sveta však Cirkev nie je „na programe“. A dokonca aj keď sa do programu dostane, je to problém. Cirkev totiž nemožno vnímať ako jeden z parametrov, ako súčasť stratégie či štruktúry, ktorú si svet naplánuje.

Som hlboko ohromený tým, ako sme v posledných desaťročiach dostali pápežov, ktorých sme potrebovali. Najprv Ján Pavol II., potom Benedikt XVI., obaja boli výnimočnými osobnosťami. 

Potom prišiel pápež František, ktorého sme mnohí spočiatku prijímali s ťažkosťami – bol iný, jezuita, z nového sveta, radikálne odlišný od toho, čo sme poznali. Ale práve tento „posun“, ba až prevrat, ktorý priniesol počas svojich takmer trinástich rokov, bol presne tým, čo Cirkev potrebovala.

A teraz pápež Lev XIV. Myslím si, že prichádza ako odpoveď na nové očakávania a nové výzvy, pred ktorými dnes stojíme.

Čo budú jeho témy?

Som hlboko zakorenený v tradícii, pokiaľ ide o liturgiu, vzťah k cirkevným otcom či doktrínu. Zároveň však považujem za nevyhnutné, aby sme neprestávali počúvať plač chudobných, vnímať biedu sveta a byť citliví na sociálne otázky. Veď aj Kristus hovorí: „Chudobných budete mať vždy medzi sebou.“ Netreba teda nikdy zabúdať na obe tieto aspekty viery.

Presne tento duchovný postoj vidím u nového pápeža Leva XIV. Na jednej strane si zobral meno po pápežovi Levovi Veľkom, kazateľovi veľkých homílií o Vianociach, o Veľkej noci, o dôstojnosti kresťanstva. On nám pripomína vznešenosť kresťanskej identity, vedie nás k vertikalite tajomstva, vpisuje sa do veľkej tradície Cirkvi.

A zároveň sa vpisuje aj do kontinuity pápeža Leva XIII. – pápeža Rerum Novarum, ktorý sa hlboko venoval sociálnym otázkam a novým výzvam svojej doby. Pripomína nám, že sa musíme neustále pýtať: Čo sa deje dnes? A učiť sa reagovať v prítomnosti, nie včera ani zajtra, ale teraz.

Preto som plný dôvery. Žijeme v čase rôznych nebezpečenstiev, problémom však nie je Cirkev, ale svet, ktorý stojí na okraji priepasti. No Cirkev ako naša matka je tu a spolu s týmto novým pápežom nám prichádzajú otvoriť horizont neba.