Slovenskí misionári v Litve Pýtajú sa nás, čo sa to s vami Slovákmi deje. Veď vy ste boli prví, ktorí sa zastali Ukrajiny

Do Kaunasu v Litve sme cestovali s akademickým cieľom, ale nepreženieme, ak za hlavný a najzaujímavejší bod programu označíme stretnutie s tamojšími slovenskými misionármi – redemptoristami Rasťom Dluhým a Petrom Hertelom. 

Vedeli sme, že počas dlhého severského večera nám v záhrade arcibiskupskej kúrie s vínom nalejú aj inšpiratívnu reflexiu náboženského a spoločenského diania. V danom regióne s nevyhnutným historickým a geopolitickým exkurzom.

Pátri Rasťo a Peter rozprávali striedavo, dopĺňajúc sa a dopovedajúc myšlienky druhého, preto ani v texte nerozlišujeme, kto je pôvodcom ktorej výpovede, hoci zaznievajú v jednotnom čísle.

Načo ste tu, v európskej katolíckej krajine, blízkej Poľsku?

Pozvali nás sem biskupi kvôli ľudovým misiám. Lebo tu ich po komunizme nikto nerobil. Pred druhou svetovou vojnou sa robievali, tu i tam ešte vidno staré misijné kríže. Tunajší biskup aj ďalší dvaja mladí kňazi neskôr vymenovaní za biskupov študovali na Alfonziánskej akadémii, ktorá je súčasťou Pápežskej lateránskej univerzity. Spravujú ju redemptoristi a špecializuje sa na morálnu teológiu. To bol určitý kontakt s našou charizmou. 

Ďalším významným faktorom bol náš dlhoročný vzťah s Litvou, hlavne s Kaunaskou arcidiecézou, prostredníctvom misijných výjazdov pátra Michala Zamkovského a misijného spoločenstva Rieka Života. 

Začalo sa to hneď po páde komunizmu?

Úplne prvý kontakt s Litovčanmi, Lotyšmi, Rusmi, Ukrajincami a ľuďmi z ďalších postkomunistických krajín nadviazali mladí evanjelizátori z Podolínca spolu s Michalom Zamkovským počas letných medzinárodných evanjelizačných škôl, ktoré sa odohrávali najprv v Poľsku a neskôr aj v kláštore v Podolínci a inde. Prvá evanjelizačná škola, na ktorej sa zúčastnila skupina z Podolínca, sa konala v poľskom mestečku Durštín v roku 1993. Rieka Života často pomáhala na Týždni mestských misií v Kaunase. Tak vznikala sieť priateľstva a spolupráce. 

Nie ste teda misionári na pohanskom území, ale „ľudoví misionári“ – kazatelia...

Keď sme prišli, kňazov bolo ešte pomerne dosť. Za tých sedem rokov, čo sme tu, už je aj kňazov málo. Takže hocičo by sme mohli robiť, ale my sme tu kvôli ľudovým misiám, to si chránime, to je naša charizma. Keby toho nebolo, pravdepodobne odtiaľto ideme preč. Lebo na Slovensku, v Česku by sme tiež mali čo robiť.

Začali ste vo dvojici, teraz ste prvý rok traja. Je to dostatočný tím na misie?

Nie je. Ale v havarijnej situácii používaš mimoriadne prostriedky. Dvaja ľudia sú tím pre maličkú dedinku, 300 – 500 obyvateľov. Ale vo väčšom meste to je dosť málo. Kým sme boli dvaja, občas niekto prišiel pomôcť, aj zo Slovenska, so spovedaním pomohli miestni kňazi. Kde môžeme, dávame priestor laikom. 

Koľko misií mávate do roka?

Troje, viac nestíhame. Je tu veľmi málo vykurovaných kostolov a tu je v zime v kostole naozaj zima, niekde trochu nad nulou, niekde pod nulou. V zime sa nemôžeme spoliehať, že ľudia prídu. Od októbra/novembra sa už nedá, potom až niekedy v marci, ak je vykurovaný kostol, inak až v máji. 

Takže bežné omše sa kňazi snažia stihnúť do pol hodiny?

Väčšina kňazov je ľudských, keď je v kostole mráz, nenaťahuješ kázeň. Nemáš peniaze na to, aby si vykuroval. Elektrina je zavedená všade, ale je to veľmi drahé. 

Čo všetko robíte okrem misií?

Bez ohľadu na ročné obdobie máme pastoráciu na Univerzite Vytautasa Veľkého v Kaunase, chodíme do väzenia, okrem toho pracujeme v arcidiecéznom tíme pre pastoráciu povolaní a jeden z nás je v kňazskej rade arcidiecézy. A volajú nás na rôzne Alfa kurzy, prednášky, víkendovky v pastoračných centrách a podobne. 

„Väčšina kňazov je ľudských, keď je v kostole mráz, nenaťahuješ kázeň.“ 

Sme súčasťou laického misijného spoločenstva pri arcibiskupstve Strom života, ktoré okrem menších podujatí organizuje každoročne Misijnú školu: štyri formačné víkendy a misijnú prax na rôznych misijných podujatiach. Od októbra 2024 vypomáhame v rektorátnom Kostole Nanebovzatia Panny Márie (ľudovo kostol Vytautasa). Takže roboty je až-až.

Kedy presne ste prišli?

Oficiálne sme začali 1. septembra 2018, v deň, keď bola vyhlásená za blahoslavenú naša Slovenka Anka Kolesárová. Ubytovali sme sa a pozerali sme na izbe prenos z Luxu. Dva týždne nato prišiel do Litvy pápež František. Prišiel do Pobaltia, mal šesť dní na všetky tri štáty a bol aj v Kaunase. Od nášho bytu dvadsať metrov je katedrála, tam mal stretnutie s kňazmi, bolo to veľmi silné. Tu v tomto parku mal omšu. Jedinú omšu, ktorú mal v Litve.

Prišlo veľa ľudí?

Veľa. Okolo 100-tisíc.

Čiže katolícke povedomie tu je...

Áno. Pápeža Františka Litva neskutočne brala. 

O Litovčanoch sa hovorí, že nechodia veľmi do kostola, ale na Vianoce a na Veľkú noc chodia masovo, je to tradícia. 

Áno. Ďalšie špecifikum je, že do kostola tu chodí veľa ľudí – aj takých, ktorí inak nechodia – na pohreb a na výročia pohrebu. Prebrali to z pravoslávia: najprv štyridsiatnica, potom ešte dačo. To je závan východu. Rodina sa stretne a tak. Väčšina z nich však nechodí do kostola, preto keď ich máš pri tejto príležitosti, je to ohromná šanca na evanjelizáciu. 

Kresťanstvo sem prišlo z Poľska?

Litva je poslednou krajinou v Európe, ktorá prijala koncom štrnásteho storočia kresťanstvo, hoci prvé snahy priniesť evanjelium do Litvy siahajú už do desiateho storočia. Tak ako v Poľsku, aj tu dodnes vidíme pomerne silne zachované zvyky a ľudovú zbožnosť. V Litve cítiť aj vplyv východnej kajúcej nábožnosti a pravoslávia. 

Problémom však je, že nie vždy tieto formy oslovujú mladých ľudí. Ešte hlbším problémom je, že tieto vonkajškové, niekedy okázalé prejavy nie vždy hovoria o skutočnej zvnútornenej viere. Jeden litovský liturgista raz na stretnutí kňazov sebakriticky povedal: „Od Poliakov sme prebrali formu katolicizmu, ale, žiaľ, nie obsah.“ Litva už nie je silne katolícka krajina. Je mocne ovplyvnená prúdmi myslenia a životného štýlu Západu.

Foto: Beáta Dorková

V čom sú špecifiká náboženského, cirkevného života v Litve?

Klerikalizmus je jedným z problémov. Nie nevyhnutne hovorí o tom, že kňazi sú zlí, jednoducho sa to takto naučili v seminári a od iných kňazov. Zažili sme tu neraz také panské maniere a nepríjemné spôsoby, že nás to šokovalo. Litva má pred sebou ešte dlhú cestu aktivovania laikov pre službu v evanjelizácii, pastorácii a podobne. 

Vyniká však v množstve charitatívnych skupín a aktivít, už na úrovni farnosti. Charita tu pestuje silnú sieť. Biskupi sú veľmi blízko ľuďom. Raz som sa pýtal niekdajšieho arcibiskupa Kaunasu na túto mimoriadnu blízkosť k ľudu. Bol prekvapený, že sa ho na to pýtam, lebo to považoval za normálne: „Vieš, my súčasní biskupi si pamätáme len na svojich predchodcov a tí boli všetci prenasledovaní alebo sa stali mučeníkmi...“

Zaujímavá je aj prísna odluka cirkvi od štátu...

V máji 2000 bol podpísaný konkordát so Svätou stolicou, kde v prvom bode stojí, že Katolícka cirkev aj štát sú vo svojich oblastiach nezávislé a autonómne. Cirkev nedostáva od štátu prostriedky na platy duchovných. Ako kompenzáciu za veľké materiálne škody spôsobené počas obdobia komunizmu majú kňazi a rehoľné sestry pracujúce pre cirkev (bez iného civilného zamestnania) hradené základné zdravotné poistenie. Štát nezdaňuje finančné zbierky cirkvi ani dary.

Ako teda cirkev funguje z finančnej stránky?

Kňazi nedostávajú nič od štátu ani od biskupa. Veriaci to vedia. Preto sa to zohľadňuje pri omšových štipendiách a všetkých iných štipendiách, napríklad krstoch. Omšová intencia je tu výrazne väčšia ako na Slovensku. Chudobní ľudia dajú desať eur, ale tí, ktorí si to môžu dovoliť, dajú dvadsať až tridsať, aj päťdesiat. Stáva sa, že kňaz na malej dedinke nemá intencie. Predstav si, že máš päťsto eur na celý mesiac: plať za energie, benzín. Neprežiješ. Niektoré veľké farnosti majú intencií veľa. Tak odovzdávajú biskupovi, ktorý rozdeľuje akoby fond solidarity iným. 

Neuvažuje sa o cirkevnej dani?

Neviem o tom, ale za daných okolností túto otázku nikto nebude otvárať. Je tu veľa ľudí aj zle naladených voči cirkvi a cirkev je veľmi opatrná: čo môže, čo nemôže, čo sa patrí, čo by už bolo za čiarou... Netlačia na pílu. 

Ani o tom sa neuvažuje, že by kňazi mali civilné zamestnanie?

Kánonické právo hovorí, že kňazi nesmú podnikať. Je však prípustné mať civilné zamestnanie, ak si to vyžaduje povaha služby. Napríklad kňazi profesori a pedagógovia. Niekedy je kňaz lekár vďaka svojej vysokej profesionalite nejaký čas k dispozícii aj ako lekár. Ale oni pomáhajú ľuďom, nie že by chceli zarábať. Je to niečo, čo neodporuje ich povolaniu. No nie každý je profesor, takže takéto riešenie neprichádza do úvahy. 

Takže kňazi tu žijú v chudobe...

Nežijú, ale nežijú ani nad pomery. Neživoria, normálne prežijú. Je to ako na Slovensku, ako všade na svete: keď si kňazom, ktorý má ľudí rád, ľudia sa o teba postarajú. Nie je to tak, že by si bol ako Ján Vianney o štyroch zemiakoch, ešte aj tie sú splesnivené. V Litve je porekadlo: ešte kňaz nikdy hladný nebol.

Spomínali ste, že zbierky nie sú zdanené.

Našťastie, rovnako ako na Slovensku. Ale tie zbierky sú také, aké sú – také typické katolícke. Veľmi malé v porovnaní s protestantmi. My nie sme naučení dávať desiatky ako protestantské spoločenstvá, ktoré to berú ako investíciu do učiteľov, do animátorov. Do potrebných služieb v cirkvi. Do toho katolíci akoby nedorástli alebo to len začínajú chápať. 

V budove, pred ktorou sedíme, je centrum mladých, centrum rodiny, časopis Slovo medzi nami, charita... Ako sa uživia?

Predstavte si, sú sebestační. Majú dokonca zamestnancov: dvoch, troch, štyroch, piatich. Sami sú zodpovední za financie. Biskup im nedáva. Z čoho aj? Píšu projekty. V Litve je mentalita: píš projekty, snaž sa, zaber. Makajú. Biskup, samozrejme, zo zbierok niečo dá, ale je to percento, päť percent, sedem percent, záleží na tom, aká kľúčová je daná služba. 

Redemptoristi v LitveMiestni sú väčší pesimisti ako my, chceme im ukázať, že z viery sa dá aj tešiť

Adam TakáčPavol Rábara

Mladí ľudia, ktorí nastúpia do služby, automaticky musia mať – povedal by som – podnikavú mentalitu. Z čoho udržím svoju službu? Zodpovednosť. Samostatnosť. Bojovnosť. To sa mi páči. Nie je to jednoduché, ale dá sa to. Ak vnímaš svoju službu ako kľúčovú, ako svoje povolanie, tak zaber, zainvestuj, buď tvorivý. 

To je špeciálne litovské? Lebo homo sovieticus toto nemá...

Je to litovské. Aj keď sú ľudia zmierení s osudom, ja nič nemôžem, ja nič neviem, urobte to za mňa, nech štát mi dá prácu, nech štát vychová moje deti, proste pasivita. Ale nová generácia je už iná. Klobúk dolu.

Slovák vie o Litve, že bola súčasťou ZSSR, že tu vtedy bol veľký útlak, teror aj pre cirkev, ale menej sa vie, že Rusi to tu okupovali už za cára...

Veľmi silný vplyv Ruska na túto krajinu sa začal po treťom delení Poľsko-litovského kniežatstva, 1795. Ten celok sa delil na tri fázy. Zakaždým nejaká krajina niečo dobyla, zobrala, ukradla. Po tom treťom delení Rusi zabrali mnoho krajín, medzi nimi Litvu aj časť Poľska. Spočiatku dovolili litovskej šľachte mať svoje dvory, až postupne ju vytlačili a zničili. Dospelo to k situácii, keď sa za cára Mikuláša I. (1822 – 1855) zakázala litovská tlač, pálili sa litovské knihy, ak sa u niekoho našla litovská kniha, šiel do vyhnanstva.

Rusifikácia paralelne s maďarizáciou u nás...

Na všetkých úradoch bola zavedená ruština. Do najdôležitejších úradov boli vymenovaní ruskí šľachtici. V roku 1840 bol zrušený štatút Litvy a boli zavedené ruské zákony. V roku 1832 zatvorili Vilniusku univerzitu. Kňazský seminár bol presunutý do Petrohradu. Zatvárali kláštory, v roku 1832 v celom ruskom impériu zatvorili 196 mužských kláštorov, skonfiškovali cirkevný majetok. 

V rokoch 1863 – 1866 bolo v Litovskej gubernii zatvorených tridsaťdva kostolov a kaplniek a začal platiť zákaz stavať nové kostoly. Chceli úplne zničiť litovskú kultúru, písomníctvo, jazyk. Vtedy sa napríklad vyučovalo v podzemí, boli tajné litovské školy, aby ľudia vedeli písať, čítať. Začali fungovať aj takzvaní knignešic – nosiči kníh, ľudia, ktorí pašovali knihy. Tlačili ich niekde v inej krajine a nosili cez hranice. Okolo toho je veľa histórie, je to fascinujúci fenomén.

Možno aj preto neskôr za komunizmu rozbehli známy samizdat Litovská kronika, ktorý inšpiroval čelných predstaviteľov našej podzemnej cirkvi Vlada Jukla a Silva Krčméryho...

Za komunizmu existovalo veľa podzemných tlačiarní, dodnes fungujú ako múzeá. Napríklad pod skleníkmi. Tlačili samizdaty, brožúrky. Kardinál, ktorý býva desať metrov odtiaľto, Sigitas Tamkevičius, je zakladateľ časopisu Lietuvos kronika. Poveril ho tým v roku 1972 biskup, lebo vedel, že je schopný. Bol to aj formačný, aj informačný materiál pre kresťana, aby ľudia boli v obraze. 

Kardinál Sigitas má dnes vyše osemdesiat rokov, donedávna chodil na bicykli, teraz už má problémy s kolenom. Perfektný chlap. Po návšteve pápeža Františka sa stal kardinálom. Stretli sa, obaja jezuiti, porozprávali sa, František vedel, že trpel, tak si ho uctil. 

Kardinál bol v gulagu?

Sedem rokov. Na Sibíri. Pol roka bol vo vyšetrovacej väzbe vo Vilniuse. Tam bola najkrutejšia vyšetrovačka v Litve, teraz je tam múzeum, počas svojej návštevy tam bol aj pápež František. Potom bol šesť rokov v dvoch táboroch v Rusku a potom bol ešte vyvezený na Sibír, odkiaľ bol po polroku prepustený domov. Robili sme seminár s Katkou Lachmanovou a zavolali sme ho, aby hovoril o syndróme homo sovieticus. Ľudia sú poranení, majú syndróm obete: odo mňa nič nechcite, žiadnu zodpovednosť, žiadnu aktivitu, lebo ja som obeť krutých okolností. 

Hoci tie kruté okolnosti boli pred štyridsiatimi rokmi...

Tá mentalita sa odovzdáva z generácie na generáciu. Ty ani nevieš, prečo si taký. Ale mama bola. Furt len frflali, si v tej atmosfére, preberieš od nich myslenie, sklamanie, všetko je čierne. Sovietsky zväz toto spôsobil: zranené presvedčenie, že nie si protagonista vo svojom príbehu, len sa prizeráš, čo urobia iní. Iba pasívne hľadíš, ako ti život prebieha pred očami, nemôžeš nijako vojsť do deja a ovplyvniť ho. 

O tom bol program s Kateřinou Lachmanovou?

Mala tu trojdňovú konferenciu: prednášky, modlitba... Aby aj Litovčania pochopili, v akom príbehu žijeme, ako nás ovplyvnilo to, čo bolo pred nami, prečo prežívam niečo, hoci tomu sám nerozumiem. Človek niekedy musí pochopiť, čo sa deje, prijať to, aby mohol z toho vykročiť.

S rektorom kostola (druhý zľava), kde slovenskí redemptoristi slúžia. Vpravo páter Lukáš Michalovič, ktorý prišiel do Litvy v septembri 2024. Foto: archív redemptoristi

To je to jej „zamknuté znútra“. Psychológovia to volajú naučená bezmocnosť... Keď prišiel boľševik, bola Litva stále súčasťou Ruského impéria?

Vtedy už Litva bola slobodná. Lebo vo februári 1918 získala samostatnosť. Keď padali všetky impériá dookola, aj oni vyhlásili nezávislosť. Museli sa o ňu ešte biť, ale v podstate do roku 1940, teda dvadsať rokov, boli slobodnou krajinou. Samozrejme, chceli ich Nemci a dvadsať signatárov nezávislosti sa navzájom hádalo: polovica chcela byť pod vplyvom a dohľadom Nemcov, polovica bola proti. Ale nakoniec ostali sami.

Čo má Litva s Nemcami?

V celom Pobaltí boli Germáni. To boli tí križiaci, nemeckí rytieri, ktorí zabrali Livónsko: cez Lotyšsko, Litvu až po Poľsko. Šli akože evanjelizovať pohanov Baltov, ale, samozrejme, bolo to aj dobyvačné.

Doteraz sú tu?

Áno, zvyšky starých nemeckých obyvateľov bývajú napríklad v meste Palanga, za ňou je Nida, ktorá hraničí s Ruskom, na polostrove.

A kam sa Nemci potom podeli? Boli nejaké „Benešove dekréty“?

Neboli. Počas druhej svetovej vojny ich vyhnali Rusi. V roku 1940 Litvu anektoval Sovietsky zväz.

Tam sa začal komunistický teror, deportácie.

Za obdobie dvanástich rokov bolo tridsaťpäť masových deportácií, vyvezených bolo minimálne 130-tisíc Litovčanov. To sú štyri percentá obyvateľstva. Najväčšie deportácie boli v rokoch 1952 – 1953. Vo vyhnanstve zomrelo 28-tisíc ľudí. Po Stalinovej smrti ich začali postupne púšťať na slobodu a približne 60-tisíc Litovčanom sa podarilo vrátiť domov. Ďalším tridsiatim tisícom však zakázali vrátiť sa do vlasti. V ich uprázdnených domoch už žili Rusi.

Spomínali ste, že v Litve sa nenájde rodina, z ktorej by niekto nebol vyvlečený na Sibír alebo Ďaleký východ. 

Jedna známa z nášho spoločenstva hovorila, že jej deda zobrali na Kamčatku, kde sa stavali protiamerické bojové tábory, tunely, opevnenia. Tam je chladno aj v lete, v zime ani nehovoriac. Kto sa tam dostal, živý už neprišiel. Aby neprezradil. Posledná správa, ktorú získali o ňom, keď neskôr zháňali informácie, je, že keď vyhnanci už nevládali, takých položivých-polomŕtvych ich buldozér zasunul do mora. A tak zomreli.

Alebo sme stretli deväťdesiatštyriročnú pani. Bola odvlečená s mamou. Brali ich do vagónov, kde predtým vozili zvieratá, bolo to, s prepáčením, od hovienok a od všetkého, niekedy stáli raz za tri dni. Dali im kýbeľ vody, kýbeľ kaše. Do preplneného vagóna, kde si nemali ani ako ľahnúť. 

Po dvoch mesiacoch cesty – veď bez vody, bez jedla aj deň je veľa – boli mnohí mŕtvi. Veľakrát tam boli mamky s malými batoľatami, ktoré tam zomreli, a teraz – dieťa ti zomrelo, už zapácha, ale nepustia ťa von... Strašné veci. 

„Veľmi často tu písali: Slovensko pomohlo, boli sme wow, príklad. A teraz sme príklad proputinovskej krajiny.“ 

Čítali sme o tom knihy, skutočné príbehy. Táto stará, krásna, radostná žena tiež napísala knihu, neskutočne silnú. Robí tu pri Kaunase sprievodkyňu v múzeu litovskej dediny. Na pamiatku Litovčanov, ktorí boli v gulagoch, tam postavili jurty, príbytky z machov aj jeden vagón, v akých ich viezli. V jurte päť krát päť ich bolo dvadsaťšesť, v strede mali ohník, urobili si komín, keď mali s čím zakúriť, tak si zakúrili, hľadali na rieke, čo zamrzlo, a to si vysekávali. Nohy si dali k ohňu a ráno mali vlasy primrznuté k zemi, niektorí takto pomreli... 

Duša Litvy je zranená. Nie je to tak, že deti, ktoré sa narodili potom, už budú slobodné. Ony vyrastajú v tej atmosfére, to chce niekoľko generácií a skutočný proces uzdravenia. Tridsaťštyri rokov je príliš krátky čas. 

Prečo Litovčania Sovietom tak ležali v žalúdku?

Neležali len oni. Oni vyvážali všetkých: Lotyšov, Estóncov. Zaľudňovali nimi odľahlé prázdne miesta v Rusku a zároveň chceli rusifikovať celú túto oblasť. Najprv vyvážali Židov a Cigánov. Druhá najväčšia skupina vyvezených boli politickí väzni: lekári, učitelia, kňazi... A potom bežní obyvatelia, námatkovo. Mali rozpis, toľko a toľko percent tam a tam treba... Brali šikovných ľudí, aby oslabili identitu národa, aby vyviezli inteligenciu, ktorá myslí, ktorá dokáže dať víziu, vie sa postaviť. Aby tu bolo čo najmenej odporu. Osobitná história sú partizáni.

Niečo ako u nás počas Povstania?

Na Slovensku má slovo partizán úplne iný obsah. Tu, keď povieš partizán, máš na mysli hlavne obdobie po druhej svetovej vojne. To boli chlapi, ktorí žili v lesoch a napádali Rusov. Prišli, vypálili dom a zasa odišli. Posledný partizán sa volal Vanagas – Jastrab – a bol zastrelený v päťdesiatom siedmom. Bol to hlboko veriaci muž, učiteľ, intelektuál. Toto bol posledný vodca partizánov, ktorého chytili a zabili. Je to veľká osobnosť Litvy. Partizánske skupiny mali inteligentne zorganizovanú sieť po celej Litve, bolo ich na tisíce. Keď zistili, kde majú Rusi alebo KGB stanovište, prepadli ich a vystrieľali. Alebo keď odvliekli nejakú rodinu, partizáni ten dom vypálili...

... lebo vedeli, že tam dovezú Rusov.

Jedna pani nás zobrala pred kostol na juhu Litvy, kde žila ako dieťa, a hovorila, že keď chytili partizána, dovliekli ho mŕtveho v nedeľu pred kostol, tam ho strážili kágebáci, a ak niekto prejavil čo len trošku ľútosť alebo že ho pozná, alebo sa len pozeral, automaticky ho brali, aj s rodinou. Niekedy, s prepáčením, psy roznášali to telo, ale nikto nemohol prejaviť súcit, lebo to by bol jeho koniec. 

Vedeli by, že ten človek ho pozná, že sú nejako spojení. Lebo chlapi boli v lesoch, ale mnohé odvážne ženy, miništranti im napríklad nosili jedlo, pomáhali. Aj kardinál Sigitas chodil ako malý chlapec nosiť Eucharistiu partizánom do lesa. K partizánom sa chodili slúžiť aj omše.

To je ešte iný level teroru, ako bol u nás v päťdesiatych rokoch.

Naša učiteľka litovčiny nám hovorila, že keď bola školáčka, na Vianoce 24. decembra robotníkom naschvál predlžovali pracovný čas, niektoré autobusy zrušili, aby nemali ako dôjsť domov na štedrú večeru. Ak predsa slávili, museli zastrieť okná, lebo po ulici chodili informátori, čo sledovali a nahlasovali. A na druhý deň deťom v škole učiteľka kontrolovala zuby: kto mal od maku, automaticky nahlasovali. Lebo tu jedia bobáľky ako u nás na východe. To je vianočné jedlo, je sa iba na Vianoce.

Foto: archív redemptoristi

Takže proruský sentiment tu asi nie je... Je nálada podobná ako v Poľsku?

Veľmi podobná. Je tu aj pár proruských živlov, ale sú okrajoví, boja sa. Starší tu všetci vedia po rusky, mnohí majú ruské televízne programy, cez tie programy Rusko začalo šíriť svoju propagandu, ale Litva im pohrozila, neposlúchli, tak všetky ruské programy na tri mesiace odpojili, oni sa s nimi nehrajú. 

Ale zároveň Litva dobre vie, že sa zahrávajú s ohňom. Keby Rusko chcelo... (Lusknutie prstami.) Ale oni si povedia: nemáme čo stratiť. Sme takí slabučkí, že buď, alebo. Zoberú nás skôr alebo neskôr. Vedia, že sú totálne odkázaní na Západ a môžu len dúfať, že ich NATO nenechá v štichu.

Aj počas nášho krátkeho pobytu sme dostali uprostred noci húkajúcu esemesku s varovaním pred nebezpečenstvom a s odkazom na stránku lt72.lt. Týkalo sa to, našťastie, „len“ požiaru v blízkej fabrike na spracovanie odpadu.

Cirkev a spoločnosť sa tu reálne pripravujú na možnosť invázie. Prebiehajú školenia o tom, ako reagovať v prípade vojny. V niektorých suterénoch kostolov sú pripravené kryty pre prípad bombardovania. Mladí muži a ženy môžu dobrovoľne vstúpiť do dobrovoľníckych légií, ktoré dostávajú základný vojenský výcvik. Mnohí mladí považujú dobrovoľné narukovanie na výcvik za vec cti a vlastenectva.

Práve dnes sme videli na ulici dievča v tričku „Make Russia small again“. Ani mladí nemajú Rusko radi...

Oni po rusky ani nechcú rozprávať. Kaunas a jeho atmosféra sa výrazne líši od Vilniusu. Vilnius je historicky kozmopolitný: veľké percento Rusov, veľké percento Poliakov. Žijú v symbióze. Na ulici počuješ poľštinu, ruštinu, bieloruštinu, litovčinu. Tu v Kaunase to berú, že toto je skutočná Litva, čistá Litva. 

„Urobili to ruské vojská na Gorbačovov príkaz. My sme ho vnímali ako toho ,dobrého‘, čo si podával ruky s Jánom Pavlom II.“

Zažil som, že do reštaurácie prišiel Rus, študent, a začal automaticky po rusky, ale čašník: „I don’t understand.“ Oni veľmi dobre understand, ale: „Please, speak English.“ Oni po rusky rozprávať nebudú. To je Kaunas. Kaunas je asi najpatriotickejšie mesto. Medzi vojnami to bolo hlavné mesto Litvy. Je tu aj prezidentský palác. Zaujímavé je, že v Litve sa zmenšuje podiel ruskej populácie. V roku 1989 to bolo 9,4 percenta, v roku 2001 iba 6,3 percenta a v roku 2011 už len 5,8 percenta. 

Nie je to tým, že by sa sťahovali preč, ale tým, že nemajú deti?

Tým to je, jasné. Rusi majú liberálnejšiu mentalitu. To sa len hovorí, že sú kresťania, ale aké svedectvo ako kresťania vydávajú? Vedenie Ruskej pravoslávnej cirkvi dodnes prepojené s vládou Ruska? Toto je jeden zo škandálov, z pohoršení, ktoré dávame ako kresťania svetu. Po Litovčanoch je tu najviac Poliakov, okolo deväť percent.

Poliakov majú radi?

Historicky to bolo medzi týmito dvoma národmi často napäté a bolestivé. Dnes je to oveľa lepšie. Avšak tak ako u nás pretrváva a občas sa prejaví nevraživosť medzi nacionalistami Slovákmi a nacionalistami Maďarmi, podobne aj v Litve. V Litve v minulosti tiekla krv. Vilnius bol raz poľský, raz litovský, raz poľský, raz litovský. Cez druhú svetovú vojnu najprv Rusi napadli Litvu, potom Nemci a potom zase Rusi. Keď Nemci prišli po Rusoch, vo Vilniuse ich vítali s kvetmi, brali fašistov ako osloboditeľov. Konečne nás osloboďte od tých Poliakov a od tých Rusov... A potom zistili, čo sú zač. 

A ako sa pozerajú na nás Slovákov?

Pýtajú sa nás, čo sa to s vami Slovákmi deje. Veď vy ste boli prví, ktorí sa zastali Ukrajiny. Veľmi často tu písali: Slovensko pomohlo, boli sme wow, príklad. A teraz sme príklad proputinovskej krajiny. V správach vidia našich čelných predstaviteľov, ich slová, gestá, vyjadrenia a zahraničné cesty. Nič im z toho nevychádza okrem jednoznačného príklonu k ruskému okupačnému režimu. Snažím sa im vysvetliť, že väčšina obyvateľstva našej krajiny je krokmi vlády zdesená.

Aj nás sa na to pýtali v diskusii na konferencii, zaujímali ich príčiny, ale to ťažko povedať...

Myslím si, že je za tým určité sklamanie z tej podoby demokracie, ktorú máme na Slovensku, čakal sa neviemaký raj. Ale zároveň sme aj my trošku ošmahnutí tým homo sovieticus: aby sa štát postaral. Ľuďom, ktorí čakajú všetko na tácke, bolo lepšie za boľševika. Bohatý nebol, ale fľašku na stole mal, aj pár zemiačikov a ešte aj pioniersky tábor pre deti, keď mal dobré výsledky v robote. Síce sa nedostal do sveta, ale na Zemplínsku šíravu, k tým búdam a krčmám, tam sa dostal. Tá nízka kultúra ľuďom chutila. Myslím si, že je to návrat k takému niečomu: a bolo ľahšie. A nemusíš sa snažiť.

Popri homo sovieticus je tu ešte druhá skupina súčasných podporovateľov Ruska, ktorí vidia väčšiu hrozbu v Bruseli, v liberalizme.

Takýchto sa pýtam: ako žiješ svoju vieru, keď sa bojíš liberalizmu? To je opäť mylné presvedčenie, že sme pod útlakom. Že má Západ skazené hodnoty? V rímskom impériu boli aké hodnoty? A kresťanstvo prekvitalo. Tiež bolo prenasledované. Ale radšej tak, ako keď ťa má mať niekto v područí. Urob všetko pre to, aby si bol príťažlivejší a silnejší vo svojej viere ako štát so svojou ideológiou. 

Ži svoje kresťanstvo a neboj sa. Niekedy to vyzerá, akoby sme už neverili, že Boh môže zmeniť môj život, že to vykúpenie fakt funguje. Sme odkázaní na totálny krach, ak nebudeme žiť kresťanstvo z hĺbky, v osobnom vzťahu k Bohu. Porážka bude najprv v mojom srdci, potom v mojej rodine, potom na celom kontinente. 

Je aj v Litve konzervatívno-liberálne pnutie? Napríklad pochody za život...

Bol jeden, pred tromi-štyrmi rokmi, ale v pozadí boli politickí aktivisti, ktorí len chceli „tému“ využiť vo svoj prospech, preto sa dokonca ani biskupi veľmi nevyjadrili. Lebo bolo jasné, hoci sa to nemohlo veľmi nahlas povedať, že to nie je to, čo by malo byť. Nemalo to primárne kresťanský cieľ, skôr bočné ciele. Potom už taký pochod nebol. 

A iné – naozaj kresťanské – aktivity zdola?

Tu v Litve som si uvedomil, akým darom sú pre cirkev na Slovensku laici v rôznych združeniach, hnutiach, spoločenstvách, organizáciách. Ich sila, hlas v spoločnosti a prítomnosť sú oveľa citeľnejšie ako tu v Litve. 

Tu je sila týchto organizácií neporovnateľne menšia. Na Slovensku máme väčšie, viditeľnejšie prejavy evanjelizácie mladých – napríklad Godzone –, hlas pre podporu života a rodiny – pochody za život –, rôzne menšie či väčšie spoločenstvá, ktoré pestujú kresťanskú uvedomelosť, vzdelanosť a zodpovednosť – napríklad Spoločenstvo Ladislava Hanusa –, alebo veľmi hodnotnú prítomnosť v mediálnom priestore – napríklad Postoj. 

V Litve je toho oveľa menej a často v nevýraznej forme. Všetky prúdy zo Západu dorazili do Litvy spolu so škodlivými ideológiami. V spoločenskom diskurze je to prítomné. Vo vysokom školstve je vnímateľná hodnotová atmosféra príznačná pre západné krajiny. Pôsobíme aj ako kapláni na univerzite v Kaunase a tam všetci pedagógovia museli prejsť školeniami o diverzite.

Do istej miery to teda predsa len je „misijné územie“...

V Litve je zaujímavé, že mnohí ľudia 40+ hľadajú Boha. Už sú nasýtení všetkým. Mali tu jednu totalitu, teraz majú druhú totalitu izmov, majú dom, majú autá a nevedia, prečo žijú. Mnohí hľadajú, prichádzajú, veľmi dobre tu fungujú Alfa kurzy, ktoré prinášajú základ vzťahu s Bohom: že existuje, že je živý. Boha im nedali ani rodičia, ani štát, už vôbec nie doba, ale sami ho hľadajú, lebo hľadajú zmysel života. 

Sestry benediktínky tu na kopci robia prvé sväté prijímanie pre deti s podmienkou, že aspoň jeden z rodičov musí počas desaťmesačnej prípravy dieťaťa prejsť cez Alfa kurz. Niekedy idú aj obaja rodičia. Nás občas zavolajú povedať nejakú tému, potom je aj priestor na otázky. Sú to otázky na telo: o zmysle života, o viere, ako sme sa my stretli s Ježišom, ako s ním teraz žijeme, ako ho oni môžu nájsť... Je to veľmi osobné a ukazuje to hĺbku prázdnoty, ktorú v nich zanechal komunizmus. Vedia, čo im ponúkal komunizmus, hlásajúc, že Boh je mŕtvy: prenasledovanie, smrť; aj čo teraz svet ponúka, keď hovorí, že môžeš mať všetko, ale Boha ti nedá.

Foto: Beáta Dorková

Možno k tomu prispieva aj obzvlášť zničujúca skúsenosť Litvy s komunizmom a so Sovietskym zväzom: nemajú pozitívne reminiscencie.

Na Slovensku nevieme o Litve jednu dôležitú vec. Keď sa v rokoch 1989 – 1990 postupne oslobodzovali jednotlivé krajiny východného bloku, dali vedieť Gorbačovovi, že aj oni idú vyhlásiť samostatnosť. Ale oni neboli v pozícii ako my. Oni neboli satelit, ale Sovietsky zväz. To by znamenalo domino efekt. Gorbačov sem dokonca prišiel aj so svojou ženou Raisou. A povedal: uvedomujete si, čo robíte? Bude tiecť krv. 

To je ten pekný Gorbačov, ktorého sme my v osemdesiatom deviatom, keď sme štrngali, oslavovali, wow, perestrojka, aký je úžasný. On taký úžasný vôbec nebol. Vyhrážal sa im. Oni to urobili a krv tiekla. Vyhlásili samostatnosť v marci 1990. Všade bol ešte kopec ruských vojakov, všetky veľké mestá mali svoje kasárne. Posielali ich domov, ale nechceli odísť. A 13. januára 1991, v deň, keď sa začala vojna v Perzskom zálive, Rusi zaútočili. 

Všetko bolo o Perzskom zálive a nikto nevedel, čo sa tu deje. 

Ako Mordor. Vojská Mordoru už postupujú na Hobitov, kým je kamera inde. Ruské vojská obkľúčili televíznu vežu a úradné budovy vo Vilniuse a v iných väčších mestách. Lebo Litovčania si už zorganizovali samosprávu, vykašlali sa na Rusov. Gorbačov vtedy poslal tanky: ľudia stáli v modlitbe, nerobili nič, iba sa držali za ruky, spievali a modlili sa. Oni do nich strieľali, pätnásti zomreli a okolo 700 bolo zranených. 

Prečo nevypukla vojna?

Generáli litovskej armády vedeli, že Litovčania si budú brániť krajinu do poslednej kvapky krvi. To by bola vojna a Rusi by mali zámienku poukazovať na vzburu a poslať ďalšie vojská. Preto sa armáda nevzoprela, nebola vojenská odveta. Bolo to múdre rozhodnutie. Začali sa rokovania a postupne vojská odišli... 

V čase, keď sme si my už užívali závan slobody, tu sa zabíjalo. 

Urobili to ruské vojská na Gorbačovov príkaz. My sme ho vnímali ako toho „dobrého“, čo si podával ruky s Jánom Pavlom II. Ale jemu sa len impérium rozpadalo pod rukami. Rusko bolo v takom rozklade, že v samotnom Rusku boli vzbury v mestách. Tak ako aj teraz sú, len sa o tom nehovorí. Ale vie sa o tom, mnohí Litovčania žijú na Sibíri, majú správy. 

V Rusku je bieda, útlak, ale vzbury sa potláčajú silou, do novín sa to nedostane. Keď sme sem prišli, chcel som pochopiť, čo mali s Ruskom tunajšie krajiny spoločné. Až tu som pochopil, že absolútne nič. Litva nemala s Ruskom nič spoločné kultúrne, jazykovo ani záujmami. Bolo to jednoducho násilné ovládnutie národa, ktorý má iný jazyk, inú kultúru. 

O čo Rusom išlo? Prečo im nestačilo ponechať si ich v bloku ako Poľsko a Slovensko, ale spravili z nich sovietsku republiku?

Prístup k moru, prístup do Európy. Vojenská stratégia. Litva nie je výnimočná nerastnými surovinami, ale je to priestor, hoci malý, cez ktorý prejdeš – a si v Európe. Aj more sa im páčilo, doteraz vo všetkých tunajších prímorských letoviskách stretneš Rusov. Mnoho ruských vojakov po páde komunizmu ostalo tu, do ruskej biedy sa nechceli vrátiť. 

Lebo je to podobne ako na Slovensku: skončil sa komunizmus, krajina je plná komunistov, ktorí mnohým ukrivdili, ale čo teraz, všetkých pozatváraš, odsúdiš, vyvezieš? Tak sa to väčšine nejako prepieklo. Mnohí vojaci tu žili už dvadsať rokov, hlavne okolo Vilniusu. Štvrte, kde žijú, sú veľmi zanedbané, lebo oni neboli naučení robiť. Len chodili do kasární, pofajčievali, popíjali, debatovali.

Na záver ešte bulvárne otázky o jazyku a o počasí. Čo je litovčina zač? Ako ste sa ju naučili?

Je to ťažký jazyk. Indoeurópsky, s dôrazom na to „indo“. Je tam najviac stôp po starobylom sanskrte a mnohí lingvisti to sem chodia skúmať. Majú šestnásť rôznych particípií, a čo je zaujímavé, ako jediný národ v Európe tieto particípiá používajú v bežnej hovorovej reči. Niektoré sa ešte aj skloňujú, sedem rôznych koncoviek. 

Nejako to ide, už som to prijal, že dokonalé to nebude. Normálne fungujeme, kážeme. A oni veľmi dobre vedia, aký je litovský jazyk ťažký. Keď sú niekedy s nami ľudia od mora, počujeme, že hovoria niektoré veci horšie ako my, alebo píšu horšie, lebo my sme sa to učili. Takže oni si vážia každého cudzinca, ktorý hoc aj nedokonalo, ale predsa koľko-toľko sa snaží rozprávať. Má to aj svoje výhody – viac nás počúvajú, napínajú uši. (Úsmev.)

Po akom čase ste teda začali dávať misie, kvôli ktorým ste tu prišli?

Po korone. Dva roky sme sa učili a už sme rozmýšľali o misiách, ale prišla korona. To nám pomohlo, aby sme si nachystali veci, bolo treba poprekladať misijný misál, lekcionár, kázne… Ale aj tak je to výkon, lebo niektorí ľudia tu žijú dvadsať rokov a nerozprávajú litovsky.

A litovské počasie?

V najhlbšej zime je o hodinu menej svetla ako na Slovensku a v lete o hodinu viac svetla. V zime je to náročné: veľa tmy, je to vyčerpávajúce. Zimy sú tu sivé, sychravé a cez deň niekedy tie oblaky nič nepresvieti, je tu stále tma. V septembri sme sem prišli a hneď v decembri bol pohreb. Jednej známej zomrel otec. Boli sme na cintoríne, bolo okolo obeda – dvadsaťpäť minút sme tam boli, naobliekaní, zima bola hádam len mínus desať, ale severák fúkal taký studený, že až vtedy mi došlo, čo znamená ruská zima.

Nečudujem sa, že tí napoleonovci tu všetci pomrzli. O dvadsať minút som čakal, kedy už pôjdeme dovnútra, a nie že dve hodiny alebo dva dni byť kdesi v lese. Nemáš šancu. Zmrzneš. Iná zima ako u nás, oveľa viac do kosti, krutejšia. Robí to vlhkosť, blízkosť mora, vetry od severu.

Pijú Litovčania vodku? Alebo aký alkohol?

Vodku nemajú vo svojej kultúre. Ich typické pálené je Tri deviatky z rôznych bylín, ale nedá sa to porovnať so slovenským: je to dosť slabé a nechutné. Málokedy tu vidíš opitého človeka na ulici. Keď pijú, tak doma. Alkohol majú dovolené kupovať v obchodoch ako u nás za komunizmu: od desiatej rána do ôsmej večera. Kasa je štátom zablokovaná. A v nedeľu len od desiatej do tretej. Aj to až od dvadsiatich rokov.

A litovské jedlo?

Veľmi chutné. Majú veľa múčno-zemiakovo-mäsových vecí, s dobrým šmalčekom, škvaročkami, a do všetkého dávajú kyslú smotanu. Ich národné jedlo cepelíny má cesto zároveň z varených aj surových strúhaných zemiakov, do stredu sa dáva mäso alebo tvaroh, varí sa to. 

Boršč je super, studený aj teplý. Majú minimálne dvakrát toľko druhov polievok ako my. A čo sme tu jedli prvý raz: uhorky s medom. Vyskúšajte. Úžasné. Normálne surové uhorky prekrojiť a dať na to med. A potom zakvasené uhorky. Nie ako u nás, úplne vykvasené, ale nechajú ich v slanej vode dvanásť alebo dvadsaťštyri hodín, potom to zarazia tým, že ich dajú do chladničky alebo zlejú, a je to perfektné. 

Chlieb majú hlavne čierny, biely výnimočne. Čierny nie je preto, že by tam dali farbu, ale je naozaj ražný, eko. Litovčania, ktorí bývajú v Nemecku, v Amerike, keď prichádzajú, berú so sebou pol ruksaku čierneho chleba do mrazáka. Má to aj nostalgickú hodnotu.

A sladkosti?

Väčšina ich koláčov mi nechutí, ale majú topky, ktoré by som jedol od rána do večera, len nemôžem. A to je šimtalapis: sto listov, stolistec. Špeciálne, akoby lístkové cesto, ktorého recept vie len pár ľudí. Je tam veľa maku. A ešte trošku medu. Oooch... Tá chuť. Potom majú šakotis: nad ohňom sa točí valec a leje sa naň cesto, zároveň to steká aj sa to pečie, sú tam také výklenky, ale je to príliš sladké, tvrdé. Potom skruzdėlynas, mravenisko: to je dobré, len nezdravé. Tiež sú to vrstvy, pečené na oleji, skladané a oblievané medom. Cukru toľko, že dáš si trochu a môžeš týždeň nejesť. Šimtalapis je o desať tried lepší.

Slovenskí redemptoristi pôsobia v Kaunase od 1. septembra 2018. 

K dvojici Rastislav Dluhý a Peter Hertel sa od septembra 2024 pridal Lukáš Michalovič. Do Kaunasu ich pozval na základe dlhodobej spolupráce miestny arcibiskup Lionginas Virbalas pred deviatimi rokmi a ich hlavnou úlohou je realizácia typickej redemptoristickej charizmy: farských misií. 

Okrem toho pomáhajú arcibiskupovi v tíme pastorácie povolaní, Rastislav Dluhý je poradcom v arcibiskupskej kňazskej rade, pracujú vo väznici, sú univerzitnými kaplánmi na Univerzite Vytautasa Veľkého v Kaunase. Od októbra 2024 vypomáhajú v rektorátnom Kostole Nanebovzatia Panny Márie, ktorý dal na brehu najväčšej litovskej rieky Nemunas postaviť v roku 1400 knieža Vytautas Veľký. 

Sú súčasťou laického misijného spoločenstva pri arcibiskupstve Strom života, ktorá okrem menších podujatí každoročne organizuje Misijnú školu (štyri formačné víkendy a možnosť misijnej praxe na rôznych misijných podujatiach). O svojej činnosti informujú na stránke redemptoristov.