Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
12. júl 2020

Redemptoristi v Litve

Miestni sú väčší pesimisti ako my, chceme im ukázať, že z viery sa dá aj tešiť

Rozhovor s rehoľníkom Rastislavom Dluhým, ktorý druhý rok pôsobí v litovskom meste Kaunas. 

Miestni sú väčší pesimisti ako my, chceme im ukázať, že z viery sa dá aj tešiť
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s rehoľníkom Rastislavom Dluhým, ktorý druhý rok pôsobí v litovskom meste Kaunas. 

Redemptorista Rastislav Dluhý v septembri 2018 zanechal mnohé aktivity v Bratislave, začal sa učiť ťažký jazyk a odišiel do Litvy. V rozhovore pre Postoj hovorí, čo mu najviac chýba aj v čom vidí misijné poslanie v pobaltskej krajine. Opisuje, ako sa mu vďaka nedokonalosti reči darí priblížiť ľuďom a vysvetľuje, že Litovčania ešte nezistili, že viera je nielen prózou, ale aj poéziou.  

Redemptoristi sú známi ľudovými misiami, ktoré robia vo farnostiach. Mali ste túžbu ísť na misie do sveta? 

Keď som vstúpil do seminára k redemptoristom, vôbec som neuvažoval nad tým, že by som niekedy ohlasoval evanjelium v zahraničí. Až postupne, keď človek dozrieva, stáva sa otvorenejším pre takéto podnety. Rokmi rástlo vo mne rozhodnutie, že ak bude treba, pôjdem. 

Ale vo svete ste boli už pred tým, než ste odišli do Litvy...

Áno, bol som mesiac v Rusku. Okrem toho som bol pred noviciátom dva roky v Krakove a po noviciáte tri roky v Írsku. Ale pred misiami som mal vždy rešpekt, lebo jedna vec je naučiť sa jazyk, ale niečo iné je priamo tam žiť. 

Na Slovensku ste mali veľa aktivít, mali ste na starosti vydavateľstvo vašej rehole Slovo medzi nami, chodili ste na ľudové misie, písali články, boli v médiách... Asi nie je jednoduché z toho všetkého odísť?

Nebolo to ľahké. Povedal som predstaveným, že som ochotný. Podobne urobili aj ďalší spolubratia, napokon vybrali nás dvoch s pátrom Petrom Hertelom. Odchod nebol prvý mesiac ťažký, bývate v centre mesta, ste ohúrení, spoznávate, no postupne vám začnú niektoré veci chýbať. 

Čo najmä?

Ľudia. V Bratislave som bol dvadsať rokov, skoro celý rehoľný život. Mám tu množstvo známych a priateľov, najmä zo spoločenstva Calvary. Mnohých som sobášil, krstil im deti. Emocionálna podpora vám, prirodzene, chýba. 

Ako to zvládate?

Asi na to nie je lepšie slovo ako obeta. Lebo je to tak. Nie je to nič príjemné zostať bez takejto podpory a priateľov v cudzom prostredí. 

Pokiaľ sa bavíme o ľudskom zázemí, postupne sa spoznávame s miestnymi ľuďmi, ktorí k nám prichádzajú, sú to mladé rodiny aj laici, ktorí nám pomáhajú. Sme súčasťou deväťčlennej laickej skupinky, ktorá funguje pri diecéznej kúrii. Spolu trávime čas, oslávili sme už nejaké tie narodeniny, ideme k moru, hoci studenému (úsmev).

Prečo vlastne Litva? 

Už viac ako dvadsať rokov existuje vzťah medzi redemptoristami, spoločenstvom Rieka života a litovskými laickými spoločenstvami a tiež niektorými biskupmi. Opakovane volali Rieku života, aby im pomohli pri mestských misiách. 

Čo je to za akciu? 

V Kaunase, čo je druhé najväčšie litovské mesto so zhruba tristotisíc obyvateľmi, sa každoročne organizujú mestské misie. Počas toho týždňa sa koná viacero podujatí, napríklad kňazi sú v kaviarňach, kde majú diskusie na rôzne témy a podobne. Aj biskupi sú v kaviarňach, na námestí sa konajú rôzne podujatia. Snažia sa ísť za ľuďmi. 

„Často vidíme ľudí, ktorí sa utiekajú k forme nábožnosti, najmä k ľudovej zbožnosti, ktorá je skvelá, ale ak sa lipne len na forme, to je zle.“  Zdieľať

Postupne sme sa spoznali aj s miestnymi biskupmi. Pred štyrmi rokmi sme dostali prvé pozvanie, ale z Lotyšska, od metropolitného arcibiskupa z Rigy. Ten redemptoristov poznal ešte z Podolínca z evanjelizačných škôl, ktoré sa tam konali už po páde totality. 

O dva roky prišlo pozvanie z Litvy a to rehoľu zasiahlo. Naši predstavení si hovorili, že to nemôžu len tak zmiesť zo stola. 

Už ste vtedy tušili, že to možno padne na vás?

Keďže už predtým som bol niekoľkokrát pomáhať na spomínaných mestských misiách, nebolo mi to úplne cudzie. Zároveň som nevedel ani slovo po litovsky, jedine labas – ahoj. Trochu som však šípil, že možno budú zvažovať aj mňa. 

Čo vlastne chceli? 

Najprv biskup z Kaišiadorys, čo je malá diecéza pri Kaunase, prišiel k nám do Podolínca autom, aby sa stretol s našimi predstavenými. Prišiel nás pozvať, aby sme robili ľudové misie. Lebo osemdňové duchovné cvičenia pre celú farnosť oni nemajú. A veľmi ich chcel, lebo má v Ríme vyštudovanú morálnu teológiu na redemptoristickej fakulte morálnej teológie, ktorá spadá pod Lateránsku univerzitu. 

Neskôr sa však ozval druhý biskup, jezuita z Kaunasu, ktorý mal tiež záujem. Napokon sa vzájomne dohodli a sme teda v Kauanse, čo je aj logisticky výhodnejšie miesto. 

Prvoradý cieľ je teda pripraviť sa na ľudové misie. Lenže na tie potrebujete dobre ovládať jazyk. Ide to pomaličky, lebo ich jazyk je veľmi ťažký. 

Neučili ste sa ho už pred odchodom?

Nebolo veľmi kedy. Vedel som povedať niekoľko viet, učil som sa nejaké slovíčka, ale to si ani neškrtnete. 

Pátri Peter Hertel a Rastislav Dluhý pred omšou s pápežom v Kaunase. Foto: archív R.D.

Ako je na tom Litva, spomedzi pobaltských krajín je najkatolíckejšia, vedľa je katolícky obor – Poľsko?

Po skončení totality, podobne ako na Slovensku, aj množstvo Litovčanov odišlo do sveta. Negatívom bolo, že mnohí zabudli na to, že sú veriaci. Sú malá krajina, zlákalo ich Dánsko, Nórsko, Anglicko, sú šikovní, mnohí sa však nevrátili do kostola. Ponuka dnešnej spoločnosti prebila tieto veci, je to tak. Zabudli.

Počas komunizmu aj predtým počas cárizmu boli dosť bití. Mnohí vieru žili, majú krásnych mučeníkov, čiže bohatstvo viery tam prítomné je. Litva bola poslednou európskou krajinou, ktorá prijala kresťanstvo napriek viacerým snahám minisionárov v priebehu storočí. Práve tento týždeň, 6. júla, mali v Litve štátny sviatok, keď si pripomínajú deň korunovácie svojho jediného kráľa Mingaugasa, ktorý v roku 1251 otvoril dvere kresťanstvu tým, že sa stal katolíkom. 

Pápež František počas svojej návštevy v septembri 2018, dva týždne po našom príchode, Litovčanom povedal, aby nezabúdali na svoje korene. Boli to dôležité slová, lebo len veľmi málo mladých chodí do kostola. 

Často vidíme ľudí, ktorí sa utiekajú k forme nábožnosti, predovšetkým k ľudovej zbožnosti, ktorá je skvelá, ale ak sa lipne len na forme, to je zle. Chýba postoj, že mi záleží na ostatných, akási zdravá rovnováha medzi vnútorným životom a vychádzaním von. Je tam kopec práce.

V Poľsku sú veľmi silní redemptoristi, prečo ich „preskočili“ a zavolali Slovákov? 

Súvisí to zrejme s dejinami. Majú predsudky, a to vzájomne. Žili v spoločnom štáte, v rámci toho si aj poubližovali. Poliaci boli rozpínavejší a to cítiť. Nová generácia to až tak neprežíva, ale u starších je to iné.

Akí sú vlastne Litovčania? 

Sú srdeční a pohostinní, ale pesimistickí. 

Ako my? 

Ešte viac. Môže to súvisieť aj s počasím, tam je viac tmy v zime. Ako hudobník vnímam aj ich cirkevnú hudbu ako pochmúrnu. Keď som im to povedal, vôbec to tak nevnímali. Najradostnejšia vianočná pieseň je ako naša bežná na pôst. Majú však pekné kroje a robia zo slamy nádherné ozdoby.

Ako vnímajú duchovné veci? 

Vidím veľa kajúcej nábožnosti. Na pútnických miestach je vždy obraz Panny Márie. Mimochodom, v roku 1608 sa v Šiluve zjavila protestantom, čo je jediné zjavenie, keď sa zjavila nekatolíkom. V miestnej bazilike je tradícia, že veriaci chodia okolo oltára kľačiačky, a to niekoľkokrát, aj starí, so sklonenými hlavami a s ružencom v ruke. Na jednej strane je to veľmi pekné, na druhej strane, mali sme jeden zážitok, ktorý ukázal isté úskalia. 

„To, čo zarezonuje vo mne, sa potom snažím odovzdať. Inak by išlo len o suchú prednášku.“ Zdieľať

Počas októbra sme mali program v Šiluve, duchovné cvičenia pre kňazov. Jeden deň z toho sme boli v bazilike, program viedol londýnsky provinciál, mal príhovor k ľuďom. Ale mnohí vôbec nereagovali. Boli upätí na ten svoj úkon, keď šli po kolenách okolo oltára. On pritom hovoril o Božej láske, o Ježišovi. Nechápal som, kazateľ sa im prihovára, ale oni nič, veľmi ma to vyrušilo a celý náš tím tiež. 

Takéto upínanie na formálne prejavy sa dá nájsť aj u nás, nie?

Áno, je to podobné, ako keď má niekto v modlitebnej knižke obrázky a „musí“ sa odmodliť všetky modlitby na tých obrázkoch. Takýto prístup nie je úplne zdravý. Potom nemáme priestor na načúvanie Boha, v tichej modlitbe, lebo len hovoríme, hovoríme. Lipnutie na formách vidno aj na Slovensku, ale v Litve je to asi ešte silnejšie. 

Prejavuje sa to aj inde, napríklad v spovedi? 

Stretol som sa s tým, že sa istá osoba vzbúrila pri téme radosti v utrpení, akoby chceli vytesniť radosť, hoci existuje aj tichá radosť v bolestiach a utrpení. Cítiť tam taký obranný postoj – čo mi tu rozprávate, to som nikdy nepočul, najmä keď hovoríme o podávaní viery z radostnej perspektívy. 

V katedrále sme mali trojdňovú obnovu počas misijného mesiaca, hlavným kazateľom bol spomínaný redemptorista z Londýna. Ohlasoval radostnú zvesť. Ľudia ho potom čakali so slzami, že prečo nám to nikto nepovedal, veď naša viera je taká krásna. 

Čo je príčinou tohto bolestínstva a formalizmu?

Cítime, že miestni kňazi kážu dosť moralizátorsky, vo všeobecnosti sa cez týždeň nekáže, tak ako v Poľsku. My sa snažíme rozprávať aspoň tri minúty a podať príhovor ako radostnú zvesť, ktorá vyžaduje odpoveď.

Litovčanom teda chýba radosť? 

Mnoho z nich potrebuje objaviť, aká radostná a krásna je naša viera. Zatiaľ objavili jej dôležitosť, že je potrebná pre večnosť, že nám môže pomôcť sa morálnejšie správať. O tom nediskutujú. Ale že naša viera je viac ako próza, je predsa aj poéziou, to ešte neobjavili. 

Čo im hovoríte?

Verím tomu, že radostná zvesť rezonuje všade. Vo viere sa spolieham na to, že tak, ako som sa ju snažil prinášať na Slovensku, môžem to robiť aj tam, len v inom jazyku. Používam tie isté prednášky a katechézy, ktoré som mával doma. Samozrejme, prepracujem ich, ale podstata je v tom, čo ma hlboko oslovilo a túžim to priniesť aj iným. Je krásne, keď na to ľudia reagujú. 

Inzercia

Evanjelium je veľmi silné, ale musím ho nechať pustiť cez seba. To, čo zarezonuje vo mne, sa potom snažím odovzdať. Inak by išlo len o suchú prednášku. Podľa mňa je to kľúč k tomu, ako dnes ohlasovať evanjelium. Ak ľudia vidia, že mi z toho búši srdce a že verím tomu, o čom rozprávam, ostane to v nich dvojnásobne silnejšie. 

V tejto kaplnke slúžili denne sväté omše počas koronakrízy.  

Ako vlastne teraz komunikujete?

Na začiatku som rozprával anglicky a poľsky, teraz bežne komunikujeme litovsky, hoci s veľkými chybami. 

A liturgia? 

Sväté omše máme litovsky s krátkymi kázňami, ja si to pripravím, ako viem, a učiteľka mi ju opraví a vyznačí prízvuky. Niekedy, najmä pri kázňach na nedeľu, jej to ešte prečítam cez Zoom a opravuje ma. 

Koľko vám trvá príprava trojminútovej kázne?

Dlho, aj hodinu. 

Nedeľa?

Tam, samozrejme, dlhšie. Niekedy si kázeň pripravím v angličtine a dám preložiť.

Aký je litovčina jazyk?

Vyvinul sa zo sanskritu, čo je starý indický jazyk. Litovčina sa teda nepodobná na nič v okolí. Objavujú sa, samozrejme, slovanské vplyvy, hlava sa povie galva, ruka je ranka, ale to je asi všetko. Litovčina často používa particípiá a prechodníky ako preživší a podobne, u nich sa líšia v minulom, prítomnom a budúcom čase. 

Keď sa teda naučíte litovsky, pustíte sa do misií? 

Presne tak, keď budeme jazyk dostatočne ovládať. Počas misií zaznie veľké množstvo príhovorov a prednášok, pre ktoré jazyk nevyhnutne potrebujeme.

Spovedáte?

Áno, ja ľuďom rozumiem a oni mne tiež, ale občas sa smejú. Majú asi radosť, že Pán Boh ich uzdravuje aj cez moju zlú litovčinu (úsmev).

Do budúcna teda budú ľudové misie vašou hlavnou aktivitou?

Presne tak, ale nechceme dovtedy len nečinne sedieť a čakať, kým sa poriadne naučíme litovsky. Preto sa snažíme pomáhať, kde sa dá, a máme viacero aktivít.

Aké napríklad?

Chodievame do najväčšej litovskej väznice neďaleko Kaunasu. Potrebovali tam duchovného, a tak spolu s naším tímom laikov navštevujeme väzňov, pripravujeme pre nich prednášky, slúžime omše alebo spovedáme. Nedávno sme napríklad hovorili o sviatostiach, najbližšie budeme preberať Desatoro.

„Ľuďom na spovedi rozumiem a oni mne tiež, ale občas sa smejú. Majú asi radosť, že Pán Boh ich uzdravuje aj cez moju zlú litovčinu.“ Zdieľať

Najdôležitejšie však je byť s nimi. Aj na Vianoce a Veľkú noc sme sa s biskupom a väznicou dohodli, aby sme mohli byť medzi nimi a odslúžiť sväté omše. Na Vianoce sme dostali špeciálne povolenie odslúžiť vianočnú omšu už 23. decembra, keďže na Štedrý deň to nebolo možné. Prechádzali sme tiež všetky cely a navštevovali aj tých, ku ktorým by nás inak nepustili. Pre veľký záujem sme dokonca odslúžili dve omše.

Prišlo naozaj veľmi veľa väzňov. Vedeli sme, že nestihneme všetkých vyspovedať, a tak sme položili na oltár Jezuliatko a tým, ktorí neboli na spoveď, sme navrhli nech ho vezmú do rúk a v srdci povedia Ježišovi, že ho milujú. Prichádzalo ich veľa, mnohí aj so slzami v očiach. Bol to silný moment. 

Často mám vo väznici pocit, že nám pomáha aj naša jazyková nedokonalosť.

V čom?

Zo psychologického hľadiska. Ľudia sa tam cítia nedokonalí a zlomení a my sme im akoby bližšie vďaka našim jazykovým obmedzeniam. Vidia, že sa s tým trápime a nie sme suverénni. Naša slabosť je tak pri nich našou silou. 

Kto je tím ľudí, ktorý vám pomáha?

Kaunas má viacero laických spoločenstiev, ktoré fungujú roky. Jedno z nich poznalo našu Rieku života, a tak sme sa k nim po príchode do Litvy pripojili. My im pomáhame s formáciou, oni nám s tlmočením a rôznymi evanjelizačnými aktivitami. Neviem si predstaviť, ako by sme v Litve začali bez ich pomoci. 

Celkovo sme ohromení reakciou na seba. Dostávame každú chvíľu množstvo pozvaní na rôzne obnovy, stretnutia a podujatia. 

Čím ste pre nich zaujímaví a príťažliví? 

Neviem vám na to dať presnú odpoveď. Možno ich oslovuje niečo, čo my nevidíme. 

Ako je to s rehoľníkmi na Litve?

Je ich tam mimoriadne málo. Na Slovensku máme v tomto oveľa väčšiu pestrosť a veľký výber. Ako redemptoristi sme so spolubratom v Litve jediní. 

Koľko predpokladáte, že v Litve zotrváte?

Určite sme tam nešli s víziou, že si vyskúšame dva roky a vrátime sa. To by nemalo zmysel. Investovali sme do toho mnoho energie. Ak ide človek na dva-tri roky do Británie, naučí sa jazyk, ktorý využije aj inde. No toto je iné. Keď sa už toľko učíme litovčinu, rátame s tým, že krajine poslúžime dlhšie. Ale človek nikdy nevie. Keďže ma momentálne trápia zdravotné problémy, som opatrný vo svojich výrokoch.

S novým arcibiskupom Kaunasu.

Viete po dvoch rokoch povedať, čo vás na tejto misii najviac drží?

(Ticho). Nič mi spontánne nenapadá, hoci by asi malo. No nechcem vravieť frázy ako to, že sa mi páči krajina alebo jej príroda. Sú to príliš malé veci na to, aby ma niesli dlhší čas. Možno to najpodstatnejšie ešte len príde, zatiaľ to hľadám. V týchto prvých dvoch rokoch vo mne prevládala skôr snaha všetko zvládnuť a vyťažiť z toho obdobia čo najviac.

To je asi údel misionára.

Áno. Očakávam, že sa to dostaví, keď budú vzťahy hlbšie a vzniknú silné priateľstvá a pocit istoty, prijatia a hlbokej dôvery. V tomto sme ešte na začiatku. 

Pobaltské krajiny vrátane Litvy začínajú v posledných rokoch čoraz viac objavovať aj Slováci. Je tam čo vidieť?

Kaunas je pekné mesto, veľké asi ako Košice, známe aj sútokom riek Nemunas a Neris. Hlavné mesto Vilnius má asi 600-tisíc obyvateľov a potom sú tam už len menšie mestečká. 

Hoci je Litva skôr plochým územím, má nádherné končiny, ktoré treba objaviť. Veľmi radi chodievame k moru, ktoré je však od nášho mesta trochu ďaleko. Hoci tam vždy fúka a nie je teplo, Litovčania sa kúpu a opaľujú aj pri pätnástich stupňoch. Ďalším krásnym miestom sú tamojšie lesy. Alebo stačí na krátky oddych skočiť na pivo, ktoré majú ozaj dobré (úsmev). 

Ak by teda ľudia hľadali netradičnú dovolenkovú destináciu, odporúčali by ste Litvu?

Určite, je to malá, ale pekná krajina. Niekedy sme sa tam ľahko a lacno dopravili letecky, teraz však letenky zdraželi, a tak chodievame autom. Najdlhší úsek cesty je cez Poľsko. Do Kaunasu nám to trvá asi dvanásť hodín. 

Čo okolité krajiny?

Bol som v lotyšskej Rige, tá je nádherná. Naozaj odporúčam ísť sa tam pozrieť. Majú nádherné námestie s klasickou gotickou katedrálou. Také niečo nám v Litve chýba, aj tam sú katedrály pekné, ale z obyčajných tehál. 

Poznajú Litovčania Slovensko?

Bol som prekvapený ako dobre. Najmä vďaka Tatrám, kde neskutočné množstvo z nich chodí lyžovať a na turistiku, a tiež cez termálne kúpaliská či akvaparky. Aj teraz som jedným známym vybavoval ubytovanie v Kežmarku, odkiaľ pôjdu na výlety do Tatier. 

Titulná foto: Postoj/Pavol Rábara

Odporúčame

)