Prvý veľký dokument Leva XIV. Nemožno oddeliť vieru od lásky k chudobným, píše pápež v apoštolskej exhortácii Dilexi te

Vatikán vo štvrtok zverejnil prvú apoštolskú exhortáciu pápeža Leva XIV., na ktorej začal pracovať pápež František s témou služby chudobným. 

Pápež v dokumente s názvom Dilexi te (Miloval som ťa) odsudzuje ekonomiku, ktorá zabíja, nerovnosť, násilie páchané na ženách, podvýživu a vzdelanostnú núdzu. 

Pripája sa k apelu pápeža Františka za migrantov a veriacich vyzýva, aby dali zaznieť „hlas, ktorý odhaľuje“ nespravodlivosť, pretože „štruktúry nespravodlivosti musia byť zničené silou dobra“.

Úryvky z exhortácie priniesla slovenská redakcia Vatican News.

Text so 121 bodmi nadväzuje na cirkevné magistérium o chudobných z posledných 150 rokov. Augustiniánsky pápež podpísal dokument 4. októbra, na sviatok svätého Františka z Assisi, čím kráča v šľapajach svojich predchodcov: sv. Jána XXIII. (Mater et magistra), sv. Pavla VI. (Populorum progressio), sv. Jána Pavla II., ktorý upevnil „prednostný vzťah cirkvi k chudobným“, Benedikta XVI. (Caritas in veritate) a Františka, ktorý urobil zo starostlivosti „o“ chudobných a „s“ chudobnými jeden zo základných pilierov svojho pontifikátu.

Začal František

Práve pápež František začal pred svojou smrťou prácu na tejto apoštolskej exhortácii. Podobne ako v prípade encykliky Lumen fidei Benedikta XVI. v roku 2013, aj teraz ju dokončil jeho nástupca, pričom nadväzuje na poslednú encykliku pápeža Františka Dilexit nos o Najsvätejšom Srdci Ježišovom. 

Silné je totiž prepojenie medzi Božou láskou a láskou k chudobným: prostredníctvom nich „nám Boh má ešte čo povedať“, hovorí pápež Lev XIV.

Na zranenej tvári chudobných nachádzame odtlačok utrpenia nevinných (9).

Exhortácia Roberta Francisa Prevosta ponúka množstvo podnetov na činnosť i zamyslenie nad „tvárami“ chudoby: chudobou „tých, ktorí nemajú prostriedky na živobytie“, chudobou „tých, ktorí sú spoločensky vylúčení“, ale aj chudobou „morálnou“, „duchovnou“ či „kultúrnou“ (9). Pridáva aj nové, „jemnejšie a nebezpečnejšie“ formy chudoby (10), ktoré idú ruka v ruke s ekonomickými pravidlami, ktoré síce zvýšili bohatstvo, ale nie spravodlivosť.

Nedostatok spravodlivosti je koreňom spoločenského zla (94).

Z tohto pohľadu Lev XIV. „s uznaním víta“, že „Organizácia spojených národov zaradila odstránenie chudoby medzi ciele Milénia“. Cesta je však ešte dlhá, najmä v čase, keď vládne „diktatúra ekonomiky, ktorá zabíja“ (92) a pretrváva kultúra odhadzovania, ktorá „ľahostajne toleruje, že milióny ľudí zomierajú od hladu alebo žijú v podmienkach nehodných ľudskej bytosti“ (11).

V skutočnosti ľudské práva neplatia rovnako pre všetkých (94).

Pápež preto vyzýva na „zmenu zmýšľania“, aby dôstojnosť každej ľudskej osoby bola „rešpektovaná teraz, nie až zajtra“.

Prijatie migrantov

Veľký priestor venuje Lev XIV. téme migrácie, vychádzajúc z obrazu malého Alana Kurdiho, sýrskeho chlapca, ktorého fotografia na pobreží obletela svet. „Podobné udalosti,“ píše, „sa, žiaľ, stávajú čoraz bezvýznamnejšími ako okrajové správy“ (11). Zároveň pripomína dielo cirkvi medzi migrantmi:

Cirkev ako matka kráča s tými, ktorí kráčajú. Kde svet vidí hrozby, ona vidí deti; kde sa stavajú múry, ona buduje mosty... Vie, že v každom migrantovi, ktorého odmietame, je to Kristus sám, kto klope na dvere spoločenstva (75).

Robert Prevost tu pripomína aj slávne Františkove „štyri slovesá“: „prijať, chrániť, podporovať, začleniť“. A od pápeža Františka preberá aj jeho definíciu chudobných ako „učiteľov evanjelia“.

Slúžiť chudobným nie je skutok „zhora nadol“, ale stretnutie rovnocenných (79).

Petrov nástupca označuje za „dvojito chudobné“ ženy, ktoré trpia „vylúčením, týraním a násilím“ (12). Zároveň rozoberá príčiny samotnej chudoby: „Chudobní tu nie sú náhodou ani pre slepý a trpký osud. O to menej je chudoba v ich prípade voľbou. A predsa sa ešte nájdu ľudia, ktorí to tvrdia, prejavujúc slepotu a krutosť“ (14). 

Neraz sa, upozorňuje, aj kresťania dávajú „nakaziť svetskými ideológiami či politickými a ekonomickými postojmi, ktoré vedú k nespravodlivým zovšeobecneniam a klamlivým záverom“. Niektorí si napríklad myslia, „že o chudobných sa má starať len štát alebo že by bolo lepšie nechať ich v biede a radšej ich učiť pracovať“ (114). Dôkazom je, že almužna sa dnes zriedka praktizuje a často ňou opovrhujeme (115). Pápež preto vyzýva:

Ako kresťania sa nevzdávajme almužny. Potrebujeme ju praktizovať, aby sme sa dotýkali trpiaceho tela chudobných (119).

V niektorých kresťanských spoločenstvách, dodáva Lev XIV., „úplne chýba záväzok voči najviac znevýhodneným“ (112). Treba si dať pozor, pretože „existuje nerozlučné puto medzi našou vierou a chudobnými“ (36). Rizikom je „rozpad“ alebo „duchovná svetskosť“ (113).

Proti tejto ľahostajnosti stojí svedectvo sveta svätých, blahoslavených a misionárov. Pápež spomína svätého Františka z Assisi, Matku Teréziu, svätého Augustína – ktorý hovoril: „Kto tvrdí, že miluje Boha, ale nemá súcit s núdznymi, klame“ (45) – a mnohých ďalších. Pripomína aj dielo reholí pre chorých, siroty, vdovy a žobrákov či pre oslobodenie obetí otroctva:

Tradícia týchto reholí sa neskončila. Naopak, inšpirovala nové formy činnosti voči moderným formám otroctva: obchodovaniu s ľuďmi, nútenej práci, sexuálnemu vykorisťovaniu a rôznym závislostiam. Keď sa kresťanská láska stáva telom, stáva sa oslobodzujúcou (61).

V exhortácii pápež zdôrazňuje aj význam vzdelávania chudobných: je to „povinnosť“, nie milodar. Pripomína boj ľudových hnutí vedených „vodcami, ktorí boli neraz podozrievaní či dokonca prenasledovaní“ (80) a napokon sa obracia na celý Boží ľud so žiadosťou, aby „dávali zaznieť, hoci aj rôznymi spôsobmi, hlas, ktorý prebúdza, ktorý odhaľuje, ktorý sa vystavuje aj riziku, že bude vyzerať ako bláznovský“.

Štruktúry nespravodlivosti treba rozpoznať a zničiť silou dobra (97).

Je potrebné, aby sme sa všetci dali evanjelizovať chudobnými, napokon vyzýva Lev XIV. (102), pretože oni nie sú len „sociálnym problémom“, ale „samým stredom cirkvi“ (111).