Výtvarník Ľubo Michalko Po piatich rokoch manželstva som pochopil, že žijem úplne mimo. Tlak na výkon a pornografia takmer ovládli môj život

Pochádza z viacdetnej kresťanskej rodiny, venuje sa okrem iného aj sakrálnemu umeniu, žil aktívny náboženský život, no v istom bode svojho života mal pocit, že to, čo žije, je „fejk“. 

„Robil som to podľa vzoru svojich rodičov, mimo práce som celú starostlivosť o domácnosť a deti nakladal na manželku. A keď to vybuchovalo, zase som obviňoval ju, že to nefunguje, veľakrát som sa ešte sťažoval, ako vyzerá domácnosť, a s ničím som jej nepomáhal. Prvé roky nám to v manželstve dosť škrípalo, často bolo medzi nami napätie. V tom období som išiel vlastnou paralelnou cestou,“ hovorí výtvarník Ľubo Michalko. 

Rozprávali sme sa aj o tom, ako sa postupne zmenil jeho pohľad na rolu muža v rodine, ktorý bol zo začiatku založený na výkone a práci, a hovoril i o svojej závislosti od pornografie. 

Ľubo Michalko študoval keramiku na VŠVU a produktový dizajn na Fakulte architektúry STU. Venuje sa tvorbe keramických obrazov, pre ktoré vytvoril vlastnú technológiu a postupy, ako aj dizajnu sakrálnych interiérov.

Je veľký rozdiel v tom, ako k otcovstvu pristupuje generácia dnešných tridsiatnikov či štyridsiatnikov a ako k nemu pristupovala generácia ich otcov. Vedeli ste pri zakladaní rodiny, akým typom otca by ste chceli byť?

Najskôr som to nevedel posúdiť, chýbal mi potrebný odstup. Môj otec je mi v mnohom príkladom a som za neho vďačný. No po pár rokoch som pochopil, čo chcem robiť inak než moji rodičia a, naopak, v čom by som nadviazal.

K čomu ste dospeli?

Generácia otcov mojich rovesníkov bola oveľa viac zameraná na prácu a výkon. Výrazne uprednostňovali prácu, pričom domácnosť ležala na pleciach žien v štýle „vy sa starajte o dom a deti, my budeme zarábať“.

Takéto rodinné nastavenie potom spôsobuje, že matky sú preťažené a otcovia zase do istej miery emočne odstrihnutí od svojich detí.

Ale aj u mňa nastal vývoj, kým som v istom momente nezmenil pohľad na vzťahy, na manželstvo.

Čo tým myslíte?

Na začiatku som prijal názor, že nie je dobré manželke všetko hovoriť, je dobré zachovať si istý odstup, aby si ma vážila.

Moji prarodičia si ešte vykali, bolo to tak do konca ich života, dedičstvo istého odstupu sa zrejme odovzdávalo ďalej. Ja som to prečítal tak, že lepšie je nasadiť si akúsi masku, hrať istú hru.

Stalo sa to, že som svoju hodnotu výrazne odvádzal od výkonu. Pochopil som, že budem mať hodnotu vtedy, keď profesijne budem niekto.

Robil som si dve vysoké školy naraz, VŠVU a dizajn na architektúre, snažil som sa dokázať sebe aj rodičom, že na to mám.

Ten tlak som si už vytváral sám, lebo som si nahovoril, že ako umelec neuživím rodinu, hoci dnes ma keramika živí.

Ako teda vyzerali prvé roky vášho manželstva?

Na začiatku manželstva som mal dve a potom aj tri roboty naraz, súčasne som si na univerzite robil PhD., pracoval som veľa po nociach a popri tom prichádzali deti.

Robil som to podľa vzoru svojich rodičov, mimo práce som celú starostlivosť o domácnosť a deti nakladal na manželku. A keď to vybuchovalo, zase som obviňoval ju, že to nefunguje, veľakrát som sa ešte sťažoval, ako vyzerá domácnosť, a s ničím som jej nepomáhal.

Prvé roky nám to v manželstve dosť škrípalo, často bolo medzi nami napätie. V tom období som išiel vlastnou paralelnou cestou a padol som do závislosti od pornografie.

Manželka o tom nevedela, bol to môj únik, ventil. Veľa som pracoval po nociach, hral som počítačové hry, žil som vo svojom paralelnom svete. Bol to jednoducho súbor všetkých možných únikov.

Cítil som, že takto to nechcem a že by to celé malo byť inak, ale nevedel som, čo s tým. Ocitol som sa na úplnom dne.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Prvé roky manželstva si ľudia zjednodušene spájajú skôr s romantickými začiatkami.

Samozrejme, že to nebolo čierno-biele a máme aj pekné spomienky. U nás však došlo po piatich rokoch manželstva k veľkej kríze, keď som pochopil, že žijem úplne mimo.

Chodili sme do kostola, aj sme sa doma modlili a snažili, ale pociťoval som to ako čoraz väčší „fejk“. Uvedomoval som si, že ak takto budem pokračovať, bude to viesť k ešte väčšiemu rozdeleniu a to som nechcel.

Bol som nedeľný kresťan, ale nevedel som sa modliť, lebo som neustále cítil nepokoj, nedokázal som byť v tichu. Hoci som vyrastal vo viere a v maturitnom ročníku som dokonca zažil stretnutie s Bohom, pre starosti života som sa úplne vzdialil.

Čo sa zmenilo?

Na jednej farskej dovolenke sme sa večer rozprávali s Matejom Sabom, dnes lídrom nášho spoločenstva, ktorý nám hovoril, čo zažil na seminári Otcovo srdce, ako mu to zmenilo život, prehĺbilo vzťah s manželkou a získal tak veľký pokoj.

Túžil som po takom pokoji, lebo som ho už dlho nemal. Zažíval som strach z odhalenia, stres zo všetkých prác, pocity viny, viselo to nado mnou ako balvan.

Vtedy som si povedal, že chcem mať to, čo má on. Hneď na druhý deň som sa prihlásil na najbližší seminár Otcovo srdce. Ide o päťdňový seminár, ktorý má za cieľ priblížiť ľuďom Boha Otca. Od prvej chvíle som tušil, že toto je miesto, kde to musím rozbaliť.

Nemali ste predsudky? Ide o charizmatický spôsob spirituality, ktorá nemusí sedieť každému.

S touto spiritualitou som už mal skúsenosť, skôr som mal túžbu vrátiť sa. Len som nevedel ako.

Nešlo to. Hoci som navonok prejavoval vieru, moje vnútro zostalo nepremenené.

Zrazu na tom seminári som mal pocit, že všetko, čo tam zaznelo, je určené priamo mne. Tých šesťdesiat ďalších účastníkov akoby tam ani nebolo, každé slovo sa dotýkalo môjho srdca.

Čo konkrétne vás oslovilo najviac?

To, že sa tam otvárali témy detstva, ako sme si my sami vybudovali múry proti zraneniam, a otvorili sa mi oči. Priznal som si, že aj mne sa to dialo a čo všetko som si nabalil a pustil do života.

Psychiatrička Zuzana HupkováPri závislosti od pornografie dochádza k funkčným i štrukturálnym zmenám mozgu

Zuzana Hanusová

Pomenoval som si sám pred sebou pravdu aj krivdy z detstva. Nie preto, aby som obviňoval rodičov alebo iných ľudí. Išlo o mnoho vecí z minulosti, ktoré sa mi udiali a mali presah do prítomnosti, hoci som o tom ani nevedel. To, že som si to pomenoval, mi pomohlo odpustiť a pohnúť sa ďalej.

Ide len o to, že sa na seminári pracuje so spracovaním traumy z detstva?

Súčasťou seminárneho tímu sú aj psychoterapeuti a psychiatrička, ktorí hovoria, že to, čo sa oni často mesiace alebo roky snažia urobiť v terapii, v tomto priestore sa im často udeje pred očami v priebehu piatich dní. Niekedy sa to dokonca podarí aj celej skupine účastníkov. Vysvetľujú si to Božou milosťou.

Jasné, že nie každý to prežil tak dramaticky ako ja, ale bolo veľa ľudí, ktorým to radikálne zmenilo život.

Na seminári sa dáva dôraz na niektoré tendencie, ktoré sme mohli prežiť v detstve. Človek si potom zapíše, či sa to týka aj jeho, a rozhodne sa, či odpustí tým, ktorí mu vedome alebo nevedome spôsobili zranenia.

Každý sa tiež rozhodne, či chce vyznať svoje hriechy a slabosti, odpustiť aj sebe samému a zmieriť sa s Bohom.

Človek sa v tom nepiple; keď odtiaľ odchádza, už je to minulosť, ktorú prijal a môže ju uzavrieť. Je to pocit, akoby som niekde zložil celý ten batoh, ktorý ma roky ťažil, a prišiel veľký pokoj. Vedel som byť zrazu sám s Bohom v kaplnke a byť v jeho prítomnosti.

Čo to znamenalo pre váš konkrétny život?

Po návrate mi manželka povedala, že len čo ma videla vystúpiť z auta, pochopila, že muž, ktorý prišiel domov, je niekto iný.

Večer som si doma sadol na gauč a ten pokoj, ktorý som mal, na chvíľu pominul. Vnútri som počul výzvu: „Choď a vyznaj to.“

Bránil som sa, ovládol ma strach, že to nedokážem urobiť. Ale vedel som, že už nemôžem uhnúť. Išiel som za manželkou, sadli sme si a ja som jej otvoril svoje vnútro. Všetko som jej vyklopil, svoju minulosť, svoje úniky, úplne všetko.

Bolo to veľmi ťažké a bolestivé.

Ako reagovala?

Plakala, nielen ten večer, ale niekoľko týždňov. Až som si hovoril, či to bolo dobré. Ale ona mi bola a stále je za ten moment veľmi vďačná. Lebo hoci to bolo ťažké, zároveň to bolo liečivé.

Medzi nami nastala nová duševná intimita, ktorá viedla k spojeniu duší, a naše manželstvo nadobudlo úplne iný rozmer.

Čo bolo predtým inak?

Boli sme ako dva svety, dve entity, ktoré toho druhého úplne nepustili do svojho sveta. Bolo tam riziko, že mi neodpustí a nebude so mnou chcieť už nič mať. Ale ona mi odpustila.

Odvtedy sa snažíme vstupovať do takejto duševnej intimity vedome, pretože rozdelenia, pády a náročné veci, ktoré sa nám dejú a pri ktorých nechceme, aby to ten druhý o nás vedel, stále prichádzajú.

Hoci už odvtedy prešlo desať rokov, neznamená to, že žijeme bezproblémový život. No už viem, že bez toho spojenia nemôže prísť ani k odpusteniu, ani k prijatiu a vlastne ani k bezpodmienečnej láske.

Nemôžem byť bezpodmienečne milovaný taký, aký som, keď ten druhý nevie, aký som.

Dnes už vedome vyhľadávame spoločný čas, aby sme sa porozprávali a vyliali si navzájom svoje duše.

Po istom čase išla na seminár aj manželka a aj ona tam prežila svoj príbeh. Dnes sa preto snažíme o udržiavanie priezračného vzťahu.

Hoci sa v súčasnosti veľa hovorí o traumách, o potrebe komunikovať to, čo prežívame, hovoriť o tom v rodine je pre mnohých mužov stále veľmi ťažké. Po tých rokoch už máte pomenovaný nejaký mechanizmus, ktorý funguje?

Po seminári som mal pocit, že som začal novú etapu, ale realita života sa opäť dostavila. Znova nastali situácie, keď som sa vrátil do starých koľají a pýtal sa, čo s tým robiť.

Mal som už vedomie, že láska Boha Otca je tu pre mňa stále a on sa o mňa stará, preto si už viem uvedomiť, že sa od toho vzďaľujem.

Takisto viem, že chcem s manželkou žiť v jednote, hoci sa niekedy vzdialim. Je dobré uvedomiť si, že som sa vzdialil a potrebujem návrat. Žiť taký vedomý život: rýchlo pochopiť, že som zišiel z cesty, ktorá je pre mňa dobrá, že už nežijem ako Boží syn, ale ako sirota, ktorá sa bojí, a znovu urobiť krok naspäť. Uznať, že Boh je zdrojom sily a pokoja.

Aj náš manželský vzťah ochladne alebo sa rozdelí, stále máme vzájomné nezhody. No dokážeme si povedať, že potrebujeme vedome zapracovať na tom, aby sme ho obnovili.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Aká zmena nastala vo vašom zameraní sa na výkon a prácu?

Za spomenutých prvých päť rokov manželstva som nemal dovolenku, lebo som si nevedel dopriať oddych.

Keď som sa vrátil zo seminára Otcovo srdce, normálne som vypol. Zistil som, že môžem aj oddychovať a nemusím preto mať nepríjemný pocit. Jasné, že som potom začal pracovať, ale už som vedel, že potrebujem byť aj s rodinou, upratať si doma, dorobiť veci, ktoré som popri práci nestihol. Bola to veľká zmena.

Zaujímavé bolo, že hoci som spomalil, zrazu mi prišli ponuky na tri výstavy. Ten rok, keď som si dovolil pauzovať, odrazu som mal výstavu v Košiciach a v Bratislave, ktorú som nezorganizoval ja.

Pochopil som, že nie všetko sa deje len z mojej snahy, ale keď tie veci pustím, ide to ľahšie.

Ako to prijalo vaše okolie?

Keď som sa vrátil zo seminára, svojim blízkym som hovoril, čo sa so mnou udialo. Keď som to rozprával vo svojej pôvodnej rodine, stretlo sa to s nepochopením, čomu sa dá rozumieť.

Otvoril som niektoré veci z minulosti, ale nie preto, aby som im to vyčítal, ale preto, aby som dal najavo, že nie všetko, čo sme prežili v detstve, bolo ideálne.

Dlhé roky to medzi mnou a mojimi rodičmi iskrilo a niekedy to prešlo aj do akéhosi boja. Ale keďže som im dokázal odpustiť, už v sebe nemám náboj hnevu, nemusím to znova otvárať alebo sa preto nejako uzavrieť. Aj keď prídu nejaké poznámky, nemám problém sa nad to povzniesť.

Pozerám sa na to tak, že aj oni sú len deťmi svojich rodičov, ktorí žili v ťažkých časoch, a ani oni nedostali od svojich rodičov všetko, čo by potrebovali dostať.

Nepotrebovali ste ani uznanie svojej bolesti, ktorú vám prinášal veľký tlak na výkon?

Hoci to neprišlo, už som to ani nepotreboval. To nie je tak, že až keď ten druhý uzná svoj podiel viny, hoci nevedomý, tak až vtedy môžem odpustiť.

Ešte sa vrátim k téme pornografie. Zaviedli ste si nejaký nový režim, aby ste do toho znova nespadli?

Pornografia je potvora. Keď som sa vrátil, naozaj dlhý čas som bol úplne čistý a ani som s tým nebojoval. No potom prišli momenty, keď došlo k recidíve.

Väčšinou sa to stalo vtedy, keď som zišiel z nastavenia, že Boh je moja útecha. Všimol som si, že keď si začnem srdce napĺňať starosťami, bulvárom, strachom, tak to má zlý efekt.

Začal som preto robiť vedomé veci. Odinštaloval som si napríklad Instagram, ten bol pre mňa úplne šikmou plochou, ktorá spúšťala žiadostivosť. Sú stránky, ktoré už vôbec neotváram, sociálne siete, ktoré som vedome odstránil, mám limity na surfovanie, aby som si hlavu nesýtil vecami, ktoré ma vzďaľujú od toho, čo chcem.

Psychológ o pornePre ženy, ktoré ho sledujú, je normálne pri sexe trpieť. Sú tak náchylnejšie stať sa obeťami násilia

Lukáš Kekelák

Všimol som si tiež, že keď sa sýtim modlitbou, Božím slovom a Božou prítomnosťou, som na správnej ceste.

Zároveň si úprimne myslím, že sám to človek ani neustojí a potrebuje komunitu, ľudí, ktorí mu pomáhajú a majú možno podobné problémy, aby sa navzájom potiahli.

Po návrate zo seminára som preto hľadal ľudí, ktorí majú ten istý zámer: žiť naplno život s Bohom. Tak sme ako rodina našli bratislavské charizmatické spoločenstvo Eben Ezer.

Odvtedy mi nerobí problém o týchto veciach otvorene hovoriť, predtým to bolo pre mňa nepredstaviteľné. Dnes viem, že aj to je spôsob, ako sa stať pre druhých ľudí darom. Aj keď vidia, že nie všetko v živote je ok a ideálne, vedia, že sa na nič nehrám, takýto som.

Niektorí vnímajú pornografiu ako spôsob odreagovania sa alebo ako ozvláštnenie intímneho života a odmietajú jej škodlivý dosah na vzťahy.

Pornografia mala a má zásadný vplyv na vzťahy. Medzi manželmi sa vytvára bariéra, ktorá je až hmatateľná. Zrazu si prestávame rozumieť.

Navyše je s tým spojený nepokoj, úzkosti, človek prestane zvládať veci s rozvahou, je viac nervózny. Pornografia rozbíja psychickú pohodu a tiež narúša sebavedomie, lebo vyvoláva pocit, že nie som dobrý, keďže nemám kontrolu nad samým sebou.

To je podľa mňa aj dôvod, prečo je tak málo chlapov v kostoloch. Muži majú pocit, že nie sú dosť dobrí, nie sú hodní modliť sa a prísť pred Boha.

Možno je teda aj dobré, že to nie je raz a navždy vyhratý boj, ale človek s tým opakovane bojuje. Mohol by som totiž mať pocit, aký som úžasný, očistený, že som to svojimi silami zvládol. Ale takto viem, že aj keď zlyhám, som milovaným Božím synom a môžem k nemu prísť a že ma miluje takého, aký som.

Tu by možno niektorí namietali, že ten pocit viny spôsobil len kresťanský koncept hriechu, a preto sa tí muži cítia takí zlí a žijú v úzkosti.

To, že pornografia muža a ženu rozdeľuje, pričom zásadne vplýva na vzťah aj psychiku, je fakt, ktorý platí bez ohľadu na to, či ide o manželstvo veriacich ľudí alebo ateistov. Cez pornografiu do vzťahu vstupuje ďalšia osoba, dôvera, blízkosť je určite narušená.

Je pravda, že v cirkvi aj v rodinách sa o tejto téme väčšinou mlčí, a tak som aj ja ako muž mal pocit, že som jediný, kto s týmto problémom bojuje. Roky som si myslel, že kým túto oblasť nezvládnem, nie som hoden Božej lásky, nemôžem sa ani priblížiť k Bohu, dokonca že sa musím Bohu hnusiť.

Vychádza to podľa mňa z takej starej náboženskej schémy: Keď budeš dobrý, pôjdeš do neba. V mojom srdci teda bolo zapísané, že iba keď splním zákon, budem hodný lásky. V evanjeliách však vidíme Ježiša, ktorý prichádza práve za tými, ktorí sú nehodní, zlyhávajú, sú chorí, opovrhnutiahodní, a on ich dvíha.

Vyučovanie o milosti posväcujúcej máme v cirkvi nie úplne dobre pochopené. Hriechom akoby sme strácali Božiu milosť a Boh sa vzdiali, kým sa neočistíme. Je to, ako keby dieťa, ktoré spadne do blata, otec nechal na ulici, kým sa samo neočistí. V skutočnosti ja ako otec by som hneď bežal a také dieťa zodvihol.

Foto: Postoj/Adam Rábara

To, že ste sa vedome presmerovali zo zamerania sa na výkon, zmenilo niečo aj vo vašom prístupe k otcovstvu?

Iste, v prvom rade som sa upokojil. Predtým som bol veľmi nespokojný človek, s deťmi, s manželkou, s okolnosťami. Po prijatí novej identity som prestal byť nespokojný, začal som prijímať svoju rodinu, prestal som sa snažiť naprávať všetkých naokolo a menej sa hnevám.

Okrem toho sa snažím s rodinou tráviť oveľa viac času, aj s každým dieťaťom osve, aby som zachytil, či ho niečo trápi. Tiež sa oveľa viac zapájam do domácich prác – už to nie je tak ako predtým, že všetko je na manželke.

Je to asi presný opak toho, čo považovali za mužné predošlé generácie. Byť zraniteľným bol prejav slabosti a ani ja som tak nebol vychovaný. Ale hľadám si v tom svoju cestu a ešte som sa to úplne nenaučil. Napríklad deti sa stále otvárajú viac manželke, hoci možno je to aj prirodzené.

Snažím sa deťom hovoriť o svojom prežívaní a nechávam ich nahliadnuť do svojho života, aby nastalo spojenie a vedeli, že sa mi môžu zveriť s tým, čo ich ťaží.

Viem sa už deťom ospravedlniť a priznať svoju chybu, čo som predtým nedokázal.

Rozmýšľali ste, ako by ste dopadli, keby ste tieto veci z minulosti nikdy neotvorili?

Možno by to naše manželstvo neprežilo, možno by sme to ustáli, ale určite by medzi nami nedošlo k harmónii.

Kultúrne by sme to možno udržali, ale keď chce človek viesť život v radosti a naplnení, tak bez toho, aby sa na svoj život pozrel v pravde, to nejde.