Fínsky biskup Omše sú plné, musíme si prenajímať kostoly od luteránov. Veľa ľudí prichádza do cirkvi, lebo potrebuje rodinu

V päťmiliónovom Fínsku je osem katolíckych farností a oficiálne približne 20-tisíc katolíkov. V skutočnosti ich môže byť okolo 40-tisíc, no netvoria ani jedno percento obyvateľstva.

Biskup jedinej tamojšej diecézy Raimo Goyarrola v rozhovore pre Postoj hovorí, že záujem o katolícku vieru je však veľký a že sa už nezmestia do kostolov, ktoré majú k dispozícii. 

„Myslím si, že sme sa dotkli určitého sociálneho dna a teraz už vychádzame z čiernej diery. A vidieť plody vo forme obrátení,“ tvrdí s tým, že aktuálne sa na prijatie do Katolíckej cirkvi pripravuje 300 dospelých. 

Kostoly si preto prenajímajú od luteránov, s ktorými majú veľmi dobré vzťahy. 

Goyarrola pochádza zo Španielska a pred tým, ako sa stal kňazom, pôsobil ako psychiater. Za kňaza bol vysvätený v roku 2002 a krátko nato dostal ponuku ísť pomôcť do Fínska. Za biskupa Helsinskej diecézy bol vysvätený v roku 2023.

V rozhovore hovorí o svojom príchode do Fínska, o tom, prečo môže byť výhodou existencia v menšine, aj o prípade bývalej fínskej ministerky, ktorá bola súdená za výroky o homosexualite.

Ste Španiel, no už 20 rokov žijete vo Fínsku. Ako ste sa v tejto krajine ocitli?

Helsinský biskup v roku 2005 pozval na oslavy päťdesiateho výročia diecézy rôznych biskupov aj preláta Opusu Dei. Pri tej príležitosti ho poprosil, aby Opus Dei do Fínska poslalo nejakého kňaza. No a prelátovi napadlo, že by som to mohol byť ja. Spýtali sa ma a súhlasil som.

Do Fínska som prišiel v roku 2006 a od prvého momentu som sa do tejto krajiny zamiloval. Už mám aj fínske občianstvo a som tu naozaj šťastný.

Vo svojej knihe opisujete okamih, keď sa vás spýtali, či by ste nešli do Fínska. Okamžite ste súhlasili, pritom dovtedy ste žili na juhu, v Seville. Nebola to príliš veľká zmena?

Áno, ale ja som už odmalička chcel ísť smerom na východ. Lákalo ma Rusko s byzantskou liturgiou, mal som veľmi rád Dostojevského. A tak, keď sa ma spýtali, či nechcem ísť do Fínska, hneď som súhlasil. Nie je to síce Rusko, ale je to tým smerom.

Keď vikár videl moju okamžitú odpoveď, zasmial sa: vraj nemusím odpovedať hneď, že si to mám najprv premyslieť. Ale ja som odpovedal, že niet nad čím premýšľať, som si istý.

Do Fínska ste sa síce zamilovali, ale neboli chvíle, keď ste svoje rýchle rozhodnutie oľutovali? Napríklad keď prišla prvá fínska zima.

Nie, vôbec. Predpokladám, že je to Božia milosť. Keď prichádzala zima, všetci ma varovali, ako bude chladno a tma. Ale nejako ma to nezasiahlo. Prišla prvá zima a nemal som s tým žiadny problém. Potom prišla druhá zima a zasa nič. A takto je to už 20 rokov.

Prišli ste na prosbu vtedajšieho fínskeho biskupa. Koľko bolo vtedy v krajine katolíckych kňazov?

Asi 16 alebo 17, sedem farností a asi osemtisíc katolíkov.

Dnes máme osem farností, ale mávame omše v 33 mestách a je nás oficiálne okolo 19-tisíc. Ale jedna vec je oficiálny register a druhá vec realita. Myslím si, že reálne je nás okolo 30- až 40-tisíc.

Už pred tým, ako ste sa stali biskupom, ste pracovali na biskupskom úrade, boli ste generálnym vikárom. Aká bola vaša reakcia na oznámenie, že by ste sa mali stať novým fínskym biskupom?

Zavolal si ma nuncius a spýtal sa, ako sa mám. Povedal som mu, že dobre, a hneď povedal: „Svätý Otec, pápež František ťa vymenoval za helsinského biskupa.“ Ako by vo mne vybuchla sopka. Moja reakcia bola, že to určite nie, že určite musí byť nejaký proces, že človek si to musí najprv premodliť.

Nuncius mi na to povedal, že sa môžem modliť, koľko chcem, ale jednoducho budem biskupom. Tak som sa aj išiel pomodliť, prosil som o pomoc a nakoniec som to prijal. Potom prišiel pokoj a nervozita zmizla.

Foto: Fínske katolícke informačné centrum

Vysviacku ste mali v luteránskom kostole. Ako je to možné?

Naša katolícka katedrála v Helsinkách je veľmi malá, zmestí sa tam asi 200 ľudí. Ja som však vedel, že chce prísť veľmi veľa katolíkov aj luteránski a pravoslávni biskupi, metodisti, anglikáni a tak ďalej. A aj veľa mojich známych. Bolo jasné, že sa tam nezmestíme.

Napadlo mi, že najväčší kostol v meste je luteránsky a že by bolo aj celkom ekumenické, keby som mal vysviacku práve tam. A tak sa aj stalo. Kostol sa naplnil, bolo tam asi 2500 ľudí, pätnásť katolíckych biskupov, osem luteránskych, štyria pravoslávni. Bolo to neuveriteľné.

Len tak ste sa spýtali, či vám požičajú kostol na vysviacku?

Áno, a veľmi sa tomu potešili a povedali mi, že to pre nich bude cťou.

Fínsko má iba jednu katolícku diecézu a oficiálne 20-tisíc katolíkov. Ide zväčša o pôvodných Fínov alebo sú to skôr prisťahovalci?

V našej cirkvi máme asi 125 národností, takže je to naozaj Katolícka cirkev zo všetkých kontinentov. Je to cirkev, ktorá má všetky liturgické ríty. Rímsky, gréckokatolícky, maronitský, kaldejský, koptský...

Máme asi šesťtisíc gréckokatolíkov, ktorí k nám prišli z Ukrajiny pre vojnu. Požiadal som preto o ukrajinského kňaza a aj nám ho poskytli.

Ale máme aj fínskych katolíkov z rodín, v ktorých sú obaja rodičia katolíci. Ale je málo takých rodín, kde sú katolíci aj starí rodičia. Vo Fínsku bola zavedená náboženská sloboda až v roku 1917, keď krajina získala nezávislosť. Predtým bolo zakázané byť katolíkom.

Takže Fínsko bolo katolícke medzi rokmi 1150 až 1550. Potom prišla luteránska reforma a katolicizmus sa zakázal. Po vyhlásení nezávislosti tu preto Katolícka cirkev akoby začínala nanovo.

Z dnešných približne 20-tisíc katolíkov je asi 60 percent Fínov, ale často ide o ľudí, ktorí majú predkov nepochádzajúcich z Fínska.

Koľko katolíckych omší býva v nedeľu vo Fínsku?

V Helsinkách máme tri kostoly, vlani sme začali pôsobiť v jednom novom. Je to luteránsky kostol, ktorý sme si prenajali. V každom kostole je päť omší, okrem toho je ešte zopár omší v prímestských zónach, dokopy tak môže byť v nedeľu v hlavnom meste asi dvadsať omší.

Prečo si prenajímate luteránske kostoly?

Do katolíckych sa nezmestíme. Katolícke kostoly sú plné, ľudia musia stáť aj vonku. Cez leto to môže byť príjemné, ale v zime, keď je mínus 20 stupňov, je to nepríjemné.

Prenajímame si kostoly, pretože si ich nemôžeme kúpiť. Ak by sme mohli, tak by sme to spravili, ale nemáme peniaze. Sme chudobná diecéza. Dva kostoly máme prenajaté, za ďalšie dva platíme iba malú čiastku, ale vízia je, že postupne potrebujeme kúpiť kostoly vo viacerých mestách.

Nemajú luteráni problém prenajímať vám kostoly?

Nie, majú veľa kostolov a niektoré už prázdne. Majú aj zoznam kostolov, ktoré chcú predať. Prednedávnom som mal s nimi stretnutie, aby sme sa spoločne pozreli na to, ktorých kostolov sa chcú zbaviť a ktoré by som mohol kúpiť alebo ktoré by mi mohli darovať. Povedal som im, že by sme boli radi, keby nám ich darovali, pretože kúpiť ich budeme môcť až o niekoľko rokov.

Nevnímajú vás ako konkurenciu?

Nie, to nie. Niekoľko luteránskych pastorov sa stalo katolíkmi, a keď sa lúčili so svojou komunitou a hovorili so svojimi luteránskymi predstavenými, väčšinou im blahoželali a hovorili, že sú ich rozhodnutím potešení.

Doteraz som mal iba pozitívne reakcie, neboli nejaké ťažké momenty. Ale je to proces. Nie je to tak, že keď sa niekto chce stať katolíkom, hneď ho prijmeme. Vždy hovorím, že je to proces rozlišovania. Najprv treba prejsť formáciou, naučiť sa žiť podľa katolíckej viery.

Musí teda prejsť aspoň jeden rok prípravy a potom musí veriaci naliehať. Ak nalieha, že chce byť katolíkom, tak je brána otvorená. Nerobíme nábor. Je to proces modlitby a toho, čo chce Boh od každého z nich.

Ako vníma Katolícku cirkev fínska spoločnosť?

Veľmi sa to zmenilo s pápežom Benediktom XVI. Ešte som nestretol luteránskeho pastora, ktorý by doma nemal od neho knihy. Je teologickou referenciou aj pre luteránov. Prišla s ním teda zmena na teologickej úrovni.

S pápežom Františkom prišla zasa ľudská, sociálna a mediálna zmena. Katolícka cirkev má teraz pozitívny obraz. Pohreb pápeža Františka naživo vysielala televízia počas piatich hodín. A pri tejto príležitosti po prvýkrát pozvali do televízie aj katolíkov. Predtým to bolo vždy tak, že o nás hovorili luteráni, ale teraz sa to zmenilo.

Povedal by som, že obraz Katolíckej cirkvi je nateraz pozitívny, katolíckeho biskupa pozývajú na všetky spoločenské a politické podujatia, výročia a ekumenické stretnutia.

Aj samotný prezident ma pozval na viaceré pracovné schôdzky.

Na Slovensko sa dostala správa o tom, ako Fínsko súdi bývalú ministerku vnútra za jej vyjadrenia o homosexualite, pritom iba citovala Bibliu.

Áno, to je dobrý postreh. Päivi Räsänenová mala už asi tri alebo štyri súdy v rôznych inštanciách. Každá ju vyhlásila za nevinnú, lebo tu ide o ochranu slobody prejavu a slobody náboženstva. Čo sa však deje?

Prokurátorka, ktorá za všetkým stojí, to berie ako osobný boj. Zdá sa, že sa z celej veci stal ideologický a mediálny súd.

Ale teraz už dokonca aj médiá, ktoré na začiatku ministerku kritizovali, hovoria, že stačilo, že súd už trikrát rozhodol. Ale spomínaná prokurátorka chce stále pokračovať.

Vo Fínsku je stále veľmi dôležitá sloboda prejavu a zatiaľ sa zachováva aj náboženská sloboda.

Celé je to veľmi negatívne. Pritom spomínaná ministerka nepovedala nič zlé, iba vyjadrila, čo hovorí Biblia o určitých skutkoch.

Ale nemyslím si, že by médiá boli antikresťanské. Je pravda, že sú prúdy, ktoré sa snažia náboženstvo delegovať do druhej línie, napríklad tak, že chcú dosiahnuť, aby sa v školách nevyučovalo žiadne náboženstvo. Sú aj ľudia, ktorí chcú, aby sa vymazala prítomnosť cirkví z národných podujatí. Ale nevidím to ako nejakú veľkú loby.

Aj vo svojej knihe píšete, že Fíni sú veľmi citliví na to, čo človek povie, dôležitá je politická korektnosť. Nie je potom ťažké byť práve tu biskupom a hovoriť pravdu, aj keď nie je pohodlná?

Keď som bol na poslednom súde so spomínanou ministerkou, chceli so mnou urobiť rozhovor o sexualite, o zmene pohlavia a LGBT.

Napadlo mi, že ak budem odpovedať podľa učenia Katolíckej cirkvi, je tu riziko, že skončím na súde aj ja. Ale premýšľal som o tom v modlitbe a dospel k záveru, že nemôžem byť ticho. Zároveň stále dôverujem fínskemu súdnemu systému a tomu, že je to demokratická krajina, kde by mala byť zachovaná sloboda prejavu.

S rozhovorom som súhlasil a jasne som vysvetlil manželstvo medzi mužom a ženou, ochranu života od počatia aj katolícky postoj k zmene pohlavia. Mám výhodu, že som vyštudovaný lekár, takže som hovoril aj z tejto pozície.

Feedback bol veľmi pozitívny, neskončil som na súde ani vo väzení. Pravda je krásna, no treba ju vedieť vysvetliť.

Treba postupovať racionálne, neargumentovať len Bibliou. Myslím si, že v sekularizovaných prostrediach môžeme takto dôjsť ďalej. Mnoho vecí nie je iba o viere, nehovorí nám to iba ona, ale aj ľudský rozum. 

Fínska luteránska cirkev vás v roku 2017 pozvala do výboru na prípravu osláv výročia reformácie. Aká to bola skúsenosť?

Vtedy som bol ešte iba kňazom, chceli počuť môj príspevok. Vypočuli ma, dali mi slovo a spýtali sa, či im chcem niečo povedať. Ja som im zo žartu povedal, že nastal čas, aby sa vrátili domov do Katolíckej cirkvi.

Foto: Fínske katolícke informačné centrum

Aká bola ich reakcia?

Všetci sa smiali.

Ale teraz vážne. S luteránmi vedieme dlhodobo dialóg, teraz sme začali šiestu fázu medzinárodného dialógu. Vatikán ma vymenoval za prezidenta tejto komisie a naposledy sme sa stretli v Slovinsku.

Spoločne sme pracovali na príprave výročia Augsburského vyznania, ktorým sa definovala luteránska viera a cirkev sa definitívne oddelila. Pozreli sme sa na to, čím môže každá cirkev pomôcť a ako môže komisia prispieť k väčšej jednote medzi luteránmi a katolíkmi. 

Aké sú vaše skúsenosti z ekumenických stretnutí?

Na jednej ekumenickej a medzináboženskej ceste, kde bolo veľa moslimov, židov aj kresťanov, sa mi stala zaujímavá vec.

Keď sme mali po obede prestávku, išiel som sa prejsť a modlil sa ruženec. Stretol som luteránsku pastorku, ktorá sa ma spýtala, kam idem, a tak som jej povedal, že sa idem modliť ruženec. A ona mi povedala, že by sa rada pridala. Mala ruženec a povedala mi, že sa ho modlieva. Tak sme začali na lavičke v záhrade. A zrazu prišla ďalšia luteránska pastorka a spýtala sa, čo robíme. Povedali sme jej o ruženci a tiež sa pridala. Nakoniec nás bolo päť. Štyria luteráni a ja. Aj toto je Fínsko.

Takže fínski luteráni majú ku katolíkom bližšie, ako sa môže zdať?

Áno, určite. Medzi luteránmi z rôznych krajín sú veľké rozdiely. Napríklad v Nemecku je situácia úplne iná, sú tam veľké teologické aj liturgické rozdiely.

Keď hovoríte o situácii vo Fínsku, vyzerá to veľmi pozitívne, no pritom ide o jednu z najviac sekularizovaných krajín Európy. Ako vidíte budúcnosť Európy? Vymizne úplne záujem o Boha?

Budúcnosť vidím veľmi pozitívne, vstupujeme do úžasnej jari, ktorá prinesie veľa plodov. Áno, vidím tu ľudí, ktorí sa naozaj vzdialili Bohu a ktorí sa teraz vracajú do cirkvi, aj do tej luteránskej. Vnímam, že ľudia sa dotýkajú dna, že sú sami. A samota je naozaj peklo na zemi.

Cirkev je rodina, ktorú veľa ľudí potrebuje. Veľa ľudí prichádza do cirkvi, pretože potrebuje rodinu. Ľudia, ktorí prepadli alkoholu, drogám. Medzi mladými je veľa samovrážd, depresií. Pandémia Fínsku veľmi ublížila, nie pre vysoký počet úmrtí, ale skôr zo psychologického hľadiska.

Myslím si, že sme sa dotkli určitého sociálneho dna a teraz už vychádzame z čiernej diery. A vidieť plody vo forme obrátení. Vlani sme mali dosť veľa krstov dospelých. Aj teraz máme okolo tristo dospelých, ktorí sa pripravujú na vstup do Katolíckej cirkvi. Tristo je pre nás veľmi veľa.

Ľudia sú smädní po Bohu, smädní po rodine, chcú byť milovaní, prijatí, rešpektovaní, vypočutí. A nato je tu cirkev, ktorá je rodinou Božích detí.

Máme veľkú zodpovednosť a to platí aj pre Slovensko, musíme byť veľmi otvorení, priviesť späť ľudí, ktorí opustili cirkev. Zaplaviť ich láskou, to je kľúčom k všetkému. Boh je láska. To je kľúčom k tomu, aby ľudia, ktorí ešte veria v Boha, rástli vo viere a aby sa vrátili tí, ktorí sa vzdialili.

Cirkev má byť zdrojom lásky. Každý týždeň prijímam doma veľa ľudí, ktorí sa chcú stať katolíkmi, priblížiť sa k Bohu. Potrebujú lásku a je to Boh, kto môže naplniť ich srdcia.

Katolíci tvoria vo Fínsku ani nie jedno percento obyvateľstva. Ako žiť vieru v prostredí, v ktorom sú katolíci menšinou?

Byť menšinou má svoje výhody, pretože to znamená, že to, čo robíš ty, robí cirkev. V krajinách, kde sú katolíci väčšinou, existuje štruktúra, diecézy, asociácie, výbory a farnosti, charity... Všetko je veľmi štruktúrované a to pomáha, ale niekedy ani nie, pretože veriaci môžu mať dojem, že keď nie sú súčasťou štruktúry, tak nie sú cirkvou.

Tu vo Fínsku budujeme postupne diecézu, ale stále všetkým opakujem, že štruktúra je iba prostriedok, cirkvou sú samotní veriaci. A je to úžasné.

Bežne sa tu deje, že nejaký žiak je jediný katolík na celej škole alebo pracovník v továrni, dielni, vo firme. Ale je to veľká radosť, pretože vďaka nim je na tom mieste prítomný Ježiš. Vďaka ich láske, úsmevu, príkladu.

Nová evanjelizácia asi neprebehne cez masové obrátenia, ale skôr cez osobné „nákazy“ vírusom vykúpenia, ktorým je evanjelium.

Povzbudzujem vás, aby ste to nepodceňovali. Laici sú rovnako dôležití ako biskup a sú rovnako cirkvou.