Kňazi penzisti v sociálnom zariadení Život na fare bol iný, tu musia poslúchať oni. Niektorí prichádzajú so strachom, či zmenu zvládnu

Je ich desať a spája ich dlhoročná kňazská služba, ktorú už nemôžu aktívne vykonávať. Dôvodom sú zdravotné problémy, pokročilý vek či vyčerpanosť.

Napriek tomu sa väčšina z nich zapája do duchovného života, slúži sväté omše, spovedá. Skupina týchto „duchovných penzistov“ býva v Dome pokojnej staroby Františka Majocha vo Veľkom Šariši pri Prešove.

V roku 1999 tu zriadil arcibiskup Alojz Tkáč útočisko pre kňazov, ktorí ukončili svoju pastoračnú službu.

Neskôr pribudli ďalší seniori odkázaní na pomoc z radov laikov, ale starostlivosť o kňazov zostala zachovaná. O celý domov sociálnych služieb, spolu 80 klientov vrátane kňazov, sa stará košická arcidiecézna charita.

Kňaz, ktorý má záujem o sociálnu službu, podáva písomnú žiadosť na košický arcibiskupský úrad, spravidla šesť mesiacov pred plánovaným nástupom.

„Dosť kňazov je stále aktívnych, vypomáhajú asi šiesti z nich. V našej kaplnke, v kostole vo Veľkom Šariši alebo aj inde vo farnostiach. Najstarší kňaz, ktorý má 90 rokov, ešte chodí do Prešova spovedať či slúžiť omše,“ hovorí pre Svet kresťanstva vedúca zariadenia Terézia Júdová.

Budova zariadenia, ktoré pre kňazov zriadil arcibiskup Alojz Tkáč. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vedúca zariadenia Terézia Júdová. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Rozhodnúť sa pre toto zariadenie nebýva zo strany kňazov podľa Júdovej vôbec ľahké. „Je to pre nich ťažké rozhodnutie. Je iné žiť na fare, spravovať farnosť a potom prísť sem. Síce bývajú sami na izbách, ale musia sa prispôsobovať nášmu spoločenstvu,“ vysvetľuje.

Kňazom patrí celý trakt na prízemí za kaplnkou, každý z nich má k dispozícii veľkú izbu s kuchynkou aj chodbu s vlastným sociálnym zariadením. Ubytovanie rozmermi pripomína malú garsónku.

Kým ostatní klienti bývajú po dvaja-traja na izbách, kňazi žijú bez spolubývajúceho. Júdová vysvetľuje, že pre kňazov je to dôležité a pomáha im to lepšie sa adaptovať.

Kňaz totiž žije celú svoju duchovnú službu sám, bolo by pre neho ťažké prispôsobovať sa úplne novým podmienkam v penzijnom veku. Na prípravu niekedy nie je čas, zdravotný stav sa môže zmeniť zo dňa na deň.

„Prichádzajú so strachom, či to zvládnu, či sa budú vedieť adaptovať, či sa začlenia do toho procesu. My im ponúkame rôzne možnosti a aktivity, aby sa aj tu vedeli rozvíjať.“

Program si však stanovujú sami, nie sú nijak obmedzovaní. Aj vďaka tomu si podľa Júdovej dokážu rýchlejšie zvyknúť na nový spôsob života.

Dodáva, že prichádzajú do domova v dobrom mentálnom stave, čo je výhoda, aby pokračovali vo svojej duchovnej službe.

Za stravu, ubytovanie, pranie či obslužné činnosti platia rovnako ako iní klienti. Už pri príchode vedia, akú sumu za to zo svojho dôchodku dajú.

V jedálni sedia samostatne. „Majú vyhradenú svoju časť. Vytvorili sme im priestor, aby sedeli spolu, aby sa spolu rozprávali, prípadne sa vedeli povzbudiť,“ opisuje vedúca.

V malej kaplnke na prízemí domova vo Veľkom Šariši život nezastal, aj vďaka početnému duchovnému osadenstvu je tam stále veľa práce.

Kaplnku aktívne využívajú kňazi aj seniori. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Sväté omše tu slúžia dvakrát denne, ráno aj poobede. Vo štvrtok prichádzajú ľudia k Oltárnej sviatosti, v domove sa spovedá nielen v spovednici, ale aj na izbách, dostupné je zaopatrenie chorých aj pomazanie.

Stretávame sa tu s kňazom a profesorom Pavlom Drábom, rodákom z Belej nad Cirochou. Má 81 rokov, ale jeho pracovný stôl je aj teraz zavalený rozčítanými knihami, zápiskami a počítačom.

„Pozrite sa, mám tu telku, knižky, vidíte trošku neporiadok,“ ukazuje nám svoju izbu a dodáva, že mu v nej nič nechýba.

„Človek dozreje do času, že si musí povedať dosť, stačilo vo farnosti. To, čo tu potrebujeme z duchovných vecí, máme k dispozícii,“ oceňuje.

Za kňaza ho vysvätili už ako 22-ročného, kvôli dišpenzu musel písať do Ríma pápežovi. Začínal ako kaplán v Trebišove, ako kňaz pôsobil najdlhšie v Lipanoch. Keď si ho neskôr vyhliadli biskupi, začal prednášať na Spiši a prihlásil sa aj na štúdium do Krakova. Na Teologickej fakulte v Košiciach pôsobil ešte ako sedemdesiatnik.

Svoje akademické pôsobenie si preniesol aj do súčasnosti, aj v domove aktívne prednáša, využíva svoje staré materiály, ktoré prispôsobuje aktuálnym témam.

Dôchodok však spočiatku plánoval prežiť vo svojom rodisku, kde zdedil dom po rodičoch. Opravil ho so svojou rodinou a mal tam skromné bývanie.

Izby pre kňazov sú koncentrované v tichšej časti. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Kňazská izba vyzerá domácky, každá má aj malú kuchynku. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Profesor Pavol Dráb aktívne prednáša aj v domove sociálnych služieb. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Do Veľkého Šariša sa dostal po tom, čo začal mať problémy s vysokým tlakom a návštevy nemocnice sa začali kopiť. Keď sa o neho nedokázala pre vlastné zdravotné problémy postarať jeho sestra, pochopil, že najlepšie bude skúsiť to tu.

„Nemusím sa tu starať o svoje lieky, ktorých beriem neúrekom, 20 tabliet denne,“ hovorí s úsmevom a pochvaľuje si starostlivosť personálu aj dobrú kuchyňu. Oceňuje, že kňazi majú v zariadení vyčlenené priestory a každý má svoju samostatnú izbu.

„Obyčajne vstávame tak, aby sme boli o pol ôsmej na svätej omši, ale nikto nie je nútený. Ja osobne mám zaužívané, že vstávam o šiestej, duchovne sa pripravím modlitbami. Niekedy sme traja, niekedy štyria na svätej omši, popoludní je druhá svätá omša pre tých, ktorí si chcú ráno dlhšie pospať,“ opisuje dennú rutinu.

Aj keď tu žijú kňazi pokope, každý má svoj zaužívaný program, podľa Drába sa všetci stretnú len v jedálni.

Je tu parádne, hoci som sem nechcel ísť

„Sme tu všetko kňazi penzisti, nie sme už tak v kontakte s kňazmi vonku, aspoň tu sa navzájom povzbudzujeme. Niekedy sa porozprávame o športe, niekedy o veciach, ktoré nás čakajú v kaplnke, ale niekedy ktosi nadhodí takú tému, ktorá trošku vyruší,“ prizná s úsmevom.

Niektorí kňazi vrátane neho chodievajú aj na stretnutia duchovných do farností, ktoré sa konajú po celej diecéze. Naposledy boli v Stropkove.

Páter Jozef Čeľovský má 72 rokov, dlhé roky žil rehoľným životom ako piarista. V päťdesiatke mal mozgovú porážku, rok nevedel rozprávať, ale pomohla mu rehabilitácia. A potom zatúžil po kňazskom živote. Ako kaplán pre nemocnicu aj hospic tak začal pôsobiť v Bardejove.

„Je tu parádne, hoci ja som sem ani veľmi nechcel ísť,“ priznáva v športovej mikine. Na našu návštevu už čakal a vyhradil si na ňu čas pred obedom. Prichádza za nami presne na minútu.

Páter Jozef hovorí, že do zariadenia ísť najskôr nechcel, mal predsudky. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Piarista slúži v miestnej kaplnke, ale pomáha aj v iných farnostiach. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Kým sa ocitol vo Veľkom Šariši, slúžil aj tri omše denne, chodieval do nemocnice aj hospicu. Opisuje, že hoci stále vládal, bol už na hrane.

Rozhodnutie prísť sem však nebolo ľahké. A myslí si, že to tak majú aj iní kňazi. Dôvod?

„Nie je nám tu zle, len každý je tu múdry. Nemá tu kto poslúchať, tu by každý chcel rozkazovať. Každý mal kedysi svoje pozície. My farári máme problém poslúchať, lebo sme väčšinou rozkazovali a mali stále veľa práce,“ vysvetľuje s úsmevom.

Vo Veľkom Šariši má aj svojho kamaráta kňaza, niekdajšieho bardejovského dekana Pavla Martona, ktorému nepovie inak ako „Maratón“. A oceňuje ďalšiu spoločnosť, „kapacitu profesora Drába“.

Páči sa mu, že v domove im nielen operú a ožehlia, ale starajú sa aj o ich zdravie. „Opatrovateľky nás majú radšej než my sami seba.“

Pred príchodom mal obavy a predsudky, ale teraz vie, že nikde by mu nebolo lepšie. „Starajú sa, varia nám tu perfektne,“ hovorí.

Páter nám ukáže kaplnku, prezlečie sa do košieľky a s úsmevom pózuje fotografovi.

Je stále aktívny, zaskakuje za kolegov, spovedá, nesedí so založenými rukami. Hovorí, že na návštevy niekedy ani nemá čas. „Tu treba robiť. Niekedy za mnou prídu a nie som tu. Keď sa niekto nenahlási dopredu, smola.“

Vedúca zariadenia je podľa neho prísna aj na kňazov, nezazlieva jej to, rozumie tomu. „Ale nechcem tým povedať, že je nám tu zle,“ dodáva.

Čo potrebujú kňazi penzisti v sociálnom zariadení?

„Predovšetkým ochotu. Obracajú sa na nás, a len čo vidia, že niekto nechce, už ho neoslovia,“ opíše pre Postoj sociálna pracovníčka Zuzana Zálehová.

Sociálni pracovníci ako Zuzana sú kňazom nápomocní hlavne pri praktických veciach. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Kňazom pomáhajú s praktickými vecami – niekedy s nákupmi, úradmi, ale aj s prácou s počítačom či s mobilom.

„Spolupracujeme s nimi, oslovujeme ich a naši kňazi nám pomáhajú, zapájajú sa,“ hovorí Zálehová.

Podľa vedúcej zariadenia Júdovej mali kedysi päť až šesť kňazov, dnes ich počet narástol na desať a je možné, že časom číslo ešte porastie. 

Zariadenie v tejto veci komunikuje s košickým arcibiskupským úradom. „Je dosť možné, že kňazom bude treba vytvoriť nejaký ďalší priestor. Arcidiecéza pozerá dopredu a zvažuje alternatívu. My už vieme povedať, čo by potrebovali, čo je pre nich dôležité,“ opisuje vedúca.

Za veľké plus považuje, že vo Veľkom Šariši žijú kňazi vedľa ďalších seniorov. Vie však, že si stále zvykajú na to, že ich život je už iný ako na fare. „Potrebujú určitý čas a zvykajú si na to, že sa vracajú do racionálneho života.“