V sedemdesiatke peši do Compostely Dôchodca vyrazil na cestu dlhú tritisíc kilometrov. Chce tak symbolicky splatiť dlh Bohu a nakŕmiť deti v Malawi

Minulú jeseň putoval 24 dní od Dómu svätej Alžbety v Košiciach, aby po 650 kilometrov dlhej Svätojakubskej ceste na Slovensku došiel k ďalšiemu dómu – tomu svätomartinskému v Bratislave.

Po tejto „rozcvičke“ čaká 70-ročného Karola Husára v nasledujúcich mesiacoch o čosi väčšie sústo. V nedeľu vyrazil z miesta, kde minulý rok končil, na tritisíc kilometrov dlhú púť k hrobu svätého Jakuba v Santiagu de Compostela. Doraziť by tam chcel v polovici júla.

V oboch prípadoch malo jeho putovanie charitatívny význam. „Túžim, aby každý môj krok mal vyšší zmysel. Svoju únavu chcem premeniť na porciu jedla a nádej pre tých najmenších v Afrike,“ hovorí otec šiestich detí.

V spolupráci s organizáciou Mary’s Meals minulý rok vyzbieral 6 600 eur, ktorými zabezpečil 275 deťom v škole Mzululwa v Zambii jedlo na jeden školský rok.

Tentokrát je jeho cieľom vyzbierať 23 342 eur pre tisícku žiakov v škole Mchinji Mission v Malawi. Opäť v spolupráci s Mary’s Meals.

Kráča, aby iní nemuseli hladovať

Prečo to vlastne Karol Husár robí? Vraví, že najsilnejšou motiváciou je preňho splatenie dlhu Pánu Bohu. Nie preto, že musí, ale preto, že chce. Z vďaky.

Rodák z Vrábeľ, ktorý v mladosti hrával futbal za dorast Interu Bratislava, veľkú časť svojho pracovného života strávil v Geografickom ústave Slovenskej akadémie vied. Ako osemčlenná rodina však žili len z jedného platu, takže viackrát sa ocitli v situácii, keď doslova nemali na chlieb.

„V takých chvíľach nám neostávalo iné ako spoločne pokľaknúť k modlitbe,“ hovorí. Pohnutie v Karolovom hlase cítiť aj po rokoch. „Našu rodinu to veľmi stmelilo – ľudsky aj duchovne,“ dodáva. To však nebolo všetko.

„Ráno idem do práce a v schránke vidím obálku. Otvorím ju a v nej bankovka, ktorá mala v tom čase najvyššiu hodnotu. A nestalo sa to raz, ale opakovane. Aj som sa pokúšal zistiť, kto bol tým dobrodincom, ktorého nám Pán Boh poslal, alebo či išlo o rôzne osoby, no dodnes to neviem,“ ozrejmuje dôvod, prečo dnes cíti potrebu oplatiť túto štedrosť prostredníctvom obety a pomoci tým, ktorí ju potrebujú.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Spolieha sa aj na duchovnú podporu

Nevšedný pútnik s dvadsaťkilovým batohom má za sebou už prvé desiatky kilometrov. A každým dňom budú pribúdať ďalšie.

K ceste pristupuje s pokorou – v mladosti utrpel vážne zranenie kolena, takže si je vedomý svojich limitov. A je pripravený aj na to, že by z putovania musel odstúpiť.

Zároveň však verí, že to aj s pomocou duchovnej podpory zvládne. Aj preto svoju cestu začal prijatím požehnania pútnika v bratislavskom dóme.

Ak bude vládať, rád by si vo Francúzsku „odskočil“ z hlavnej trasy aj do Taizé a Lúrd. I keď v druhom prípade by už išlo o výraznú odbočku.

No a v Španielsku by chcel zo Santiaga de Compostela pokračovať ešte 80 kilometrov až „na koniec sveta“ do Finisterre na pobreží Atlantiku.

Na otázku, či plánuje v Compostele prežiť aj samotný sviatok svätého Jakuba, ktorý sa slávi 25. júla, aktívny dôchodca odpovedá, že to by už bol rád späť na Slovensku, keďže ako dlhoročný člen Hnutia kresťanských rodín spoluorganizuje letný tábor na Škutovkách pri Ružomberku.

Nikdy nie je neskoro

Okrem únavy či nepohodlia sa bude Karol Husár na svojej púti boriť aj so sociálnymi sieťami, kde chce informovať o vývoji cesty, odpovedať na otázky záujemcov a motivovať ich k podpore dobrej veci.

Napriek vyššiemu veku si popri Facebooku zriadil aj konto na Instagrame a postupne sa zoznamuje s tým, čo sú to „reelska“ či „storky“. Aj tieto novoty však berie ako súčasť svojej charitatívnej misie.

„Pozývam každého, aby sa ku mne pridal – či už v myšlienkach, alebo podporou diela Mary’s Meals, ktoré mení svet jedným jedlom denne,“ hovorí pútnik Karol, podľa ktorého „na to, aby sme vykonali malý skutok lásky a zmenili život hladujúceho dieťaťa, nie je nikdy neskoro“.